brankof.blog.pravda.sk

V slovenskej verejnej diskusii sa na začiatku roku 2017 stala ústrednou témou otázka zrušenia tzv. Mečiarových amnestií. Táto téma sa v minulosti pravidelne vracala a objavovali sa rôzne právne návrhy na ich zrušenie. Niet pochýb, že Mečiarove amnestie je potrebné morálne odsúdiť a na ich politickom odsúdení sa Národná rada SR uzniesla už pred ich zrušením (deklarácia zo 6. decembra 2016). Politici sa ale rozhodli zrušiť amnestie prostredníctvom novely ústavy a následného uznesenia ústavnou väčšinou v Národnej rade SR. Podobný krok však  môže spôsobiť aj vážne následky, na ktoré treba upozorniť.

V článku sa budem venovať nasledujúcim témam:

• Vôľa suveréna a postoj parlamentu

• Rušenie amnestií vo svete

• Frankistický amnestičný zákon

• Radbruchova formula a jej použíívanie

• Nemorálne právo a vojna v Iraku

• Amnestičný zákon a Benešove dekréty

• Ako ďalej s právnym štátom?

Prvým aspektom problematiky amnestií, na ktorý treba upozorniť, je to, aký „koperníkovský obrat“ v otázke Mečiarových amnestií urobili politici, ktorí ešte nedávno hlásali nemožnosť ich zrušenia. Ide najmä o vládne strany Smer SD a SNS. Zmena ich postoja je výsledkom rôznych foriem nátlaku, od prejavov politikov na pohrebe ex-prezidenta M. Kováča až po emotívny film Únos.

Zmena postoja vládnych politikov pri rušení Mečiarových amnestií vyvoláva značné obavy. Nevytvoria si azda poslanci novú ústavnú kompetenciu na preskúmavanie ďalších právnych aktov? Budú sa rušiť v parlamente aj súdne rozhodnutia? Budú poslanci posudzovať súdne rozhodnutia alebo iné individuálne právne akty z hľadiska spravodlivosti? Mám obavy aj z poslancov, ktorí chcú identifikovať „zákonné bezprávie“ a aplikovať Radbruchovu formulu.

Ak si Národná rada SR prostredníctvom ústavnej väčšiny začne prisvojovať nové právomoci, ktoré svojou povahou patria iným mociam v štáte, mala by pritom konať na základe mandátu od občanov. Poslanci sú totiž v súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy iba subjektom, prostredníctvom ktorého občania vykonávajú štátnu moc. Problémom je už to, keď poslanci prijímajú zákony, na ktoré nedostali mandát od voličov, avšak aspoň pri zmenách ústavy by sa mali snažiť čo najpresnejšie dodržiavať predvolebné sľuby.

Schválením ústavného zákona o možnosti rušenia amnestií kvôli „spravodlivosti“ a „morálnym dôvodom“ vznikla paradoxne pomerne nemorálna situácia: občania pred voľbami celkom dobre poznali postoje jednotlivých politických strán k otázke zrušenia amnestií a svoje hlasy odovzdali tým stranám, ktoré mali k možnosti zrušenia amnestií skeptický postoj. Väčšinu mandátov v parlamentných voľbách v roku 2016 získali strany, ktoré mali pred voľbami k rušeniu Mečiarových amnestií jednoznačne alebo skôr odmietavý postoj (Smer SD, SNS, ĽSNS : dokopy 78 mandátov). Možno preto konštatovať, že ústavná väčšina sa pri rušení Mečiarových amnestií neopierala o mandát voliča, ale išlo o rozpor konania poslancov s ich s predvolebnými sľubmi.

Samozrejme, dalo by sa diskutovať i o tom, že vo voľbách občania odovzdávali svoje hlasy politickým stranám kvôli iným otázkam, napriek tomu však legitimita pre zmenu ústavy chýbala. Ak by sa totiž poslanci usilovali získať legitímny mandát na zmenu ústavy, o ktorej pred voľbami nehovorili, mali by sa občanov na názor spýtať priamo v referende. Pri ústavnej zmene prostredníctvom referenda by síce mohli vzniknúť otázky, či ide o zásah do základných práv, ale tie by mohol preskúmať ústavný súd. Okrem toho, otázky o zásahu do ľudských práv by vznikli pri každom zrušení amnestií.

