brankof.blog.pravda.sk

Kvôli tlaku uvedených politikov prijalo Lotyšsko v tomto roku nový zákon o vzdelávaní, v rámci ktorého sa prikročilo k ďalšiemu obmedzovaniu ruského jazyka na lotyšských školách. Ide o problém, ktorý sa dotýka viac ako tretiny obyvateľov štátu (36%), ktorí považujú za svoj rodný jazyk ruštinu. Samozrejme, že takéto obmedzenia nie sú v Lotyšsku nové a pokusy vytlačiť ruský jazyk zo škôl sa objavovali aj v minulosti. Ešte v 90-tych rokoch sa prijali zákony, ktoré obmedzovali používanie ruského jazyka na národnostných školách a priniesli tvrdú nacionalizáciu školstva. Od roku 2004 sa na ruských stredných školách zaviedol aj pomer výučby jazykov 60:40 pre lotyšský jazyk.

Výsledkom nacionalizačného tlaku bolo, že od vyhlásenia nezávislosti klesol počet žiakov v školách s jazykom národnostných menšín o 64%. Právna úprava, prijatá v tomto  roku je však ešte reštriktívnejšia a stredné školy v jazyku národnostných menšín doslova likviduje. Na vyššom stupni základného vzdelávania (ročník 7.-9.) totiž stanovuje pomer jazykov 80:20 pre lotyšský jazyk. Ešte horšie však dopadli stredné školy (10. ročník a vyššie), kde má celé vzdelávanie prebiehať v lotyšskom jazyku a ruština sa smie používať iba pri predmetoch, ktoré súvisia s jazykom a kultúrou národnostnej menšiny, teda v podstate predmet „ruský jazyk a literatúra“. Tým pádom prichádza k zrušeniu všetkých stredných škôl, ktoré doteraz vyučovali 40% predmetov v jazyku ruskej národnostnej menšiny.

Nová lotyšská úprava vzdelávania sa však stretne s obrovskými problémami v praxi. Z Lotyšska do západnej Európy odišlo v 21. storočí mnoho mladých ľudí a tak tam chýbajú pracovné sily v oblasti školstva. Problém predstavujú najmä učitelia pre technické smery a systém sa nedokáže len tak zbaviť množstva rusko-jazyčných učiteľov. Mladí lotyšskí nacionalisti nie sú ochotní nahradiť rusko-jazyčných učiteľov, často dôchodcov, pracujúcich v zlých podmienkach a za nízke mzdy. Aj pre tieto dôvody zákonodarca umožnil určité prechodné obdobia a cieľ nacionalizácie školstva sa má dosiahnuť až v školskom roku 2020/21.

V prípade ruskej menšiny v súčasnom Lotyšsku ide pritom o dramatickú situáciu, ktorá pripomína excesy maďarského šovinizmu v 19. storočí, keď uhorská vláda zrušila Slovákom všetky gymnáziá. Súčasná situácia v Lotyšsku je ešte horšia, lebo na rozdiel od 19. storočia sa stredo-školské vzdelávanie dotýka takmer všetkých detí v krajine. Europoslanec K. Karinš ale ciele zákona jasne pomenoval, keď pred pár dňami otvorene vyzýval na asimiláciu ruských detí v Lotyšsku. Skúsme si pritom predstaviť, že by sa niečo podobné ako v Lotyšsku udialo na Slovensku proti maďarskej menšine. Na šťastie, slovenská ústava garantuje menšinové práva pre Maďarov a na Slovensku tak dnes existujú nielen stredné školy s vyučovacím jazykom maďarským, ale dokonca aj Univerzita J. Selyeho s výučbou v maďarskom jazyku v Komárne.

