brankof.blog.pravda.sk

Dňa 21. augusta si budeme pripomínať smutné 50-te výročie okupácie Československa vojskami Varšavskej zmluvy. Pri tejto príležitosti sa v médiách objavuje veľké množstvo článkov a programov, ktoré sa tejto téme venujú a priamo 21. augusta vystúpi v RTVS s prejavom aj prezident A. Kiska. Lenže hoci je kritika okupácie z roku 1968 oprávnená, veľká časť kritiky sa účelovo zneužíva na podporu zbrojenia a na šírenie nenávisti proti súčasnému Rusku.

V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:

• Rok 1968 a jeho odsúdenie Rusmi

• Slovensko ako agresor

• Slovenskí politici a slovenské zločiny

• Vyhlásenie proti agresii

Pri hodnotení udalostí roku 1968 je treba jasne povedať, že išlo o veľkú krivdu a nespravodlivosť zo strany okupantov a najmä zo strany ZSSR. Na tomto fakte existuje široká zhoda a napriek klamstvám mainstreamových médií okupáciu pritom jednoznačne odsudzuje aj Ruská federácia. Oficiálny postoj vyjadrila Moskva v Zmluve o priateľských vzťahoch a spolupráci medzi Slovenskou Republikou a Ruskou Federáciou z roku 1993 (č. 9/1995 Z. z.): V Preambule sa uvádza: „… odsudzujúc antihumánnu podstatu totality, želajúc si definitívne skoncovať s totalitnou minulosťou, ktorá sa prejavila aj v pošliapaní zásad medzinárodného práva v roku 1968 a ďalšom neospravedlniteľnom zotrvaní sovietskych vojsk na československom území,…“. Tento postoj k udalostiam roku 1968 potvrdil aj prezident V. Putin pri svojej návšteve Prahy v roku 2006.

Je paradoxné, že takéto zásadné oficiálne vyjadrenia Ruska mainstreamové médiá dlhodobo ignorujú. Dňa 26. augusta uplynie štvrť storočia od podpísania základnej zmluvy medzi Slovenskom a Ruskom a je na čase, aby si slovenské médiá na čele s RTVS začali všímať oficiálny postoj Ruska k jeho minulosti. Je pravda, že v Rusku sa objavujú aj manipulatívne názory o udalostiach roku 1968, ktoré vinu Moskvy popierajú, ale oficiálny postoj k roku 1968 je stále jednoznačne odsudzujúci. V Rusku sa vedie otvorená diskusia o dejinách, v ktorej dostávajú priestor rôzne pohľady. Podobne sa však aj v západných médiách objavujú manipulatívne informácie o zločinoch Západu, napr. o vojne v Iraku 2003. Nie je bez zaujímavosti, že sa mnohí Rusi pokúsili vysporiadať so svojimi zločinmi voči iným aj v čase veľkých napätí medzi Západom a Ruskom. V roku 2010 ruský parlament odsúdil sovietske zločiny v Katyni a dokonca aj slovenskými médiami nenávidení motorkári z klubu Noční vlci navštevujú pietne akcie pre poľské obete v Katyni – i po roku 2014…

Uvedené postoje Ruska k hriechom vlastnej minulosti treba oceniť aj preto, lebo len máloktoré veľmoci dokážu odsúdiť vlastné zločiny. Stačí si porovnať postoj USA k vlastným vojenským intervenciám po Druhej svetovej vojne. USA sa dodnes nedokázali prepracovať k odsúdeniu tých najbarbarskejších intervencií, najmä vo Vietname, kde zanechali asi 3,6 milióna mŕtvych a škody neopísateľného rozsahu. Na rozdiel od zmluvy medzi Slovenskom a Ruskom v základnej zmluve medzi USA a Vietnamom sa nenachádza žiadne odsúdenie zločinov USA (hoci boli neporovnateľne strašnejšie). Podobne to platí aj pre nedávne vojenské intervencie USA: napr. po roku 2003 USA a ich spojenci úplne rozvrátili Irak kvôli klamstvám o chemických zbraniach, ale tento svoj zločin agresie nedokázali dodnes oficiálne odsúdiť.

Žiaľ, na publicistike o udalostiach z roku 1968 je najsmutnejšie to, že udalosti sa stále zneužívajú aj na podporu slovenskej účasti pri vojenských operáciách v zahraničí. Mainstreamové médiá a politici varujú pred Ruskom a presviedčajú obyvateľov, že si musíme plniť „spojenecké záväzky“. Najjasnejšie sa to prejavilo pri vojne v Iraku. Je neskutočne hanebné, k čomu dokázali klesnúť jednotliví politici pri diskusii o vyslaní slovenských jednotiek do „koalície dobrovoľníkov“ v roku 2003. D. Lipšic sa snažil presviedčať, že ide o legálnu a spravodlivú vojnu, B. Bugár zasa apeloval na našu morálku a tvrdil, že vytvárame lepší a bezpečnejší svet. Nuž a M. Dzurinda sa hrdo hlásil k zločinu agresie dokonca ešte v roku 2017, keď podporil otvorený list D. Trumpovi, v ktorom stálo: „Keď nás Amerika v minulosti volala, prišli sme. Boli sme s vami v Iraku…“ 

Žiaľ, slovenskí vojaci sa na základe rozhodnutia parlamentu vo februári 2003 naozaj zapojili do agresie proti Iraku a hoci najprv iba zabezpečovali nástupisko amerických síl v Kuvajte, po dobytí krajiny Američanmi tam vstúpili aj ako okupačná sila. Keď v roku 2007 R. Fico stiahol slovenských vojakov z Iraku, išlo o správny krok, je však škoda, že na konci roku 2017 tam Slovensko vojakov vyslalo znovu, údajne len v rámci vojensko-poradenskej aktivity. Faktom však je, že americká koalícia na boj proti ISIL je dnes skôr prekážkou než riešením problémov v Iraku a Sýrii. Navyše, netreba si robiť ilúzie, domáce obyvateľstvo západných vojakov nenávidí ešte omnoho viac než občania ČSSR v roku 1968 nenávideli vojakov Varšavskej zmluvy.

