brankof.blog.pravda.sk

V mesiacoch marec a apríl dominovalo v medzinárodných vzťahoch neustále zvyšovanie napätia medzi Ruskom a Západom. Hlavnou príčinou tohto napätia sa stali kauzy údajného použitia chemických zbraní, jednak v Sýrii, ale najmä vo Veľkej Británii, kde sa mal uskutočniť ruský chemický útok na bývalého agenta Sergeja Skripala a jeho dcéru. Táto kauza sa však postupne zmenila na nedôstojnú frašku, ktorá bola výsmechom tradičným právnym hodnotám západného sveta. Po kauze Skripalovcov je vyhlasované hodnotové zakotvenie Západu naozaj veľmi pochybné.

Kľúčovou otázkou v kauze údajného útoku na Skripalovcov by malo byť, čo sa vlastne stalo. Z údajov, ktoré poskytli britské štátne orgány, sa však nedokážeme dozvedieť takmer nič. Vieme, že S. Skripal je ruský občan, ktorý bol v roku 2006 v Rusku odsúdený za špionáž pre Londýn a od roku 2010, po udelení milosti, žije vo Veľkej Británii, kde ho jeho dcéra Júlia, ruská občianka, pravidelne navštevovala. Otázka ale znie: prečo by Rusi s prípadnou vraždou čakali tak dlho? A prečo by S. Skripala vraždili takým podivným spôsobom chemickými zbraňami, keď existuje množstvo jednoduchších spôsobov? A ako vrchol všetkého, údajný útok strašnou zbraňou zlyhal na celej čiare! Skripalovci sa po údajnom útoku bojovou neuroparalytickou látkou „novičok“ cítili normálne niekoľko hodín. A ako to bolo s okamžitým podaním protilátky obetiam útoku? Bola okamžite po ruke? A čo identifikácia látky, keď aj G. Aitkenhead, šéf laboratória v Porton Down, neskôr priznal, že nevedia určiť jej pôvod?

Otázok je naozaj veľa, dôveryhodné odpovede a dôkazy však dodnes chýbajú. Miesto dôkladného a transparentného vykonávania dôkazov sa preto prostredníctvom mediálnej mašinérie rozbehla propagandistická kampaň, plná obvinení voči Moskve. Najnebezpečnejší bol ale jazyk, ktorý zvolila britská diplomacia. Ruskej strane predložila „ultimátum“, v ktorom pripustila iba dva možné verzie udalosti v Salisbury: pokus Ruska o útok na britskej pôde alebo stratu kontrolu Ruska nad zásobou chemických látok (látka pritom nemusela vôbec pochádzať z Ruska). Pojem „ultimátum“ je však veľmi nebezpečný, pretože sa používa v spojení s hrozbou vypovedania vojny. Nemožno sa diviť, že na čosi také Rusko vôbec nezareagovalo.

Vážnym problémom sa stalo i následné vyhosťovanie ruských diplomatov zo strany spojencov Londýna. Išlo totiž o historicky najväčšie vyhosťovanie ruských diplomatov. K tomuto kroku pristúpilo 18 štátov EÚ, USA, Kanada, Austrália a ďalších sedem krajín mimo EÚ, ako aj organizácia NATO. Najväčší počet diplomatov vyhostili USA (60), V. Británia (23) a Ukrajina (13). Pod veľkým tlakom sa ocitla aj nová slovenská vláda P. Pellegriniho. Tá sa zachovala dosť rozumne a ruských diplomatov nevyhostila. Neopakovala chybu z roku 2003, keď Dzurindova vláda kvôli solidarite so spojencami „uverila“ veľmi pochybným informáciám o chemických zbraniach v Iraku.

Veľmi smutnou kapitolou celej kauzy bol aj tlak, ktorý proti vláde SR začali vyvíjať tak rusofóbni politici ako A. Kiska alebo M. Klus, ako aj niektoré médiá a mimovládne organizácie. Útoky začali dokonca proti ministrovi M. Lajčákovi, ktorému Denník N vyčítal i to, že študoval univerzitu MGIMO vo vtedajšom ZSSR. M. Lajčák pritom rozhodne nie je proruský diplomat, čo dokázal aj svojim pôsobením na Balkáne – naopak, práve tam sa vyprofiloval ako silno proamerický politik. Mimochodom, je tiež zaujímavé, že hoci dané médium hanobilo M. Lajčáka ako absolventa MGIMO, nič podobné nevyčíta iným ľuďom so sovietskym diplomom, ktorým poskytuje široký priestor (G. Mesežnikov, A. Duleba).

