brankof.blog.pravda.sk

Včera bol v niektorých slovenských médiách publikovaný list s názvom „Ani verejnoprávne médiá nemožno umlčať“. Išlo o veľmi jednostranný text, ktorý mal za cieľ zmariť snahu vedenia RTVS uskutočniť zamýšľané či už realizované zmeny. Podpísaní novinári pochádzali z týchto médií a webových stránok: .týždeň, TREND, SME, Denník N, aktuality.sk, šport.sk, Korzár, SITA, euractiv.sk, Hospodárske noviny, CCIZ, Košice Dnes, Joj. Vo svojej výzve signatári tvrdia, že RTVS patrí verejnosti. Lenže už vzhľadom na danú zostavu možno konštatovať, že išlo o skupinu novinárov z veľmi obmedzenej časti politického spektra, ktorí nemajú právo hovoriť v mene celej verejnosti. RTVS by pritom naozaj mala patriť verejnosti, to však znamená, že aj tým, ktorí so signatármi listu nesúhlasia.

Pokiaľ ide o samotný list, určite ho možno považovať za bojovný, na druhej strane však aj za argumentačne nepresvedčivý. Podľa očakávania, v liste sa objavila téma vraždy Jána Kuciaka a taktiež snaha podsúvať nadväznosť krokov vedenia RTVS na túto vraždu. Ide najmä o formuláciu: „(RTVS) Má slúžiť verejnosti, ktorá vás platí, nie politickej moci, ktorá sa už dva mesiace po vražde Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej pokúša umlčať našich kolegov.“ Pokus uviesť do súvislosti kritizované kroky vedenia RTVS a vraždu J. Kuciaka však treba jasne odmietnuť, pretože vedenie začalo s nápravou v RTVS dávno pred vraždou J. Kuciaka. Stačí si spomenúť na medializované kroky vedenia voči relácii „Reportéri RTVS“, ktoré sa objavili dávno pred vraždou J. Kuciaka.

Nepodložené sú aj tvrdenia, že nové vedenie cielene šikanuje, obmedzuje dlhoročných novinárov alebo že práve tí „šikanovaní novinári“ prispeli k obnoveniu dôvery verejnosti. Naopak, jedným z hlavných dôvodov potreby zmien RTVS je nedôvera veľkej časti verejnosti. Scestné sú tiež obvinenia v liste, že RTVS „normalizujú ľudia, ktorých kariéra sa viac spája s politickým marketingom a PR ako s povolaním novinára“. Autori listu výslovne útočia na J. Rezníka, V. Chuguryana, H. Lyons, alebo P. Stano Maťašovskú. Toto majú byť teda ľudia, ktorých kariéra sa tak málo spája s povolaním novinára? Sú azda tí „šikanovaní“ novinári typu Z. Kovačič Hanzelová skúsenejší a lepší? Žiaľ, autori listu nemajú pre svoje tvrdenia argumenty a preto ich nahradzujú hrubým jazykom: normalizácia, cenzúra, umlčovanie, konšpiračné teórie, atď. V skutočnosti však tým len dokazujú svoju argumentačnú slabosť.

Autori listu očividne nerozumejú ani pojmom verejnosť a verejnoprávnosť. Hoci podpísaní novinári majú často tendenciu podceňovať ľudí s inými názormi, aj táto podceňovaná väčšina verejnosti si dobre všímala doterajšie neobjektívne spravodajstvo v RTVS. Bolo by možné uviesť veľké množstvo príkladov manipulácií, napr. pri zhromaždeniach „za slušné Slovensko“, avšak zvlášť veľkou hanebnosťou boli dezinformácie ešte Mikovej RTVS o konferencii „Cesty k mieru“ v Košiach. Išlo o jednu z významných európskych akcií na podporu mieru na Ukrajine, ale RTVS ju v Správach RTVS vykreslila ako „stretnutie podporovateľov ruskej agresie“ (reportáž pripravila Z. Hanzelová). Konferenciu pritom spoluorganizovalo aj Nemecko-ukrajinské fórum, ktoré je silno prokyjevsky zamerané a na jeho čele stoja ľudia ako bývalý komisár EÚ pre rozšírenie G. Verheugen. Kritizovať by sa dali napr. aj výroky RTVS pri útokoch na novinárov v Iraku či Palestíne alebo to, že niektoré dôležité udalosti z nedávnej minulosti na Slovensku RTVS úplne zamlčala, napr. demonštrácie Sýrčanov na podporu B. Asada v Bratislave.

