brankof.blog.pravda.sk

Dňa 2. novembra sme si pripomínali Deň ukončenia beztrestnosti za zločiny proti novinárom. Pri tejto príležitosti sa najčastejšie poukazovalo na vraždu J. Kuciaka, ktorá bola skutočne odporným zločinom. Na Slovensku by sme si však mali pripomínať aj útoky na ďalších novinárov, vrátane tých, ktorí nepracujú pre mainstream. Práve to je kľúčovým problémom súčasnosti v oblasti médií: zatiaľ čo útoky na novinárov z mainstreamu sa kritizujú, útoky na iných novinárov sa ignorujú. Ešte horšie je ale to, že mnohé útoky voči novinárom s nepohodlnými názormi vykonávajú priamo mainstreamové médiá. Keď sa však sami pokúšajú útočiť na iných novinárov s „nesprávnymi názormi“ a to aj šírením klamstiev či dezinformácií, nemôžu sa diviť, že takto vyvolaná agresivita sa obracia aj voči nim.

V nasledujúcom článku sa budem venovať týmto témam:

• Selektívny výber chránených novinárov

• Odignorovaný útok na Martina Daňa

• Útoky mainstreamu proti novinárom s inými názormi

• Hybridná vojna ako nástroj kriminalizácie novinárov?

Pokiaľ ide o ochranu novinárov, ich ochrana má zmysel a je dôležitá pre garanciu slobodu prejavu a právo na informácie. Podmienkou je však to, aby sa ochrana nepriznávala len preferovaným skupinám novinárov, teda tým, ktorí hlásajú, čo si určitá politická sila želá. V takom prípade sa totiž ochrana novinárov mení na ochranu politickej propagandy a to už nie je posilnením slobody prejavu, ale jej odstránením. Na dosiahnutie dvojakého metra sa účelovo používa veľmi flexibilné vymedzenie pojmu „novinár“. Účelovo sa dá napr. vytvoriť hranica medzi novinárom a „mediálnym pracovníkom“, medzi novinárom a blogerom, a pod. Predstaviteľmi dvojakého metra pri hodnotení útokov proti novinárom sú často práve tzv. medzinárodné organizácie na ochranu novinárov.

Ide napr. o organizáciu na ochranu novinárov Committee to Protect Journalists (CPJ), ktorá na svojich stránkach uvádza prípady zabitých novinárov, ktorí zomreli v súvislosti s ich prácou, určité neželené prípady však zámerne obchádza. Spomenúť možno bombardovanie štátnej televízie RTS (Radio Televisija Srbije) lietadlami NATO v Belehrade 23. apríla 1999. Pro tomto bombardovaní nešlo „len“ o tzv. kolaterálne škody, ale lietadlá NATO tu zaútočili priamo a cielene na budovu televízie. Pri bombardovaní zabili 16 zamestnancov, od kameramana až po programového riaditeľa televízie. Napriek  tomu sa na stránke CPJ o bombardovaní nenachádza ani zmienka. Hoci organizácia tvrdí, že vedie zoznamy zabitých novinárov po celom svete už od roku 1993, za rok 1999 v Srbsku (Juhoslávii) neeviduje žiadnych zabitých novinárov.

Nedávno sa v Bratislave mimo pozornosti mainstreamu uskutočnil útok na novinára M. Daňa. Dňa 5. októbra 2018 sa tento novinár chcel dostať na tlačovú konferenciu Z. Čaputovej, kandidátky na prezidenta SR, v čom mu zabránil jeden z jej podporovateľov. Proti novinárovi použil násilie, najmä škrtenie. Obhajcovia útoku na novinára na čele so Z. Čaputovou tvrdili, že novinár sa chcel dostať na tlačovú konferenciu, na ktorú nebol pozvaný a správal sa agresívne. Problémom je síce už to, ak si kandidátka na prezidenta SR na svoje tlačové konferencie volá novinárov „na pozvánky“, čím sa vlastne vyhýba kritickým otázkam, avšak násilie voči neželanému novinárovi je ešte kontroverznejšie. Video z útoku pritom vôbec nepotvrdzuje, že by práve M. Daňo na niekoho zaútočil a rozhodne nekonal tak, aby to bolo dôvodom na dlhé škrtenie zo strany neoznačeného podporovateľa prezidentskej kandidátky.

