brankof.blog.pravda.sk

Začiatkom apríla vyvolal veľkú pozornosť sveta škandál „Panama Papers“, nazvaný podľa uniknutých materiálov panamskej právnickej firmy Mossack Fonseca. Uniknuté materiály mali a ešte stále majú potenciál stať sa významným poukazom na nespravodlivosti súčasného ekonomického systému, svoj potenciál však premrhávajú. Pri informáciách o Panama Papers sa totiž niektoré témy obchádzajú a skupina dôležitých subjektov bola z celého škandálu vyňatá…

V nasledujúcom článku sa budem venovať týmto otázkam:

• Netransparentné Panama Papers?

• Putin a ďalší politici?

• Súkromníci a daňové raje?

• Dohoda MCAA a netransparentná Ukrajina?

• FATCA a nové daňové raje v USA?

• Problém boja s daňovými únikmi

Keď som sa prvýkrát dozvedel o existencii Panama Papers, myslel som si, že by mohlo ísť o významné odhalenia, porovnateľné s odhaleniami Wikileaks v minulosti. Tieto očakávania som však veľmi rýchlo stratil, najmä kvôli spôsobu, akým sa s uniknutými materiálmi pracuje. Prekáža mi netransparentné nakladanie so zdrojmi: zatiaľ čo Wikileaks všetky uniknuté materiály zverejnili a umožnili overiť si pravosť či úplnosť informácie, pri Panama Papers neboli originálne informácie zverejnené.

Pokiaľ ide o pôvod informácií, uniknuté dokumenty Panama Papers boli neznámym spôsobom doručené redakcii nemeckého denníka Süddeutsche Zeitung (SZ). Tento denník podľa vlastného vyjadrenia pôvodcu informácií nezistil, avšak i tak ich poskytol americkej mimovládnej organizácii International Consortium of Investigative Journalists (ICIJ), ktorá spolupracuje so selektívne vybranými médiami z mnohých krajín sveta.

Financovanie ICIJ tiež vzbudzuje otázniky. Medzi sponzorov patria veľké ekonomické subjekty z USA ako Open Society Foudation (G. Soros), Ford Foundation a ďalšie. Navyše, aj niektoré zo spolupracujúcich médií sú ovládané nielen veľkými finančnými skupinami, ale dokonca i západnými vládami, napr. Radio Free Europe/Radio Liberty. Pri takto selektívne zvolených cca. 400 mediálnych spolupracovníkoch a korporátnom financovaní by bolo vhodné podporiť dôveryhodnosť novinárskych analýz zverejnením originálnych materiálov.

Nemecký denník SZ otvorene odmietol informácie poskytnúť nielen verejnosti, ale aj orgánom činným v trestnom konaní. Napísal:

„SZ neposkytne údaje k dispozícii ani verejnosti ani orgánom činným v trestnom konaní. Pretože SZ nie je predĺženou rukou prokuratúry ani daňových vyšetrovateľov. Štátne vyšetrovacie orgány v Nemecku či v zahraničí majú už teraz, pri odôvodnenom podozrení, možnosť zhabať príslušné dokumenty.“

Hoci som originály Panama Papers nevidel, som presvedčený, že by sa tam našlo mnoho dôležitých informácií, ktoré daňové orgány nemajú k dispozícii a ktoré by sa im mohli hodiť. Pri neochote poskytnúť údaje verejnosti argumentoval denník i tým, že neexistuje verejný záujem na publikácii údajov súkromných osôb, avšak poskytnutie údajov daňovým orgánom by neprinášalo ani riziko nejakej neželanej bulvarizácie súkromných osôb. Pre tento odmietavý postoj by bolo treba nájsť lepšie zdôvodnenie než iba tvrdenie, že SZ nie je predĺženou rukou daňových orgánov.

