brankof.blog.pravda.sk

Vo svete existuje veľa ľudí, ktorí najneskôr od roku 1989 tvrdia, že NATO je zastaraná a nepotrebná organizácia. Hoci tieto názory boli v spoločnosti silno zastúpené, tzv. mienkotvorné médiá sa ich pokúšali ignorovať a marginalizovať. V roku 2017 však prišiel s podobným vyjadrením nový americký prezident D. Trump, keď povedal, že NATO je obsolentné, lebo sa nestaralo o terorizmus. Pojem „obsolentný“ pritom znamená nielen „zastaraný“, ale aj „odpadol dôvod jeho existencie“. Na druhej strane prezident D. Trump NATO zrušiť nechce a vyjadruje požiadavku, aby ostatné štáty NATO zvýšili výdavky na zbrojenie. To môže viesť k ďalším ziskom zbrojárskych koncernov v USA a podpora amerického priemyslu je dôležitým cieľom novej Trumpovej administratívy.

Keď sa pozrieme na NATO v súčasnosti, tak môžeme konštatovať, že je naozaj zastarané. Nedokáže si poradiť s hrozbami, ktoré sa ukázali počas migračnej krízy a jeho boj proti terorizmu je neúspešný. V oblastiach, na ktoré NATO alebo jeho časť v 21. storočí zaútočili, sa situácia vyvíja mimoriadne nešťastne (Afganistan, Irak, Líbya). Naopak, vojenské agresie štátov NATO na Blízkom východe boli dôležitým dôvodom, pre ktorý vypukla migračná kríza a rozmohli sa teroristické činy islamistov v Európe.

Ani pre SR však nepredstavuje NATO presvedčivú bezpečnostnú garanciu. Podľa článku 5 Severoatlantickej zmluvy majú v prípade napadnutia jedného člena ostatné štáty povinnosť vykonať také opatrenia, aké „budú považovať za potrebné“. Ak budú pri napadnutí SR považovať za potrebné poslať na Slovensko kamión pomarančov, je to ich legitímne rozhodnutie (podrobne o problematických garanciách NATO).

V prípade konfliktu s našimi susedmi by nám spojenci vôbec nemuseli prísť na pomoc. Okrem Ukrajiny a Rakúska sú všetci naši susedia členskými štátmi NATO a v takom konflikte by západné mocnosti len ťažko využívali článok 5 Severoatlantickej zmluvy v prospech SR. Je pravdepodobné, že by sa vojensky nepridali na žiadnu stranu, pretože v oboch prípadoch by išlo o „spojencov“. Pre Slovensko by to však bola nevýhoda, lebo všetci slovenskí susedia sú väčší a vojensky podstatne silnejší. Dokonca ani pri konflikte SR so súčasnou Ukrajinou by sme si nemohli byť istí pomocou NATO, lebo pre západné veľmoci je protirusky ladená Ukrajina dôležitejšia než SR a nechceli by si ju odcudziť vojenskou pomocou pre SR. Severoatlantická zmluva by im taký postoj umožňovala.

USA a ďalší západní spojenci by Slovensku vojensky pomohli v prípade, ak by Slovensko napadli ruské vojská. Urobili by to preto, lebo by to bolo aj v súlade s ich politikou a neradi by videli ruské vojská v stredoeurópskych členských štátoch EÚ. Tento bezpečnostný aspekt môže byť dôležitý pre krajiny, ako Poľsko či pobaltské štáty, ktoré vidia hrozbu v Rusku, ale strategická situácia SR je úplne iná a hlavné hrozby voči našej krajine neprichádzajú z Moskvy. Hoci sa tzv. mienkotvorné médiá snažia vytvoriť opačný dojem.

Keďže NATO je obsolentné pri skutočných hrozbách, pokúšajú sa tzv. mienkotvorné médiá ospravedlniť jeho existenciu ruskou hrozbou. Pokúšajú sa dokázať, že Rusko je najagresívnejší štát sveta, ktorý by bez NATO už dávno obsadil Európu. Pritom zabúdajú na to, že práve Rusi sa po roku 1989 stiahli z východnej Európy bez boja, hoci ich nikto k tomu donútiť nemohol. Urobili tak v domnení, že NATO nebude expandovať ďalej na Východ. Najmä Nemci by mali pamätať na udalosti z roku 1990 a taktiež na slová nemeckých politikov minulosti (napr. W. Brandt), že vojna s Ruskom nie je „ultima ratio“, ale „ultima irratio“.

