brankof.blog.pravda.sk

Od konca roku 2016 zverejňuje Inštitút pre ekonomické a sociálne reformy (INEKO) prieskumy o „demokracii“ na Slovensku. Tieto prieskumy sa zrealizovali v spolupráci s Podnikateľskou alianciou Slovenska (PAS) a Center for International Private Enterprise (CIPE) a spolupracovala pri nich agentúra Focus. Hoci obvykle beriem podobné prieskumy s rezervou, tentokrát som sa rozhodol upozorniť na viaceré problematické závery. V tomto článku budem reagovať nielen na prieskumy verejnej mienky, ale najmä na prieskum medzi vybranými odborníkmi.

Na prieskume verejnej mienky INEKO o vnímaní demokracie, zverejnenom v decembri 2016 mi prekážajú niektoré problematické závery, najmä tie, ktoré spájajú určité názorové skupiny s extrémizmom. V podrobnejších záveroch prieskumu sa uvádzajú „Charakteristiky ľudí s extrémnymi názormi“. Medzi ľudí s extrémnymi názormi boli pritom zaradení najmä tí, ktorí pripúšťajú vystúpenie SR z EÚ. Lenže volanie po vystúpení z EÚ možno len ťažko označovať ako extrémny názor. Hoci má EÚ mnohé výhody, ktoré uznávam, v posledných rokoch urobila veľa chybných rozhodnutí a za tie si zaslúži kritiku. V súčasnosti existujú legitímne dôvody na skepsu voči EÚ, ktoré nemožno automaticky označovať za extrémne. S týmito dôvodmi sa vo V. Británii zhodla väčšina voličov v referende a nemyslím si, že by bolo vhodné označiť väčšinu Britov za extrémistov.

Je možné, že časť kritikov EÚ obhajuje napr. nastolenie diktatúry a ako uvádza INEKO, ide o „necelú polovicu“. Treba však dodať, že mnohí kritizujú EÚ práve v mene demokracie a zásadným demokratickým deficitom. Tie sú očividné a jediný priamo volený orgán EÚ (Európsky parlament) ich má tiež dosť: od nerovnakej váhy hlasov občanov jednotlivých štátov EÚ pri voľbách až po veľmi slabé právomoci. Rozhodovacie procesy v EÚ majú ďaleko od demokratickej tvorby práva a poslanci EP nemajú dokonca ani právo legislatívnej iniciatívy. O deficitoch demokracie v EÚ treba so zástancami vystúpenia diskutovať, ale nie tým, že ich označíme za ľudí s „extrémnymi názormi“.

Podobne je veľmi rozporuplné aj selektívne používanie pojmu „radikálne riešenia“. Za radikálne riešenia by sa dali veľmi ľahko označiť mnohé ekonomické reformy z nedávnej minulosti a aj v súčasnosti existujú politici, ktorí sľubujú radikálne riešenia v oblasti sociálnych práv. Napr. návrhy, že budúci dôchodcovia sa majú uskromniť, pôsobia dosť radikálne i z hľadiska základného ústavného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe (čl. 39 ústavy). Napriek tomu však treba slušne diskutovať i so zástancami takýchto názorov a s pojmami ako „extrémizmus“ alebo „radikalizmus“ zaobchádzať opatrnejšie. V demokratickej diskusii musí byť prípustné široké názorové spektrum – bez nálepiek typu „radikálny“ alebo „extrémny“.

Problémy vidím aj v možnostiach predložených alternatív na jednotlivé  otázky v uvedenom prieskume. Mnohé alternatívy pri predložených otázkach chýbali, hoci je zrejmé, že respondenti by ich podporili. Pri otázke č. 4 (Prečo demokracia v SR zlyháva) chýba veľmi dôležitý dôvod, za ktorí by mnohí respondenti hlasovali: nerešpektovanie názoru väčšiny občanov pri rozhodovacích procesoch. Žiaľ, pri dôležitých otázkach verejného záujmu sa až príliš často rozhodovalo a rozhoduje v rozpore s vôľou väčšiny. Typickým príkladom bola privatizácia strategických podnikov, kde bola vôľa väčšiny vyjadrená dokonca i v referende zo septembra 1998. Na tomto referende sa zúčastnilo 44,25% voličov, teda len o niečo menej než pri referende o vstupe do EÚ (51,99%). Žiaľ, názor väčšiny bol ignorovaný tu aj pri ďalších otázkach verejného záujmu, od slovenskej účasti na protiprávnych vojnách až po tzv. nepopulárne reformy. Lenže ak vládna moc tak často ignoruje názor väčšiny, prirodzene klesá dôvera v to, že tu existuje demokracia.

