brankof.blog.pravda.sk

Ako je dobre známe, po voľbách do NR SR 5. marca sa prezident SR A.Kiska vyjadril veľmi jednoznačne a kriticky k hrozbe fašistických tendencií v slovenskej politike. Kritický postoj k fašizmu prezident mohol potvrdiť aj 16. marca, keď mal príležitosť odsúdiť pochody veteránov Waffen SS v Lotyšsku. Tieto pochody totiž vzbudzujú nevôľu aj v OSN, avšak napriek tomu ich podporujú niektorí politici z lotyšskej vlády. Práve tu by bol kritický hlas zo Slovenska 16. marca veľmi aktuálne.

16. marca však prezident A. Kiska opäť raz premeškal príležitosť a predviedol svoj obvyklý dvojitý meter: miesto odsúdenia pochodov Waffen SS v Lotyšsku sa zastal N. Savčenkovej, členky ukrajinského dobrovoľníckeho práporu Ajdar, ktorá je súdená v Rusku a vyzval na jej prepustenie. Paradoxne, práve dobrovoľnícke ukrajinské batalióny sú známe svojimi sympatiami k fašistickej minulosti a svojim hrubým porušovaním ľudských práv, čo potvrdila dokonca aj Moskve málo naklonená organizácia Amnesty International.

V nasledujúcom texte sa budem venovať:

• problému nezávislosti súdnictva a postojom A. Kisku

• vzťahu Západu k ruským trestným procesom

• osobe N. Savčenkovej a bataliónu Ajdar

• priebehu procesu

• rozsudku vo veci

• taktike obhajoby

• provokáciam a škandalizácii

• dopadom na nás

Žiaľ, vystúpenie prezidenta A. Kisku zo 16. marca nespochybnilo iba úprimnosť jeho postojov k fašizmu, ale aj jeho deklarované postoje k nezávislosti súdnictva. Prezident A. Kiska opakovane kritizoval Ústavný súd SR kvôli tomu, že údajne rezignoval na svoje úlohy v demokratickom právnom štáte. Prezident pritom jasne vyjadril postoj k problému nezávislosti súdnictva, keď povedal: „Súdnictvo musí byť nezávislé.“ Lenže práve vo veci N. Savčenkovej zaujal A. Kiska postoj v rozpore s princípom nezávislosti súdnictva a pokúsil sa predpisovať ruskému súdu, ako má vyriešiť trestný prípad N. Savčenkovej.

Je pravda, že A. Kiska sa svojim postojom pridal k mnohým západným politikom, ktorí sa snažili zasahovať do rozhodovania ruského súdu. Podobný postoj vyjadrila napr. predstaviteľka EÚ pre zahraničnú politiku F. Mogherini. Lenže to nie je dobré vysvedčenie ani pre ňu. Neexistuje totiž jasnejší prípad zasahovania do nezávislosti súdnictva než v prípade, keď na sudcov robia nátlak najvyšší politici z cudzích, nie veľmi priateľských krajín. Ak chcú o trestných kauzách na Mestskom súde v Donecku (v RF, nie na Ukrajine) rozhodovať A. Kiska alebo F. Mogherini, mali by si uvedomiť, čo by sa stalo, keby chcel trestné kauzy v EÚ ovplyvňovať V. Putin.

Podobné zásahy do nezávislosti súdnictva v Rusku zo strany západných politikov sa pritom opakujú pravidelne. Netreba uvádzať nechvaľne známe kauzy ako skupinu Pussy Riot či oligarcu M. Chodorkovského, stačí sa rozpomenúť na nedávny prípad O. Sencova na Kryme. Kriminalizácia sudcov za ich rozhodovanie alebo rôzne sankčné zoznamy sú veľmi silnou formou zásahov do rozhodovania súdnej moci. Sudca, ktorý je vystavený takýmto praktikám sa musí zmieriť nielen s poškodzovaním svojich osobnostných práv v západných médiách, ale musí zvážiť i to, do ktorej krajiny sa rozhodne vycestovať. S cestami na Západ sa sudcovia v kauze N. Savčenkovej už akiste rozlúčili, ale aj na dovolenke niekde pri mori v Thajsku im reálne hrozí, že ich na americko-európsky zásah vydajú na Ukrajinu, kde im za ich rozhodovaciu činnosť vo veci N. Savčenkovej hrozí trestné stíhanie.

