brankof.blog.pravda.sk

Keď sa v súčasnosti hovorí o sankciách zo strany EÚ, najčastejšie sa pritom spomínajú sankcie proti Rusku, ktoré EÚ plánuje v júni 2016 predĺžiť. O zmysle týchto sankcií možno oprávnene pochybovať, avšak existujú aj horšie sankcie, ktoré EÚ vyprodukovala v posledných týždňoch. Ešte 27. mája 2016 obnovila EÚ sankcie proti Sýrii, pričom ich predĺžila až do 1. júna 2017. Brusel oficiálne deklaruje, že sa usiluje, aby bol dopad jeho sankcií na civilné obyvateľstvo čo najnižší, ale týmto vyjadreniam už takmer nikto neverí.

Napriek tomu, že v západných médiách sa väčšinou hovorí o sankciách proti Asadovmu režimu, v skutočnosti sankcie EÚ ničia práve sýrske obyvateľstvo. Proti týmto sankciám sa vo svete vyslovujú mnohé hlasy rozumu. V samotnej Sýrii sa hlasno proti sankciám vyslovili predstavitelia sýrskych kresťanských cirkví na čele s katolíckymi arcibiskupmi. Zorganizovali petíciu a poslali i otvorený list F. Mogheriniovej, predstaviteľke EÚ pre zahraničnú politiku a v ňom odsúdili európsku politiku sankcií voči Sýrii.

Na to, že išlo o vysokých predstaviteľov cirkví, používali neobvykle tvrdý jazyk. Vyjadrili sa, že sankcie EÚ proti Sýrii „pomohli zničiť krajinu sužovanú občianskou vojnou“. Tiež uviedli, že sankcie EÚ odsudzujú Sýriu na hlad, epidémie, biedu a posilňujú bojovníkov fundamentalistických milícií, ktoré „teraz útočia aj v Európe“.

Situáciu v Sýrii predstavitelia cirkví popísali slovami ako „zúfalá, nedostatok potravín, nezamestnanosť, nedostatočný prístup k zdravotnej starostlivosti, prídely na pitnú vody a elektrinu.“ Poukázali na to, že vďaka sankciám vznikol vážny problém s obnovou infraštruktúry, najmä elektrární. Cirkevní hodnostári si veľmi dobre uvedomujú, že vnútorne vysídlení obyvatelia a utečenci, ktorí sa vracajú na územie oslobodené od fundamentalistov, potrebujú pri návrate pitnú vodu a elektrinu.

Predstavitelia cirkví ostro kritizovali aj sankcie v oblasti finančného sektora. Vďaka nim nemôžu príbuzní zo zahraničia realizovať finančné transakcie a posielať do Sýrie svojim rodinám peňažnú pomoc. Podobné problémy majú aj mnohé humanitárne organizácie zo zahraničia, ktoré nevedia poslať peniaze svojim spolupracovníkom na území Sýrie.

Cirkevní hodnostári poukázali i na zvrátený dvojitý meter bruselského embarga na ropné produkty: „Opatrenia trvajú dodnes, hoci v roku 2012 bolo embargo na ropu v oblastiach kontrolovaných ozbrojenou džihádistickou opozíciou zrušené kvôli zabezpečeniu ekonomických prostriedkov pre takzvané revolučné sily opozície.“ Dvojitý meter Bruselu v prospech džihádistov je určite vážny, pretože pred vojnou boli hlavným exportným tovarom Sýrie do EÚ práve ropné produkty. Škodlivé dopady má ale podľa cirkevných hodnostárov aj zákaz obchodovania s ďalšími tovarmi, od vzácnych kovov až po technológie.

Veľmi smutným faktom je, že voči EÚ sú tak veľmi kritickí práve predstavitelia kresťanských cirkví v Sýrii. Kresťania v Sýrii tvoria len jednu desatinu obyvateľstva a vždy očakávali podporu či ochranu zo strany Európy. V minulosti tiež slúžili ako most medzi Európou a Sýriou, avšak EÚ si svojou nerozumnou politikou počas vojny mnohých sýrskych kresťanov odcudzila.

Napriek tomuto odcudzeniu si EÚ nezískala ani podporu ostatných náboženských skupín v Sýrii. Mimoriadne skeptickí sú voči EÚ menšinoví šiiti, ale ani pre sunnitských fundamentalistov nie je EÚ žiadnym priateľom. Títo majú s EÚ spoločný cieľ zvrhnúť prezidenta B. Asada, avšak inak Európanmi pohŕdajú. Fundamentalisti sa snažia politiku EÚ využiť tam, kde je pre nich výhodná, no sami by v prípade víťazstva v Sýrii neváhali zaútočiť na európske hranice.

Na rozdiel od fundamentalistov stoja umiernení sunniti zo Sýrie na strane prezidenta B. Asada. Mediálny mýtus o tom, že v Sýrii ide o konflikt šiitov a sunnitov, je nepravdivý a bez podpory významnej časti sunnitov by prezident B. Asad už dávno musel rezignovať. Mnohí zo sunnitov podporujú socialistický model sýrskej ústavy, iných oslovujú panarabské myšlienky vládnucej strany, spoločne si však myslia, že EÚ svojou podporou „opozície“ v konflikte zlyhala. Najlepším príkladom sunnitského mesta lojálne podporujúceho prezidenta Asada je samotný Damašek.