Žiaľ, v súčasnosti je referendum na Slovensku nefunkčné, pretože na platnosť referenda vyžaduje účasť nadpolovičnej väčšiny voličov. Je naozaj paradoxné, že pri voľbách poslancov rôznych úrovní sa požiadavky na voličskú účasť nekladú, hoci poslanci môžu rozhodovať o stovkách predpisov. Je najvyšší čas toto nezmyselné kvórum odstrániť. Súčasná ústavná úprava referenda jeho realizáciu fakticky znemožňuje, pretože ak by náhodou aj hrozila vyššia účasť voličov, môžu odporcovia referendovej otázky vyzvať voličov na neúčasť a nadpolovičná väčšina sa tak nezíde.

Vo všeobecnosti rozumiem snahe o zrušenie nespravodlivého práva a tzv. Mečiarove amnestie boli nespravodlivé. Rozhodne však neboli natoľko neznesiteľne nespravodlivé tak ako príklady z Latinskej Ameriky, ktoré sa pri diskusii o zrušení Mečiarových amnestií objavovali. Napr. v liste skupiny právnikov na podporu zrušenia amnestií sa uvádzalo: „Obdobný prípad zneužitia práva sa vyskytol v diktátorských a vojenských formách vlády. Po nástupe demokratických síl tieto krajiny urobili právne kroky, aby nepriznali účinok rozhodnutiam o amnestiách, ktoré mali zabrániť vyšetreniu a potrestaniu osôb zodpovedných za závažné porušovania ľudských práv, vrátane násilných zabití a násilných zmiznutí (rozsudky Medziamerického súdu pre ľudské práva vo veci Barrios Altos v. Peru a Bulacio v. Argentína).“

Napriek všetkej nemorálnosti zavlečenia M. Kováča ml. nemožno prípady Barrios Altos a Bulacio ani trochu považovať za obdobné. Pokiaľ ide o prípad Barrios Altos, ide o názov štvrte v meste Lima, kde peruánske špeciálne jednotky vykonali strašný masaker, pri ktorom zastrelili 15 ľudí, vrátane 8-ročného dieťaťa a niekoľko ďalších ťažko zranili. Prípad Bulacio sa týka zase udalosti v Argentíne, pri ktorej štátne orgány uniesli z koncertu skupinu maloletých, mučili ich a jeden z nich (Walter Bulacio) na následky mučenia zomrel. Domnievam sa, že miera nemorálnosti bola pri amnestiách v uvedených dvoch prípadoch oveľa vyššia než v prípade zavlečenia M. Kováča ml., najmä keď sa Mečiarove amnestie nevzťahujú ani na stíhanie vraždy R. Remiáša…

Pre porovnanie s prípadmi v Latinskej Amerike možno uviesť, že v Argentíne sa na vysporiadanie so zločinmi diktatúry vytvorila Národná komisia pre zmiznuté osoby (CONADEP). Tá zdokumentovala 8963 prípadov osôb, ktoré navždy zmizli alebo zahynuli v mučiarňach a väzniciach režimu. Komisia zdokumentovala aj 340 mučiarní, avšak dokumentovala len najvážnejšie prípady a prípadmi ako bolo zavlečenie M. Kováča ml. by sa vôbec nezaoberala. Už preto je porovnávanie Mečiarových amnestií a zrušených amnestií v Latinskej Amerike krajne nevhodné.

Treba tiež dodať, že únosy a zavlečenia osôb nie sú vôbec výsadou „diktátorských a vojenských foriem vlády“. Aj spomínaný prípad únosu, mučenia a vraždy maloletého Waltera Bulacia sa stal v Argentíne v čase vlády „demokratického“ prezidenta C. Menema v roku 1991, nie v časoch vojenskej diktatúry (1976-83). Musíme si uvedomiť, že aj štáty, ktoré sa označujú za demokratické, sú schopné najstrašnejších zločinov, vrátane únosov a mučenia ľudí – stačí si spomenúť na väznicu Guantanámo alebo tajné väznice CIA v Poľsku, kam orgány „demokratických“ štátov uniesli mnoho nevinných ľudí.

Pokiaľ ide o nespravodlivé a nemorálne právo, SR nie je jediná krajina v EÚ, ktorá v tomto roku rieši problematiku nemorálnych amnestií z minulosti. Hoci sa o tom u nás veľa nehovorí, aj v Španielsku si v tomto roku pripomenú 40-te výročie prijatia zákona č. 46/77 o amnestii z 15. októbra 1977. Zákon amnestoval mnohé zločiny frankistického režimu, hoci oficiálne hovoril aj o amnestii zločinov odporcov frankizmu. V čl. 1 sa uvádzajú konania, na ktoré sa vzťahuje amnestia. V čl. 1 ods. 1 písm. a) sa hovorí: „všetky konania politického charakteru, ktoré sú považované za trestné činy a uskutočnili sa pred 15. decembrom 1976“.