Nie je príliš prekvapujúce, že proti novým školským predpisom sa medzi príslušníkmi ruskej menšiny objavil veľký odpor. Už od 2. apríla, keď prezident podpísal zákon sa v objavilo množstvo protestných akcií, tie však k žiadnemu úspechu neviedli. Vládna moc používa proti protestom rôzne metódy boja, od obvinení z ruskej propagandy až po obmedzovanie základných práv a slobôd. Na školách sa tiež organizujú rôzne workshopy s účelom diskreditovať odporcov reformy ako „ruských agentov“. Takéto workshopy vysoko ocenila aj česká mimovládna organizácia Európske hodnoty, ktorá ich spomenula aj vo svojom hodnotení boja proti ruskej propagande „Kremlin Watch“ (s. 61-62). Nie je prekvapením, že Lotyšsko v uvedenom hodnotení skončilo na zdieľanom prvom mieste s plným počtom bodov ako vzor pre iné krajiny.

Za zmienku stojí aj obmedzovanie zhromažďovacieho práva odporcov reformy. Napr. dňa 15. septembra 2018 sa v Rige uskutočnil pochod s názvom „Ruky preč od ruských škôl“. Tento pochod bol na úradoch ohlásený už 10. júla, vrátane jeho trasy. Deň pred pochodom však úrady svojvoľne trasu zmenili. Týmto zásahom sa zmenilo sa aj miesto vystúpenia aktivistov, teda nie obvyklé Radničné námestie, ale netradičný Park Esplanada. To viedlo k zmätkom pri realizácii celej akcie a výrazne oslabilo účasť na protestnej akcií, ktorej sa za týchto okolností zúčastnilo iba 5000 ľudí. Skúsme si predstaviť, čo by sa stalo, keby niekto deň pred demonštráciou zmenil miesto konania Zhromaždení za slušné Slovensko v Bratislave a presunul ho z Námestia SNP niekde do parku v Petržalke.

Skúsme si tiež predstaviť, že by napr. v Moskve vykonali čosi podobné pri protestoch A. Navaľného a deň pred pochodom mu zmenili trasu. Aj v Rige pritom demonštranti zvažovali demonštranti Navaľného taktiku: nerešpektovať úradné rozhodnutie o mieste zhromaždenia, tým vyvolať násilnú reakciu polície a následne i medializáciu. Tento scenár sa dal vidieť napr. pri ruských protestoch proti dôchodkovej reforme z 9. septembra 2018. A. Navaľný a spol. vtedy v Moskve ohlásili demonštráciu na mieste, ktoré si už rezervovala radnica a navyše v deň, keď sa v Moskve uskutočňoval Deň mesta a tiež voľby. Organizátori zhromaždenia v Rige ale nakoniec dodržali príkazy úradov, keďže im bolo jasné, že v médiách by sa o ich demonštráciách nepísalo ani v prípade policajného násilia, podobne ako sa nepíše o zatknutých aktivistoch ich hnutia.

Najznámejším prípadom zásahu proti ľudsko-právnym aktivistom v Lotyšsku v tomto roku je prípad aktivistu A. Gaponenka, ktorého orgány činné v trestnom konaní zadržali tesne po prijatí nového zákona v apríli 2018 a držali vo väzbe štyri mesiace. Formálnym dôvodom malo byť trestné stíhanie za text na internete s názvom „Vykonajú v máji Američania v Rige školenie v oblasti etnických čistiek?“. Išlo o provokatívny text, ktorým autor napadol prítomnosť vojsk NATO v Pobaltí ako ich prípravu na potlačenie povstania ruskej menšiny. Faktom je, že vojská NATO v Pobaltí pravidelne nacvičujú scenár, kde zasahujú na pomoc krajine, v ktorej mala Moskva vyvolať nepokoje domáceho obyvateľstva. Takýto scenár sa dá veľmi ľahko použiť práve proti aktivistom za ruský jazyk v Lotyšsku. Aj slovenskí vojaci by si mali uvedomiť, na čo sa vlastne pri svojich cvičeniach pripravujú.

