brankof.blog.pravda.sk

Na konci mesiaca júl sa na Slovensku rozhorela diskusia o Slovenských brancoch (ďalej len „SB“), skupine vykonávajúcej branné aktivity. Je nepochybné, že voči skupinám, ktoré majú blízko k zbraniam a vojenským aktivitám, musí štát vystupovať nanajvýš obozretne a mladých ľudí treba viesť predovšetkým k mierovým hodnotám. Na druhej strane však treba vnímať aj skupiny, vykonávajúce branné aktivity ako súčasť občianskej spoločnosti, v rámci ktorej môže každý realizovať svoju slobodu. Taktiež si treba položiť otázku, prečo sa ministerstvo obrany začalo práve teraz tak intenzívne zaoberať problematikou branných aktivít, ktoré organizujú skupiny občanov na základe dobrovoľnosti a mimo štruktúr verejnej moci, keďže o týchto skupinách sa diskutuje už dlho. Zaujímavá je aj otázka, či cieľom tejto medializácie nebolo odpútať pozornosť verejnosti od miliardového nákupu stíhačiek F16.

Impulzom pre novú vlnu kritiky SB bolo verejné vystúpenie P. Gajdoša, ministra obrany, na tlačovej konferencii, na ktorej kritizoval ich činnosť. Hlavným záverom ministra obrany bolo vyjadrenie, že podá na SB podnet na generálnu prokuratúru. Samozrejme, minister má právo obrátiť sa na prokuratúru a žiadať preskúmanie ich činnosti. Avšak hoci preskúmanie činnosti SB je legitímny postup, nápadná bola intenzívna medializácia tohto podnetu na tlačovej konferencii. Tá bola sprevádzaná viacerými ostrými vyjadreniami ministra obrany a na niektoré z nich predstavitelia SB už zareagovali, avšak mnohé tvrdenia ministra si vyžadujú podrobnejšiu analýzu.

Minister P. Gajdoš na tlačovej konferencii uviedol: „Profesionálna služba, aktívne zálohy a dobrovoľná vojenská príprava sú dnes jediným legálnym spôsobom, ako sa môže verejnosť pripraviť na obranu vlasti.“ Toto tvrdenie treba uviesť do súladu s právnym poriadkom. Občania sa môžu na obranu SR pripravovať takým spôsobom, ktorý zákon výslovne nezakazuje. Okrem uvedených troch možností prípravy na obranu existujú aj ďalšie formy brannej prípravy, ktoré nemusia hierarchicky spadať pod ministra obrany, napr. branná výchova mládeže alebo vzdelávanie dospelých v oblasti obrany. Tieto aktivity nie sú zákonom zakázané, avšak nepatria do aktívnych záloh ani do dobrovoľnej vojenskej prípravy.

Na tlačovej konferencii sa minister P. Gajdoš vyjadril aj takto: „Ozbrojené sily sú jedinou legálnou ozbrojenou zložkou štátu. Odmietame, že sa niekto snaží neznámym spôsobom militarizovať spoločnosť a hrať sa na vojakov.“ Lenže pokiaľ ide o „hru na vojakov“, tá nie je protiprávna a nemožno sankcionovať každého, kto sa chce hrať na vojakov. Inak by bolo treba zakázať paintball či rôzne mládežnícke hry v lesoch. Na zákaz aktivít SB treba oveľa silnejší zákonný dôvod než „hry na vojakov“. Pokiaľ ide o militarizáciu spoločnosti, tá by mohla byť skutočne vážnym dôvodom. Na militarizácii spoločnosti má však zásluhu práve ministerstvo obrany, ktoré presadzuje obrovské navyšovanie výdavkov na zbrojenie, netransparentné nákupy zbraní či masívne presuny vojenskej techniky cez územie SR. Je otázne, či v porovnaní s týmto konaním predstavujú aktivity SB nebezpečnejšiu formu militarizácie spoločnosti.