Pri tejto kauze treba uviesť, že novinári sa často tlačia do priestorov, kde ich nepozývajú. Ak sa však proti nim objaví násilie, mainstream zvykne byť veľmi kritický. Stačí si pripomenúť útok na novinárov v Prahe po oslave víťazstva M. Zemana vo voľbách z 27. januára 2018. Novinári sa tam pokúšali vtlačiť do priestoru, kde nemali povolený vstup a ktorý bol oddelený posuvnou stenou. K. Slezák, jeden z podporovateľov M. Zemana, na nich vtedy zaútočil a to najmä z dôvodu, že sa mu nepáčilo, keď novinári nakrúcali jedného účastníka osláv, ktorý práve skolaboval a musela ho zachraňovať prvá pomoc. Český mainstream však podal celú záležitosť jednostranne, zaútočil na M. Zemana (hoci K. Slezák nebol členom jeho štábu) a rozpútal aj hon na samotného útočníka. Ten celú situáciu neuniesol a niekoľko dní po incidente zomrel na pretrhnutie aorty.

Bez ohľadu na detaily oboch prípadov bije do očí skutočnosť, že zatiaľ čo útok v Prahe slovenské mainstreamové médiá dlhý čas škandalizovali, útok na M. Daňa v Bratislave takmer úplne odignorovali. Pritom fyzické útoky proti slovenským novinárom by mali byť pre slovenské médiá určite významnejšie než útoky na novinárov v Prahe. A práve v tom spočíva hlavný problém celej kauzy: zámerné neinformovanie je snáď ešte horšie než schvaľovanie činu! Je síce možné, že na osobu M. Daňa majú mnohí ľudia negatívny názor a nesúhlasia ani s metódami jeho práce, napriek tomu je aj on podľa právneho poriadku SR novinárom a niekedy prináša zaujímavé informácie. Pri neustálom volaní po silnejšej ochrane novinárov by mal najmä mainstream vnímať útok proti M. Daňovi ako zaujímavú tému, ktorá si zaslúži podrobné spravodajstvo, verejnú diskusiu a analýzu práv novinárov.

Samozrejme, že používaniu „svojpomoci“ sa treba vyhýbať, pretože to môže mať katastrofálne následky. Podobných akcií, kde sa niekto kvôli kritike politikov tlačil do priestorov, kam nebol pozvaný a hrozila „svojpomoc“, sa už v minulosti objavilo viac. Netreba spomínať, kam všade prenikli bez pozvánky a spolu so spriaznenými novinármi aktivisti ako A. Hlina, spomenúť však možno napr. i na veľmi vyhrotenú situáciu v roku 1997, keď aktivisti, umelci a novinári obsadili ministerstvo kultúry, ktoré viedol minister I. Hudec za HZDS. Nechcem si predstaviť, čo by nasledovalo, keby vtedy minister vyzval svojich stúpencov, aby vyhnali nelegálne prítomných umelcov a novinárov údermi či škrtením. Je lepšie, že danú situáciu nakoniec riešila polícia.

Najčastejším spôsobom útokov na novinárov v SR však nie sú ani tak fyzické útoky, ako skôr diskreditačné kampane, ktoré vedú veľké mainstreamové médiá voči novinárom s odlišným názorom. Spomenúť možno napr. vyfabulovaný rozhovor s V. Mikundom z časopisu Bojovník (časopis SZPB). V denníku SME s ním urobili „rozhovor“, ktorý on sám okomentoval takto: „Denník SME uvádzal, že išlo o rozhovor, v skutočnosti však išlo o fabuláciu redaktora, ktorá s uskutočneným telefonickým rozhovorom nemala veľa dočinenia. Odpovede, ktoré mi boli vložené do úst, boli skrátené, nedopovedané a aj redaktorom SME doplnené podľa jeho chuti.“ Vzhľadom na to, že V. Mikundu a jeho názory osobne poznám, nepochybujem, že redaktor denníka SME si podstatné časti rozhovoru vymyslel.

Ešte nebezpečnejšími sú však útoky mainstreamu na novinára P. Tótha. Denník N v posledných týždňoch rozvinul proti tomuto novinárovi kampaň s cieľom pošpiniť jeho meno spájaním s osobou M. Kočnera a s prípadom J. Kuciaka. V Denníku N zverejnili pochybné informácie, opreté o zdroje, ktoré si verejnosť nedokáže overiť. Napadnutý novinár ich síce poprel a obrátil sa aj na súd so žalobou na ochranu osobnosti, ale súd bude istý čas trvať a vlne útokov na internete zo strany fanatikov s čierno-bielym videním sveta sa tak či tak nevyhol. Mainstreamové médiá, ktoré sa zapojili do kampane s cieľom očierňovať P. Tótha tiež nezabudli spomenúť ani jeho dávne pôsobenie v tajných službách, hoci u iných osôb prehliadajú aj oveľa problematickejšiu minulosť, spojenú napr. s obdobím pred rokom 1989 (G. Mesežnikov).