Čosi podobné platí aj o účasti slovenských vojakov na operáciách v Afganistane. Napriek masívnej propagande je zrejmé, že naši vojaci tam svojou prítomnosťou neposilňujú bezpečnosť Európy a USA, ani NATO, nemajú perspektívnu stratégiu pre Afganistan. Dôvody pre ďalšiu vojenskú prítomnosť sú pochybné a v podstate ide o snahu USA udržať si základne v strategickom regióne, kde sa stretávajú záujmy Ruska, Číny, Indie, Pakistanu a Iránu. Kvôli tomu už USA niekoľkokrát navrhli Talibanu dohodu o rozdelení moci. V Afganistane tak pôsobia slovenskí vojaci už 17 rokov a môže sa stať, že tam budeme ešte dlhšie než boli sovietski okupanti na našom území.

Celkovo možno konštatovať, že Slovensko nikdy v minulosti nenapomáhalo agresiám v toľkých krajinách ako v 21. storočí. Zdá sa však, že NATO vyhľadáva nové možnosti vojenskej angažovanosti v regiónoch, kde doteraz vôbec nepôsobilo, napr. v Južnej Amerike. V tomto roku si NATO ako svojho „globálneho partnera“ zvolilo Kolumbiu a to môže byť predzvesťou nových vojenských záväzkov, veď medzi deviatimi „globálnymi partnermi“ NATO sú aj štáty ako Afganistan a Irak. Kolumbia je nestabilný štát s najvyšším počtom vnútorne vysídlených osôb na svete a nedávno v tomto počte predbehla i Sýriu. Prudko narastajú aj spory Kolumbie a Venezuely: Venezuela obviňuje svojho suseda zo zasahovania do vnútorných vecí, najmä vysielaním polovojenských jednotiek a tvrdí, že Kolumbia stojí i za nedávnym atentátom na prezidenta N. Madura. Vojna medzi oboma štátmi nie je vôbec vylúčená a aj preto by nebolo dobré, aby sme sa ako člen NATO viazali v Južnej Amerike.

V týchto dňoch sa o udalostiach 21. augusta 1968 vyjadrujú mnohí politici. Hoci väčšina z nich v roku 1968 nebola na svete alebo si rok 1968 nepamätá, je správne, aby krivdu z roku 1968 odsúdili. Problémom však je to, že túto príležitosť využívajú na kritiku Ruska tí politici, ktorí sú zároveň najväčšími podporovateľmi našich zločinov v zahraničí. Lenže my sa dnes musíme vysporiadavať nie s ruskými, ale s našimi zločinmi. Tie si však dodnes netrúfli odsúdiť ani oportunistickí politici zo slovenskej vlády, pretože by tým zrejme podráždili niektoré vplyvné ambasády. Napriek tomu však treba pozorne počúvať, čo budú hovoriť počas pripomienkových akcií k 21. augustu.

Zvlášť pozorne však treba počúvať, ako sa budú vyjadrovať jednotliví kandidáti na prezidenta SR. Mnohí z nich nepochybne využijú príležitosť na masívnu kritiku súčasného Ruska, avšak verejnosť by im mala klásť aj otázku, ako hodnotia naše vlastné zločiny a účasť na okupácii cudzích krajín. Treba sa ich pýtať, či odsúdia našu účasť na agresii v Iraku v roku 2003 a či budú podporovať ďalšie vysielanie slovenských vojakov do zahraničných intervencií. Postoje niektorých prezidentských kandidátov na tieto otázky sú veľmi dobre známe (napr. E. Chmelár), avšak niektorí kandidáti svoje názory príliš neprezentujú. Zaujímavé by bolo počuť najmä názory R. Mistríka, ktorý chce podľa vlastných vyjadrení pokračovať v politike A. Kisku.

Naši politici by sa pri 50-tom výročí okupácie mohli vyjadriť aj principiálnejšie a prijať vyhlásenie, v ktorej odsúdime vlastné zločiny, najmä podiel na agresii v Iraku. Už minulý rok som navrhol znenie takéhoto vyhlásenia a na tomto mieste návrh zopakujem:

Slovenská Republika uznáva princípy medzinárodného práva, najmä zákaz hrozby silou, zákaz použitia sily v medzinárodných vzťahoch, zvrchovanú rovnosť štátov a ďalšie princípy, ktoré sú zakotvené v Charte Organizácie spojených národov, Deklarácii Valného zhromaždenia OSN o práve národov na mier, ako aj v ďalších dokumentoch.

Slovenská Republika odmieta zločiny kolonializmu a neokolonializmu ako jednu z najhorších neprávostí ľudskej histórie a uvedomuje si, že agresie svetových mocností v štátoch Blízkeho Východu priniesli nesmierne množstvo utrpenia a sú jedným z hlavných dôvodov nestability a migrácie v 21. storočí.

Slovenská Republika preto