brankof.blog.pravda.sk

Už počas volebnej kampane urobil americký prezident D. Trump niekoľko prísľubov, ktoré mu pomohli zvíťaziť vo voľbách, pretože vyjadrovali názory väčšiny ľudí, a to nielen v USA. Jedným z týchto prísľubov bol záväzok, že USA odstúpia od multilaterárlnej obchodnej dohody o Transpacifickom partnerstve (TPP), ktorú uzavreli s 11 krajinami pacifického regiónu. Je správne, že D. Trump našiel odvahu a toto očakávanie splnil hneď na začiatku svojho funkčného obdobia. Svojim krokom zrejme sledoval iné ciele než väčšina tradičných kritikov dohody, avšak aj tak ide o skvelú správu pre svet.

Tvorcovia dohôd ako TPP a TTIP sa od začiatku ich prípravy odvolávali na populistický argument, že voľný obchod umožní lepšiu špecializáciu výroby v jednotlivých krajinách a tým vznikne čo najväčší prospech pre všetkých. Realita súčasného sveta je však odlišná a dohody ako TPP alebo TTIP prinášajú ani nie tak voľný, ako skôr neférový obchod. Dohody jednostranne zvýhodňujú nadnárodné koncerny (tzv. investorov) a naopak, škodia záujmom štátov. Dohoda TTP bola vo vzťahu k investorom pritom ešte zhubnejšia než plánovaná transatlantická dohoda TTIP. Už spôsob prípravy dohody TPP bol oveľa netransparentnejší než v prípade rokovaní o TTIP. Zatiaľ čo verejnosť v Európe si vybojovala aspoň čiastočné zverejnenie návrhov dohody TTIP, tak v prípade TPP celý proces kontrolovali korporátni lobbyisti oveľa efektívnejšie.

Na rozdiel od dohody TTIP a CETA sa v dohode TPP zachoval neférový model súdnych sporov ISDS, ktorý bol v minulosti vytvorený ako forma neverejných arbitráži investorov proti štátom. Systém ISDS má mnoho nedostatkov, je však šitý na mieru určitých subjektov: využívajú ho nielen investori, ale aj preferovaní korporátni právnici. Tí v jednom spore vystupujú ako advokáti veľkých koncernov a potom pri inom zase pôsobia ako „sudcovia“. Spôsob a negatívne stránky fungovania ISDS som opísal tu. Je pravda, že negatívne dôsledky systému riešenia sporov ISDS doteraz pociťovali hlavne chudobnejšie štáty tretieho sveta, avšak prostredníctvom TPP by nadnárodné korporácie mohli efektívnejšie žalovať aj USA.

Medzi obvykle spomínané hrozby dohody TPP patria dopady na životné prostredie, napr. v oblasti ťažby bridlicového plynu. Svoje záujmy si v rámci TPP presadil aj farmaceutický priemysel. Pravidlá na ochranu záujmov veľkých farmaceutických firiem by pritom mohli spôsobiť problém v menej rozvinutých krajinách, ktoré podpísali TPP a museli by svoju legislatívu prispôsobiť monopolistickým predstavám investorov. Často spomínaným negatívom TPP by bol negatívny dopad na používateľov Internetu, od kritiky porušovania autorského práva obyčajnými používateľmi až po prekážky pre prácu alternatívnych médií. Samozrejme, obavy vyvolávajú i ustanovenia, ktoré obmedzujú štátnu reguláciu finančného sektora a to najmä pri hrozbe vytvárania rôznych „bublín“. Tie by sa napokon mohli prejaviť globálne, i s dopadmi v USA.

Všetky uvedené výhrady voči dohode TPP sú síce závažné, D. Trump a jeho kabinet však vidia negatíva TPP inde. Ide najmä o ďalšiu stratu amerických pracovných miest v prospech krajín juhovýchodnej Ázie. Táto hrozba sa týka viacerých odvetví amerického priemyslu, v ktorom USA kvôli dohodám o voľnom obchode v posledných dvadsiatich rokoch stratili asi 5 miliónov pracovných miest. Náklady na prácu v USA sa zďaleka nemôžu porovnávať s nákladmi v krajinách juhovýchodnej Ázie či Latinskej Ameriky a preto by dohoda TPP mohla byť pre určitú skupinu zamestnancov v USA priamo likvidačná.

Ďalšou hrozbou, na ktorú poukazujú kritici TPP v Trumpovej administratíve, sú negatívne rozpočtové dopady, ako aj trvalý obchodný deficit USA. Problémom je rastúci verejný a súkromný dlh v USA, ako aj riziká hospodárskej krízy, podobnej ako bola tá z roku 2008. Opomenúť nemožno ani fakt, že niektoré z členských štátov TPP sa snažia znehodnocovať svoje meny, aby napomohli vlastnému exportu do USA. Vo vzťahu k USA pre nich dohoda TPP predstavuje prekážku i pre americkú antidumpingovú politiku. Viacerí členovia novej americkej administratívy sa pritom dlhodobo usilovali o boj s dumpingovými praktikami z Ázie, napr. poradcovia R. Lighthizer a P. Navarro. Silnými kritikmi TPP sú však aj nový minister spravodlivosti J. Sessions a minister hospodárstva W. Ross.

