brankof.blog.pravda.sk

V dňoch 4.-6. augusta 2017 sa v meste Luck na Ukrajine uskutočnil „festival ukrajinského ducha“ Banderstadt, ktorý bol opätovným potvrdením vzmáhajúceho sa kultu Stepana Banderu na Ukrajine. Po revolúcii na Majdane sa tento kult stal omnoho silnejším než kedykoľvek predtým a to vyvoláva znepokojenie aj v niektorých štátoch EÚ, najmä v Poľsku. Vzhľadom na zásadnú úlohu, ktorú hrali fašistickí obdivovatelia S. Banderu pri prevrate na Majdane si mnohí Ukrajinci myslia, že Banderov kult nebude problém ani pri ich úsilí o vstup do EÚ. Keďže sa však problemtaika Banderovcov týka aj SR, nemali by sme tento vývoj ignorovať.

Festival „ukrajinského ducha“ Banderštat, je festival, ktorý sa v tomto roku organizoval už po jedenásty krát. Jeho vznik sa spája so znovuzrodením ukrajinského nacionalizmu a idealizáciou osoby S. Banderu po tzv. oranžovej revolúcii z rokov 2004-05. Už samotné meno S. Banderu však stavia festival do zlého svetla a obzvlášť hanebné je používanie nemeckého názvu festivalu (Banderstadt = Banderovo mesto). Keďže sa zločiny Banderovcov spájajú hlavne s Druhou svetovou vojnou, nemecký názov festivalu znie veľmi provokatívne. Od podobného festivalu by sa mali štátne orgány Ukrajiny dištancovať. Veď si len skúsme predstaviť, čo by sa stalo, keby sa na Slovensku objavil festival s nemeckým názvom „Tisostadt“ na počesť J. Tisu…

Na Ukrajine sa však vládnuci politici nielen že od festivalu Banderštat nedištancujú, ale naopak, otvorene sa k nemu hlásia a podporujú ho. Na oficiálnej webovej stránke festivalu je ako prvý partner podujatia uvedené ukrajinské Ministerstvo mládeže a športu. Je zaujímavé, že ukrajinská vláda vie nájsť peniaze na podporu banderovského festivalu, hoci si inak na plnenie základných úloh štátu musí požičiavať. Na chod Banderštatu však okrem vlády prispievajú i ďalšie orgány verejnej moci na Ukrajine. Hneď za ministerstvom sú na webovej stránke festivalu ako partneri uvedené orgány mesta Luck a Volyňská oblasť. Festival pritom masívne propagujú nielen extrémistickí politici z týchto regiónov, ale aj politici tzv. demokratických strán.

Na festivale sa aj tento rok zúčastnilo mnoho politických či kultúrnych prominentov. Okrem tradičných „celebrít“ – potomkov Banderu a Šuchevyča tam prišli aj ministerka zdravotníctva Ukrajiny U. Suprunová, pôvodom z USA či P. Šeremeta, prvý pomajdanský minister ekonomického rozvoja (do 2016). Spievala tam i skupina O. Torwald, ukrajinský zástupca na Eurovízii 2017. Skupina tým zopakovala minuloročnú účasť Džamaly, ukrajinskej víťazky Eurovízie 2016, ktorá na Banderštat prišla i s R. Čubarovom, lídrom tatárskeho Medžlisu. Toho naše médiá oslavovali ako hrdinu boja za ľudské práva. Bolo vrcholom absurdity, že Džamala spievala o ruských zločinoch z roku 1944 práve na festivale, ktorý oslavuje banderovských zločincov.

Veľmi absurdné je i to, že opakovaným hosťom festivalu Banderštatu bol J. Lucenko, v súčasnosti generálny prokurátor Ukrajiny a bývalý líder Bloku Petra Porošenka, ktorý tam vystupoval s prednáškou „Ako organizovať efektívny odpor proti systému“. Netreba pripomínať, že prokuratúra by si mala držať od politických festivalov odstup, ale ak sa generálnym prokurátorom stane podporovateľ festivalu Banderštat, tak to o ukrajinskej prokuratúre vypovedá viac ako dosť. Skúsme si len predstaviť, aká by bola reakcia našich médií a politikov, ak by sa generálnym prokurátorom stal politik, ktorý chodí na hudobné festivaly, venované J. Tisovi, a hovorí tam o tom, ako možno zorganizovať efektívny odpor proti systému…

Pritom na festivale Banderštat by sa pritom mohla prokuratúra naozaj realizovať. Nebolo by na škodu zamerať sa na vystúpenia nacionalistických „hrdinov“ z nechvaľne známeho práporu Azov, pravidelných hostí festivalu, ktorí tam učia deti „vlasteneckému“ narábaniu so zbraňami. Nemiestne sú prejavy protiruskej nenávisti, napr. súťaže v streľbe do podobizní V. Putina. Xenofóbia a nenávisť proti Rusom srší dokonca aj z bufetov: známou kulinárskou špecialitou festivalu je „polievka z moskaľa“, pri ktorej sa robia nemiestne vtipy o „moskaľoch“ (hanlivé označenie Rusov). Skúsme si predstaviť, že by na nejakom festivale v SR ponúkali „polievku zo židáka“ alebo „polievku z cigoša“ a propagovali by ju vtipmi, že je plná mäsa a predsa lacná, lebo takého lacného mäsa máme na Slovensku plno.