Trestné oznámenie na A. Gaponenka podal pritom osobne A. Latkovskis, predseda výboru lotyšského parlamentu pre bezpečnosť a obranu. Prezident bezpečnostnej polície N. Medžviets sa o A. Gaponenkovi opakovane kriticky vyjadroval, napr. tým, že ho označoval za „nepriateľa“ alebo „agenta ruského vplyvu“ . Do väzby A. Gaponenka nakoniec zobral súd Vidzeme, predmestia Rigy. Po zadržaní ho podľa tvrdení jeho podporovateľov bili a držali 11 hodín v putách. Nechcem si ani predstaviť, ako by na Slovensku dopadol policajný prezident, ktorý by nejakého aktivistu označil verejne za „nepriateľa“ alebo „Sorosovho agenta“ a následne by ho vo veku 64 rokov bili (podľa tvrdenia aktivistov) a držali vo väzbe štyri mesiace kvôli textu na internete.

A. Gaponenko je jedným z najznámejších aktivistov za práva rusko-jazyčného obyvateľstva v Lotyšsku. Ide o profesora ekonómie a bývalého člena Lotyšskej akadémie vied, ktorý v rokoch 1989-1993 pôsobil aj ako poradca magistrátu v Rige pri ekonomických zmenách. Po roku 1993 sa však ocitol medzi neobčanmi a tým sa začala aj jeho opozícia proti vládnej moci. Jeho angažovanie sa zosilnelo najmä po roku 2004, kedy vrcholila prvá vlna nacionalizácie stredného školstva. A. Gaponenko je predsedom organizácie „Rodný jazyk“, lídrom „Kongresu neobčanov“ a jedným z predstaviteľov „Štábu na záchranu ruských škôl v Lotyšsku“. Práve tento „Štáb“ sa stal centrom boja proti nacionalizácii národnostného školstva v Lotyšsku a združuje mimovládne organizácie na podporu ruských škôl.

Pred niekoľkými dňami sme boli v Európskom parlamente svedkami hlasovania o správe J. Sargentiniovej o demokracii a právnom štáte v Maďarsku. Na celej záležitosti je dosť zaujímavé, ako hlasovali predstavitelia jednotlivých krajín. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že poslanci z východnej Európy podporili správu v oveľa menšom rozsahu než tí zo Západu. Z tohto regiónu však najväčšiu podporu získala správa medzi poslancami Estónska a Lotyšska. Ide pritom o tie dve krajiny EÚ, ktoré sú jednoznačne najmenej demokratické (najmä kvôli problému neobčanov) a v zásade všetky výhrady, ktoré sa v EÚ dnes používajú proti Maďarsku, by sa dali rovnako dobre použiť najmä proti Lotyšsku.

Je neuveriteľné, aké veľké excesy proti demokracii a právnemu štátu si Lotyšsko môže dovoliť. Od etnokratického charakteru politického systému, cez problémy v súdnictve, korupciu, obmedzovanie slobody zhromažďovania, až po oslavu nacistickej minulosti. Zvlášť však treba spomenúť problém slobody prejavu. Lotyšsko udeľuje vysoké pokuty za odlišné informácie o udalostiach na Ukrajine, ktoré poskytuje najmä rusko-jazyčná pobaltská televízia PBK. Ide aj o deportácie ruských novinárov či zákazy pre vysielania niektorých ruských médií. Za zmienku stojí napr. aj to, že mediálna rada zakázala lotyšským novinárom používať agentúru Sputnik ako zdroj informácií. Snaha RTVS a spol. zamlčovať tieto zásahy do slobody prejavu v Pobaltí ostro kontrastuje s ostrou kritikou mediálnej politiky V. Orbána.

Lotyšsko si dnes uvedomuje, že si svojou doterajšou etnokratickou politikou vytvorilo na vlastnom území veľkú a nespokojnú ruskú menšinu. Riga sa tejto menšiny síce obáva, ale napriek tomu jej stále pridáva ďalšie dôvody na nespokojnosť. Spolieha sa pritom na to, že krajinu v prípade potreby NATO a EÚ ochráni. Lenže aj členské štáty NATO, vrátane Slovenska, by mali Lotyšom jasne povedať, že nemienia viesť vojnu proti Rusku kvôli rušeniu ruských škôl, oslavám sviatkov veteránov Waffen SS či etnokratickému politickému systému v Lotyšsku.