Žiaľ, práve neustále rozširovanie NATO smerom na Východ zmarilo novú éru vzťahov Západu s Ruskom. Skúsenosti z posledných 20 rokov ukazujú, že rozširovanie NATO smerom na Východ a nová útočná doktrína, ktorú NATO presadzuje od vojny v Juhoslávii 1999, viedli k novým napätiam s Ruskom. Vojenské intervencie štátov NATO bez súhlasu OSN spôsobili aj rozvrat celého Blízkeho východu a dôsledky vidíme v súčasnosti. V dôsledku tejto politiky má Európa problém na južnej aj na východnej hranici.

NATO a jeho propagandistická mašinéria sa pri svojom odôvodňovaní zbrojenia stále snažia odvolávať na „ruskú agresiu“ na Ukrajine. Lenže pri situácii na Ukrajine nemožno ignorovať Západom podporovaný prevrat na Majdane, ani premrhanú možnosť riešiť krízu na Ukrajine ústavnou cestou. Dňa 21. februára 2014 totiž ministri zahraničia troch krajín NATO po konzultáciách s Moskvou garantovali dohodu o predčasných voľbách medzi prezidentom V. Janukovyčom a lídrami Majdanu. Keby sa táto dohoda naozaj dodržala, neprišlo by k protiústavnému prevzatiu moci pučistami v Kyjeve a následne ani k občianskej vojne. A Rusko by nezasahovalo na Kryme…

Pokiaľ ide o hlavné hrozby súčasnosti, Západ rád poukazuje na iné regióny sveta, zabúda však, čo si o ňom myslí zvyšný svet. Výdavky krajín NATO na zbrojenie sú dnes asi 12-krát vyššie než výdavky Ruska. Napriek tomu však NATO tvrdí, že výdavky na zbrojenie sú v súčasnej Európe neprimerane nízke. Netreba opakovať, že v prvej desiatke štátov s najvyššími výdavkami na obranu sa ocitajú štyri krajiny NATO (USA, V. Británia, Francúzsko, Nemecko) a samotné USA sú zodpovedné za asi dve pätiny zbrojných výdavkov sveta. Okrem krajín NATO sú v prvej desiatke zbrojného rebríčka traja ďalší spojenci Západu (S. Arábia, Japonsko a J. Kórea). Mimo NATO a jeho spojencov patria do prvej desiatky zbrojného rebríčka iba veľmoci Čína, Rusko a India. A napriek tomu ideme zbrojiť…

Aj jednotliví európski členovia NATO vydávajú na zbrojenie značné sumy: samotná V. Británia dnes vydáva na obranu skoro 90% ruských výdavkov a Francúzsko len o čosi menej než V. Británia. Dokopy majú tieto dve európske veľmoci oveľa väčší vojenský rozpočet než Rusko. Rusko má pritom neporovnateľne väčšie územie, zložitejšiu klímu a dlhšie hranice. Európske výdavky sa ako malé môžu javiť len v porovnaní s americkými výdavkami na zbrojenie. Požiadavka na ďalšie zvýšenie európskych zbrojných výdavkov na 2% HDP, ktorú NATO už niekoľko rokov presadzuje voči európskym členom, nemá vôbec žiadne opodstatnenie a predstavuje mrhanie obrovskými prostriedkami.

Ak by sa mali obranné výdavky zvýšiť na 2% HDP, tak len v samotnom Nemecku by to prinieslo každoročne dodatočných asi 25 miliárd na zbrojenie. To by tiež podľa všetkého znamenalo, že Nemecko dostihne v absolútnych číslach výdavkov na obranu Rusko. Moskva má síce už teraz napätý vojenský rozpočet, ale tento fakt by ju zrejme zmobilizoval na ďalšie zvýšenie vojenských výdavkov. Okrem toho, po splnení požiadavky 2% na obranu by sa do prvej desiatky svetového zbrojného rebríčka dostalo aj Taliansko.

