brankof.blog.pravda.sk

V mesiaci august sa hlavnou témou medzinárodných vzťahov stala téma napätia na Kórejskom polostrove. Táto téma patrí medzi tradičné problémy medzinárodnej politiky a s ňou spätá je aj predstava o nepredvídateľnom režime v KĽDR, ktorý ohrozuje svet svojou agresivitou. Na celú kórejskú krízu sa však treba pozerať diferencovanejšie a nepredvídateľnosťou sa v posledných rokoch vyznačujú aj iní aktéri konfliktu, najmä USA.

Pri predstave o KĽDR ako o hrozbe pre mier treba uviesť, že hoci sa KĽDR vyznačuje určitou nepredvídateľnosťou, je spomedzi všetkých pravdepodobných účastníkov konfliktu na polostrove najmenší, najchudobnejší a celkovo najslabší štát. USA, Čína, Rusko, Japonsko i Južná Kórea patria do desiatky štátov s najvyššími výdavkami na zbrojenie vo svete a hoci Pchjongjang na obranu síce zjavne vynakladá väčší podiel z vlastného HDP (oficiálne údaje sú problematické), v reálnych číslach za svojimi susedmi veľmi zaostáva. Zaostáva za nimi aj počtom obyvateľstva, veľkosťou ekonomiky či priemyselnou základňou. Dokonca aj Južná Kórea je v porovnaní s KĽDR silnejšia, má dvakrát viac obyvateľov, modernejšie zbrane a mnohonásobne väčšiu ekonomiku.

Keď sa na Západe hovorí o hrozbe zo strany KĽDR, treba sa recipročne spýtať, či sa ohrozená nemôže cítiť i Severná Kórea. Medzinárodné právo totiž za podstatný princíp považuje zvrchovanú rovnosť štátov a KĽDR má rovnaké právo na vlastnú obranu ako ktorýkoľvek iný štát. Dôležitým princípom medzinárodného práva je aj zákaz použitia sily či hrozby silou v medzinárodných vzťahoch a práve tu v súvislosti s USA pociťuje obavy nielen KĽDR. Keď USA a Kórejská republika spolu uskutočňujú cvičenia, pri ktorých simulujú zničenie alebo obsadenie severu, musí to KĽDR nutne pociťovať ako hrozbu. Citlivosť vedenia štátu zvyšuje aj stále živá spomienka na kórejskú vojnu z rokov 1950 – 1953, keď USA zhodili na polostrov viac bômb než za celú druhú svetovú vojnu na Japonsko.

Hlavným dôvodom, pre ktorý KĽDR vnímajú na Západe ako hrozbu, je jej jadrový program. Proliferácia jadrových zbraní je negatívnym javom, avšak Kórejský polostrov sa stal jedným z hlavných zdrojov jadrového napätia dávno pred spustením severokórejského nukleárneho programu. Ešte počas kórejskej vojny niektorí predstavitelia USA (napr. D. McArthur) požadovali použitie nukleárnych zbraní proti Číne. Našťastie, k útoku nedošlo, ale USA i tak na polostrove rozmiestnili jadrové zbrane, namierené hlavne na Čínu a na ZSSR.

Po skončení studenej vojny USA svoje nukleárne zbrane z polostrova oficiálne stiahli, ale spoločné cvičenia s Južnou Kóreou, zamerané proti  KĽDR, pokračovali. Tie však v novej situácií vyvolávali ešte silnejší dojem a aj menej paranoidné vedenie než dynastia Kimovcov by ich muselo považovať za hrozbu. Pchjongjang si dobre uvedomoval, že samotná kórejská vojna nebola zakončená mierom a obnovenie vojenských akcií sa nedá vylúčiť. A hoci rozpad ZSSR oslabil KĽDR i ekonomicky, vláda neváhala venovať obmedzené zdroje na nové zbrojné programy, vrátane jadrového.

USA sa v deväťdesiatych rokoch voči KĽDR zachovali vcelku rozumne a ekonomickými ústupkami primäli KĽDR v rokoch 1994 – 2002 svoj jadrový program fakticky pozastaviť. Určitú úlohu zohrávala i nádej amerických politikov, že ekonomický systém v KĽDR sa zrúti i bez zásahu zvonku. Tieto očakávania sa nenaplnili a zásadnú zmenu do vzájomných vzťahov priniesla politika prezidenta G. Busha ml. Jeho tvrdá rétorika voči KĽDR („darebácky štát“) a jeho vpád do Iraku bez ohľadu na medzinárodné právo vyvolávali nové obavy. Pchjongjang preto v roku 2003 odstúpil od zmluvy o nešírení jadrových zbraní a pokračoval v rozvoji vlastného nukleárneho programu.

