brankof.blog.pravda.sk

Jedným z najdôležitejších štátnych sviatkov na Slovensku je určite 29. august, sviatok Slovenského národného povstania (SNP). Toto výročie si treba pripomínať nielen kvôli presvedčivým morálnym dôvodom, ale aj kvôli jeho významu pre súčasnú SR. Hoci sa neustále opakujú pokusy spochybniť význam SNP a to najmä zo strany obhajcov vojnového slovenského štátu, je jasné, že SNP a od neho odvodené predpisy Slovenskej národnej rady (SNR) sú dôležitým právnym základom, ktorý má význam i pre súčasný právny poriadok SR. Tento význam by museli uznať aj obhajcovia vojnovej SR, keby sa dostali k moci, inak by Slovensku vznikli značné škody. V nasledujúcom texte sa budem preto venovať praktickým právnym problémom, ktoré by museli riešiť obhajcovia vojnového štátu pri pokuse o zmenu hodnotenia histórie.

Jedným z najväčších problémov pre akéhokoľvek politika, ktorý by sa pokúsil zmeniť pohľad na vojnový štát a SNP, by bola otázka kompenzácií za majetok odňatý na základe tzv. Benešových dekrétov a nariadení Slovenskej národnej rady (SNR). SNR bola hlavným orgánom, ktorý odvodzoval svoju legitimitu priamo od Povstania a majetkové konfiškácie na Slovensku v roku 1945 začali jej nariadeniami: išlo najmä o nariadenia č. 4/45 Zb. n., č. 50/45 Zb. n. a č. 104/45 Zb. n. Na tieto nariadenia nadväzovali aj konfiškačné dekréty prezidenta (tzv. Benešove dekréty). Z nich je potrebné uviesť najmä dekréty č. 12/45 Zb. o konfiškácií a urýchlenom rozdelení poľnohospodárskeho majetku… a dekrét č. 108/45 Zb. o konfiškácii nepriateľského majetku a Fondoch národnej obnovy.

Záujem o tému konfiškácií je dodnes veľký a mnohé subjekty sa nevzdávajú nádeje na určitú formu reštitúcie alebo kompenzácie. Ide najmä o nemecké a maďarské subjekty, ktoré boli na základe uvedených predpisov vyvlastnené. A hoci vlády Nemecka a Maďarska nevznášajú tieto nároky priamo, požiadavky nemeckých a maďarských súkromných osôb na kompenzáciu vôbec neodmietajú. Podporu týmto nárokom nepriamo vyjadrili aj ústavné orgány v daných štátoch. Napr. nemecký Ústavný súd uznáva, že ratifikácia zmlúv s ČSSR a jej nástupcami nie je prekážkou uplatňovania požiadaviek odsunutých osôb a ich potomkov na vyrovnaní súkromného majetku.

Nejde pritom o malé sumy, veď napr. podľa nemeckých údajov zanechali Nemci v Československu ku dňu 8.5.1945 majetok v hodnote 48,587 miliárd ríšskych mariek. Pri prepočte na dnešné ceny by išlo o sumu vo výške stoviek miliárd eur, ktorá by zruinovala akýkoľvek štátny rozpočet. Samozrejme, väčšina nemeckého majetku sa nachádzala v Čechách, ale na Slovensku bol zase skonfiškovaný maďarský majetok, ktorého rozsah je značne menší než skonfiškovaný nemecký majetok, avšak išlo by tiež o mnohomiliardové sumy.

Práve mnohí občania SR maďarskej národnosti sa od roku 1989 opakovane dovolávajú nápravy majetkových krívd z roku 1945 a vyjadrujú nespokojnosť nad súčasnou právnou úpravou, uznávajúcou nariadenia SNR a Benešove dekréty. Odporcovia konfiškačných predpisov vychádzajú z presvedčenia, že práve uvedené predpisy spôsobili krivdy a nespravodlivosť. Hoci som zástancom širokej koncepcie menšinových práv na Slovensku, v tejto otázke mám iný názor: som presvedčený, že právny a majetkový stav z konca vojny bol veľmi nespravodlivý a nemožno sa k nemu vracať.

Argumenty odporcov nariadení SNR a Benešových dekrétov sa opierajú o silnú ľudsko-právnu koncepciu vlastníckeho práva. Aj podľa našej ústavy je vlastnícke právo chápané ako jedno zo základných ľudských práv (čl. 20) a je považované za neodňateľné, nepremlčateľné, nescudziteľné a nezrušiteľné (čl.12). I z dôvodu tohto chápania vlastníctva prišlo v 90-tych rokoch k reštitúciám majetku, vyvlastneného po roku 1948. Pristúpilo sa k nim preto, lebo vyvlastnenie bez náhrady bolo vnímané ako také nespravodlivé a ako porušenie základných ľudských práv. Podobným spôsobom argumentujú aj tí, ktorí chcú náhradu za konfiškácie z roku 1945. Aby sa však majetkové zmeny z roku 1945 dali obhájiť, musí existovať presvedčivý dôvod. Za takýto dôvod sa dodnes považuje nemorálnosť a nespravodlivosť pomníchovského právneho vývoja.

Nemorálnosť a nespravodlivosť pomníchovského vývoja je súčasne aj dôvodom nulity a teda normatívnej neexistencie právneho poriadku vojnového štátu, vrátane jeho ústavy a inštitúcií. Právny poriadok vojnovej SR pritom nemožno zosúladiť s Benešovými dekrétmi a nariadeniami SNR, ktoré sú priamo založené na popretí pomníchovského práva. Platí, že ak by sa pristúpilo k uznaniu práva vojnovej SR či niektorých jeho inštitútov, viedlo by to k spochybneniu platnosti nariadení SNR či Benešových dekrétov. Práve to by zase viedlo k vzniku staro-nových majetkových nárokov voči SR.