Samozrejme, pokiaľ ide o právny štát v Rusku, netreba zatvárať oči pred tým, že tam existuje veľa nedostatkov. Aplikácia práva a súdnictvo v Rusku nemajú dobrú povesť, sú skostnatené a neefektívne. Zákony sú formulované zložito a mnohokrát si protirečia, sudcovia sú málo honorovaní a preťažení, niektorí aj nevýkonní či úplatní a všeobecne cítiť nedôveru verejnosti voči súdnej moci. Lenže pri všetkých týchto nedostatkoch treba brať na vedomie fakt, že pri porušovaní práv v Rusku existujú reálne právne možnosti ako sa brániť. Ide nielen o podania na ruské orgány podľa ruského práva, vrátane podaní na ústavný súd, ale napr. aj o možnosť obrátiť sa na Európsky súd pre ľudské práva do Štrasburgu.

To sú možnosti, ktoré v iných krajinách nie sú žiadnou samozrejmosťou. Nemajú ich ani väzni v Guantanáme, ani iné osoby protiprávne unesené jednotkami USA a už vôbec nie trestne stíhaní v spojeneckých krajinách Západu ako Saudská Arábia. Lenže západní politici kritizujú selektívne práve Rusko a tým pádom ich postoj vyznieva nekonzistentne. Očividne im nejde o princípy právneho štátu v Rusku, ale len o podporu svojich záujmov a o svojich spojencov na Ukrajine. Táto neúprimná inštrumentalizácia princípov právneho štátu však začína byť zrejmá už aj obyvateľom EÚ a celé to divadlo škodí práve ideám právneho štátu, ktoré sú samy o sebe pozitívnou hodnotou…

Savčenková (*1981) je ukrajinská občianka so skúsenosťami z ukrajinskej armády a v súčasnosti poslankyňa Najvyššej rady Ukrajiny, vyznamenaná aj titulom Hrdina Ukrajiny. V minulosti sa zúčastnila vojenských akcií ukrajinských ozbrojených síl v zahraničí, najmä v Iraku po americkej okupácii. Aktívne participovala i pri protiústavnom prevrate na Majdane v roku 2014 a po vypuknutí občianskej vojny v Donbase zase vstúpila do dobrovoľníckeho bataliónu Ajdar, aby sa mohla zúčastniť i tohto konfliktu.

Batalión Ajdar bol zriadený v máji 2014 na základe iniciatívy jedného z veliteľov „Sebaobrany Majdana“ S. Meľničuka. Tento batalión si však medzi ukrajinskými jednotkami získal povesť veľmi násilnej jednotky a na jeho zločiny upozorňovali dokonca aj pozorovatelia zo Západu. Amnesty International uviedla, že príslušníci batalióna sa dopúšťali únosov, nezákonného zadržiavania, mučenia, okrádania, požadovania výkupného a iných zločinov. Dá sa predpokladať, že to, čo preniklo k Amnesty Internatinal je len časťou skutočných zločinov bataliónu, avšak i to stačilo na obrovské pobúrenie, dokonca v štátoch, tradične naklonených Kyjevu.

Avšak aj v takomto batalióne si N. Savčenková získala povesť obávanej bojovníčky a získala prezývku „Guľa“.  V surovom mužskom prostredí sa dokázala presadiť a ako to medzi bojovníkmi býva, žena tam obstojí, len keď dokáže, že je tvrdšia než muži. Práve N. Savčenková mala tiež spovedať zajatcov a „rozväzovať“ im jazyk pre potreby bataliónu. Podľa vyjadrenia bývalého užgorodského primátora S. Ratušňaka, ktorý sa rozprával s jej obeťami, N. Savčenková zajatcov mučila a kaličila. Bila ich vraj po genitáliách a pálila ich cigaretami. Tieto informácie potvrdili aj ďalšie osoby, napr. duchovný M. Marecký opísal, ako sa stal jej priamou obeťou a to napriek tomu, že bol civilistom. Povedal, že ju videl iba jeden deň, ale že na ňu nezabudne do konca života.