Určité kompromisy sa podarilo dohodnúť v roku 2007 v rámci tzv. šesťstranných rozhovorov, v skutočnosti však obraz vzájomných vzťahov kolísal: od gest dobrej vôle, ako napr. návšteva Newyorskej filharmónie v KĽDR v roku 2008 až po vážne krízy, ako napr. potopenie juhokórejskej  vojnovej lode v roku 2010. Situáciu zhoršilo aj každé ďalšie kolo jednostranných sankcií USA, napr. v rokoch 2014 – 2015 kvôli údajnému hackerskému útoku na spoločnosť Sony Entertainment. Tieto sankcie neboli zrušené ani potom, ako sa neskôr ukázalo, že nešlo o hackerský útok z KĽDR, ale zrejme o pomstu zamestnankyne.

V tomto roku sa situácia na polostrove ešte ďalej zhoršila a napätie sa zvýšilo i pre zmenu administratívy v USA. Prezident D. Trump sa usiluje dosiahnuť prenikavý úspech v zahraničí, zrejme s cieľom odpútať pozornosti od vnútorných problémov . Vo vzťahu ku KĽDR však ide o otáznu taktiku: tvrdá rétorika z Washingtonu KĽDR nezastraší, ale iba potvrdí severokórejské obavy. Tvrdú rétoriku Washingtonu však tentokrát kritizovali aj niektorí spojenci USA, napr. A. Merkelová. Nedôveru zvýšila nielen Trumpova rétorika, ale napr. aj príchod USS Carl Vinsson do oblasti v apríli 2017. Na druhej strane, napätie zostrili aj informácie o plánoch nových vojenských pokusov či o transfere ukrajinských zbrojných technológií do KĽDR. Akcie KĽDR smerujúce k ďalšiemu rozvoju vlastných zbrojných systémov kritizovala dokonca aj Čína.

Zásadnú úlohu v tohoročnej kríze zohral i málo známy ostrov Guam. Na tomto ostrove sa nachádza letecká základňa Anderson, odkiaľ americké lietadlá štartujú na cvičenia na Kórejskom polostrove. KĽDR sa prezentovala niekoľkými úspešnými skúškami svojich rakiet a plánom vystreliť raketu do blízkosti ostrova Guam, na čo zareagovali USA veľkým pobúrením. Situáciu môže ďalej zhoršiť aj nové americko-kórejské vojenské cvičenie (začiatok 21. augusta 2017).  V súčasnej situácii je preto dôležité, že ostatné mocnosti regiónu, najmä Čína, nemajú chuť vstúpiť do vojenského konfliktu a preto sa usilujú skôr o zníženie napätia.

Čínsky vplyv v KĽDR v posledných rokoch vzrástol aj v súvislosti s ekonomickým vývojom krajiny. Hoci sa o tom u nás nehovorí, KĽDR dosahuje v posledných rokoch pozoruhodné hospodárske výsledky. Oficiálne údaje sú často problematické, ale aj podľa juhokórejskej centrálnej banky bol ekonomický vývoj KĽDR v minulom roku najlepší v tomto storočí. Rýchly rast hospodárstva sa pritom neobmedzuje len na energetiku a baníctvo, ale napr. aj na sofistikovanejší sektor vojenského priemyslu. Pokrok cítiť i v oblasti IT, napr. mohutným rozvojom  vlastného intranetu „Kwangmyong“ či vlastných smartphonov a tabletov. Zaujímavým javom je aj nárast počtu trhov „jangmadang“, zväčša čiernych trhov, ktoré výrazne zlepšili zásobovanie obyvateľstva spotrebným tovarom. Predstavy o KĽDR z deväťdesiatych rokov dnes už nie sú aktuálne.

Dôvodom súčasných hospodárskych úspechov KĽDR je z veľkej časti spolupráca s Čínou. Pri faktickej izolácii od západných štátov zohráva práve Čína rozhodujúcu úlohu v ekonomike KĽDR. Paradoxne, cez Čínu prichádzajú do KĽDR aj niektoré trhové princípy, napr. pri pravidlách medzinárodného obchodu. Vzhľadom na to, že prichádzajú z krajiny, ktorá je oficiálne komunistická, sú ľahšie akceptované a tzv. ekonomická modernizácia KĽDR nie je spájaná s očakávaním zmeny politického systému. Na rozdiel od deväťdesiatych rokov je zmena režimu v KĽDR dnes menej reálna a aj západný ekonomický model už nie je taký príťažlivý ako v minulosti.

Ekonomický vývoj KĽDR taktiež ukazuje, že západné sankcie nedokážu rozvrátiť KĽDR, pokiaľ si to neželá Čína. Čína má pritom vo vzťahu ku KĽDR dvojaký záujem: prvým záujmom je udržať vládnuci režim v KĽDR a nedopustiť rozšírenie vplyvu USA do KĽDR. Preto Čína odporuje snahám o porážku alebo prílišné poníženie KĽDR. Druhým cieľom Číny je mierová koexistencia v regióne: súčasný model ekonomických vzťahov vo svete je pre Čínu výhodný a nechce ho ohrozovať konfliktom na Kórejskom polostrove. Význam Číny pri každej ďalšej kórejskej kríze bude preto narastať. Nárast čínskeho vplyvu sa však dá vypozorovať i v iných regiónoch sveta. Západ sa musí rozhodnúť, či bude na to reagovať konfrontáciou alebo kooperáciou…