Pri kauze Skripalovcov sa pravidelne objavovala aj otázka o ďalších možných dôvodoch vytvorenia tejto problematickej kauzy. Niektorí sa domnievali, že to súvisí s ruskou prezidentskou kampaňou, tú však kauza príliš neovplyvnila. Prezident V. Putin si počas celej kampane udržiaval jednoznačnú dominanciu a kauza Skripal na tom nič nezmenila. Dôvodom tejto kampane však mohli byť i blížiace sa Majstrovstvá sveta vo futbale, ktoré majú začať 14. júna 2018 v Rusku. Je už skoro pravidlom, že západné štáty používajú športové podujatia na demonštráciu svojich politických preferencií: stačí si len spomenúť, ako sa v roku 2012 niektorí európski politici rozhodli bojkotovať Majstrovstvá Európy vo futbale na Janukovyčovej Ukrajine.

Nemožno vylúčiť, že keby bola v kauze Skripalovcov informačná kampaň proti Rusku úspešnejšia, mohlo to mať významný dopad i na formu bojkotu MS 2018 zo strany Západu. Tézu o kauze Skripalovcov a možnom bojkote MS podporujú i postoje niektorých spojencov Londýna. O bojkote zo strany futbalových reprezentácií boli spolu s Anglickom ochotné uvažovať Austrália, Japonsko, Island, Dánsko a Švédsko. Išlo však len o menej významné futbalové federácie a väčšina účastníkov MS úvahy o tomto druhu bojkotu nepripustila. Dôležitú úlohu zohrala Latinská Amerika, ktorá na MS vysiela celú štvrtinu účastníkov – tam úvahy o bojkote nenašli podporu. Miesto bojkotu futbalových reprezentácií tak zrejme príde len k neúčasti západných politikov na podujatí. Samozrejme, aj v priebehu mesiaca máj môžu nastať nové udalosti, ktoré by bojkot futbalových reprezentácií zo Západu zaktualizovali.

Medzi základné hodnoty, o ktorých štáty Západu pravidelne kážu ostatným krajinám sveta, patria hodnoty právneho štátu. Tie sa tradične považujú za výkladnú skriňu západnej právnej kultúry a oficiálny dôraz sa na ne kládol najmä v anglosaskom prostredí. Tam sa pre popis právneho štátu ujal pojem „rule of law“ (vláda práva). Princípy vlády práva vo Veľkej Británii však v súčasnosti utrpeli, ako ukázali aj okolnosti kauzy údajného ruského útoku na Skripalovcov v Salisbury.

Erózia princípov právneho štátu však nenastala zo dňa na deň, ale rozvíjala sa postupne. Hoci sme si fungovanie princípov právneho štátu na Západe dlho idealizovali, už od zriadenia väznice v Guantanáme či tajných väzníc CIA v štátoch EÚ bolo možné zaznamenať úpadok týchto princípov. Či už ide o  princíp obmedzenej vlády, zákonnosť, právnu istotu, prezumpciu neviny alebo iné, pokles významu princípov právneho štátu bol očividný. V kauze Skripalovcov však „vláda práva“ utrpela aj verejný debakel. Spôsob, ako narábali britskí predstavitelia s dôkazmi a obvineniami, pôsobil až absurdne. V čase irackej intervencie v roku 2003 sa USA a V. Británia pokúšali prezentovať aspoň nejaké dôkazy v OSN, v súčasnosti však dôkazy ani nepredstierajú…

V poslednom období sme tiež svedkami celkovo nebezpečného trendu, keď sa miesto vlády práva posilňuje vláda médií aj pri problematike právnych následkov a sankcií. Už nie je natoľko rozhodujúce, ako sa v určitej kauze vyjadria súdy, ale to, čo povedia tí „správni“ politici a ich médiá. Sankcie sa neudeľujú na základe súdneho konania, v ktorom dostane priestor i obhajoba, ale na základe selektívnej mediálnej kampane, v ktorej sú zámerne zamlčané protiargumenty. Horšie je však to, že trend nahradzovania súdnych rozhodnutí mediálnym ohováraním sa stále silnejšie dostáva i k nám. Netreba spomínať, na základe akých absurdných obvinení prišlo nedávno k politickým zmenám v SR, ale mediálne kampane za účelom privodenia sankcií, sa začínajú objavovať aj voči konkrétnym osobám, napr. cielenými telefonátmi zamestnávateľom, ktorých novinári „informujú“ o publikácii zamestnancov v „konšpiračných médiách“. To je trend, ktorý smeruje k nastoľovaniu totalitných praktík.