Ďalej, zvýšenie európskych zbrojných výdavkov na 2% HDP vyvolá obavy a reakciu bývalých európskych kolónií. Ako hrozbu môžu európske zbrojenie vnímať najmä krajiny Blízkeho východu, ktoré sú častým objektom západných agresií. Ak by tieto krajiny zo strachu pred západným zbrojením taktiež zvýšili výdavky na obranu, Európe by to neprospelo. Viedlo by to iba k ďalšej pauperizácii a migrácii populácie z Blízkeho východu.

Z nového zbrojenia na Západe musia mať obavy aj vzdialenejšie krajiny, napr. Čína. Tá doteraz držala svoj obranný rozpočet pod 2% HDP, má však dosť zdrojov, aby si mohla dovoliť výrazné zvýšenie výdavkov. Nové čínske zbrojenie by zrejme vyvolalo panickú reakciu niektorých štátov v Ázii a to by bol aj dôvod, aby aj USA znovu zvýšili svoj obranný rozpočet. Takto by sa roztočila nová špirála zbrojenia, z ktorej by veľmi profitoval zbrojársky priemysel – hlavne ten globálne dominantný, teda americký. Svet by sa kvôli zbraniam ďalej zadlžoval a prudko znižoval výdavky na sociálny rozvoj.

Aj na Slovensku sa spomína záväzok voči NATO zvýšiť obranné výdavky do roku 2019, hoci „iba“ na 1,6% HDP. Lenže čísla 1 % alebo 1,6% sú veľmi zavádzajúce. Pokiaľ ide o štátny rozpočet, číslo 1,2% HDP, ktoré sa vydáva na obranu v roku 2017, predstavuje skoro 7% príjmov štátneho rozpočtu SR. Pritom už číslo 1,2% predstavuje zvýšenie v porovnaní s minulosťou, keď sa na zbrojenie vydávalo asi 1,0% HDP. Snaha o ďalšie zvyšovanie zbrojných výdavkov povedie nutne k reštriktívnym krokom v iných oblastiach alebo k zadlžovaniu.

Na Slovensku sa neustále hovorí o rozpočtovej „zodpovednosti“, o tom, že nemožno viac zvyšovať platy učiteľom, ale keď ide o NATO, tak sú zvýšené výdavky nedotknuteľné. Je smutné, že politici berú veľmi vážne svoje záväzky voči NATO, ale ignorujú záväzky voči vlastným občanom. Medzi ich ústavné záväzky patrí napr. aj záväzok garantovať sociálne práva podľa ústavy. Napriek tomu sa hovorí skôr o úsporách. Skúšam si predstaviť, v ktorej inej rozpočtovej kapitole by brala vláda vážne záväzok zvýšiť výdavky o 60% (z 1% HDP na 1,6% HDP). Pri zvyšovaní výdavkov v inej rozpočtovej kapitole by sa už dávno hovorilo o rozpočtovej nezodpovednosti, o rizikách korupcie pri nákupoch, a pod. O zvýšení obranného rozpočtu možno akiste diskutovať, ale táto diskusia by mala odrážať skôr predstavy občanov SR o bezpečnosti než predstavy našich „spojencov“ s ruským komplexom.

Nebolo by na škodu, keby sme sa pozreli na prípad toho štátu EÚ, ktorý v posledných desaťročiach vydával na obranu najviac. Išlo o Grécko, ktoré v minulých desaťročiach doslova plnilo vrecká zbrojárskemu priemyslu. Žiaľ, práve svojím obranným rozpočtom si výrazne dopomohlo k hospodárskemu kolapsu. Navyše, ako sa ukázalo, masívne zbrojenie posledných desaťročí Grécku ani trochu nepomohlo pri migračnej kríze: hoci malo viac zbraní než štáty V4, nebolo vôbec schopné reagovať na nové bezpečnostné riziká. Všetci si pamätáme, že SR musela Grécku ekonomicky pomáhať. Ak sa však cestou nárastu vojenského rozpočtu vydajú aj iné krajiny južnej Európy, ktoré majú tiež vysoký dlh a takmer polovicu mladých ľudí bez práce, budeme čoskoro pomáhať aj im.