Podobnú taktiku spájania s osobou M. Kočnera použili niektorí mainstreamoví novinári aj v prípade obvinení voči tzv. alternatívnym médiám. Kritizované médiá pritom M. Kočnera určite neadorujú, ale keď za priestor poskytnutý M. Kočnerovi v Slobodnom vysielači či inde začínajú niektorí novinári hovoriť o „Kočnerových alternatívcoch“, treba hovoriť aj o „Kočnerovom mainstreame“, napr. kvôli priestoru, ktorý mu pri určitých témach vyčlenila TA3. Útoky niektorých mainstreamových novinárov voči tzv. alternatívnym médiám sú naozaj slaboduché: raz platí alternatívu Kremeľ, potom Kočner a možno predpokladať, že keď začne byť hlavnou politickou témou Čína, tak sa bude písať aj o „alternatívcoch, platených z Pekingu“…

V dohľadom čase zostane najpohodlnejšou verziou tvrdenie, že tzv. alternatívne médiá platí Kremeľ. Uvedená téza totiž vracia mainstreamovým novinárom dôstojnosť: už sa nemusia zamýšľať nad tým, že svojimi manipuláciami a nízkou kvalitou žurnalistiky stratili dôveru verejnosti. Stačí, aby povedali, že ich nedôveryhodnosť spôsobuje mocný nepriateľ z Kremľa a svoje neúspechy ospravedlnili. Je nepochybné, že Moskva šíri vlastné predstavy o svete aj prostredníctvom propagandy, avšak robiť z toho dôvod neúspechov mainstreamu je viac ako prehnané. Navyše, ak niekto nesúhlasí s oficiálnym postojom SR k Rusku, k zbrojeniu alebo k iným aktuálnym témam, neznamená to, že je nástrojom kremeľskej propagandy. Naopak, názory, ktoré sa snažia o zlepšenie vzťahov s Ruskom, sú prirodzenou súčasťou pôvodného slovenského diskurzu.

Za veľmi vážne treba považovať aj vyjadrenia niektorých slovenských politikov o tzv. hybridnej vojne s Ruskom. Tento pojem totiž prináša možnosť odlišné názory na Rusko kriminalizovať. A. Kiska a spol. už dlhšie presadzujú naratív o tzv. hybridnej vojne a vytvárajú dojem, ako keby bolo Rusko našim nepriateľom. Lenže takéto chápanie prináša nebezpečnú možnosť rozšírenej aplikácie trestného činu Spolupráca s nepriateľom (§390 TZ): „Kto počas vojnového stavu alebo vojny zadovažuje nepriateľovi prospech alebo ho akokoľvek podporuje, potrestá sa … odňatím slobody na jeden rok až desať rokov.“ Hrozí, že ak súdy a prokuratúra prijmú interpretáciu, že Rusko je nepriateľ a hybridná vojna je vojna, tak už len stačí, aby sa dokázalo, že nejaký text prináša Rusku prospech a novinár musí ísť do väzenia. Keďže pri §390 TZ ide o zločin, trestnosť činu sa nedá vylúčiť ani cez nízku mieru nebezečnosti.

Všetkým tým, ktorí dnes volajú po regulácii internetu kvôli tzv. hybridnej vojne treba tiež pripomenúť rezolúciu Európskeho parlamentu o slobode na internete z roku 2006: „… boj za slobodu prejavu sa z väčšej časti presunul on-line, keď sa internet stal prostriedkom vyjadrovania názoru alebo voľby zo strany politických disidentov, demokratických aktivistov a ochrancov ľudských práv a nezávislých novinárov na celom svete … potvrdzuje fakt, že sloboda prejavu je kľúčová hodnota, zdieľaná všetkými štátmi EÚ a tie majú vykonať potrebné kroky, aby ju chránili.“ Je sa treba zamyslieť, kam sa od prijatia rezolúcie členské štáty EÚ, vrátane Slovenska, posunuli.