Z informácií, ktoré boli doteraz zverejnené, sa novinári zamerali hlavne na zverejňovanie údajov o konkrétnych politikoch. Týkalo sa to niektorých politikov zo Západu, najmä islandského premiéra S. Gunnlaugssona, otca britského premiéra Camerona, ale väčšinu politikov uvádzaných ICIJ tvorili „diktátori“. Objavili mená bývalého čínskeho prezidenta, saudského kráľa ale aj sýrskeho prezidenta B. Asada. Mediálne najčastejšie spomínanou osobou bol však určite ruský prezident V. Putin.

V prípade V. Putina ale i novinári z ICIJ priznali, že jeho meno sa nikde v Panama Papers neobjavilo. Vzťah k Panama Papers vytvorili iba prostredníctvom špekulácií o väzbách na niektorých jeho blízkych priateľov, najmä podnikateľa a umelca S. Roldugina. V analýze ICIJ sa uvádza:

„…Roldugin je uvedený ako vlastník off shore spoločností, ktoré obdržali platby od iných spoločností v hodnote desiatok miliónov dolárov… Je možné, že Roldugin… nie je skutočnou osobou, ktorá mala prospech z tohto bohatstva… evidencia naznačuje, že Roldugin konal ako zástupca siete Putinových lojalistov – a možno samotného Putina.“

Konštrukcia o účtoch Putina v Paname je síce zaujímavá, má však množstvo otvorených „premenných“. V prípade Banky Rossija, právnickej firmy Baumgartner, cyperských bánk, spoločnosti Ozero, lyžiarskeho centra Igora, atď. treba tvrdenia o väzbách na Putina podložiť presvedčivejšie. Samozrejme, nemôžme vylúčiť možnosť, že S. Roldugin konal ako nástroj V. Putina, ale je tiež možné, že on sám iba využil úzke osobné kontakty s najvyššími predstaviteľmi Ruska, aby obohatil seba a svoje okolie. O jeho záujme o majetky svedčí, že ešte v roku 1992 sa pustil do podnikania vo firme Petrointeroil, ktorá zanikla v roku 2006.

Zaujímavá by bola aj otázka o motíve V. Putina pre vytváranie off shore účtov v Paname. V. Putin sa zrejme nepotrebuje skrývať pred daňovým vyšetrovaním v Rusku, avšak môže ukladať majetok niekde v zahraničí pre prípad, že by musel utekať pred prípadnou „farebnou revolúciou“. V takom prípade by ale Panama nebola najvhodnejšou destináciou, pretože v Paname majú značný vplyv práve USA a Putinov skrytý majetok by mohli rýchlo zablokovať. Pre Putina by asi bolo vhodnejšie držať účty v oblastiach, ktoré nie sú tak veľmi pod vplyvom USA, napr. v Hongkongu. Účty v Paname majú význam skôr pre niekoho, kto by mohol niekedy pred Putinom utekať.

Za veľmi zaujímavý fakt možno považovať i to, že novinári z ICIJ nezverejnili mená žiadnych politikov z USA. To tiež budí pochybnosti. Ako by asi reagovali západné médiá, keby nejaký venezuelský denník dostal podobný zoznam uniknutých materiálov z panamskej daňovej firmy a poskytol ho ruskej mimovládnej organizácii, sponzorovanej ruskými oligarchami? Tá by potom v spolupráci s vybranými novinármi zverejnila špekuláciu o tom, že Obamovi blízki priatelia spravujú jeho kontá v Paname, ale neuviedla by žiadneho ruského politika. I keď k Panama Papers nemám prístup, predpokladám, že nejaké prepojenia na priateľov vedúcich amerických politikov by sa tam nájsť dali.

Napriek tomu, že médiá venujú priestor hlavne politikom a ich úlohe v celom škandále, hlavným problémom off shore účtov v Paname sú daňové úniky súkromných subjektov. A taktiež väčšinu off shore účtov vlastnia nie „diktátori“, ale podnikatelia z „demokratických“ krajín. Fakt, že samotný Mossack je advokát pôvodom z Nemecka, naznačuje, že v prípade firmy Mossack Fonseca tvorili veľkú skupinu klientov práve nemeckí podnikatelia. A firma mala jednu zo svojich 34 kancelárií napr. aj v ČR.