Pred pár dňami rozhodla Národná Rada SR o vyslaní slovenských vojakov do Lotyšska, kde majú pôsobiť od apríla do júna tohto roku. Na ruskej hranici sa pritom neustále cvičí a hustota cvičení je taká vysoká, že to pripomína trvalú vojenskú prítomnosť. V médiách sa už od minulého roku robí intenzívna kampaň na podporu týchto vojenských cvičení. Niektoré médiá dokonca propagujú konšpiračné teórie o tom, že Rusko v máji napadne Lotyšsko.

Vojenská prítomnosť a neustála podpora NATO však vedie pobaltské štáty k provokatívnym akciám voči Rusku. Naši „spojenci“ v Pobaltí sa rozhodne nesprávajú tak, aby sme im mali prísť na pomoc. Naopak, svojou politikou Rusko provokujú. Netreba asi spomínať obrovský problém neobčanov, najmä Rusov, ktorým v Estónsku a Lotyšsku po roku 1991 odňali volebné právo a občianstvo, hoci tam mnohí žili už v tretej generácii. O rôznych formách „etnokratickej“ diskriminácie v Pobaltí som už tiež písal. Odňatie volebného práva Rusom však malo aj vplyv na zahraničnú politiku: tamojšie vlády odňali volebný hlas hlavným kritikom NATO v krajine.

Vylúčením veľkej časti Rusov z volieb museli pobaltskí politici zaujať ústretovejší postoj k ultranacionalistom a veteránom Waffen SS. Tí sú pobaltskými štátmi podporovaní ako „veteráni“ a pravidelne usporadúvajú pochody so silno protiruským zameraním. Sviatky tamojších Waffen SS boli ešte v 90-tych rokoch vyhlásené dokonca aj za štátne sviatky. Dnes už síce nejde o oficiálne štátne sviatky, ale v marci pred príchodom slovenských vojakov sa bude v Rige opäť oslavovať Deň legionárov (sviatok lotyšských Waffen SS) a opäť tam príde mnoho lotyšských politikov.

Veľmi závažný je aj estónsky postoj k zmluve o štátnej hranici s Ruskom. Malé Estónsko by malo mať záujem uzavrieť túto zmluvu, aj vďaka viere v NATO ju však nezodpovedne zmarilo. Keď sa totiž v roku 2007 podarilo podpísať bilaterálnu dohodu, tak estónski poslanci pri ratifikácii do preambuly podpísaného dokumentu jednostranne vsunuli odkaz na dokumenty, ktoré hodnotili históriu vzájomných vzťahov. Kvôli jednostranným zmenám preto Rusi od zmluvy odstúpili. Napriek opätovnému pokroku v rokovaniach v roku 2013 však kvôli napätiu medzi EÚ a Ruskom dodnes zmluva neplatí.

Ďalšou provokáciou bolo, keď v roku 2014 pred voľbami do Európskeho parlamentu povedal vtedajší estónsky minister obrany U. Reinsalu (dnes minister spravodlivosti), že zvolenie Rusov žijúcich v Estónsku je hrozbou. Rusi, tvoriaci vyše štvrtinu populácie krajiny, by určite mali mať primerané zastúpenie v zastupiteľských orgánoch. Slovenská vojenská prítomnosť v Pobaltí by v žiadnom prípade nemala znamenať podporu etnickej diskriminácie a extrémistických výrokov pobaltských ministrov.

V súvislosti s cvičeniami NATO v Pobaltí sa hovorí o tzv. hybridnej vojne, pri ktorej by Rusko mohlo využiť tamojšie ruské menšiny. Domnievam sa, že najlepšou obranou pobaltských štátov by bolo to, aby svojim rusko-jazyčným menšinám nedávali dôvody na nespokojnosť. Hoci po roku 1991 podiel rusko-jazyčného obyvateľstva v Pobaltí pod vplyvom odnárodňovania výrazne poklesol, stále predstavuje asi tretinu populácie v Lotyšsku a asi štvrtinu v Estónsku. Ak by baltské štáty prestali ruské menšiny diskriminovať, zrejme by dosiahli lepší pokrok pri ochrane vlastného územia než pri cvičeniach NATO. A aj Západ by potom mohol používať finančné prostriedky zmysluplnejšie než na vojenské cvičenia v Pobaltí.