Minulá administratíva pri rokovaniach o TPP sledovala konkrétne ciele. Jedným z nich bola snaha, aby koncerny, ktoré presúvajú svoju výrobu do Ázie, uprednostňovali investície u spojencov USA a nie v Číne. prezident D. Trump si však uvedomuje neúplnosť dohody TPP pri dosahovaní tohto cieľa: zatiaľ, čo v prípade dohody NAFTA musí byť pridaná hodnota tovaru v členskej krajine vyše 62,5%, dohoda TPP znižuje tento podiel na 45%. A práve to umožňuje Číne, aby sa vyhla mnohým negatívnym dopadom dohody TPP. Čína síce nie je členskou krajinou TPP, ale aj tak by pridaná hodnota na tovare, vytvorená v Číne, mohla presiahnuť 50% – bez toho aby tovar podliehal dovozným obmedzeniam v  USA.

V médiách sa v súčasnosti objavilo mnoho článkov, ktoré hovoria o tom, že odstúpenie D. Trumpa od dohody TPP znamená pre USA porážku a pre Čínu víťazstvo. S tým sa však nedá súhlasiť. Odstúpenie USA od dohody je pre väčšinu Američanov víťazstvom. Často sa hovorí i o tom, že Čína môže nahradiť USA ako nový členský štát dohody TPP. Lenže tieto predstavy sú problematické. Hoci niektoré štáty, napr. Austrália, by si vstup Číny do TPP dokázali predstaviť, pre väčšinu signatárov TPP znamená čínska produkcia hlavného konkurenta pri exportoch do USA a ďalších bohatých krajín. Práve dohoda TPP im mala poskytnúť komparatívnu výhodu voči Číne. Pre tieto krajiny by pristúpenie Číny vyvolalo potrebu zmeniť dohodnuté podmienky fungovania TPP.

USA sa vo vzťahu k Číne ocitajú v podobnej situácii ako V. Británia voči USA na prelome 19. a 20. storočia, keď USA predbehli V. Britániu ako najväčšia ekonomika sveta. Dnes sa zase svetová výroba stále viac koncentruje v Číne a Čína čoskoro predstihne USA v hlavných ekonomických ukazovateľoch. Prvýkrát od konca 19. storočia môže niektorý štát dosiahnuť vyšší nominálny HDP než USA. Dôvody tohto trendu sú rôzne, faktom však je, že Čína sa môže koncentrovať na rozvoj svojich kapacít a podporovať stabilitu svetových ekonomických vzťahov, pretože celkový trend je pre ňu priaznivý. Naopak, USA míňajú obrovské množstvo prostriedkov neúčelne na konfrontáciu a plnenie svojich vojenských záväzkov po celom svete a tieto prostriedky potom chýbajú v rôznych sektoroch ekonomiky.

Zdá sa, že prezident D. Trump si veľmi dobre uvedomuje súčasný vývoj politických a ekonomických vzťahov vo svete. Za zvlášť zbytočnú preto považuje D. Trump konfrontáciu s Ruskom, ktoré je síce významnou veľmocou, ale nepredstavuje hlavnú výzvu pre USA v 21. storočí. V súčasnosti sa zdá, že túto úlohu zohráva práve Čína. Niektoré sily v Trumpovej administratíve sú presvedčené, že Washingtonu sa môže podariť vyvinúť tlak na Čínu a vybudovať užšie vzťahy s Moskvou než má ona s Pekingom. Podobné očakávania sú však málo realistické – nedôvera medzi Ruskom a USA je príliš hlboká a v Rusku stále rezonuje sklamanie z neúspechu orientácie smerom na Západ, ktorú na začiatku 21. storočia presadzoval aj prezident V. Putin.

Vzťahy s Ruskom komplikuje aj požiadavka na nárast obranných výdavkov v členských krajinách NATO. Požiadavka, aby členské štáty NATO zvýšili tieto výdavky nad 2% HDP totiž povedie k nákupu nových zbraní, teda tovaru, kde je americký priemysel stále globálne dominantný. Nová administratíva sa tiež usiluje aj o posilnenie americkej ekonomiky cez nové kontrakty pre americký zbrojný priemysel. V USA zrejme počítajú aj s tým, že zvýšenie výdavkov na zbrojenie povedie k väčšej sebestačnosti európskych štátov v oblasti obrany. Požiadavka na navýšenie obranných výdavkov v Európe nie je nová, presadzoval ju aj B. Obama, ale realizovať sa bude hlavne v období D. Trumpa.

