brankof.blog.pravda.sk

Jedným z najväčších problémov v súčasných medzinárodných vzťahoch je využívanie právnych inštitútov na boj západných mocností proti ich hlavným geopolitickým súperom. Existujú rôzne inštitúcie, ktoré svojou činnosťou naoko pripomínajú skutočné právne inštitúcie, v mnohom sa od nich ale líšia. V ich prípade ide často len o „kvázi-právne“ rozhodovanie, ktorého účelom je predstieranie práva tam, kde ide o zjavnú nespravodlivosť. Najznámejšou formou tohto postupu sú arbitrážne konania, napr. v prípade žalôb tzv. investorov voči štátom. O niektorých z nich som už písal.

Príkladom podobne neseriózneho postupu bola i nedávna „arbitráž“ v otázke sporných ostrovov v Juhočínskom mori. Západné médiá ostentatívne schvaľovali rozhodnutie v prospech Filipín a vyhlasovali čínske nároky na sporné ostrovy v Juhočínskom mori za neplatné. Toto spravodajstvo malo vyvolať na Západe dojem, že práve Čína je tým hlavným porušovateľom medzinárodného práva v Ázii a Západ musí v Juhočínskom mori zasiahnuť na obranu spravodlivosti. V skutočnosti však mala celá arbitráž množstvo nedostatkov, na ktoré poukázala i čínska strana.

Treba povedať, že medzinárodné právo vo všeobecnosti neukladá štátom povinnosť riešiť svoje spory arbitrážou a príslušnosť arbitrážneho orgánu vzniká súhlasom strán. Samozrejme, tento súhlas nemusí mať podobu dohody ad hoc, je však zásadnou náležitosťou arbitrážneho konania. Pri arbitráži ide o postup, kedy by sa strany sporu  mali dohodnúť na rozhodcovskom subjekte, ktorý spor medzi nimi rozhodne. Ak sa ale „arbitráž“ koná bez súhlasu a proti vôli jednej zo strán, tak sa stráca zmysel a podstata akejkoľvek arbitráže. A presne to sa stalo v prípade „arbitráže“ o sporných ostrovoch Juhočínskom mori.

Arbitráž sa mala uskutočniť v súlade s Dohovorom o morskom práve, ktorý arbitrážne konanie ako také umožňuje. Lenže čl. 298 tohto dohovoru tiež uvádza, že signatárske štáty môžu vylúčiť riešenie sporov ohľadom delimitácie námorných hraníc prostredníctvom tretej strany. Čína už v roku 2006 túto možnosť využila a arbitráž odmietla. V prípade Číny pritom nešlo o žiadnu výnimku, podobný nesúhlas s arbitrážou o námorných hraniciach deklarovali aj iné štáty, napr. V. Británia či Francúzsko.

Zaujímavý je aj postoj USA. USA sa arbitráže o námorných hraniciach podľa Dohovoru o morskom práve vôbec nemusia obávať, keďže dodnes tento dohovor neratifikovali. To je veľmi závažný fakt, pretože USA sú v regióne Juhočínskeho mora vojensky prítomné a môžu skomplikovať akýkoľvek pokus o dohodu v otázke hraníc. Len na samotných Filipínach majú päť vojenských základní. USA pritom majú na otázke Juhočínskeho mora očividný záujem a dokonca existujú podozrenia, že aj do „arbitráže“ nepriamo zasahovali. Filipíny boli zastupované právnymi kanceláriami  z USA.

Od začiatku arbitrážneho konania o sporné ostrovy v Juhočínskom mori v roku 2013 tak bolo jasné, že nepôjde o vyváženú arbitráž: na kreácii rozhodcov by sa v prípade skutočnej arbitráže mali podieľať obe strany – Čína i Filipíny. Každá zo strán by mala nominovať jedného rozhodcu a na troch sa spoločne dohodnúť. Čína však v súlade so svojim dlhodobým postojom od začiatku odmietala celú „arbitráž“ ako nelegitímnu a žiadneho rozhodcu nenominovala.