Žiaľ, informácie o významných nemeckých manažéroch a ich panamských off shore spoločnostiach sa denník SZ rozhodol nezverejniť. Píše:

„Ak prominentný nemecký bankový manager skryl svoj dom na Mallorke do schránkovej firmy, ale riadne zaplatil dane, nie je pre nás v princípe dôvod, aby sme o tom informovali.“

Tento výrok považujem za veľmi problematický už preto, lebo hoci prominentní bankoví manažéri predstavujú formálne súkromné subjekty, v skutočnosti disponujú mocou a zdrojmi, ktoré sú významnejšie než v prípade mnohých hláv štátov. Prominentný manažér obrovskej nemeckej banky môže byť oveľa mocnejší než napr. islandský premiér.

Je paradoxné, že hoci v prípade politikov pre zverejnenie stačí, ak sú v Panama Papers uvedení iba ich priatelia, tak v prípade najväčších manažérov nestojí za zverejnenie ani schránková firma v Paname. Lenže táto mediálna predstava o striktnom oddelení súkromnej a verejnej sféry už zďaleka nefunguje. Veľké finančné skupiny ovplyvňujú život ľudí často viac než vlády. Legislatíva sa tvorí podľa požiadaviek investorov a ak sú tí nespokojní, tak žalujú štáty v pochybných arbitrážach. Aj na Slovensku prominentní manažéri Penty ovplyvňujú zdravie občanov viac než ministri vlády SR. Preto treba prominentným manažérom pozerať pri off shore účtoch na prsty aspoň tak ako politikom.

Obyvatelia Európy už mnoho rokov registrujú rôzne úsporné opatrenia v oblasti ekonomiky. Vidia, že štátom EÚ chýbajú stovky miliárd, ktoré zmizli v tzv. daňových rajoch a tento problém začínajú stále viac registrovať aj kvôli opakujúcim sa dlhovým krízam. O boji s daňovými únikmi sa dnes v Európe veľa hovorí, výsledky sú však marginálne. Jedným z mála relatívnych úspechov je Multilaterálna dohoda kompetentných orgánov (MCAA), ktorá umožňuje automatickú výmenu informácií (AEOI). Tá bola uzavretá v roku 2014 v rámci OECD.

K tejto multilaterálnej dohode do marca 2016 pristúpilo už 97 štátov, vrátane všetkých štátov EÚ a všetkých členov združenia BRICS. Za dôležité treba považovať i to, že k dohode pristúpili rôzne tradičné daňové raje, od Lichtenštajnska až po Britské Panenské ostrovy. O výsledku dohody však bude viac známe až o niekoľko rokov, pretože väčšina zaviazaných štátov začne dohodu aplikovať v rokoch 2017 a 2018.

Z pohľadu Európy je zaujímavé, že k multilaterálnej dohode kompetentných orgánov nepristúpili niektorí dôležití spojenci EÚ, najmä USA. Zatiaľ však nepristúpila ani Ukrajina, hoci tá je podporovaná z daňových zdrojov štátov EÚ. Napriek veľkým deklaráciám o transparentnosti na Ukrajine sa zachoval Kyjev pri tejto dohode netransparentne. Možno iba špekulovať, či reformátori na Ukrajine dúfajú v prílev nie príliš čistých peňazí z Európy do svojich bánk. Iste, tieto peniaze by mohli aspoň trochu oživiť kolabujúcu ukrajinskú ekonomiku, ale ani tu príliš veľké očakávania mať Kyjev nemôže. Ukrajina totiž nemá dostatočnú dôveryhodnosť, ani stabilitu a tie sú podstatné i pre daňových špekulantov. V súvislosti s Ukrajinou nie je bez zaujímavosti ani to, že medzi osobami, ktoré si zakladali off shore firmy v zahraničí, sa ocitol aj prezident P. Porošenko.