Ďalším problémom prieskumu je chýbajúca alternatíva pri otázke č. 5 (Alternatívy súčasnej demokracie). Domnievam sa, že mnohí respondenti by určite podporili ako alternatívu súčasného stavu sociálny model štátu s inštitútmi typu nepodmienený príjem. Tento sociálny štát by nebol totožný ani s návratom pred rok 1989, ani s posilnením úlohy štátu v ekonomike. Silné postavenie štátu v ekonomike, uvádzané medzi alternatívami, totiž ešte vôbec neznamená, že štát využije svoje postavenie na ochranu sociálnych práv. Pokiaľ ide o „alternatívy k súčasnej demokracii“, je potrebné respondentom predkladať tie alternatívy, ktoré súčasný stav kritizujú z demokratických pozícií. Do budúcna treba uvažovať nielen o požiadavkách priamej demokracie, ktorá sa v prieskume nachádza, ale aj o demokratickej ľavicovej kritike súčasného stavu v Európe, napr. ako ju formulovalo hnutie DiEM25. Keď sa nebudú v prieskumoch spomínať takéto alternatívy, tak sa tam pochopiteľne objaví viac hlasov pre diktatúru.

Za najrozporuplnejší pri prieskumoch INEKO o demokracii však považujem prieskum, ktorý sa uskutočnil v roku 2016 medzi „názorovým lídrami a odborníkmi z mimovládneho sektora, podnikateľského prostredia, akadémie, médií a verejnej správy na Slovensku“. Za zvlášť problematické považujem vyzdvihovanie Denníka N v hlavných záveroch tohto prieskumu: „Naproti tomu demokracii najviac pomohlo zverejňovanie zmlúv so štátom ako aj súdnych rozsudkov, nástup a pôsobenie Andreja Kisku vo funkcii Prezidenta SR, nezvolenie Štefana Harabina za predsedu Súdnej rady a Najvyššieho súdu SR, ako aj vznik a pôsobenie Denníka N.“

Uviesť vznik a pôsobenie Denníka N ako niečo, čo najviac pomohlo demokracii na Slovensku musí nutne vzbudzovať pochybnosti. Napriek tomu, že Denník N nečítam pravidelne, aj tak viem identifikovať množstvo neprávd, konšpiračných teórií a dokonca čistých hoaxov, napr. tu. Problém z hľadiska demokracie vidím aj v tom, že Denník N sa uzaviera pred slobodnou diskusiou a kritickými čitateľmi. Uvedomujem si, že existujú ľudia, ktorí vnímajú Denník N odlišne, ale keď bol Denník N v prieskume označený ako jeden z hlavných prínosov pre demokraciu, bolo treba uviesť, aký vzťah k nemu majú „odborníci“ oslovení v prieskume. Okrem toho, že medzi respondentmi bolo viacero novinárov priamo z Denníka N, približne polovica zo 65 osôb, ktorých mená boli v prieskume uvedené, v Denníku N aspoň raz publikovala. Na uvedený fakt bolo treba pri pochvalných výsledkoch Denníka N v prieskume prinajmenšom upozorniť!

INEKO uvádza, že pri príprave prieskumu oslovili vyše 200 osobností, odpovedalo im 81 a z nich zverejnili mená 65 osôb. V prieskume sa neuvádza, koho všetkého INEKO oslovilo, ale odborníci, ktorých som sa pýtal napr. na diskusiách Inštitútu ASA, oslovení neboli. Možno konštatovať, že zoznam „odborníkov“ nebudil dojem pluralitného zastúpenia a aj tí, ktorí nepublikujú v Denníku N, publikujú napr. pre Trend, Sme a pod. Toto zloženie mohlo ovplyvniť i ďalšie výsledky prieskumu. Napr. pri ot. č. 11 (o príspevku k rozvoju demokracie) sa pozitívne hodnotila úloha printových médií (hodnotenie 2,68 na stupnici od 1,00 po 7,00), zatiaľ čo úloha netradičných médií sa hodnotila oveľa kritickejšie (4,08). Netreba asi spomínať podiel účastníkov z týchto médií medzi respondentmi a to, že pri inom zložení respondentov by bol výsledok odlišný…