Na rozdiel od veľkej časti verejnosti mali mnohí z protežovaných signatárov listu doteraz neprimerane veľký priestor v RTVS na šírenie svojich jednostranných názorov, čo vyvrcholilo rôznymi excesmi. Napr. jeden zo signatárov listu M. Šútovec citoval počas diskusie Večera s Havranom (cca. 1:12:00) tento text: „…Mrzák vyvoláva u Rusov kŕč smiechu, zlosť a túžbu doraziť ho. Rusi sú ľútostiví, no nepoznajú súcit. Jednonohého mlátia jeho vlastnou barlou, beznohého topia v mláke, hrbatého vystierajú kopancami, škuľavému s chripotom vyrazia posledné oko. Tehotná žena je tiež svojim spôsobom mrzák, na ňu radi štvú psov. Občas, keď v záhradke pred domami kvitnú astry, Rusi skladajú o mrzákoch prekrásne piesne.“ Nebudem riešiť, nakoľko je daný text z právneho hľadiska porovnateľný s nenávistnými citáciami proti Židom, ktoré nedávno na súkromnej stránke publikoval T. E. Rostas a kvôli ktorému ho stíhala polícia. Faktom ale je, že RTVS by mala zabezpečiť, aby voči takýmto výrokom zazneli aj protiargumenty miesto hlúpeho pritakávania moderátora.

Mimoriadne vážnym problémom RTVS je popri neobjektívnom spravodajstve aj nedostatok pluralitnej diskusie, ktorá sa najviac prejavuje v relácii s názvom Večera s Havranom. M. Havran sa vo štvrtkovom vydaní denníka Sme, v ktorom sa publikoval aj list novinárov proti vedeniu RTVS, pustil do obhajoby svojej verzie hľadania pravdy v diskusii – v článku s názvom „Televízna pravda“. Avšak podobne ako autori listu proti vedeniu RTVS, aj on začína svoj text zneužitím vraždy J Kuciaka. Podľa neho je „nebezpečné, keď sa diskusia o nej (pravde) začína práve v čase, keď sa spoločnosť chce dočkať pravdy o poprave Martiny Kušnírovej a Jána Kuciaka“. Zaujímavé, vražda J. Kuciaka sa zneužíva dokonca už aj ako protiargument proti hľadaniu pravdy v RTVS…

Ďalším tradičným argumentačným prostriedkom v článku M. Havrana je „argumentum ad Hitlerum“ (argument Hitlerom). Samozrejme, možno polemizovať, či sa o Holocauste dá alebo nedá diskutovať s nacistami, avšak treba si uvedomiť, ako ľahko sa dajú podobné argumenty „ad Hitlerum“ zneužiť. Označovanie názorových odporcov ako fašistov sa stalo skoro bežnou vecou i u nás a aj M. Havran osobne za fašistov označil viacero ľudí, od R. Sulíka až po SZPB. Podobnú argumentáciu však môžu použiť aj často kritizované ruské televízie, napr. proti opozičnému politikovi A. Navaľnému kvôli jeho hanlivým videám, v ktorých tvrdí, že Kaukazania sú šváby a že sa treba proti nim ozbrojovať. M. Havran následne vo svojom texte v denníku Sme používa aj útoky ad hominem, keď označuje E. Chmelára za konšpirátora a pranieruje Ľ. Blahu za „primitívny slovník“.

