brankof.blog.pravda.sk

Na začiatku roku 2019 napísal poslanec Ľ. Blaha na Facebooku status, v ktorom komentoval petíciu predstaviteľov proamerických mimovládnych organizácií. Tí už dávnejšie apelovali na schválenie dokumentu s názvom Bezpečnostná stratégia SR v Národnej rade SR. Ľ. Blaha pritom veľmi ostrým spôsobom poukázal na jednostranné zloženie autorov petície, ako aj na vážne nedostatky celej stratégie z dielne Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí (MZV). Jeho vyjadrenie bolo expresívne a je možné, že práve táto expresívnosť trochu ubrala jeho argumentom na sile. Na druhej strane, ním uvedené výhrady voči dokumentu neboli vôbec neznáme, objavovali sa už v rámci pripomienkového konania a kriticky som sa k návrhu dokumentu vyjadril aj ja. Čo je však na celej záležitosti najviac paradoxné, je fakt, že na status Ľ. Blahu nezareagovali napadnuté mimovládne organizácie, ale predstavitelia MZV.

V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:

• Status z ministerstva

• Argumentácia z ministerstva

• Ministerstvo a mimovládne organizácie

• Ministerstvo verzus ľavica?

Pri prvom pohľade na reakciu MZV na Facebooku ma najviac zaujala jej anonymnosť, žiadny zamestnanec sa pod status na Facebooku nepodpísal. Na Slovensku sa pritom už určitý čas diskutuje o tom, že autori rôznych blogov a článkov by sa mali pod svoje vyjadrenia podpisovať. Štátni zamestnanci z MZV im však idú zlým príkladom a to aj v situácii, keď publikujú svoje názory v oficiálnom zdroji ministerstva. Lenže ak chce niektorý ministerský úradník viesť s poslancom Ľ. Blahom polemiku a obviňovať ho zo šírenia „bludov“, mal by sa k svojim výrokom oficiálne prihlásiť a „ísť s kožou na trh“, tak ako to robí Ľ. Blaha. Ten za vlastné postoje platí vysokú daň v podobe ostrej kritiky na rôznych facebookových stránkach alebo na hudobných festivaloch.

Za zvlášť nevhodné v statuse MZV považujem komentár o „veľmi špecifickom svetonázore, ktorý pán poslanec reprezentuje“. Je možné, že autentické ľavicové názory Ľ. Blahu sa niektorým úradníkom MZV nepáčia, ale tí by napriek tomu mali dodržiavať princíp nestrannosti v súlade s čl. 5 zákona o štátnej službe a pri výkone štátnej služby nevykonávať hodnotenie svetonázoru poslanca Ľ. Blahu. Podobné vyjadrenia možno označiť za politizáciu ústredného orgánu štátnej správy. Navyše, spájanie kritiky sociálnej nespravodlivosti a extrémizmu v návrhu Bezpečnostnej stratégie SR musí pobúriť aj ľudí so „štandardnejšími“ ľavicovými názormi.

Na zamyslenie je skôr to, že si rezort ministra zahraničia za sociálnu demokraciu trúfol do Bezpečnostnej stratégie SR včleniť nasledovnú vetu: „Extrémisti účelovo poukazujú na sociálnu nespravodlivosť a odtrhnutosť politických a ekonomických elít od problémov radových občanov“. Paradoxne, takáto kritika by sedela práve na ministra M. Lajčáka a jeho okolie, ktoré je skvelým príkladom elít odtrhnutých od problémov radových občanov. Keby však dotyční páni a dámy miesto Bruselu a New Yorku navštívili aj nejakú nemocnicu či osadu na východ od Bratislavy, možno by lepšie porozumeli dôvodom pre reakcie ľudí poukazujúcich na sociálnu nespravodlivosť v SR.

Za nevhodné v statuse MZV považujem aj spájanie reakcie na Ľ. Blahu a zosmiešňovanie poslanca J. Pašku z SNS kvôli jeho údajnému výroku o hrozbách vesmírnych telies. Bez ohľadu na to, či a ako údajný výrok J. Pašku zaznel, zamestnanci ústredného orgánu štátnej správy by mali pri výkone svojich povinností konať na základe zákona a nie na základe vlastných humoristických nálad. Ak si chcú nejakí štátni úradníci robiť žarty z vyjadrení poslancov, nech to nerobia anonymne na oficiálnej stránke ministerstva, ale ako súkromné osoby či ako politickí konkurenti J. Pašku. Nemožno si pritom nevšimnúť, ako nadšene zdieľali status MZV na neslávne známej stránke Zomri.

