brankof.blog.pravda.sk

V druhej polovici novembra vyvrcholil problém azylového konania pre bývalého macedónskeho premiéra N. Gruevského v Maďarsku. Tento politik bol v Macedónsku odsúdený za korupciu a hrozia mu aj ďalšie tresty, avšak napriek tomu získal azyl v Maďarsku. Tým spustil novú vlnu protimaďarskej kritiky a to nielen zo Skopje, ale aj z Bruselu a z Washingtonu. Veľmi jednostranne podávali celú záležitosť aj slovenské médiá, avšak v celej kauze treba zohľadniť širšie súvislosti vývoja v samotnom Macedónsku či azylové konania v iných krajinách.

Pri hodnotení dnešnej situácie v Macedónsku si musíme zrekapitulovať vývoj už od roku 2001. Práve vtedy totiž na území Macedónska vypukol konflikt medzi slovanskou väčšinou a albánskou menšinou (asi 23% obyv.). Konflikt spôsobili najmä prehnané očakávania albánskej menšiny po vojne v Kosove z roku 1999 o budúcom vlastnom statuse, avšak tento nebezpečný konflikt sa podarilo urovnať vďaka medzinárodnému sprostredkovaniu a určitým ústupkom vlády v otázke práv albánskej menšiny. Napätie a nedôveru medzi etnikami sa však úplne odstrániť nepodarilo ani v súčasnosti.

Niekoľko rokov po konflikte, v  roku 2006 sa stal premiérom krajiny ekonomický expert N. Gruevski zo strany VMRO-DPMNE, ktorý mal početné skúsenosti z práce vo Svetovej banke. Štýl jeho vládnutia však bol značne autoritatívny a v politických otázkach často presadzoval pozície macedónskeho nacionalizmu, ktorý nevyhovoval Albáncom, Bulharom ani Grékom. Napriek tomu si dlho udržiaval popularitu medzi masami a vo funkcii zotrval až do roku 2016. V posledných rokoch svojej vlády sa však dostával do ostrej konfrontácie so stranou sociálnych demokratov Z. Zaeva.

N. Gruevski už v januári 2015 vystúpil s tvrdením, že Z. Zaev voči nemu chystá prevrat. Zrejme tušil, že sa proti nemu objaví množstvo nahrávok telefonických rozhovorov, ktoré budú vytvárať podozrenia z jeho korupcie. Išlo najmä o nahrávku rozhovoru o kúpe obrneného vozidla za asi 600 000 eur. Pôvod týchto nahrávok nie je celkom jasný: existujú viaceré verzie, napr. že išlo o konanie whistleblowerov v štátnych orgánoch, ale aj verzia, že takto konali zahraničné tajné služby, ktoré N. Gruevskému vyčítali prílišnú proruskú orientáciu, napr. v otázke plynovodov.

Proti vláde sa uskutočnil protesty a tie vyvrcholili vytvorením dočasnej vlády v januári 2016, ktorá doviedla krajinu do volieb v decembri 2016. Voľby však skončili určitým patom. Ani N. Gruevski ani Z. Zaev neboli sami schopní zostaviť vládu a tak sa stala rozhodujúcou silou strana albánskej menšiny. Tá sa dohodla so Z. Zaevom na vytvorení vlády výmenou za vyhlásenie albánskeho jazyka za druhý oficiálny jazyk krajiny. To sa nakoniec podarilo realizovať až na začiatku roku 2018. Podporovatelia N. Gruevského pritom namietali, že Z. Zaev pred voľbami nehlásal zmenu jazykového statusu z roku 2001 a sprostredkovateľa pri jeho dohode s albánskou menšinou robili politici zo susedného Albánska.

V novej stuáci sa rozbehli aj procesy proti experemiérovi a do konca sa dotiahol aj proces za korupciu, ktorý skončil odsúdením N. Gruevského na dva roky v máji 2018. Išlo pritom len o prvý z viacerých procesov, čakali ho ešte ďalšie, obvinený bol tiež pre zneužitie právomoci. N. Gruevski musel odovzdať pas, ale nebol okamžite vzatý do väzby a tak sa pred trestným stíhaním rozhodol ujsť. To sa mu nakoniec podarilo, i keď nie je presne známe ako. Podľa mediálne šírenej verzie mal utiecť ilegálne v maďarskom diplomatickom vozidle cez Albánsko, Čiernu Horu a Srbsko. Podľa verzie maďarskej vlády však prekročil hranicu legálne. Možno pritom predpokladať, že najmä v Srbsku mu pomáhali viacerí jeho podporovatelia.

