brankof.blog.pravda.sk

V roku 2018 sme si pripomenuli sto rokov od skončenia Prvej svetovej vojny, ktorá bola prakatastrofou 20. storočia a jej následky cítiť stále. Žiaľ, súčasný vývoj vo svete naznačuje, že za sto rokov sme sa príliš nepoučili a ideme opakovať chyby, ktoré už raz viedli k svetovej vojne. Sklon k militarizmu na začiatku tohto storočia môže pritom viesť k ešte zásadnejším následkom než pred vyše sto rokmi. Prejavuje sa to už v rétorike, ktorá pripomína situáciu pred veľkou vojnou. Keď hrozila priama vojenská konfrontácia USA a Ruska v Sýrii v apríli 2018, D. Trump povedal: „Rusko sľubuje, že zostrelí všetky strely v Sýrii. Pripravte sa, Rusko, pretože prídu, pekné a nové a chytré.“ Veľmi riskantná rétorika sa objavila i zo strany T. Mayovej pri kauze Skripaľovcov, keďže britská premiérka predložila Rusku „ultimátum“. Pojmom „ultimátum“ sa obvykle rozumie posledná výzva pred začatím bojových akcií…

 roku 2018  naozaj nechýbalo až tak veľa, aby prepukla veľká vojna medzi Západom a Ruskom. A práve kvôli tomu treba zastaviť hlavné trendy militarizácie vo svete i na Slovensku. V nasledujúcom texte sa preto budem venovať kľúčovým témam militarizácie, ktoré pripomínajú situáciu pred Prvou svetovou vojnou:

• Militarizmus a závody v zbrojení

• Blokové myslenie a obchádzanie medzinárodného práva

• Hľadanie nepriateľa

• Mylná predstava o vlastnej výnimočnosti

Najznámejším prejavom militarizácie sveta je nárast zbrojenia. Výdavky na zbrojenie rastú globálne už od začiatku 21. storočia a roku 2017 dosiahli úroveň 1739 miliárd dolárov (USD). Nárast však pokračuje naďalej a aj v roku 2019 budú lídrom zbrojenia USA, ktoré navýšia výdavky až na úroveň 717 miliárd USD. Táto suma prevyšuje čínske výdavky z roku 2018 (173 miliárd) štvornásobne a výdavky na zbrojenie Ruska (66 miliárd) až 11-násobne. Uvedeným zbrojením sa tiež vytvárajú obavy v mnohých krajinách sveta, ktoré sú možným cieľom agresií veľmocí. Tento trend viedol v 21. storočí aj k tomu, že sa malé krajiny ako napr. KĽDR pokúsili získať garanciu bezpečnosti prostredníctvom vlastného zbrojenia, najmä vo forme vlastníctva jadrových zbraní. Skúsenosť pritom ukazuje, že štáty, ktoré dlhodobo vydávali najvyšší podiel z HDP na zbrojenie ako Grécko, boli pri aktuálnych hrozbách, ako napr. migračná kríza, najmenej schopné reagovať.

Je tiež neuveriteľné, ako horlivo napĺňa vláda SR svoj záväzok o zvyšovaní výdavkov na zbrojenie (o téme som už písal). Tá istá vláda pritom neveľmi rešpektuje záväzky voči vlastným občanom, ktoré sú zakotvené aj v ústave štátu. Ústavným záväzkom je napr. ochrana zdravia (čl. 40), avšak v tejto oblasti sa situácia na Slovensku stáva doslova zúfalou. Dokonca aj absolventi našich lekárskych fakúlt z podfinancovaného zdravotníctva radšej utekajú. O nedôstojnom živorení dôchodcov na Slovensku tiež netreba veľa písať. Do očí bije aj fakt, že ešte stále nie je dostavaná diaľnica do Košíc, ktorú vláda občanom verejne prisľúbila dostavať už do roku 2010. Z konania všetkých slovenských vlád v tomto storočí vzniká dojem, ako keby boli záväzky voči „spojencom“ oveľa dôležitejšie než voči občanom.

Samozrejme, militarizmus vo svete nie je spätý len so zvyšovaním výdavkov na zbrojenie. Veľmi symbolické je v tejto súvislosti pripravované odstúpenie USA od dohody o znížení počtu rakiet stredného doletu, ktorá bola jedným z hlavných krokov k ukončeniu studenej vojny. Je pritom nezmyselné vyrábať nové jadrové rakety v súčasnosti, keď nukleárne zbrane, ktoré majú veľmoci k dispozícii aj teraz, sú svojou ničivou silou schopné zlikvidovať celý svet niekoľkokrát za sebou. Áno, aj v súčasnom svete existujú jednotlivci, ktorí veria, že popri iných jadrových zbraniach má zmysel vytvárať nové jadrové rakety stredného doletu. V skutočnosti by však bola akákoľvek jadrová vojna, hoc aj proti malej KĽDR, porážkou celého sveta.