Na Slovensku tiež pôsobí množstvo ozbrojených skupín, ktoré nepatria pod štátnu moc, najmä súkromné bezpečnostné služby. Tieto predstavujú značnú výzvu do budúcnosti, pretože ozbrojené aktivity sa vo svete stále viac privatizujú. Súkromné bezpečnostné služby sú v súčasnosti súčasťou väčšiny svetových konfliktov a napr. z obranného rozpočtu USA idú na tieto súkromné služby stovky miliárd. Ministerstvo obrany a ďalšie štátne orgány SR by sa mali viac zaujímať o prípadné pôsobenie občanov SR v týchto subjektoch, pretože v roku 2015 bol novelizovaný trestný zákon a zaviedol sa trestný čin „Účasť na bojovej činnosti organizovanej ozbrojenej skupiny na území iného štátu“ (§ 419a TZ). Hoci cieľom zákona boli najmä slovenskí dobrovoľníci v Donbase, trestným činom je aj nelegálne pôsobenie slovenských občanov v súkromných armádach našich spojencov.

Branné aktivity občanov v SR sa dotýkajú veľmi konkrétne aj jednotlivých základných práv a slobôd, garantovaných našou ústavou. Ide najmä o obranu Slovenskej republiky, ktorá bola zakotvená v čl. 25 ústavy. V ods. 1 sa uvádza: „Obrana Slovenskej republiky je povinnosťou a vecou cti občanov. Zákon ustanoví rozsah brannej povinnosti,“ Tento článok bol zaradený dokonca do Druhého oddielu Druhej hlavy ústavy, teda medzi „základné ľudské práva a slobody“. Z toho vyplýva, že obrana SR je nielen povinnosťou, ale aj základným ľudským právom. Dôležitá je aj formulácia, že obrana SR je vecou cti občanov. Ochrana cti pritom patrí medzi najdôležitejšie súčasti právneho statusu jednotlivca a brániť občanovi v obrane SR je útokom na jeho česť.

Príliš reštriktívna politika voči branným aktivitám SB má v súčasnom právnom poriadku iba obmedzené šance na úspech, pretože tieto aktivity sú jednou z foriem realizácie slobody jednotlivca. Sloboda jednotlivca je v našej ústave najlepšie definovaná v čl. 2: „Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť konať, čo zákon neukladá.“ Dané ustanovenie vyjadruje garancie slobody jednotlivca proti štátu. Slobodu účastníkov branných aktivít preto nemožno obmedzovať svojvoľne, ale len vtedy, keď je to nevyhnutné na ochranu iných ústavných hodnôt a aj to iba v nevyhnutnej miere.

Pri tomto obmedzovaní treba dbať i na to, aby obmedzenia branných aktivít platili rovnako na všetky prípady. Keď napr. vznikne snaha obmedzovať občianske branné aktivity, treba začať diskusiu i o obmedzovaní komerčných branných aktivít. Ak sa nepodarí vytvoriť rovnaké obmedzenia pre všetky prípady, ktoré by spĺňali stanovené podmienky, mohlo by ísť o formu diskriminácie. Je veľmi otázne, či by mal štát garantovať širšie práva skupinám komerčných branných aktivít než občianskych branných aktivít a vznikla by i oprávnená otázka, ktoré ústavné hodnoty takto chráni. Komerčné subjekty majú pritom veľmi často aj schopnosť pôsobiť bez ohľadu na hranice štátu a tým sa vyhnúť právnym povinnostiam v jednotlivých štátoch, preto by ich štát nemal zvýhodňovať.

Občianske branné aktivity treba považovať aj za súčasť realizácie občianskej spoločnosti. Treba opustiť predstavu, že občiansku spoločnosť tvoria len skupiny, ktorých aktivity sa zhodujú s názormi vládnej moci, napr. na problematiku brannej prípravy. Naopak, v občianskej spoločnosti je dôležitá práve tá časť aktivít, ktorá vzniká spontánne, zdola, bez financovania zo štátneho rozpočtu a na základe potrieb určitej časti občanov. Samozrejme, nezávislosť občianskej spoločnosti neznamená, že štát stratí schopnosť zabrániť svojvoľnej organizácii moci, ktorá by ohrozovala ostatné skupiny v rámci občianskej spoločnosti či dokonca štátne inštitúcie. Ak chce teda ministerstvo obrany obmedziť konanie SB, malo by dokázať, že hrozí práve toto riziko.

Popri čl. 25 je treba spomenúť aj niektoré tzv. politické práva, teda tie, ktoré sa uvádzajú v Treťom oddiely Druhej hlavy ústavy. Združovacie právo podľa čl. 28 ústavy zabezpečuje presadzovanie záujmov, súkromných alebo verejno-prospešných, prostredníctvom vytvárania formálnych či menej formálnych združení. Združovacie právo ako také predstavuje aktívny prostriedok realizácie účasti občanov na verejnom živote, pričom evidenciu jednotlivých združení vedie Ministerstvo vnútra. SB uvádzajú, že ich združenie má oficiálny názov „Naša vlasť je Budúcnosť“ (IČO: 50348027) a cvičenia SB sú branno-športovou aktivitou ich združenia.