Výsledok majetkových sporov, ktoré by vznikli z podobných nárokov, je ťažké predvídať, je ale pravdepodobné, že aspoň časť staro-nových majetkových nárokov by zaplatili daňoví poplatníci, čiže slovenskí občania. To by však zrejme viedlo k ďalším napätiam, pretože mnohí daňoví poplatníci by odmietali financovať podobné nároky, vzniknuvšie z odmietania SNP. Naopak, poukazovali by na množstvo dôvodov, pre ktoré by sa dala spochybniť snaha o návrat majetkových pomerov z roku 1945. Tento majetkový stav bol totiž spojený s veľkým množstvom neprávostí a to nielen vo vzťahu k Židom. Obnova majetkových pomerov z roku 1945 by mnohokrát vyvolala i nové pocity krivdy.

Treba si tiež porovnať požiadavky na odškodnenie podľa Benešových dekrétov alebo nariadení SNR s odškodnením nútene nasadených v Nemecku a obetí Holocaustu. Je jasné, že odškodnenie nútene nasadených bolo len symbolické, avšak ak by sa pristúpilo k reštitúcii majetkového stavu z roku 1945 na Slovensku, tak by odškodnení obdržali majetok, vysoko presahujúci odškodnenie nacistických obetí. Označiť to ako spravodlivosť či nápravu krívd by bolo krajne nevhodné.

Pri prípadnej snahe o odlišný postoj k SNP si treba uvedomiť aj ďalšie dopady, najmä reakcie zahraničia. Spochybnenie SNP by vyvolalo negatívne reakcie  v Rusku, v Číne, na Západe a dokonca aj v Nemecku. Podobný krok by zrejme neprivítal žiadny významný štát. Stačí si uvedomiť, ako so svojou „novou interpretáciou“ histórie Druhej svetovej vojny pochodil vtedajší ukrajinský premiér A. Jaceňuk pri návšteve Nemecka. Dokonca sa možno domnievať, že pokus o odklon od SNP a príklon k vojnovému štátu by dokonca mnohé štáty motivoval k tomu, aby to využili na vznesenie nových majetkových nárokov proti Slovensku.

Zástancovia vojnového štátu by pri pokuse o zmenu hodnotenia histórie nemohli počítať ani s takým tolerantným postojom Západu, aký sa objavuje vo vzťahu k podporovateľom veteránov Waffen SS v Pobaltí či Banderovcov na Ukrajine. Banderovci na Ukrajine a esesáci v Poblatí sú zo strany Západu tolerovaní preto, lebo svoje postoje k 2. svetovej vojny obhajujú prostredníctvom svojho vzťahu k Rusku, ktoré označujú za „historického nepriateľa“. V SR však neexistuje tak početná ruská menšina ako na Ukrajine alebo v Pobaltí. Navyše, nároky akýchkoľvek zahraničných organizácií voči pobaltským štátom či Ukrajine by boli komplikovanejšie aj preto, že tam počas nacistickej nadvlády žiaden „ukrajinský štát“ ani „lotyšský štát“ neexistoval ani formálne.

Príklon k vojnovej SR by mohol nanovo otvoriť aj problematiku vojnových reparácií. Tie totiž platili spojenecké štáty Nemecka a Slovensko sa im vyhlo vďaka tomu, že sa prihlásilo k SNP a k právnej kontinuite medzivojnovej ČSR. Túto kontinuitu uznáva aj súčasný právny poriadok uznaním Benešových dekrétov a nariadení SNR a demonštruje ju o. i. aj vyhlásenie 29. augusta za štátny sviatok. Ak by sme tento postoj zmenili a uznali platnosť práva vojnovej SR alebo ústavné postavenie J. Tisa ako „prezidenta“, hrozilo by, že by sa súčasná SR musela vysporiadať aj s právnou zodpovednosťou vojnového štátu. Určite by sa objavilo viacero subjektov, ktoré by si nárokovali na najrôznejšie reparácie a reštitúcie od vlády SR, uznávajúcej vojnový štát. Mohlo by ísť pritom nielen o našich susedov (ČR, Poľsko), ale napr. aj o USA.

Najaktívnejšie by boli mnohé súkromné subjekty, napr. z Izraela. Tie by zrejme tiež využili možnosť, aby si uplatňovali ďalšie odškodnenie za udalosti z Druhej svetovej vojny od súčasného Slovenska. Podobné nároky zatiaľ možno aspoň sčasti odmietať poukazom na fakt, že SR sa nepovažuje za právneho nástupcu vojnového štátu. Pri prvom náznaku uznania vojnovej SR by sa však pravdepodobne objavili i dodatočné nároky voči súčasnej SR. Pre vznesenie nárokov by mohlo stačiť už i to, aby sa v nejakom oficiálnom vystúpení objavilo odmietnutie SNP alebo označenie J. Tisu ako „prezidenta“.

Je jasné, že Slovenské národné povstanie si treba pripomínať najmä kvôli úcte k statočnosti jeho účastníkov, ale netreba podceňovať ani jeho právny a politický význam. Zvlášť to platí pre tých, ktorí zastávajú verejné funkcie. Ak by sa totiž politik, ktorý SNP spochybňuje a hlási sa k odkazu vojnového štátu, stal oficiálnym predstaviteľom SR, musel by sa vysporiadať s neželanými následkami svojho postoja. Musel by najmä odvracať oživené finančné nároky od rôznych subjektov, ktoré by rýchlo využili podobnú „príležitosť“. Dá sa predpokladať, že v danej situácii by i neoľudácky politik rýchlo odhalil „čaro“ osláv SNP…