Tvorba nových jadrových rakiet je pritom v úplnom protiklade s princípmi OSN a najmä so snahou väčšiny štátov sveta zakázať jadrové zbrane. Práve v roku 2017 až 122 štátov podpísalo Dohovor OSN o zákaze jadrových zbraní. Žiaľ, jadrové veľmoci tento dohovor nepodpísali, pretože sa nechcú vzdať svojho jadrového statusu. Ich prístup sa dá čiastočne pochopiť, avšak práve odstúpenie od zmluvy o raketách stredného doletu veľmi škodí cieľom dohovoru. Na rozdiel od USA pritom SR nemá jadrové zbrane a žiadny skutočný dôvod, prečo odmietlo dohovor podpísať (na rozdiel napr. od Rakúska). Je očividné, že Slovensko dohovor nepodpísalo práve kvôli záujmom amerického spojenca, ktorý uvedený dohovor ostro odmieta. Aj toto konanie SR bolo prejavom blokového myslenia.

Zatiaľ čo na konci 20. storočia sa zdalo, že sa podarí vytvoriť jeden spoločný svet a medzinárodné právo pre Západ i pre Východ, v 21. storočí svet podľahol novému blokovému mysleniu. Hlavným dôvodom bolo rozhodnutie NATO využiť dočasné oslabenie Ruska a rozšíriť svoju sféru záujmov ďaleko na Východ, v rozpore so záujmami Moskvy. Veľkým medzníkom bol aj útok na Juhosláviu v roku 1999, ktorý prebehol jednostranne a v rozpore s medzinárodným právom, čím veľmi utrpela najmä OSN. Podobne ako na začiatku 20. storočia sa i teraz rozšírilo blokové myslenie.Tak ako pred Prvou svetovou vojnou existoval blok, ktorý mal jasného hegemóna (vtedy Nemecko), existuje takýto blok aj dnes (hegemón USA). Proti nemu sa však čoraz otvorenejšie vytvára dohoda iných krajín, ktoré sú späté mäkšími väzbami, nemajú jasného hegemóna a musia prekonávať rozpory z minulosti (najmä Čína a Rusko).

Problém blokového myslenia cítiť aj v pri zahraničných dobrodružstvách SR. Naša vlasť sa kvôli „spojeneckým záväzkom“ necháva zatiahnuť do konfliktov, ktoré nie sú v našom záujme, práve naopak. Odsúdiť treba najmä našu vojenskú účasť v konfliktoch na Blízkom Východe. Naša angažovanosť na vojenskej intervencii v Iraku 2003 z nás spravila agresora a svojim dielom sme pomohli aj celkovej destabilizácii Blízkeho Východu, ktorá saprejavuje i v podobe migračnej krízy. Vôbec pritom neprekvapuje, že aj pred niekoľkými týždňa sme opäť vyslali do Iraku vojenskú jednotku. Pritom obyvatelia Iraku západných vojakov nenávidia, nechcú ich tam a ich prítomnosť neospravedlňuje ani súhlas irackej vlády. Stačí si totiž uvedomiť, že aj na „dočasný pobyt“ okupačných vojsk v ČSSR po roku 1968 dala súhlas naša vláda.

Blokové myslenie sa veľmi výrazne zapísalo aj do dokumentov ako sú Obranná stratégia SR či Bezpečnostná stratégia SR. Tieto dokumenty kopírujú predstavy NATO o hrozbe na Východe, neveľmi však zohľadňujú fakt, že SR sa môže dostať do konfliktu aj s členskými štátmi NATO. Treba oceniť, že súčasné vzťahy s našimi susedmi v EÚ sú veľmi dobré a tento stav musíme podporovať, ale v bezpečnostnej stratégii nemožno ignorovať potenciálne hrozby, prichádzajúce zo susedných štátov. Žiaľ, oficiálne dokumenty SR o obrane a bezpečnosti sa vyznačujú rovnakými nedostatkami ako tie pred rokom 1989. Aj vtedy sa veľa hovorilo o hrozbách spôsobom, akým o nich hovorila aj Varšavská zmluva, ale ignorovali sa tie riziká, ktoré mohli prichádzať zo strany spojencov.