Savčenková sa do rúk ruských orgánov podľa obžaloby dostala, keď bola zadržaná pri vstupe do obce Kantemirovka vo Voronežskej oblasti a to bez dokumentov. Naopak, podľa obhajoby bola zadržaná na území Ukrajiny jednotkami ľudových republík a vydaná do Ruska. V Rusku bola obvinená z ilegálneho prekročenia hranice a najmä z toho, že 17. júna naviedla paľbu na skupinu ruských novinárov, ktorí pri tomto útoku zahynuli (I. Korneljuk, A. Vološin). Hlavným organizátorom tohto útoku bol podľa obžaloby veliteľ batalióna Ajdar S. Meľničuk, v súčasnosti tiež ukrajinský poslanec. Na neho bol v roku 2014 v Rusku vydaný zatykač. Samotná N. Savčenková vinu nepriznala, hoci sa vyjadrila, že zabíjala ľudí, ale nie so zlým úmyslom./p>

Obhajoba sa pokúsila niekoľkokrát spochybniť zákonnosť jej väzby, sudcovia však opakovane jej väzbu potvrdili. V rámci súdneho konania N. Savčenková tiež priznala, že navádzala paľbu ukrajinskej artilérie. Vyšetrovatelia vykonali vo veci niekoľkokrát aj forenzné dokazovanie formou experimentov. Zo strany obhajoby boli k priebehu dokazovania viaceré výhrady, spomenúť treba najmä to, že sa k súdu nemohla dostaviť ako svedok Viera Savčenková, sestra obžalovanej, ktorá má do Ruska zákaz vstupu do roku 2020.

Za zmienku stojí aj záverečná reč N. Savčenkovej, prednesená 9. marca 2016. Ukrajinka vo svojej reči neprejavila ani slovo ľútosti nad smrťou dvoch ruských novinárov, ani nad inými mŕtvymi v Donbase, zato však obvinila sudcov, že sú „bábky Kremľa“. Podľa očakávania najostrejšie sa vyjadrila o prezidentovi V. Putinovi a o ruskom medveďovi: „Putin – to je tyran s imperiálnymi komplexmi Napoleona a Hitlera dokopy. A medveď ľudskému jazyku nerozumie, on rozumie len jazyku sily.“ Ak súd potreboval zistiť, či motívom N. Savčenkove bola rusofóbna nenávisť, tak práve slová o „medveďovi“ boli veľmi presvedčivé. V záverečnej reči N. Savčenková s konotáciou na ďalšiu „politickú obeť“ J. Tymošenkovú predpovedala osud Ruska: „Takto sa začínajú Majdany!“

Rozsudkom senátu súdu v zložení L. Stepanenko, A. Chajbulajev a J. Černišová z 21. a 22. marca 2016 bola N. Savčenková uznaná vinnou z trestných činov podľa čl. 105 a čl. 322 trestného zákona a bola odsúdená na trest odňatia slobody na 22 rokov a 30 tisíc rubľov za ilegálne prekročenie hranice. Ruské trestné právo pozná trest odňatia slobody na maximálne 25 rokov alebo na doživotie, preto aj to špecifické počítanie rokov pri úhrnom treste. Súd tiež určil, že na slobodu môže byť N. Savčenková prepustená až po 12 rokoch, teda najskôr v roku 2028. Vo veci vraždy šiestich civilistov v Luhanskej oblasti, však súd konštatoval nedostatočnú príslušnosť.

Za dôležitý dôkaz označil súd mobilnú komunikáciu N. Savčenkovej s príslušníkmi bataliona Ajdar a najmä jej intenzitu. Poukázal aj na viaceré svedectvá. Motívom trestného činu N. Savčenkovej mala byť nenávisť k rusko-jazyčnému obyvateľstvu – tou sa obžalovaná ani príliš netajila. Súd taktiež odmietol priznať obžalovanej imunitu poslanca Najvyššej rady Ukrajiny či PZ RE a upozornil, že trestné činy spáchala predtým než sa stala poslankyňou.