Hlavnou myšlienkou Havranovho textu však má byť to, že pravda nie je uprostred. M. Havran uvádza: „Stred v pravde neexistuje, v diskusii o treste smrti nemôžete zobrať dvoch diskutujúcich, jedného za a jedného proti… Pretože existujú civilizačné a morálne princípy a v médiách a v umení platia obzvlášť.“ Znamená to, že treba zrušiť pluralitnú diskusiu o treste smrti úplne kvôli morálnym princípom? A keď teda z morálnych dôvodov nemožno pozvať do diskusie zástancov trestu smrti, čo takto nepozvať do diskusie ani zástancov interrupcií, ani zástancov eutanázie, atď.? Samozrejme, že pravda sa nemusí nachádzať uprostred medzi týmito názorovými skupinami, ale postupom vylučovania odlišných názorov z diskusie by sme sa k pravde vôbec neprepracovali.

Havran sa nedostatok plurality vo svojej relácii pokúša ospravedlniť tzv. expertízou: „..našim poslaním je prinášať do diskusného formátu expertízu a nie dojmy, ktorými bola verejná diskusia zaťažená.“ O kompetentnom výbere expertov zo strany M. Havrana však možno oprávnene pochybovať. Ľudia, ktorých prezentuje ako expertov, napr. J. Naď, nie sú garanciou väčšej expertízy než ľudia, ktorí by vniesli na problém iný pohľad, napr. F. Škvrnda alebo O. Krejčí. Pritom aj medzi pozvanými „expertami“ dlhodobo platí, že sa dá nájsť taký expert, ktorý vyhovuje určitému názorovému spektru, ale aj taký, ktorý nevyhovuje. Odvolávka na „expertízu“ je tiež tradičný prostriedok zástancov totalitarizmu, ktorí radi označujú svojich odporcov za „pomätencov“ a len máloktorý režim kládol na „vedeckú expertízu“ väčší dôraz než práve nacistický. Pre pluralitnú diskusiu je však dôležité, aby pri diskusnej dileme bola vypočutá aj druhá strana.

Havran sa snaží podsúvať argumenty v prospech odbornosti a proti pluralite za každú cenu. Svojim spôsobom dokonca propaguje aj ideu „veľkého brata“, keď vyzýva na dôveru voči expertíze slovenského ministerstva zahraničia: „Potrebujeme profesionálnu spoločnosť, profesionálnu verejnú televíziu, ktorá nebude dávať verejný priestor takým informáciám, ktorých pôvod jasne a zreteľne odsúdila slovenská diplomacia.“ Z uvedeného teda možno odvodiť, že keď slovenská diplomacia (tak ako v roku 2003) povie, že Irak má zbrane hromadného ničenia a musíme vstúpiť do koalície dobrovoľníkov, tak RTVS nesmie dať priestor iným pohľadom na zbrane hromadného ničenia v Iraku… To je tá moderná televízia 21. storočia, po ktorej M. Havran v závere svojho článku volá?

Na záver treba povedať, že RTVS má aj za J. Rezníka ďaleko od mojej predstavy skutočnej verejnoprávnej televízie a napriek určitým zlepšeniam je jej spravodajstvo v mnohom podobne neobjektívne ako v časoch V. Miku. Rozhodne však podporujem nové vedenie v tom, aby vrátilo RTVS jej verejnoprávny charakter a aby zastavilo excesy tých, ktorí si verejný priestor za V. Miku fakticky sprivatizovali a vylučujú z neho odlišné názorové skupiny. Význam pluralitnej diskusie v médiách pre demokraciu možno len ťažko poprieť a preto je potrebné, aby sa do diskusií RTVS vrátila rôznosť a rozmanitosť názorov. Teda aby RTVS patrila opäť celej verejnosti a nie len jednej protežovanej časti.

To, aká je pluralitná diskusia dôležitá, doložím aj výrokom z rozhodnutia súdu. Nie slovenského, ani ruského, ale z rozhodnutia Najvyššieho súdu USA (Abrams v. United States, 250 U.S. 616 (1919), 630) : „Keď si ľudia uvedomia, že čas vyvrátil mnohé militantné vierovyznania, môžu nadobudnúť presvedčenie… že ultimatívne dobro sa lepšie získava na slobodnom trhu ideí, že najlepším testom pravdivosti sily myslenia je jeho akceptácia v súťaži na tomto trhovisku…“