V prípade SB treba uviesť oprávnenú výhradu, že podľa § 4 združovacieho zákona nie je dovolené vytvárať ozbrojené združenia. Túto otázku treba v prípade SB a ich združenia „Naša vlasť je Budúcnosť“ naozaj vážne analyzovať. SB však tvrdia, že sa ako združenie neozbrojujú, pri svojich cvičeniach nepoužívajú funkčné zbrane a streľbu realizujú na oficiálnej strelnici ako jednotlivci len tí ich členovia, ktorí majú oprávnenie držať zbraň. Štátne orgány by mali tieto tvrdenia preveriť, ak však tvrdia, že SB konajú inak a v rozpore so zákonom, musia to dokázať. Napriek silnej medializácii doteraz predložené informácie o znefunkčnenej technike v Dolnej Krupej nepredstavujú formu ozbrojovania a treba predložiť presvedčivejší dôkaz. Dokazovacie bremeno spočíva na štátnych orgánoch, nie na SB!

Snaha o zrušenie občianskeho združenia „Naša vlasť je Budúcnosť“ sa však tiež môže ukázať ako málo efektívna. V minulosti pôsobili SB aj bez formálnej registrácie a ak by ich sankcionovali rozpustením združenia, zrejme by znovu vykonávali svoje aktivity bez formálnej registrácie. Ministerstvo obrany avizovalo, že chce navrhnúť aj zmenu zákonov, nemalo by však preceňovať možnosti zákonných obmedzení pre príslušníkov branných aktivít. V prípade príliš reštriktívnych právnych predpisov totiž hrozí, že právna úprava stratí dôveryhodnosť a skupiny branných aktivít začnú konať menej transparentne. To, že sa zmení zákon, len sotva povedie k zániku branných aktivít v SR.

Oveľa vážnejším obvinením Slovenských brancov je obvinenie, že ide o skupinu podozrivú z extrémizmu. Slovenským brancom možno vyčítať viacero vecí, avšak aj tu treba pojem extrémizmus používať opatrne. Veľmi vážne bolo pritom zaradenie SB medzi extrémistické skupiny na Ministerstve vnútra. Udialo sa tak síce v čase, keď tam boj proti extrémizmu používali príliš extenzívne, avšak tieto obvinenia treba brať vážne, podobne ako aj obvinenia z ovládnutia SB stranou ĽS NS, ktoré zazneli na tlačovej konferencii ministra obrany. Na druhej strane však treba uviesť, že samotní SB a zaradenie medzi extrémistov i vplyv ĽS NS jednoznačne odmietli. Pri uvedených obvineniach treba, aby štátne orgány postupovali dôslednejšie a o podobných tézach predkladali presvedčivé dôkazy. K SB treba pristupovať s nadhľadom a nespájať každú ich nezávislú aktivitu za extrémizmus alebo prejav politických ambícii ĽS NS.

Najvážnejšou výhradou voči SB je spolupráca so Slovenským hnutím obrody (SHO), ktoré sa otvorene hlási k Slovenskému štátu a jeho prezidentovi J. Tisovi. V súčasnosti však niekdajšiu spoluprácu s SHO z roku 2012 označujú SB za osobné chyby svojich predstaviteľov, ktorých sa dopustili vo veku mladistvých. SB zdôrazňujú, že túto spoluprácu rýchlo prerušili, keď zistili skutočné zámery SHO. Taktiež tvrdia, že sa neinšpirujú vojnovým Slovenským štátom a verejne tiež odmietli napr. účasť na rekonštrukcii rodného domu J. Tisu. Schopnosť SB priznať si chybu treba určite oceniť – dnes sa aktívne hlásia k odkazu SNP a sami organizujú aktivity v tomto smere. Rovnako sa SB zbavili i viacerých členov, u ktorých vzniklo podozrenie, že by mohli sympatizovať s fašizmom.