Pokiaľ ide o osobu S. Banderu a o jeho armádu UPA, nejde o tému, ktorá by Ukrajinu zjednocovala, naopak, ide o problém, ktorý spoločnosť rozdeľuje. Vo všeobecnosti platí, že na západnej Ukrajine je S. Bandera populárny, ale na východnej Ukrajine nie. O vytvorenie kultu S. Banderu sa pokúšali rôzni politici už v minulosti, väčšinou sa však stretli so silným odporom. Napr. keď prezident V. Juščenko v roku 2010 udelil S. Banderovi a R. Šuchevyčovi posmrtne titul „Hrdina Ukrajiny“, stretlo sa to s nesúhlasom veľkej časti verejnosti a súdov, vrátane Ústavného súdu Ukrajiny, ktorý im tieto tituly zrušil. Oficiálny pohľad na Banderovcov v Kyjeve veľmi súvisí s politickými silami, ktoré sú v krajine aktuálne pri moci. Prejavuje sa to napr. v ukrajinskom Ústave pamäti národa: zatiaľ čo pred Majdanom ho viedol O. Soldatenko, ľavicový kritik Banderu, v súča1snosti ho vedie probanderovský V. Vjatrovyč.

Kult S. Banderu sa naplno rozvinul až po prevrate na Majdane. V roku 2015 prijal ukrajinský parlament zákon o právnom statuse a ochrane pamiatky bojovníkov za nezávislosť Ukrajiny v 20. storočí. Čl. 1 zákona zaradil do zoznamu bojovníkov za nezávislosť aj Banderovcov z UPA, ale čo je horšie, podľa čl. 6 ods. 1 zákona stanovil právnu zodpovednosť za znevažovanie ich pamiatky. Takže na pomajdanskej Ukrajine nie je protiprávna oslava Banderovcov, ale ich „znevažovanie“. Skúšam si predstaviť, čo by sa stalo, keby v SR prijali zákon o bojovníkoch za nezávislosť Slovenska aj s právnou zodpovednosťou za „znevažovanie“ J. Tisu a Hlinkovej gardy.

Na Ukrajine sa však Banderov kult prejavuje nielen v právnych aktoch, ale aj v iných úkonoch. Po S. Banderovi je v súčasnosti pomenovavaných čoraz viac ulíc a námestí, budujú mu nové pomníky, objavujú sa hotely, ktoré nesú jeho meno, pomenúvajú sa ňom športové akcie, napr. BanderRun. Známe sú aj umelecké podujatia, predovšetkým spomínaný Banderštat, ale založený bol aj festival Banderfest, ktorý sa v roku 2016 konal na Podkarpatskej Ukrajine. Organizátori Banderfestu sa hrdia najmä tým, že tam „nie je žiadna ruská hudba“. Netreba pripomínať fakľové pochody pri výročí narodenia S. Banderu. Banderovský kult priniesol slávu aj niektorým jeho spolupracovníkom. Za zmienku stojí napr. pomenovanie ulice v Kyjeve po R. Šuchevyčovi. Išlo o ulicu, ktorá predtým niesla meno sovietskeho generála Vatutina, v roku 1944 zavraždeného práve Banderovcami. Veľmi symbolické…

Napriek tomu, že sa slovenské médiá snažia vysvetľovať každú kritiku fašizmu na súčasnej Ukrajine ako konšpiračnú teóriu Moskvy, v tomto roku sa objavilo niekoľko vyjadrení poľských politikov, ktorých si za agentov Moskvy netrúfne označiť ani slovenský mainstream. Už vo februári 2017 J. Kaczynski, líder poľskej vládnej strany PiS, adresoval ostrú kritiku ukrajinskej vláde, keď povedal: „…nemôžeme súhlasiť, aby bol na Ukrajine vytváraný kult ľudí, ktorí sa dopustili voči Poliakom genocídy, a to takej, že hoci bolo ťažké prekonať Nemcov v ukrutnosti, to oni ich prekonali. Povedal som jasne prezidentovi Porošenkovi, že s Banderom do Európy nevojdú…“ Podobne sa v júli 2017 vyjadril W. Waszczykowski, poľský minister zahraničných vecí: „Náš postoj je úplne jasný: s Banderom sa do Európy nedostanete.“

