brankof.blog.pravda.sk

Vo štvrtok 14. júna 2018 sa v Rusku začali majstrovstvá sveta vo futbale. Ide o najväčšie športové podujatie sveta, presahujúce aj olympijské hry. Preto je prestížnou záležitosťou mnohých vlád dosiahnuť právo organizovať toto podujatie vo vlastnej krajine. Usporiadateľstvo MS 2018 si vybojovalo Rusko a pozornosť celého sveta sa v júni a v júli preto zameriava na ruské mestá. Ešte pred začiatkom futbalových zápasov však 13. júna 2018 nastala iná dôležitá futbalová udalosť – rozhodnutie o novom organizátorovi MS 2026, ktoré sa majú konať s rekordným počtom 48 účastníkov.

O organizáciu MS 2026 sa uchádzali dvaja veľmi rôznorodí kandidáti. Na jednej strane kandidovalo Maroko, pre ktoré išlo už o piaty pokus získať tento turnaj. Na druhej strane sa o spoločnú organizáciu uchádzali tri veľké štáty Severnej Ameriky – USA, Kanada a Mexiko. Toto zloženie však pôsobilo mylne, pretože fakticky išlo o kandidatúru USA. V Mexiku a Kanade sa má hrať len po desať zápasov a od štvrťfinále by sa mali všetky stretnutia uskutočniť v USA. Nie je preto prekvapením, že práve preto sa o organizáciu zasadzovali najmä americkí predstavitelia, na čele s prezidentom D. Trumpom.

Na prvý pohľad išlo o veľmi nerovný zápas dvoch nerovnakých kandidátov: tri veľké štáty Severnej Ameriky proti neporovnateľne menšiemu Maroku pripomínali boj Goliáša s Dávidom. Maroko však vôbec nebolo bez šancí: na jeho podporu totiž vystúpila africká futbalová federácia CAF, ktorej členmi je 54 štátov. To predstavuje viac ako štvrtinu všetkých členov FIFA s hlasovacím právom a keby naozaj celá Afrika hlasovala za Maroko, šance tejto krajiny by sa veľmi zvýšili. Práve preto však americká diplomacia reagovala veľmi razantne a dokonca aj D. Trump sa vyjadril, že bude veľmi pozorne sledovať, ako kto hlasuje. Vďaka úsiliu americkej diplomacie sa nakoniec podarilo rozbiť jednotný africký blok. Za USA hlasovali jeho tradiční politickí spojenci, avšak aj ďalšie krajiny a celkový výsledok 134:65 bol veľmi jednoznačný.

Existuje však aj podozrenie, že USA v záujme svojho úspechu využívali rôzne neprimerané politické nástroje. Pred časom sa napr. objavila informácia štátnych orgánov USA, že Maroko korumpovalo účastníkov v čase hlasovania o usporiadateľstve MS 1998. Daná informácia vzbudila pochybnosti: predovšetkým treba uviesť, že Maroko veľmi jednoznačne prehralo súťaž o MS 1998 s Francúzskom v pomere hlasov 7:12. Maroko všetky obvinenia z korupcie odmietlo, i keď pri tvorbe záverov treba byť opatrný, pretože výber organizátora MS je svojou korupciou priam povestný. Ak však USA tvrdili, že Maroko korumpovalo kvôli MS 1998, zaujímavá by bola aj otázka, či USA majú informácie aj o korupcii pri výbere organizátora MS 1994.

Aj vtedy totiž kandidovalo Maroko a jeho hlavným rivalom boli USA a USA pri hlasovaní zvíťazili tesne o tri hlasy. O organizátorovi MS 1994 sa hlasovalo už v roku 1988 a vtedy sa Maroku pripisovali veľmi dobré šance. Na MS 1986 totiž ohromilo celý svet skvelým futbalom a vyhralo ťažkú základnú skupinu pred Anglickom, Poľskom a Portugalskom. V Maroku bol už vtedy futbal doslova „náboženstvom“, zatiaľ čo USA po zániku NASL dlhé roky nemali ani vlastnú profesionálnu ligu. Záujem o futbal bol v USA vždy dosť obmedzený a tento šport dodnes zaostáva za „veľkou štvorkou“ (baseball, basketbal, americký futbal, hokej).

Napriek silným argumentom v prospech Maroka sa však i pri hlasovaní o organizácii MS 1994 presadili USA. Argumentovalo sa, že každá krajina má právo aspoň raz získať možnosť organizovať MS vo futbale, aby sa tým podporil rozvoj športu v rôznych regiónoch. MS 1994 boli síce celkom úspešné, avšak len ťažko možno tvrdiť, že USA predstavujú natoľko futbalovú krajinu, aby mali organizovať MS znovu. Toto podujatie totiž dodnes neorganizovali mnohé veľké krajiny sveta, na čele s Čínou.