Aj USA zaujali vo vzťahu k daňovým rajom odlišný postoj. Samozrejme, v USA existuje záujem vysporiadať sa s daňovými únikmi a už v roku 2010 prijali zákon s názvom Forreign Account Tax Compliance Act (FATCA). Zákon hrozil vysokými sankciami tým finančným subjektom v zahraničí, ktoré nebudú spolupracovať s americkými daňovými orgánmi a neposkytnú im údaje o svojich amerických klientoch. Na základe zákona FATCA neskôr uzavreli USA s rôznymi krajinami sveta bilaterálne dohody, v rámci ktorých sa druhé štáty zaviazali pomáhať americkým daňovým orgánom. Aj kvôli tomu bol v novembri 2015 prijatý v SR zákon č. 359/2015 Z.z. o automatickej výmene informácií… § 10 priamo uvádza: „Na účely tohto zákona sa používajú pojmy, ktoré sú obsahovo vymedzené v dohode FATCA.“

Lenže problémom amerického prístupu pri boji s daňovými únikmi je, že USA nemajú záujem o skutočnú reciprocitu v oblasti výmeny informácií so svojimi partnermi. USA si vynútili od svojich partnerov pri bilaterálnych dohodách značné ústupky. V niektorých prípadoch išlo vlastne len o podriadenie sa režimu amerického zákona FATCA. Podľa režimu tohto zákona môžu USA síce poskytovať daňovým orgánom zahraničných štátov určité údaje, ale samy si vlastným zákonom FATCA určili rozsah informácií, ktoré partnerom v zahraničí poskytnú.

Existuje niekoľko spôsobov, ako možno v daňových rajoch v USA uniknúť pozornosti daňových orgánov zo zahraničia. Zjednodušene možno povedať, že napr. americké banky nemajú povinnosť preverovať tzv. pasívne nefinančné zahraničné korporácie (passive non-financial foreign entities) z krajín, ktoré uzavreli s USA bilaterálnu dohodu FATCA. Do tejto skupiny subjektov sa môžu dostať niektoré tzv. trusty alebo akciové spoločnosti. Zjednodušený ďalší príklad: ak nejaká firma z Panamy, za ktorou stoja Slováci, vlastní účet v banke v USA a dokonca drží americké cenné papiere, tak jej voči banke v USA stačí certifikovať, že za firmou nestoja americké subjekty.

Americký prístup k reciprocite v oblasti výmeny informácií predstavuje problém, lebo v posledných rokoch sa nové daňové raje vytvorili práve na území USA. Okrem tradičného daňového raja v štáte Delaware, kde v jednej budove vo Wilmingtone sídli asi 285 000 firiem, sa daňovým rajom stali i štáty Wyoming, South Dakota a Nevada. Keďže USA nepristúpili k dohode MCAA, majú tieto daňové raje o to väčšiu perspektívu. Je paradoxné, že hoci USA pomohli zlikvidovať niektoré daňové raje vo svete, nové daňové raje vznikli práve u nich. Daňové raje v USA navyše umožňujú najsilnejšiu formu bankového tajomstva. Výsledkom je tak citeľný odliv kapitálu z tradičných daňových rajov do USA.

Žiaľ, uvedené príklady naznačujú, že boj s daňovými únikmi sa niekedy viac predstiera než napĺňa. Boj s daňovými únikmi síce nie je žiadna stratená záležitosť, problémom je ale obmedzený záujem skutočných držiteľov moci. Panama Papers sú v tejto súvislosti dosť príznačné: miesto toho, aby sa informácie poskytli verejnosti či daňovým orgánom, korporátne médiá sa pokúšajú predstaviť vytvoriť dojem, že ide o škandál niektorých jednotlivcov. Lenže tu ide o zásadnú chybu celého politicko-ekonomického systému a spôsobuje ju nadvláda špekulantskej oligarchie nad politikmi.