Zdá sa však, že ukrajinskí vládni politici tieto vyjadrenia berú na ľahkú váhu – buď ich ignorujú alebo sa z nich smejú. Videli totiž, že v skutočnosti kult S. Banderu nebol pre EÚ žiadnou témou pri rušení turistických víz Ukrajincom v tomto roku. Ukrajinskí politici tiež vedia, že niektorí európski politici musia podporovať kult S. Banderu aj preto, lebo sa sami otvorene zúčastňujú neonacistických akcií. Napr. v Lotyšsku sa 16. marca 2017 oslavoval sviatok lotyšských Waffen SS a k hrobom legionárov Waffen SS na cintorín v Lestene vtedy prišli položiť kvety najvyšší štátni politici – predsedkyňa parlamentu, minister spravodlivosti a niektorí ďalší.

Našli sa však aj takí ukrajinskí politici, ktorí na kritiku z Poľska zareagovali veľmi ostro. Napr. J. Šuchevyč, syn banderovského zločinca R. Šuchevyča a pomajdanský poslanec ukrajinského parlamentu, sa v reakcii na výroky poľského ministra vyjadril nevyberane : „Chcel by som napľuť Poliakom do tváre.“ J. Šuchevyč tiež Poliakov napadol za vysídlenie Nemcov po Druhej svetovej vojne. Doslova povedal: „…vyhnanie 11 miliónov Nemcov z ich západných zemí je tiež genocída.“ Vyjadrenia J. Šuchevyča sú úplne neprijateľné a niekto s rodinnou históriou ako J. Šuchevyč by sa mal veľmi opatrne vyjadrovať o „napľutí Poliakom do tváre“. Ako sa pri týchto jeho vyjadreniach môžu asi cítiť potomkovia poľských obetí Banderovcov?

Že boli Banderovci fašistickými zločincami si myslia nielen Poliaci, ale aj Rusi a Židia. Keď J. Kaczynski povedal, že Banderovci prekonali v ukrutnosti aj Nemcov, vyjadroval tým nielen názory mnohých Poliakov, ale aj mnohých Rusov a Židov – stačí si všimnúť spoločný list židovských organizácii Ukrajiny proti banderizácii. Banderovské masakre boli skutočne veľmi kruté, napr. masaker Poliakov vo Volyni. Banderovci súhlasili s nacistami v ich protižidovskej, protipoľskej a protiruskej politike a do roku 1941 ich aj úplne podporovali. Aj samotný S. Bandera si podľa Hitlerovho vzoru prisvojil titul „vodca“ a všemožne podporoval protižidovské opatrenia. Je jasné, že po zatknutí S. Banderu nadšenie Banderovcov pre spoluprácu s nacistami ochladlo, ale naďalej schvaľovali nacistickú rasovú politiku, hlavne proti Židom a sami sa na týchto zločinoch aj podielali…

Zástancovia Banderovcov sa ich obvykle snažia vyviňovať tým, že v roku 1941 prišlo k nezhodám medzi S. Banderom a Nemcami, ktorí ho nechali v júli 1941 zatknúť a prepustili až v roku 1944. Lenže Hitler nechal Banderu zatknúť preto, lebo si myslel, že vojnu so ZSSR skončí do niekoľkých týždňov a o Ukrajinu sa nechcel deliť so samozvaným „vodcom“ ukrajinského štátu. Zatknutie S. Banderu a odlišný pohľad na budúcnosť Ukrajiny však banderovské zločiny nelegitimizuje, veď podobne nechal A. Hitler zatknúť aj mnohých vedúcich nacistov, ktorí mu prestali vyhovovať. Vyviňuje azda H. Göringa to, že ho na konci vojny prikázal Hitler zatknúť? Alebo môžeme oslavovať E. Röhma ako hrdinu preto, lebo ho Hitler nechal zastreliť?

Práve dvojitý meter vyvoláva pochybnosti o úprimnosti boja s pravicovým extrémizmom v Európe. Problémom je aj postoj SR: slovenská vláda prijala tvrdú legislatívu proti extrémistom na Slovensku, voči fašistom pestujúcim kult Waffen SS v Pobaltí alebo kult S. Banderu na Ukrajine však pristupuje ako k partnerom a spojencom. Žiaľ, v otázke Banderovho kultu sme nedokázali podporiť dokonca ani Poľsko, ktoré sa voči Ukrajine jasne vymedzilo. Blíži sa však 29. august a s ním i výročie SNP: dá sa predpokladať, že slovenskí politici sa budú vymedzovať proti prejavom fašizmu v SR. Bolo by chvályhodné, keby pri tom dokázali odmietnuť aj ďaleko otvorenejšie prejavy fašizmu v Pobaltí a na Ukrajine…