V prípade sporu Čína – Filipíny existoval rozdielny názor, či je arbitráž ako taká legitímna a prípustná. Vtedajší predseda Tribunálu pre morské právo S. Yanai však postupoval tak, ako keby sa obe strany nedohodli na rozhodcoch. Pre taký prípad Dohovor o morskom práve stanovuje, že rozhodcov vymenuje predseda tribunálu.

Čína však odmietala takto kreovaných rozhodcov uznať a odmietala preto danú arbitráž i financovať. Všetkých rozhodcov tak platili Filipíny, i keď sa tým skomplikovala nezávislosť ich rozhodovania. Arbitráž ale nemohla prebehnúť ani s dostatočne odbornou starostlivosťou, nakoľko Čína vôbec nepredkladala dokumenty či dôkazy, a to ani tie, ktoré nasvedčovali v jej prospech.

Pre Čínu bolo zvlášť nepríjemné to, že až na jednu výnimku išlo v prípade pätice určených rozhodcov o právnikov zo štátov EÚ (Nemecko, Holandsko, Francúzsko, Poľsko, Ghana). Tých arbitrov navyše menoval predseda Tribunálu z Japonska, z krajiny hlavného spojenca Západu v Ázii. Keďže Západ má v Juhočínskom mori svoje záujmy a priamo na Filipínach aj vojenské základne, bola početná prevaha západných rozhodcov prinajmenšom nešťastná.

Číňanom to celé môže trochu pripomínať Versailleskú konferenciu z roku 1919, keď západné veľmoci odovzdali Japoncom časť čínskeho územia výmenou za to, že Japonci netrvali na klauzule o rasovej rovnosti. Lenže dnešná Čína nie je ochotná pripustiť opakovanie obdobia pred sto rokmi, keď Európania, Američania a Japonci rozhodovali o Číne bez Číňanov!

Nielen v Juhočínskom mori však existujú ostrovy, na ktoré vznášajú nároky rôzne štáty. Jedným zo známych prípadov je prípad Čagoských ostrovov, o ktoré sa dodnes sporí Veľká Británia s Republikou Maurícius. Čagoské ostrovy získala V. Británia od Francúzska v roku 1814 ako súčasť kolónie Ile de France – tú Briti premenovali na Maurícius. Pod Maurícius patrilo niekoľko súostroví, avšak Čagoské ostrovy boli zvlášť zaujímavé, pretože mali strategicky jedinečnú polohu, široké možnosti rybolovu a do budúcna i rozsiahle morské dno.

Keď sa po Druhej svetovej vojne začalo britské impérium v Ázii otriasať, získali volebné právo i domorodí obyvatelia Maurícia (vrátane Čagoských ostrovov). Tí sa pod vedením ľavicových politikov už od 50-tych rokov silno dožadovali nezávislosti a nakoniec ju aj v roku 1968 získali. Briti však nechceli stratiť najzaujímavejšiu časť kolónie a tak vymysleli spôsob, ako si ju udržať: v roku 1965 oddelili Čagoské ostrovy od Maurícia a vytvorili z nich Britské indicko-oceánske teritórium. A pokiaľ išlo o nepohodlné domorodé obyvateľstvo, to jednoducho vysťahovali (posledných v máji 1973).

Závažným dôvodom pre takýto krutý postup bolo i to, že už od 60-tych rokov sa o strategicky dôležité územie na Čagoských ostrovoch usilovali USA, ktoré si tam chceli vybudovať vojenskú základňu. Výmenou za prenájom hlavného ostrova Diego Garcia na 50 rokov získal Londýn viaceré výhody, napr. zľavu pri kúpe amerických jadrových zbraní. Zmluva o prenájme vyprší teraz v decembri 2016 a V. Británia zrejme v súlade so zmluvou predĺži Američanom prenájom na ďalších 20 rokov.