Z histórie existuje veľa príkladov, kde politické a ekonomické záujmy ovplyvnili miesto konania MS vo futbale. Napr. v roku 1984 sa o organizáciu MS 1990 uchádzali Taliansko a ZSSR. ZSSR vtedy argumentoval podobne ako USA o štyri roky neskôr – od vzniku MS sa podujatie neuskutočnilo v krajinách východnej Európy a bolo potrebné dať šancu aj tomuto regiónu. ZSSR pritom vtedy disponoval aj potrebnou skúsenosťou z organizácie olympiády v roku 1980. Najmä v súvislosti so studenou vojnou zvíťazilo Taliansko jednoznačne 11:5 a získalo právo druhýkrát organizovať futbalový mundial.

MS vo futbale sa dlho považovali za záležitosť západnej Európy a Ameriky a v 20. storočí sa podujatie uskutočňovalo len v týchto regiónoch. Od 80-tych rokov sa však vo svete veľa zmenilo a nebolo možné ignorovať ostatné regióny sveta. Bývalý prezident FIFA bol zvolený aj preto, že opakovane hlásal rotačný princíp usporiadateľstva, pri ktorom by MS vo futbale organizovali rôzne kontinenty a striedali sa. V roku 2002 sa preto skutočne podarilo zorganizovať MS v Ázii. FIFA musela v roku 1995 pri hlasovaní o usporiadateľovi týchto MS riešiť zložitú otázku: o organizáciu sa uchádzali dve bohaté krajiny – Kórea a Japonsko. Aby neznechutila sponzorov z týchto krajín, rozhodla sa nakoniec udeliť organizáciu MS obom štátom.

V roku 2006 sa zasa mali MS podľa rotačného princípu presunúť do Afriky, avšak vplyvná nemecká diplomacia mala iný názor. Pri hlasovaní o organizátorovi v roku 1998 preto nakoniec Nemecko porazilo Južnú Afriku 12:11 až v treťom kole. Je pritom známe, že niektorí volitelia hlasovali inak než im prikázali ich vlastné konfederácie. Najjednoznačnejšie sa pritom prejavil predstaviteľ Oceánie Dempsey, ktorý mal veľmi jednoznačný mandát hlasovať za JAR, avšak nakoniec sa hlasovania zdržal. Išlo o ten rozhodujúci hlas, vďaka ktorému Nemecko zvíťazilo. V Afrike daný výsledok vyvolal pobúrenie, pretože tomuto kontinentu FIFA už dlho šampionát sľubovala. Podarilo sa to však až pri MS 2010.

Veľmi zásadnú úlohu zohral pri podpore severoamerickej kandidatúry aj samotný prezident FIFA G. Infantino. Hoci sa tento funkcionár snaží vystupovať navonok neutrálne, jeho väzby na bývalého prezidenta futbalovej federácie USA S. Gulatiho a ďalšie americké subjekty sú známe. Naopak, bývalý prezident FIFA S. Blatter otvorene podporil Maroko. Jeho postoj je zrejme motivovaný aj rozporom so štátnymi orgánmi USA, ktoré svojim vyšetrovaním Blatterovej korupcie vo FIFA veľmi prispeli k jeho pádu. Obvinenia z korupcie patria k tradičným nástrojom boja pri výbere organizátora šampionátu. Stačí si spomenúť, že aj po výbere Ruska ako organizátora MS 2018 anglické médiá škandalizovali voľbu a dokonca aj premiér D. Cameron obvinil Rusko z korupcie.

Závažnú úlohu pri voľbe organizátora MS zohralo hodnotenie pripravenosti kandidátov zo strany špeciálnej komisie FIFA. Severná Amerika dostala pozitívne hodnotenie 4,0, zatiaľ čo Maroko iba 2,7. Problémom Maroka boli najmä nedostatočne vybudované štadióny a infraštruktúra. Tieto dôvody hodnotenia však možno vnímať aj ako účelové. Pokiaľ ide o infraštruktúru, v porovnaní s USA zrejme zaostáva väčšina sveta, navyše USA už na rozdiel od Maroko šampionát organizovali a preto môžu využiť aj kapacity budované pre MS 1994. Hodnotiaca komisia však zrejme nedostatočne ohodnotila iné faktory, napr. verejný záujem o futbal a futbalový šampionát. Viaceré dôležité mestá USA prejavili malý záujem, veľmi mrzel najmä nezáujem veľkomesta Chicago, kde má futbalová federácia USA svoje sídlo. Na druhej strane, mnohé americké ekonomické subjekty vnímajú šampionát ako príležitosť na zisk a hovoria obchodným jazykom, ktorému súčasné vedenie FIFA rozumie.

MS vo futbale však nemožno vnímať izolovane od udalostí v ostatných sférach ľudských činností. Medzi západným svetrom a ostatnými regiónmi prebieha konflikt o pozíciu a úlohu vo svete. V 20. storočí sa zásadné udalosti svetového vývoja diali v Európe a Amerike, v 21. storočí to však už neplatí. Západ je síce ešte stále schopný dosahovať na diplomatickom poli víťazstvá, s narastajúcim vplyvom zvyšku sveta sa však dosahujú oveľa ťažšie a reakcie ostatných sú asertívnejšie. To sa potvrdzuje aj pri porovnaní víťazstva USA nad Marokom v roku 1988 (MS 1994) a v roku 2018 (MS 2026).