Z hľadiska procesného práva je dôležité najmä vyhlásenie N. Savčenkovej a jej advokátov, že sa proti rozsudku nebudú podávať odvolanie. Na tento úkon majú 10 dní a ich rozhodnutie je kľúčové aj vo vzťahu k prípadnej možnosti obrátiť sa na Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu. Pred podaním sťažnosti do Štrasburgu musí totiž sťažovateľ využiť iné právne možnosti, najmä riadne opravné prostriedky vo vnútroštátnom práve. Bez odvolania v ruskom trestnom procese tak nebude môcť N. Savčenková podať v Štrasburgu proti rozsudku sťažnosť pre porušenie svojich ľudských práv.

Je možné, že advokáti nebudú napádať rozsudok samotný, ale budú hľadať iný dôvod na sťažnosť do Štrasburgu, napr. podmienky vo väzbe. Napriek tomu je zaujímavé, že hoci obhajoba neustále apeluje na zahraničie, tak najsilnejšiu legálnu možnosť preskúmania ruského rozsudku neruskými orgánmi sama takto zahadzuje. Tento postup budí dojem, ako keby obhajoba ani príliš neverila, že by sa N. Savčenkovej pred sudcami z rôznych európskych štátov v Štrasburgu podarilo uspieť.

V samotnom procese s N. Savčenkovou mala obhajoba od začiatku jasnú taktiku. Primárnym prostriedkom na dosiahnutie cieľov sa stala snaha o škandalizáciu a zapojenie západných politikov do nátlaku na ruských sudcov. Niet pochýb, že v tradičných predstavách o úlohe advokáta je zmyslom tejto profesie pomôcť klientovi v súdnom konaní a nie v diskusii na Twitteri. Advokáti N. Savčenkovej sa však zamerali práve na sociálne siete, kde šírili tvrdenia o nespravodlivosti procesu a o sudcoch ako o „bábkach Kremľa“. Tiež sa tam snažili spochybňovať legitimitu súdu a zosmiešniť celú obžalobu. Objavili sa aj podozrenia z psychologického nátlaku obhajoby na svedkov.

Obhajcami N. Savčenkovej v priebehu procesu boli Fejgin, Polozov a Novikov, známi svojou taktikou škandalizácie aj z iných procesov, napr. z prípadu Pussy Riot (Fejgin). Taktika škandalizácie síce priviedla celý proces N. Savčenkovej do médií, určite však nezlepšila názor sudcov na jej trestnú zodpovednosť. Viem, že škandalizácia patrí k nástrojom obhajoby v rôznych konaniach, nie je ale vhodné používať ju nadmerne často. Navyše, aj pokiaľ ide o diskusiu v médiách, zúčastnení advokáti nie sú v Rusku vnímaní ako morálne autority a ich vplyv na verejnosť je obmedzený. Zlé meno si v Rusku vybudovali kvôli svojej politickej minulosti – napr. M. Fejgin bol v 90-tych rokoch, v čase najhorších privatizačných škandálov, dokonca poslancom Dumy a vice-primátorom veľkého mesta Samara.

Veľmi neúctivý bol aj postoj týchto advokátov pri čítaní rozsudku: Fejgin a Polozov sa ostentatívne hrali s mobilom, Novikov si zase listoval časopis. Na sudcov sa povýšenecky usmievali a chvíľami sa im otáčali chrbtom, najmä aby si vymenili názor s N. Savčenkovou. Nebudem špekulovať, čo by sa stalo, keby to isté urobili pred americkým sudcom a aké sankcie by ich asi čakali. Možno však, že advokáti sa takto usilovali ruských sudcov vyprovokovať, aby ich sankcionovali a tým vznikol ďalší škandál, kvôli ktorému by bolo možné skritizovať „súdnu zvôľu“ v Rusku, ale sudcovia na ich provokácie nereagovali.