Žiaľ, Brusel svojou politikou nezískal v Sýrii na svoju stranu ani Kurdov. Pre väčšinu Kurdov je nepochopiteľná najmä politika EÚ vo vzťahu k Turecku. Sýrski Kurdi majú veľké obavy práve z Turecka, ktoré na svojom území vedie proti tamojším Kurdom krvavé vojenské operácie. Sýrski Kurdi nechápu, že EÚ na jednej strane odmieta normalizovať vzťahy so sýrskou vládou, ale na druhej strane uzaviera pochybné dohody s Tureckom, pri ktorých idú ľudské práva bokom.

Nedôveryhodne tiež vyznieva rétorika politikov EÚ, ktorí tvrdia, že chcú riešiť migračnú krízu priamo tam, kde konflikty vznikajú. Brusel deklaruje, že mu v prípade migračnej krízy ide o návrat utečencov zo Sýrie a chce riešiť problémy priamo v Sýrii. Lenže pokiaľ nebude Brusel riešiť utečeneckú krízu spoločne so sýrskou vládou, nebude môcť v Sýrii riešiť situáciu vôbec.

V súčasnej Sýrii nie je bez viny určite nikto, ani vláda prezidenta B. Asada. Lenže práve ona je jedinou rozumnou alternatívou, ktorá dokáže vytvoriť v krajine stabilitu. Predpoklady na to sú, veď na území pod kontrolou sýrskej vlády žije skoro 70% obyvateľov Sýrie, vrátane väčšiny vnútorne vysídlených obyvateľov. Okrem toho, prezident B. Asad vo vojne očividne ďalej víťazí. Pred pár dňami Sýrska arabská armáda prenikla dokonca do blízkosti mesta Rakka, hlavného mesta hnutia ISIL.

Dominantné postavenie vlády prezidenta B. Asada v Sýrii potvrdili aj parlamentné voľby v tomto roku. Napriek tomu, že voľby sa konali len na území pod kontrolou sýrskej vlády, zúčastnila sa nich väčšina sýrskych voličov (58%). EÚ síce tieto voľby neuznala a označila ich za neslobodné, avšak samotná volebná účasť potvrdila, že väčšina Sýrie podporuje ústavné inštitúcie v krajine.

Paradoxne, vláda prezidenta B. Asada je dnes populárnejšia než bola na začiatku konfliktu. Vo všetkých arabských krajinách je v súčasnosti tzv. arabská jar považovaná za veľkú katastrofu. Žiaden zo štrukturálnych problémov krajín sa nepodarilo vyriešiť, naopak, situácia sa ešte zhoršila a ľudia s nostalgiou spomínajú na obdobie pred revolúciami. Dokonca aj v „nobelistickom“ Tunisku…

Vzťahy EÚ a Sýrie nemôžeme posudzovať len pod zorným uhlom sýrskej občianskej vojny. Štáty EÚ nemajú v tomto vzťahu čisté svedomie. Netreba pritom poukázať len na západné zločiny 20. storočia, ale aj v 21. storočí Sýria veľmi trpela kvôli západnej politike. Agresia „koalície dobrovoľníkov“ do Iraku nielen že destabilizovala celý región, ale Sýria musela po roku 2003 prijať jeden a pol milióna utečencov z Iraku.

EÚ však Sýrii v ťažkej situácii vôbec nepomohla. Naopak, ešte v roku 2005 začala voči Sýrii zavádzať sankcie. Oficiálne išlo o sankcie kvôli podozreniu zo sýrskej účasti na vražde libanonského premiéra R. Haríriho. Kvôli tomuto podozreniu OSN dokonca vytvorila Medzinárodný súd pre Libanon, ktorý každý rok stojí asi 60 miliónov eur, ale k žiadnym rozhodnutiam proti Sýrii neviedol.

Dokonca ani v samotnom Libanone nebudili rokovania súdu dôveru. Vyše 60% Libanončanov si myslí, že dotyčný súd je spolitizovaný a nečestný, ale ani ostatní veľkú dôveru nemajú. Tento súd mal význam vtedy, keď sa hľadal dôvod západných sankcií proti Sýrii v minulom desaťročí, avšak po tom, čo si Západ našiel iný dôvod na snakcie počas tzv. arabskej jari, stratil zmysel. Zrejme odoznie do stratena…

Európske krajiny v 21. storočí nesú veľkú vinu na destabilizácii Blízkeho Východu. Niektoré krajiny EÚ dokonca i v súčasnosti vojensky pôsobia na území Sýrie – bez súhlasu sýrskej vlády a v rozpore s medzinárodným právom. Je na čase zamyslieť sa nad tým, či by nebolo lepšie stabilizovať celý región, aspoň preto, aby sa migranti mohli vracať. Na to však treba odstrániť hlavné reziduá politiky, ktorá zlyhala – teda treba zrušiť sankcie voči Sýrii!