Je zrejmé, že Briti svojim postupom porušili medzinárodné normy a to nielen v otázke deportácie domorodcov. Medzinárodné právo totiž zakazovalo koloniálnym mocnostiam, aby z územia oslobodzujúcich sa kolónií odtrhávali najlukratívnejšie oblasti. Maurícius preto odtrhnutie Čagoských ostrovov dodnes neuznáva a považuje ich za svoje štátne územie. Vlastných práv sa však nedokáže dovolať arbitrážou podľa Dohovoru o morskom práve, pretože V. Británia v súlade s čl. 298 dohovoru arbitráž o otázke suverenity nad Čagoskými ostrovmi odmieta.

Veľmi vážnou témou sú i práva vyhnaného obyvateľstva Čagoských ostrovov. Keby sa čosi podobné stalo v Európe, zrejme by sa hovorilo o etnickej čistke, ale pre západných politikov boli podobné postupy v kolóniách pomerne bežnou vecou. Obete sa dodnes s vyhnaním nezmierili, nemôžu sa však vrátiť domov. V. Británia sa síce po rokoch medzinárodných protestov rozhodla v 70-tych rokoch poskytnúť určitú kompenzáciu vyhnaným obyvateľom, ale i napriek tomu sa Maurícius odmietol svojich suverénnych práv vzdať.

Niektorí vyhnaní obyvatelia kompenzáciu od V. Británie dostali, hoci asi nezodpovedala hodnote pozemkov pod americkou základňou na ostrove Diego Garcia, ani ďalším hodnotám. Vyhnaní obyvatelia, ktorí odišli z ostrovov, sa zaradili k najchudobnejšej časti obyvateľstva Maurícia a aj preto prijali nevýhodnú kompenzáciu. Treba tiež dodať, že osobám, ktoré boli deportované na Seychelly a nie na Maurícius, nekompenzovali Briti nič.

Na konci 20. storočia však prišlo aj vo V. Británii k prehodnoteniu postojov k vlastnej koloniálnej histórii a tak sa mohli vyhnaní obyvatelia začať hlásiť o svoje práva. Obracali sa na britské i európske súdy, tie im však právo odmietli priznať. 29. júna 2016 rozhodol definitívne i najvyšší britský súd (Snemovňa lordov) pomerom 3:2 v neprospech vyhnaných obyvateľov.

Jedným z pokusov, ako odvrátiť nároky vyhnaných obyvateľov a štátu Maurícius bolo vyhlásenie „chránenej morskej oblasti“ na Čagoských ostrovoch.  Išlo o jednu z územne najväčších prírodných rezervácií sveta (640 000 km²), uprostred ktorej sa paradoxne nachádzala jedna z najvýznamnejších vojenských základní sveta…

Podľa uniknutých materiálov Wikileaks sa USA a V. Británia na zriadení prírodnej rezervácie dohodli preto, aby mohli efektívnejšie čeliť snahe o návrat vyhnaných obyvateľov na Čagoské ostrovy. Tento plán údajne vymyslela „mimovládna organizácia“ Pew Chariable Trusts a jeho cieľom bolo obhájiť postoje veľmocí pred západnou verejnosťou: v médiách nemal rezonovať kolonializmus a vojenské základne, ale ochrana prírody a vzácne koralové atoly v Indickom oceáne, ktoré ohrozujú necitliví domorodci…

Zriadenie prírodnej rezervácie napadol Maurícius žalobou. Samozrejme, keďže V. Británia podľa čl. 298 neuznáva arbitráž o suverenite nad Čagoskými ostrovmi, rozhodovalo sa len o oprávnenosti vyhlásenia prírodnej rezervácie a nie o hraniciach. I vzhľadom na odhalené a medializované informácie od Wikileaks arbitráž v roku 2014 rozhodla o protiprávnosti vyhlásenia prírodnej rezervácie na Čagoských ostrovoch. K návratu vyhnaných obyvateľov to však stále neviedlo…

Prípady Čagoských ostrovov a Juhočínskeho mora by si však zaslúžili aj porovnanie z ďalších hľadísk. Spratlyove a Paracelské ostrovy v Juhočínskom mori boli obsadené práve čínskym obyvateľstvom už v staroveku. Naopak, v prípade britskej okupácie Čagoských ostrovov išlo o novovekú koloniálnu expanziu. Briti neosídlili ostrovy britským obyvateľstvom a ich nároky sa tak neopierajú o osídlenie, ale o násilné zabratie v minulosti. Navyše, domorodé obyvateľstvo, ktoré hovorilo tzv. francúzskou kreolštinou a indickými jazykmi, bolo z Čagoských ostrovov deportované ešte v 60-tych a 70-tych rokoch.