Samozrejme, porovnávať zločiny frankizmu a zavlečenie M. Kováča ml. nie je ani trochu možné – je preto paradoxné, že frankistický amnestičný zákon na rozdiel od Mečiarovej amnestie zrušený nebol. Zákon o amnestii je oveľa nemorálnejší a hoci sa ho vo viacerých prípadoch podarilo obísť, stále platí a chráni mnoho páchateľov, ktorí vykonali činy ďaleko horšie než bol únos M. Kováča ml. Počas 40 rokov existencie zákona sa opakovane objavovali aj pokusy zrušiť ho, avšak doteraz sa to nepodarilo.

Ešte v roku 2012 Najvyšší súd (Supremo Tribunal) vyhlásil zákon o amnestii za „základný a neotrasiteľný pilier španielskej tranzície“. Tento výklad robili pritom sudcovia, ktorí s frankistickým režimom nemali nič do činenia. S interpretáciou nemusíme súhlasiť, avšak ukazuje sa, že pri probléme právnej istoty a nemorálneho práva sú iné štáty oveľa opatrnejšie než SR v prípade Mečiarových amnestií. Frankistický amnestičný zákon by bolo treba naozaj zrušiť, pretože je urážkou statisícov obetí frankizmu, ale opatrnosť španielskych súdov ukazuje, že právna istota je silným argumentom i pri oveľa nemorálnejších právnych aktoch než boli Mečiarove amnestie.

Jedným z najzaujímavejších javov pri diskusii o zrušení Mečiarových amnestií bolo rozšírené odvolávanie sa na tzv. Radbruchovu formulu. Tá znie: „Konflikt medzi spravodlivosťou a právnou istotou je možné riešiť len tak, že pozitívne právo, zaisťované predpismi a mocou, má prednosť aj vtedy, ak je obsahovo nespravodlivé a neúčelné, okrem prípadu, ak rozpor medzi pozitívnym zákonom a spravodlivosťou dosiahne takú neznesiteľnú mieru, že zákon musí ako „nenáležité právo“ ustúpiť spravodlivosti.“

Radbruchova formula hovorí, že treba rešpektovať aj nespravodlivé právo s výnimkou prípadu, keď rozpor medzi platným právom a spravodlivosťou dosiahol „neznesiteľnú mieru“. Radbruchova formula sa objavila v článku nemeckého právnika G. Radbrucha v roku 1946 o „zákonnom bezpráví a nadzákonnom práve“. Rieši sa tu problém tzv. prirodzeného práva a dôvodom, pre ktorý G. Radbruch svoje dielo napísal, bola nemorálnosť nacistického práva. Lenže aj G. Radbruch si dobre uvedomoval, že požiadavka na nerešpektovanie práva je mimoriadne nebezpečná. Vzhľadom na množstvo otáznych predpisov z 20-tych rokov, keď bol G. Radbruch nemeckým ministrom, sa tiež možno domnievať, že „neznesiteľnú mieru“ medzi platným právom a spravodlivosťou hľadal len v naozaj extrémnych prípadoch.

Určite nie je jednoduché identifikovať to, čo je neznesiteľná miera rozporu medzi zákonom a spravodlivosťou. V právnom poriadku existuje viacero nespravodlivých predpisov či iných právnych aktov, upravujúcich napr. rôzne daňové znevýhodnenia. Tie ale automaticky neznamenajú, že znevýhodnený subjekt môže prestať platiť dane. Na miere „neznesiteľnosti“ nespravodlivých právnych aktov obvykle neexistuje zhoda a pri historických prípadoch aplikácie Radbruchovej formuly úlohu identifikovať mieru neznesiteľnosti na seba preberala súdna moc. I pri Mečiarových amnestiách vzniká otázka, či miera rozporu práva a spravodlivosti je až taká, aby platné právo vo forme amnestií mohlo byť vyhlásené za neplatné „zákonné bezprávie“. Lenže keď by sa za „zákonné bezprávie“ vyhlásili Mečiarove amnestie, bolo by treba za zákonné bezprávie vyhlásiť i všetky právne akty, ktoré sú ešte nemorálnejšie.