Z hľadiska vnútroštátneho vývoja v SR je najväčšmi cítiť ďalší militaristický trend a to je hľadanie nepriateľa. Týmto nepriateľom sa stávajú všetci, ktorí majú odlišný názor na otázky zbrojenia alebo zahranično-politickú orientáciu SR. Niektoré médiá ako Denník N dokonca vyhlasujú „verejných nepriateľov“ a snažia sa dehumanizovať skupinu ľudí s odlišným názorom, dokonca ich označujú za „slovenskú luzu“. Rovnako sa pokúšajú zastrašovať ľudí, ktorí zamestnávajú politicky nepohodlné osoby. Preto vôbec neprekvapí, že niektoré osoby bez akýchkoľvek dôkazov označujú za „ruských agentov“, i keď sa tým dopúšťajú trestného činu Krivé obvinenie. Žiaľ, podobné praktiky na neobmedzujú len na takéto ideologicky jednostranné médiá, ale prenikli aj do verejno-právnych médií. Slovenská RTVS dala priestor i názorom, ktoré za „agenta vplyvu“ označili českého prezidenta M. Zemana.

Hľadanie „ruských agentov“ v spoločnosti je veľmi nebezpečný jav, ktorý bol veľmi typický aj pre obdobie pred začiatkom Prvej svetovej vojny. Podobne ako dnes i vtedy „švejkovskí“ četníci videli všade ruských agentov a každá zmienka voči oficiálnemu kurzu bola ostrakizovaná. Žiaľ, za veľmi nebezpečné treba považovať aj výroky niektorých politikov, ktorí generálne odsudzujú tzv. alternatívne médiá ako agentov Kremľa a dokonca ich pôsobenie na Slovensku chcú prediskutovať s Moskvou. Nechcem si predstaviť, čo by sa dialo, keby čosi podobné urobil S. Lavrov vo vzťahu k ruským opozičným médiám niekde v EÚ…

Ďalším veľmi vážnym rizikom je aj označovanie občanov za extrémistov len kvôli nesúhlasu s geopolitickým smerovaním Slovenska. Lenže odmietavý odmietavý postoj k NATO by nemal byť dôvodom na označovanie subjektu za extrémistický. Pripomeniem, že predstaviteľmi krajnej pravice boli aj niektorí zakladajúci členovia NATO, napr. portugalský fašistický diktátor A. Salazar. A mnohých ľudí od NATO odstrašujú práve militaristické názory, početne zastúpené v štruktúrach NATO. Práve militarizmus je jednou z najznámejších foriem pravicového extrémizmu. Je zaujímavé, že téma militarizácie spoločnosti štátnej moci prekáža pri niektorých občianskych združeniach (Slovenskí branci), hoci pri otázkach zbrojenia sa o extrémizme vôbec nehovorí.

Veľkým problémom západných veľmocí na začiatku 21. storočia je viera vo vlastnú výnimočnosť. Pritom práve takáto predstava o vlastnej výnimočnosti viedla európske štáty v roku 1914 k tomu, aby presadzovali svoje „historické poslanie“ vojenskou silou. Keďže však narazili aj na iných, ktorí verili vo vlastnú výnimočnosť, zrazili sa všetky tieto „výnimočné civilizácie“ v dvoch najbarbarskejších vojnách ľudskej histórie. Na Západe síce stále prevláda presvedčenie o vlastnej výnimočnosti, ale dôvody pre tento pocit rýchlo miznú. V druhej polovici 20. storočia mohol byť dôvodom pocitu jedinečnosti spoločensko-ekonomický systém, ktorý dokázal zladiť demokratický sociálny štát a trhové princípy. Na začiatku 21. storočia však bol na Západe tento systém nahradený oligarchickým modelom politiky a ekonomiky, ktorý nie je vo svete žiadnou výnimkou, skôr pravidlom.

Napriek tomuto globálnemu vývoju medzinárodné právo zachováva určité privilégiá Západu. Aj preto by mali západné mocnosti tento systém noriem využívať viac než jednostranné intervencie. Treba si uvedomiť, že vojenská hegemónia každej mocnosti je vždy dočasná a už teraz jasne cítiť limity západnej moci. S ďalším nárastom vplyvu Číny či ďalších nových veľmocí sa možnosti západného sveta obmedzia ešte viac. Je preto potrebné, aby očakávaná zmena usporiadania vo svete prebehla bez zničujúceho globálneho konfliktu. Preto musíme militarizmus ako spôsob myslenia či riešenia problémov vo svete odmietnuť.