brankof.blog.pravda.sk

16. januára 2018 zastrelili v meste Kosovská Mitrovica srbského politika Olivera Ivanoviča. Táto smutná udalosť obrátila pozornosť európskej verejnosti opäť smerom k problematike Kosova, pretože sa tam stále deje veľa neprávostí, ktoré si zasluhujú pozornosť. Osud O. Ivanoviča pritom nie je len osobnou tragédiou, ale v mnohom reprezentuje aj problémy srbskej menšiny, ktorá sa v tzv. nezávislom Kosove ocitla v bezvýchodiskovej situácii.

Pokiaľ ide o osobu O. Ivanoviča, bol to politik, ktorý patril medzi najznámejších srbských politikov, narodených v Kosove. Jeho politická kariéra začala už pred rokom 1999, avšak výraznejšie sa začal prejavovať až po roku 1999. Jeho skutočný nástup súvisel s otázkou vyhnaných Srbov z Kosova, keď sa stal predsedom srbskej výkonnej rady pre severné Kosovo a vo voľbách v roku 2001 viedol hnutie „Návrat“, ktoré sa usilovalo o návrat vyhnaných Srbov. Postoje O. Ivanoviča nepatrili medzi radikálne: bol ochotný zúčastňovať sa na práci tzv. kosovských inštitúcií a v roku 2004 sa za Sociálno-demokratickú stranu zúčastnil aj na parlamentných voľbách v Kosove, ktoré mnohí Srbi úplne bojkotovali. Na druhej strane, keď v roku 2008 vyhlásilo Kosovo jednostrannú nezávislosť od Srbska, O. Ivanovič toto vyhlásenie rázne odmietol. V roku 2008 vstúpil dokonca aj do srbskej vlády ako štátny tajomník na ministerstve pre Kosovo. Jeho politika na centrálnej úrovni však nebola príliš úspešná a od roku 2012 sa opäť výraznejšie angažoval na regionálnej úrovni.

O. Ivanovič sa počas života stal členom viacerých politických strán, a v roku 2013 premenoval svoje politické hnutie na hnutie „Sloboda, demokracia, spravodlivosť“ a zúčastnil sa aj na lokálnych voľbách v Kosove. Je treba uviesť, že už vtedy viacerí z politikov jeho strany hovorili o politickom zastrašovaní a niektorí z nich kvôli tomu odstúpili z volieb. V januári 2014 však kosovské orgány zasiahli priamo a vzniesli proti O. Ivanovičovi obvinenie z vojnových zločinov, kvôli ktorým ho dva roky držali vo väzbe. V roku 2016 ho kosovský súd dokonca odsúdili na deväť rokov odňatia slobody, odvolací súd v roku 2017 však rozsudok zrušil. Tento výsledok sa dal vopred očakávať a celý proces bol už od začiatku veľmi pochybný, dôkazy nepresvedčivé a založené na „svedectvách“. Ani toto však O. Ivanoviča nezlomilo a aj po prepustení sa v politike angažoval. Varovanie prišlo v júli 2017, keď niekto podpálil jeho auto, koniec jeho kariéry však nastal až 16. januára 2018, keď ho „neznámi páchatelia“ zastrelili priamo pred budovou jeho politickej strany v Kosovskej Mitrovici.

Na vraždu O. Ivanoviča zareagovala ostro nielen srbská verejnosť, ale aj srbská vláda. Tá kvôli tomu prerušila aj rokovania s predstaviteľmi Kosova v Bruseli, ktoré sa mali uskutočniť 16.-18. januára. Belehrad považoval vraždu za provokáciu i preto, lebo sa uskutočnila krátko pred plánovanou návštevou srbského prezidenta A. Vučiča v Kosove (20.-21. januára). Návšteva sa napriek vražde uskutočnila, avšak nevyvolala nadšenie medzi srbskými obyvateľmi, ktorí sa obávali, že A. Vučič by mohol podľahnúť západnému nátlaku a urobiť v otázke Kosova neprijateľné ústupky.

V otázke statusu dnes medzi Belehradom a Prištinou panuje stále pat: Belehrad považuje Kosovo za súčasť srbského územia, zatiaľ čo Priština nie je ochotná akceptovať nič iné okrem nezávislosti. Otázka statusu Kosova rozdeľuje aj verejnú mienku vo svete. Vo všeobecnosti sa dá povedať, že západné veľmoci a ich hlavní spojenci sú zástancami uznania nezávislosti Kosova, zatiaľ čo štáty BRICS a ich spojenci sú jednoznačne proti. Rozpoltené sú štáty s moslimským obyvateľstvom: časť z nich podporuje nezávislosť Kosova, keďže v Kosove žijú prevažne moslimovia, avšak iné štáty, vrátane najväčšej moslimskej krajiny Indonézie, zastávajú odmietavý postoj, najmä kvôli nebezpečenstvu separatizmu.