Jednou z hlavných tém, pri ktorých sa neznesiteľnosť rozporu platného práva so spravodlivosťou musí vážne diskutovať, sú právne akty, ktorými sa SR v roku 2003 zapojila do operácie „Iracká sloboda“. Právne akty, ktoré umožňovali vyslanie slovenských vojakov na podporu tejto operácie boli nespravodlivým právom a vzhľadom na dôsledky agresie z roku 2003 išlo o ešte nemorálnejšie právo než amnestia v prípade zavlečenia M. Kováča ml. Zapojenie Slovenska do tzv. koalície dobrovoľníkov bolo očividne aj jedným z najväčších zneužití práva v slovenskej histórii. Slovenskí vojaci boli zneužití na konanie, ktoré je v rozpore s princípmi medzinárodného práva. Hoci naša protichemická jednotka neplnila v operácii „Iracká sloboda“ priame bojové úlohy, z Kuvajtu agresiu podporovala.

Musíme si uvedomiť, že našou účasťou na agresii z roku 2003 sme sa dopustili toho, čo sme iným vyčítali v roku 1968 – s tým rozdielom, že agresia z roku 2003 bola omnoho krvavejšia. Svojim malým dielom sme tak prispeli ku katastrofe, ktorú možno považovať za kľúčový dôvod trvalej krízy na Blízkom Východe.

Z hľadiska tzv. Radbruchovej formuly by sa právne akty, ktoré umožňovali účasť na agresii v Iraku, dali veľmi dobre označiť za „zákonné bezprávie“. Ak však právne akty o vyslaní našej protichemickej jednotky označíme za „zákonné bezprávie“, môže to mať významné následky a musíme si klásť dve zásadné otázky:

1.) Je možné stíhať páchateľov z radov slovenských politikov, ktorí sa o vyslanie slovenských vojakov do operácie „Iracká sloboda“ zaslúžili?<

2.) Je možné stíhať vojakov z vyslanej tzv. protichemickej jednotky, keď právny základ ich konania ako „zákonné bezprávie“ kvôli „neznesiteľnému rozporu“ so spravodlivosťou neplatí?

Ad 1.) Vzhľadom na to, ako sa pri Mečiarových amnestiách diskutovala otázka spravodlivosti a morálky, je zaujímavé čítať aj to, čo povedali jednotliví politici v parlamentnej diskusii o vyslaní protichemickej jednotky do Iraku. Vtedajší minister spravodlivosti za KDH D. Lipšic obhajoval vojnu v Iraku ako spravodlivú: „Osobne sa domnievam, že vedenie vojny proti režimu Saddáma Husajna je nielen oprávnené, ale predovšetkým spravodlivé, a preto som vo vláde hlasoval za vyslanie našich jednotiek do regiónu Blízkeho východu…“ Podpredseda Národnej Rady SR B. Bugár sa zasa odvolával na morálne dôvody: „Nenechajme bojovať len našich spojencov za spoločné hodnoty a preberme aj ten malý podiel zodpovednosti, ktorý spadá na naše plecia. Naša morálka nám káže, aby sme na základe obmedzených možností Slovenskej republiky prispeli k vytváraniu lepšieho a najmä bezpečnejšieho sveta…“ . Len na pripomenutie, treba si všimnúť, ako hlasovali ďalší politici o vyslaní vojakov.

Ad 2.) Druhou otázkou, na ktorú by sme mali hľadať odpoveď je to, ako postupovať voči vojakom z protichemickej jednotky. Ak bolo uznesenie NR SR o nasadení protichemickej jednotky „zákonným bezprávím“ a teda stratilo právnu platnosť, otvára sa otázka trestného stíhania tých, ktorí sa na operácii zúčastnili. Bude stačiť vojakom z protichemickej jednotky, keď povedia, že pri svojom konaní iba poslúchali rozkazy? Vyhnú sa takýmto tvrdením trestnému stíhaniu? Osobne nie som presvedčený o tom, že by sme uvedených vojakov mali trestne stíhať, tento príklad však treba uviesť, aby bolo jasné, aké následky môže vyvolať používanie Radbruchovej formuly v prípadoch ako Mečiarove amnestie.