Pri zložení respondentov prieskumu z radov „odborníkov“ neprekvapujú ani ďalšie závery, najmä výnimočné postavenie prezidenta A. Kisku. Jeho nástup vraj veľmi pomohol rozvoju demokracie v SR (1,91). V prieskume sa pritom vôbec nespomínajú jeho pochybné kroky, napr. vo vzťahu k Ústavnému súdu. Je to paradoxné, lebo pri Ústavnom súde padali dokonca aj také ostré výroky ako „ovládnutie Ústavného súdu SR nominantmi jednej strany Smer- SD…“ (spontánna odpoveď pri ot. č. 1). Zloženie respondentov však zrejme predurčilo i ďalšie výsledky. Spomedzi politických strán majú podľa výsledkov prieskumu najväčší prínos pre demokraciu KDH (3,51) a SaS (3,53). Spomedzi lídrov politických strán zase za najväčšmi demokratického (ot. č. 6) považujú „odborníci“ A. Hlinu (3,22) a B. Bugára (3,84).

Veľa chvály si v prieskume odniesli aj vybrané mimovládne organizácie. Pri otázke č. 3 (Kvalita atribútov demokracie) sa na prvom mieste v pozitívnom zmysle uviedla „Sloboda a kvalita mimovládnych organizácií“ (2,51). Pri otázkach č. 12 a 13 (iniciatívy pre rozvoj demokracie) bolo vymenovaných množstvo konkrétnych aktivít mimovládnych organizácií ako INEKO, TIS, AFP, IVO, INESS, atď. Nemožno sa ubrániť dojmu, že početne silno zastúpení predstavitelia vybraných mimovládnych organizácií využili svoje postavenie respondentov prieskumu na propagáciu vlastných aktivít. Ako prínosné pre demokraciu sa však spomínali aj také aktivity ako pôsobenie stránky „konspiratori.sk“ alebo „aktivity J. Smatanu a spol. pri odhaľovaní konšpirátorov a proruských trollov“.

Dôležité však nebolo len to, čo sa v prieskume objavilo, ale aj to, čo v prieskume chýbalo. Chýbala napr. kritika nárastu zbrojenia a vojenských intervencií Západu, hoci pri spontánnych odpovediach sa objavilo dokonca aj volanie po „nastolení demokracie v Rusku“ (ot. č. 10). Ešte závažnejšie však bolo, že v odpovediach „osobností“ úplne absentovala kritika prípravy obchodných dohôd TTIP alebo CETA. Proti týmto dohodám sa pritom aj v západnej Európe objavilo široké hnutie a statisíce ľudí vyšli do ulíc, pretože sa obávali odstraňovania princípov demokracie a svojich základných práv.

Za dôležitý problém prieskumu možno považovať i názor „odborníkov“ na problém referenda v SR. Nikto z „odborníkov“ neuviedol, že v SR existuje nedemokratická ústavná úprava referenda, ktorá ho fakticky znemožňuje. Veď na platnosť referenda treba účasť nadpolovičnej väčšiny občanov s hlasovacím právom, čo je takmer likvidačná prekážka. Musíme sa pýtať, prečo nemá byť platné referendum, ktorého sa zúčastní 44,25% voličov, ale na zvolenie poslancov Európskeho parlamentu stačí účasť 13% voličov a na poslancov VÚC okolo 20%. Pritom títo zástupcovia rozhodujú o stovkách právnych aktov, zatiaľ čo referendum sa týka len obmedzeného okruhu otázok. Napriek tomu všetkému bolo v prieskume referendum spomenuté iba raz a aj to okrajovo – v spontánnych odpovediach pri ot. č. 9 (krátkodobé riešenia na podporu demokracie).

Prieskumy INEKO o demokracii veľmi jasne potvrdili jednu vec a to rôzny pohľad na pojem demokracia. Vzniká však otázka, či tí, ktorí o „demokracii“ hovoria, skutočne aj na demokraciu myslia. Myslia na o demokraciu tí, ktorí oceňujú prínos A. Kisku a Denníka N, ale nefunkčné referendum či dohody TTIP a CETA nevnímajú ako problém pre demokraciu? Treba si uvedomiť, že to, čo sa v prieskumoch označuje ako „odborníci a názoroví lídri“ je len selektívne určená skupina ľudí, ktorých predstavy sú zjavne blízke predstavám INEKO a Podnikateľskej aliancie Slovenska. Podľa čl. 2 ústavy však moc pochádza od občanov a nie od selektívne určenej skupiny „odborníkov a názorových lídrov“…