Rozdiel vidno aj z geografického hľadiska: ostrovy v Juhočínskom mori majú zásadný význam i pre čínske prístavy a námorné trasy vedúce k nim. Naopak, Čagoské ostrovy sú ďaleko od V. Británie i od USA a slúžia ako vojenská základňa v Indickom oceáne. Z ostrova Diego Garcia sa dá zasahovať na Blízkom Východe, v Indii, v Afrike či v Indonézii.

Pre Čínu majú ostrovy v Juhočínskom mori aj veľký symbolický význam. Čínske nároky v Juhočínskom mori súvisia aj s procesom dekolonizácie. Naopak, V. Británia nadobudla Čagoské ostrovy ako delenie koloniálnej koristi a jej nároky sa opierajú o zločiny „bieleho muža“. Keďže ale koloniálna argumentácia už nestačí ani vo V. Británii samotnej, objavujú sa pochybné pokusy o zdôvodnenie britskej nadvlády, napr. vyhlásenie „prírodnej rezervácie“.

Zaujímavo vyznieva aj porovnanie právneho postupu. Rozdiel vidno v otázke rešpektu arbitrov k postojom jednotlivých štátov. Západní arbitri neváhajú Číne predpisovať jej námorné hranice, hoci Čína výslovne odmietla arbitráž o námorných hraniciach podľa Dohovoru. Naopak, v prípade V. Británie rozhodcovia rešpektujú britskú neochotu riešiť námorné hranice arbitrážou, hoci pri vyhlásení prírodnej rezervácie by sa riešenie územných hraníc V. Británie a Maurícia použiť dalo.

Citeľná je aj mediálna snaha Západu vytvoriť obraz čínskeho agresora kvôli sporom v Juhočínskom mori. Nepochybujem, že aj Čína má silné imperiálne tradície, dodnes je však aj krajinou, ktorá kvôli západnej podpore taiwanským separatistom nemôže obnoviť svoju územnú suverenitu nad časťou vlastného územia. USA a V. Británia však uplatňujú agresívnu imperiálnu politiku v oveľa väčšej miere než Čína: okupujú rôzne cudzie územia, spravujú nespočetné základne v Indickom i Tichom oceáne a nevyhýbajú sa ani Juhočínskemu moru. Neexistuje žiadna čínska základňa ani kolónia, ktorá by bola od čínskeho územia vzdialená tak ako Čagoské ostrovy od USA a V. Británie…

Je zrejmým faktom, že západné veľmoci v súčasnosti kontrolujú viaceré medzinárodné inštitúcie a využívajú ich na presadzovanie svojich egoistických záujmov. Tento kultúrny imperializmus je aj jedným z dôvodov, prečo klesá  prestíž medzinárodných inštitúcií a medzinárodného práva. Západné mocnosti sú  schopné „svoje arbitráže“ presadzovať v krajinách, ktoré stoja pod ich vplyvom, je však nereálne, aby ten dvojitý meter prijali skutočne nezávislé krajiny ako napr. Čína.

Lenže v 21. storočí sa dominantné postavenie Západu neustále oslabuje a zvyšuje sa počet krajín, ktoré sa dostávajú spod jeho vplyvu. V tejto situácii existuje jediný spôsob ako vrátiť medzinárodným inštitúciám aspoň čiastočne ich dôveryhodnosť – treba zmeniť ich fungovanie. Pre väčšinu sveta nie je prijateľné umiestnenie medzinárodných inštitúcií takmer výlučne v Európe a Amerike a ani ich obsadzovanie západnými úradníkmi. Je potrebné, aby sa medzinárodné inštitúcie stali naozaj medzinárodnými a aby sa svojim geografickým umiestnením či personálnym obsadením prispôsobili realite 21. storočia.