Ďalší právny akt, ktorý kvôli zrušeniu Mečiarových amnestií a kvôli argumentom o Radbruchovej formule treba preskúmať, je tzv. amnestičný zákon č. 115/46 Zb. Týmto zákonom z roku 1946, ktorý dodnes platí, sa amnestovali rôzne trestné činy, vrátane tých, ktoré boli spáchané voči Nemcom a Maďarom až do 28. októbra 1945. Je veľmi dobre známe, že v lete a na jeseň 1945 prišlo k závažným zločinom, vrátane znásilnení či vrážd a tieto činy boli mnohokrát vykonané na osobách, ktoré za zločiny z rokov 1938-45 nemohli. A práve amnestičný zákon bol dôvodom, prečo sa nezačalo konanie voči páchateľom trestných činov z leta a jesene 1945. Zákon je považovaný za bezprávie aj mnohými nemeckými a rakúskymi právnikmi.

Zrušenie amnestičného zákona by pritom nebolo spojené s až takými následkami ako zrušenie Mečiarových amnestií, lebo po 72 rokoch už asi nikomu nehrozí trestné stíhanie za udalosti z roku 1945. Neviem, nakoľko predstavitelia strany Most-Híd počítali pri rušení Mečiarových amnestií s otázkou riešenia Benešových dekrétov alebo amnestičného zákona, avšak nie je vylúčené, že táto téma sa ešte objaví. Problematika sa pritom netýka len SR, ale aj ČR a jej vzťahu k sudetským Nemcom. Prípadné rušenie amnestičného zákona v SR nemožno riešiť izolovane od európskeho kontextu.

Od amnestičného zákona sa dá plynulo prejsť aj k téme tzv. Benešových dekrétov – táto téma je podstatne aktuálnejšia. Tesne po zrušení Mečiarových amnestií otvorilo tému Benešových dekrétov práve Maďarsko. Je nepochybné, že štátne orgány ČSR odňali majetok aj tým príslušníkom národnostných menšín, ktorí nemali nijakú právnu zodpovednosť za zločiny Nemecka a Maďarska vo vojne. Voči týmto osobám sa uplatnila kolektívna vina.

Napriek tomu, že konkrétne Benešove dekréty pôsobili voči mnohým nevinným nespravodlivo, ich prípadné zrušenie by vyvolalo mnoho ďalších otázok. Ide najmä o otázku návratu odňatých nemeckých a maďarských majetkov vo forme reštitúcií. Na podobné reštitúcie by sa museli skladať občania SR a to by mohlo vyvolať veľmi negatívnu reakciu občanov slovenskej národnosti. Existuje veľmi veľa argumentov, pre ktoré nemožno vracať majetky odňaté podľa Benešových dekrétov, pretože by sa otvorili i majetkové otázky z obdobia Uhorska, napr. zhabanie majetku Matice Slovenskej. Ak by sme to priviedli do dôsledkov, mohli by sme diskutovať aj o nespravodlivých konaniach z 9. storočia.

V súvislosti by so zrušením amnestií by sa dalo diskutovať ešte o mnohých ďalších problémoch. Za problematické možno považovať retroaktivitu uznesenia Národnej Rady SR. V čase únosu M. Kováča bol inštitút amnestie známy ako súčasť práva SR, inštitút zrušenia amnestií sa však vytvoril až 22 rokov po únose. Zvlášť v trestných veciach platí, že neskoršia právna úprava by sa mala použiť, len keď je to pre páchateľa výhodnejšie. Právna istota neznamená to isté, čo spravodlivé potrestanie páchateľa trestného činu, je však veľmi dôležitá pre to, aby adresáti právnych noriem vedeli, čo môžu od štátnych orgánov očakávať. V súvislosti s princípmi právneho štátu sa objavuje aj mnoho ďalších otáznikov, ktoré tu riešiť nebudem.

Ako ukazujú príklady z 20. storočia, jedným z hlavných problémov Slovenska je veľká nestabilita právneho poriadku a chápania spravodlivosti. Čo bolo spravodlivé a právne v roku 1900, bolo inak vnímané v roku 1920 a úplne inak v roku 1940 alebo 1970 alebo 1990. Žiadny režim na Slovensku nevydržal príliš dlho a s jeho zmenou sa menilo aj chápanie práva a spravodlivosti. Aj súčasný ústavný systém sa môže čoskoro zmeniť, nestabilita v Európe narastá a už preto by sme potrebovali viac právnej istoty. Nemožno vylúčiť, že čoskoro budeme prehodnocovať niektoré kroky z minulosti, napr. privatizáciu či protiprávne vojny. Dá sa čakať, že mnohí obvinení z nemorálneho konania sa potom budú tiež odvolávať na právnu istotu.