Paradoxne, v máji 2018 skončil aj proces so Z. Zaevom, ktorý tiež nemal najlepšiu povesť a to ešte z čias, keď pôsobil vo funkcii primátora mesta Strumica. V jeho prípade však prišlo pri podozreniach z korupcie k oslobodeniu. Nové podozrenie ale vyvoláva aj postup Z. Zaeva po neúspešnom referende o zmene názvu krajiny zo septembra 2018. V októbri sa o danej otázke hlasovalo opäť, tentokrát v parlamente a vládna koalícia dokázala získať osem nových hlasov, ktoré potrebovala pre dosiahnutie ústavnej väčšiny 80 zo 120 poslancov. Išlo o poslancov strany VMRO-DPMNE, ktorí zmenou svojich postojov popreli všetko, čo voličom sľúbili pred voľbami.

Pokiaľ ide o N. Gruevského, ten sa po svojom úteku rozhodol požiadať o azyl v Maďarsku, kde ho v mesiaci november 2018 v pomerne rýchlom azylovom konaní skutočne získal. Mnohí komentátori ironicky porovnávali rýchlosť jeho azylového konania s rigiditou Maďarska pri problémoch migrantov. Treba však uviesť, že v prípade N. Gruevského bolo očividné, že nejde o ekonomického migranta. Jeho majetkové pomery mu dostatočne umožňujú nákladný život v Budapešti. Kvôli udeleniu azylu sa ozvali i protesty viacerých politických predstaviteľov, či už z maďarskej opozíciie alebo aj zo zahraničia. Najviac bolo počuť komisára J. Hahna, ktorý ešte v roku 2015 riešil politickú krízu v Macedónsku. Ostro však zareagovali aj USA.

Maďarská vláda proti kritike argumentovala spôsobom, ktorý je typický pre vlády v podobnej situácii a vyjadrila sa, že ide o vec príslušných štátnych orgánov, ktoré o veci rozhodujú bez zásahov vlády. O vyjadreniach vlády sa síce dá pochybovať, avšak ignorovať nemožno ani tvrdenia N. Gruevského, že v Macedónsku mu hrozia úklady proti životu a že trestný proces má jednoznačne politický charakter. Hovorca maďarskej vlády Z. Kovács tiež v odpovedi komisárovi J. Hahnovi uviedol, že samotná Európska komisia na jar tohto roku skonštatovala, že v Macedónsku hrozia zásahy politickej moci do súdnictva. Hovorca tiež poukázal na fakt, že Výbor proti mučeniu Rady Európy v októbri 2017 skonštatoval vážne nedostatky vo väznici Idrizovo v Macedónsku. Maďarské ministerstvo zahraničia zasa odmietlo tvrdenia o účasti maďarských diplomatov pri úteku N. Gruevského do Maďarska.

Neveľmi prekvapuje, že pri azylovom konaní N. Gruevského v Maďarsku vznikli rôzne podozrenia. Napriek tomu však treba uviesť, že nejde o nič výnimočné. V minulosti viaceré západné štáty udelili politický azyl veľmi problematickým osobám. Spomenúť možno niekoľko žiadateľov o azyl z Ruska. Najznámejším prípadom je bol asi B. Berezovský, oligarcha a politik, ktorý zbohatol obzvlášť pochybným spôsobom a napriek tomu dostal azyl vo V. Británii. Podobne vo V. Británii dostal azyl aj A. Zakajev, vicepremiér tzv. Čečenskej republiky Ičkeria, ktorého Moskva obvinila z terorizmu. I. Achamdov, ďalší čečenský minister, dostal zasa azyl v USA. Azyl však v minulosti  dostali aj osoby, ktoré spáchali vážne trestné činy v Latinskej Amerike.

Vo vzťahu na nedávny vývoj nemožno opomenúť ani prípad skorumpovaného vysokého funkcionára Thrinh Xuan Tranha, ktorý ušiel pred trestným konaním vo Vietname a čakal na azyl v Nemecku. Napriek všetkým výhradám voči uvedeným osobám sa pritom vždy argumentovalo, že právo na azyl je základným právom človeka a nemožno ho odoprieť ani politicky kontroverzným jednotlivcom. Je zaujímavé, že v prípade N. Gruevského nastal posun v informovaní médií opačným smerom.