Mediálnu pozornosť vyvolali viaceré vulgárne prejavy N. Savčenkovej v súdnej sieni. Ukazovanie vztýčeného prostredníka počas procesu, hlasité prejavy počas čítania rozsudku, to všetko malo zjavný cieľ upútať pozornosť médií. Jednou z provokácií bola i hlasná prezentácia bojovej majdanskej piesne zo strany N. Savčenkovej počas čítania rozsudku. Začala spievať text „Horela pneumatika“, pripomínajúci ozbrojené násilie z Kyjeva z roku 2014. Pieseň zakončila slovami: „Sláva národu!“, na čo skupina jej podporovateľov v publiku, ktorí na čele s tlačovým tajomníkom P. Porošenka na proces pricestovali priamo z Ukrajiny, zborovo zakričala: „Hrdinom sláva!“. To všetko v súdnej sieni počas čítania rozsudku.

Veľkú pozornosť západných médií vyvolávali aj jej opakované vyhlásenia o hladovkách. Hladovky absolvovala N. Savčenková počas procesu neustále, napr. už od 3. marca 2016 držala údajne suchú hladovku a prerušila ju až v reakcii na list od prezidenta P. Porošenka. Vo svojej záverečnej reči Ukrajinka znovu prisľúbila, že bude držať suchú hladovku 10 dní a potom ju buď vymenia za zajatcov alebo vynesú mŕtvu späť na Ukrajinu. Všetky tieto jej hladovky síce zaujali médiá, avšak možno pri nich oprávnene pochybovať, či N. Savčenková skutočne hladovala. V stave po niekoľkých dňoch ohlásenej suchej hladovky by zrejme nebola schopná predniesť svoju záverečnú reč.

Vyprovokovať škandál pri vyhlasovaní rozsudku nad N. Savčenkovou sa pokúšali aj ďalšie osoby. Medzi skupinami ukrajinských a ruských novinárov prebiehali počas vyhlasovania rozsudku pred budovou súdu ostré výmeny názorov. Mnoho západných novinárov sa zase pokúsilo škandalizovať fakt, že ich nepustili do súdnej siene. Dôvodom bolo, že kapacita súdnej siene sa vyčerpala rýchlo a súd preto novinárom zriadil v jednej z vedľajších siení priestor pre sledovanie prenosu. Pokusy o škandalizáciu počas vyhlasovania rozsudku však veľmi hatil i fakt, že sa objavili teroristické útoky v Bruseli a tie prekryli akékoľvek iné spravodajstvo v západných médiách.

V samotnom meste Doneck sa zase už na začiatku marca objavili prípady strhávania ruských vlajok na niektorých verejných inštitúciách, napr. na školách. Určité školy dokonca upozorňovali rodičov aj na to, aby v čase vyhlasovania rozsudku nenechali svoje deti bez dozoru.

V tzv. mienkotvorných médiách na Slovensku sa v posledných rokoch veľa hovorí a píše o „ruskom imperializme“. Lenže nie je azda prejavom imperializmu práve snaha predpisovať ruským súdom ako majú rozhodovať? Ako by asi reagovali slovenskí politici, keby V. Putin vyzýval slovenské súdy, koho majú prepustiť? Prípad N. Savčenkovej nie je pritom žiadnou výnimkou, ale len jedným z mnohých pokusov Západu určovať výsledok trestných procesov v Rusku.

Čoskoro sa začnú procesy s teroristami v EÚ a preto sa radšej zamyslime: ako by sa asi tvárili politici v Bruseli, keby nejaký cudzí politik vyzýval na prepustenie obvinených teroristov z Bruselu a vyhrážal sa sudcom, ktorí ich súdia, sankciami? A ako by sme reagovali na tvrdenie, že teroristi z Bruselu sú iba obeťami imperializmu Západu v arabskom svete? Podobnú rétoriku si viem predstaviť veľmi dobre, avšak ešte lepšie si viem predstaviť pobúrenie príbuzných obetí útokov v Bruseli. Lenže príbuzných majú aj ruské obete! Niekedy sa oplatí nerobiť druhým to, čo nechceme, aby robili oni nám…