V otázke statusu Kosova sa tak dlhodobo nedarí nájsť zhodu ani v OSN, hoci tlak zo strany EÚ a USA neklesá. Kosovo predstavuje pre Západ vážny problém: ide totiž o precedens, ktorým sa nechali inšpirovať mnohé separatistické hnutia vo svete, nielen v bývalom ZSSR, ale napr. aj v Španielsku. Po uznaní a podpore nezávislosti Kosova zo strany hlavných západných mocností možno len ťažko presvedčovať iných o úprimnom záujme na princípe územnej celistvosti štátov. Na tento problém naráža Západ najmä pri rokovaniach s Ruskom, pretože pri každej výhrade voči jednostrannej zmene hraníc na Ukrajine Moskva poukazuje na kosovský precedens. Doterajšie konanie európskych veľmocí ku Kosovu však komplikuje aj ich pozíciu voči Katalánsku a podľa názoru mnohých Kataláncov sa tieto veľmoci blamovali.

Treba však jasne uviesť, že EÚ nemá jednotné stanovisko v otázke statusu Kosova, pretože päť členských štátov, vrátane SR, neustále odoláva nátlaku Washingtonu či Berlína na uznanie jednostranne vyhlásenej nezávislosti Kosova. Inštitúcie EÚ sa preto neustále snažia Srbov k uzavretiu dohody s Kosovom motivovať. Aj srbský prezident A. Vučič potvrdil, že EÚ Srbsku ponúka členstvo výmenou za dohodu o hraniciach s Kosovom. Táto ponuka sa však míňa účinkom, pretože srbská verejnosť je stále principiálne odmietavá a neakceptuje ústupky v otázke územnej celistvosti. V srbských štátnych inštitúciách síce pôsobia aj ľudia, ktorí by boli ochotní Bruselu ustúpiť, avšak uznanie nezávislosti Kosova by bolo protiústavné a vyvolalo by všeobecný odpor.

V rámci Srbska si dnes mnoho obyvateľov uvedomuje, že bez dohody s Kosovom nie je srbské členstvo v EÚ pravdepodobné. To však nevedie k zmene pohľadu Srbov na status Kosova, ale motivuje ich skôr k zlepšovaniu vzťahov aj s inými partnermi, najmä s Ruskom. Srbsko tak zostáva tou krajinou Balkánu, kde má spolupráca s Ruskom najväčší potenciál. Tento trend vzbudzuje obavy aj v USA a preto sa tam v súčasnosti diskutuje o novej stratégii pre Balkán s názvom „Balkans forward“ (Balkán vpred), ktorú pripravila Atlantická rada. Súčasťou tejto stratégie má byť aj zásadné zlepšenie vzťahov USA so Srbskom a ekonomická podpora výmenou za to, že Srbsko obmedzí svoje vzťahy s Ruskom.

V súvislosti so situáciou v Kosove však nie je otázka statusu jedinou témou, o ktorej treba diskutovať. Keďže v tejto otázke ešte dlho nebude existovať zhoda, je treba sa primárne zamerať na situáciu Srbov, ktorí ešte v Kosove žijú. Napriek tomu, že rezolúcia BR OSN 1244 (1999) garantovala bezpečný návrat všetkým, aj srbským utečencom, od roku 1999 prebieha v Kosove čistka v obrátenom garde, teda proti Srbom a Rómom. Dokonca aj Parlamentné zhromaždenie Rady Európy, ktoré Srbom nie je vôbec naklonené, použilo pojem „etnická čistka proti ne-Albáncom“ vo svojej rezolúcii 1375 (2004). Z údajov UNHCR, a ďalších organizácií, vyplýva, že z Kosova utieklo vyše dvestotisíc ne-Albáncov, prevažne Srbi, ale aj mnoho Rómov. Väčšina z nich má status „vnútorne vysídlených osôb“ (IDP).

Žiaľ, pokusy týchto ľudí o návrat do Kosova sa skončili neúspešne. Preto dnes v Kosove žije len menšia časť kosovských Srbov, najmä v gette na severe Kosovskej Mitrovice. Priština proti nim používa rôzne formy šikany, od zákazu dovozu potravín zo Srbska, cez odpojenie od rôznych inžinierskych sietí až po súdne šikanovanie, aké zažil aj zavraždený O. Ivanovič. V novembri 2017 prepukol mimo pozornosti médií aj veľký škandál v rámci kosovskej justície, keď sa M. Simmons, najvyšší sudca v misii EÚ, vzdal svojej funkcie. Vo svojom zdôvodnení obvinil EULEX, misiu EÚ pre právny štát, z korupcie a albánskych politikov z nátlaku. EULEX zasa začal škandalizovať M. Simmonsa a po sérii vzájomných odhalení už na budovanie právneho štátu v Kosove neverí nikto.

Kvôli pretrvávajúcemu útlaku Srbov dnes nie je možné ani vytvorenie multietnického Kosova, hoci práve to hlásalo NATO pri svojej agresii v roku 1999. Naopak, zdá sa, že aj NATO aj EÚ sa zmierili s vyhnaním väčšiny Srbov z Kosova. Čím je totiž Srbov a Rómov v Kosove menej, tým je Kosovo etnicky jednotnejšie a tým ľahšie sa tam vytvára „mier“. Ak sa však bombardovanie Juhoslávie v roku 1999 ospravedlňovalo potrebou zabrániť etnickým čistkám, tak možno konštatovať, že tento cieľ sa naplniť nepodarilo.