Pri podozreniach z pravicového extrémizmu je často uvádzaným problémom znak, ktorý SB používajú. Tento znak môže vyvolávať určité konotácie so symbolom Hitlerjugend a  kritici SB na to často poukazujú. SB síce tieto asociácie odmietajú, a tvrdia, že sa nacistickou symbolikou neinšpirovali. Samozrejme, nie každá podobnosť musí byť automaticky považovaná za podporu nacistických hnutí, veď napr. orol nad krížom bol aj v nacistickom znaku a je aj v znaku Vzdušných síl SR. Vôbec to ale neznamená, že by išlo o vzájomnú inšpiráciu. Na druhej strane však voľba červenej, bielej a čiernej farby pre znak SB si zaslúži presvedčivejšie zdôvodnenie a pre slovenskú organizáciu by mali byť typické skôr biela, modrá a červená farba. Najmä vzhľadom na to, že SB sa od fašizmu a nacizmu dištancujú, mali by v tejto otázke zaujať oveľa jasnejšie stanovisko.

Často medializovanou témou je vzťah SB k Rusku. Objavili sa podozrenia, že SB spolupracujú s ruským hnutím Narodnyj sobor, avšak SB ukončili i túto spoluprácu, aby sa vyhli obvineniam z príliš úzkych prepojení na Rusko. Niektoré médiá zasa poukazovali na účasť člena SB (M. Keprta) pri podpore ľudových republík v Donbase, tento účastník bojov však bol z oddielov SB vylúčený. Niektorí ďalší členovia zasa hrubo kritizovali politiku NATO či niektoré politické témy v SR, vrátane rómskej otázky (T. Bičkoš), avšak hlavný veliteľ SB P. Švrček sa oficiálne od daného článku z roku 2013 dištancoval a taktiež zdôraznil, že vlastenectvo SB nemá exkluzívny charakter. Podľa jeho vyjadrení medzi členmi SB sú aj občania maďarskej a rómskej národnosti.

Treba otvorene povedať, že SB sa usilujú nekonať v rozpore s oficiálnou politikou štátu, hoci na mnohé témy zjavne nezdieľajú názor vlády SR. Tieto fakty treba pri hodnotení SB zobrať do úvahy. Postoje SB tiež treba porovnať aj s postojmi ďalších skupín, vykonávajúcich branné aktivity. Na Slovensku sa v posledných rokoch vytvorili skupiny ako napr. Akčná skupina Vzdor, Troublemaker Gemer, Dobrovoľník (v rámci SHO), Domobrana (v rámci ĽS NS), atď. Niektoré skupiny sa koncentrujú skôr na bojové športy a je len veľmi ťažké presne určiť, kto všetko vykonáva branné aktivity, avšak je zrejmé, že SB patria k najumiernenejším skupinám.

Celkovo možno konštatovať, že vykonávanie branných aktivít je veľmi aktuálny trend a štátne orgány tieto aktivity nezlikvidujú reštriktívnym prístupom ani trestnými postihmi. Naopak, extenzívnym sankčným prístupom sa najviac oslabia tie skupiny, ktoré chcú konať v rámci ústavných pravidiel a posilnia sa skutoční pravicoví extrémisti. Keby sa štátnym orgánom podarilo rozbiť organizáciu SB, je zrejmé, že by to viedlo k posilneniu iných skupín, ktoré majú voči ústavným princípom SR oveľa odmietavejší vzťah a naopak, veľmi blízko k skutočne nebezpečným hnutiam.

Miesto reštrikcií by malo preto ministerstvo obrany hľadať spôsob, ako vytvoriť efektívne formy spolupráce s tými brannými aktivitami, ktorých konanie je najväčšmi zlučiteľné s ústavnými princípmi SR. Treba tiež opustiť predstavu, že ministerstvu sa podarí skoncentrovať všetky branné aktivity pod svojim vedením. Predstavitelia branných aktivít sú ľudia s vlastnými názormi, ktorých sa nepodarí ani tvrdou ideologickou prípravou presvedčiť, že vojenské intervencie USA na Blízkom Východe sú mierotvorné podujatia a že náš úhlavný nepriateľ je Rusko. Treba nájsť vyvážený spôsob komunikácie, pri ktorom sa podarí vytvoriť spoločnú platformu pre branné aktivity. Touto platformou musí byť ústavný poriadok SR, demokracia, právny štát a tradície SNP. S brannými aktivitami, ktoré dané hodnoty akceptujú, by mohlo ministerstvo obrany spolupracovať – bez snahy o ich úplne podriadenie.