Výsledok nového zbrojenia však môže byť úplne odlišný. Hranica 2% HDP je sama o sebe otázna, pretože dnes vydávajú krajiny NATO na zbrojenie viac peňazí než celý zvyšný svet. Ako asi bude zvyšný svet reagovať na novú vlnu západného zbrojenia? Nepovedie nárast európskych výdavkov na zbrojenie k tomu, že práve Rusko sa bude cítiť ešte viac ohrozené a začne samo znovu zbrojiť? Nové zbrojenie Ruska potom môže spôsobiť volanie európskych členov NATO po ďalšej vojenskej prítomnosti USA v Európe, čím sa zmarí nádej na zlepšenie vzťahov Ruska a Západu.

Vyjadrenia prezidenta D. Trumpa naznačujú, že budúce súperenie má prebiehať s Čínou a to nielen len v oblasti hospodárstva, ale aj v oblasti politických vzťahov, napr. v Juhočínskom mori. Ostrovy v Juhočínskom mori sú pre Čínu strategicky dôležité a majú význam aj kvôli námorným trasám vedúcim k nim. Čína však vníma aj symbolický význam uvedených ostrovov – sama ich znovu ovládnutie považuje za dokončenie procesu dekolonizácie. Situáciu vyhrotila minuloročná problematická arbitráž o tieto ostrovy: Iniciovali ju Filipíny, ale Čína ju zásadne odmietala a považovala od začiatku za neplatnú. Písal som o tom tu.

Konfrontácia medzi USA a Čínou v Juhočínskom mori však môže znovuotvoriť aj iný potenciálny konflikt. Ide o suverenitu nad Tchajvanom, ktorý patrí Číne, fakticky ho ale nekontroluje. Zvrchovanosť Číny nad Tchajvanom uznávajú dokonca aj USA, hoci sú v prípade sporu ochotné Tchajvanu pomáhať. Za zmienku stojí aj to, že tchajvanská lobby má v súčasnej americkej administratíve určitý vplyv a nová ministerka dopravy E. Chaová pochádza priamo z Tchajvanu. V otázke Tchajvanu však existuje medzi USA a Čínou už od 70-tych rokov akýsi modus vivendi. Čína sa nepokúša vojensky územie Tchajvanu dobyť a USA jej formálnu suverenitu nespochybňujú.

Situácia sa však môže ľahko zmeniť. Pred 20 rokmi, v rokoch 1996-97 prerástlo vojenské cvičenie Číny v Tchajvanskom prielive do vážnej krízy, počas ktorej USA vyslali do oblasti lode s jadrovými zbraňami. Čína vtedy vystupovala pomerne opatrne, dnes je však oveľa silnejšia a keby prišlo ku konfrontácii kvôli Tchajvanu, konala by zrejme sebavedomejšie než vtedy. Ak by sa vyhrocoval konflikt medzi USA a Čínou v Juhočínskom mori, mohol by sa znovu rozhorieť čínsko-americký konflikt aj kvôli Tchajvanu. Je pritom otázne, či by USA išli do veľkej vojny s Čínou kvôli ostrovu, ktorý formálne považujú za jej súčasť.

Ak sa USA za vlády prezidenta D. Trumpa budú pokúšať o akúsi „politiku zadržiavania“ Číny, môže to viesť k ďalšiemu nárastu zbrojenia aj zo strany Číny. Tá v poslednom desaťročí svoje výdavky na zbrojenie zvýšila a dostala sa na druhé miesto v zbrojnom rebríčku, má však ešte ďalší potenciál, aby sa pustila s USA do ďalších pretekov v zbrojení. Čína sa vojensky pritom môže koncentrovať na úzko vymedzenú oblasť v Ázii, pretože nemá toľko globálnych záväzkov ako USA a zbrojenie tak nebude predstavovať porovnateľnú záťaž ako pre americkú ekonomiku.

Čínsky potenciál je v súčasnosti väčší než jej angažovanosť vo svetovej politike. Čína bola po väčšinu známej histórie dielňou sveta, zásobovala Západ textilom a čajom, zatiaľ čo Západ s ňou mal už od obdobia antiky trvalý obchodný deficit. Z tohto hľadiska boli 19. a 20. storočie výnimkou. Nie je preto prekvapením, že Čína sa v 21. storočí vracia do svojej tradičnej úlohy. USA by sa miesto konfrontácie s Čínou mali preto usilovať o riešenie problémov doma. Keby sa vzdali aspoň časti svojich globálnych záväzkov, mohli by sa viac koncentrovať na svoju ekonomiku. V takom prípade by dokázali lepšie konkurovať i čínskemu importu.

Nielen na USA, ale aj na Čínu dnes čaká mnoho nevyriešených vnútorných problémov. Tie sa týkajú širokého spektra problémov, od negatívneho demografického vývoja až po problém „bubliny“ nehnuteľností. Uvedené problémy nebude možné vyriešiť rýchlo ani ľahko, avšak v čase politickej konfrontácie ich bude môcť čínska vláda prekrývať nacionalistickou mobilizáciou verejnej mienky. Pre Západ by bolo vhodnejšie nevyhľadávať konfrontáciu s Čínou, ale naopak, priznať jej postavenie jedného z centier súčasného multipoláneho sveta.