Status MZV sa ďalej vyjadril takto: „Je nám však ľúto, že pán poslanec nediskutoval o obsahu novej Bezpečnostnej stratégie s nami už pri jej príprave.“ Lenže Ľ. Blaha vo svojej reakcii poukázal na to, že on svoje výhrady vzniesol už dávno, len neboli na MZV akceptované. Mimochodom, aj program Slov-lex na sledovanie legislatívneho procesu potvrdzuje, že podobné výhrady sa v rámci pripomienkového konania (zo strany verejnosti) objavili. Za veľmi vážny fakt treba považovať i šírenie zavádzajúcich informácií zo strany ministerstva. Status MZV v reakcii na Ľ. Blahu dokazoval, že prípravu dokumentu nefinancoval George Soros. Ide pritom o klasický argumentačný faul, pretože Ľ. Blaha naozaj nikde netvrdil, že by dokument pripravoval G. Soros. Jeho podozrenie bolo, že dokument pripravoval T. Valášek z amerického think tanku Carnegie Endowment. Úlohu tejto osoby pri príprave dokumentu, na ktorú bol zvedavý aj Ľ. Blaha, však MZV nekomentovalo.

Druhým argumentom v statuse MZV bolo tvrdenie, že členstvo v NATO „nemá rozumnú alternatívu“. Aj toto tvrdenie je na diskusiu, ale Ľ. Blaha primárne kritizoval tvrdenie v petícii mimovládkarov a to, že „silnejšie transatlantické partnerstvo v rámci NATO by malo byť absolútnou prioritou a jedinou alternatívou“. Pritom práve v období prezidenta D. Trumpa sa v Európe diskutuje, či treba silnejšie alebo slabšie transatlantické partnerstvo a zabudnuté nie sú ani kritické výroky prezidenta o význame NATO. Preto tvrdenie, že silnejšie transatlantické partnerstvo je „jedinou alternatívou“, neobstojí.

Na druhej strane skonštatujem, že keby sa Bezpečnostná stratégia SR  obmedzila na obhajovanie pozitív členstva v EÚ a v NATO, aj reakcia verejnosti by bola menej kritická. To, čo poslanec Ľ. Blaha vyčítal dokumentu, boli vyjadrenia, ktoré išli oveľa ďalej než k pozitívam EÚ a NATO: jednalo sa hlavne o útoky na Rusko či na kritikov sociálnej nespravodlivosti, ktoré boli zjavne neprimerané. Mimochodom, aj kritika konania Ruska pri ukrajinskej kríze by sa ako taká dala akceptovať, len keby nebola príliš jednostranná. Alebo keby sa obvinenia z porušovania medzinárodného práva neobmedzili iba na Rusko, ale spomenuli sa aj iné prípady, najmä z Blízkeho Východu. Nemožno sa tváriť, že v otázke degradácie medzinárodného práva je vinné Rusko a Západ je bez viny.

Celkovo platí, že v návrhu Bezpečnostnej stratégie SR sa objavujú vecné nedostatky. Za veľký nedostatok možno považovať, že autori sa nechali unášať svojou geopolitickou predpojatosťou a kvôli „hrozbe z Východu“ úplne opomenuli bezpečnostné hrozby, ktoré môžu prichádzať z členských štátov NATO. V texte neuviedli dokonca ani problémy Slovenska vo vzťahu k susedným štátom. Napriek zlepšeniu vzťahov so susedmi, ktoré treba jednoznačne privítať, by sa na riziká vo vzťahoch s nimi zabúdať nemalo. Jednostrannosť dokumentu tak trochu pripomína dokumenty z obdobia pred rokom 1989, keď autori kvôli zdôrazňovaniu „imperialistickej hrozby“ opomínali, že bezpečnostné hrozby môžu prichádzať aj z krajín Varšavskej zmluvy.

Celkovo, text dokumentu je napísaný viac aktivisticky než diplomaticky. V tejto veci pritom trochu kontrastuje s textom návrhu Obrannej stratégie SR, ktorá bola vytvorená na Ministerstve obrany SR. Tá je síce tiež silno proatlantická, ale dokázala obmedziť nediplomatické excesy aspoň vo vyjadreniach. Hoci ani s týmto dokumentom v mnohých veciach nesúhlasím, oceniť možno aspoň to, že návrh Obrannej stratégie SR pôsobí na rozdiel od Bezpečnostnej stratégie SR menej provokačne tak vo vzťahu k zahraničiu, ako aj do vnútra spoločnosti. Na MZV by sa mohli spýtať, prečo ich Bezpečnostná stratégia SR vzbudila väčšie pobúrenie verejnosti než silno proatlantická, ale diplomatickejšia Obranná stratégia SR z dielne ministerstva obrany. Diplomatický jazyk by mal byť predsa doménou MZV…

Jedným z dôvodov, prečo sa MZV vyjadruje tak, ako sa vyjadruje, je jeho úzke prepojenie na aktivistov z mimovládnych organizácií. Poslanec Ľ. Blaha vo svojom statuse položil veľmi dobrú otázku, keď chcel vedieť, nakoľko participovali pri príprave Bezpečnostnej stratégie SR predstavitelia určitých mimovládnych organizácií. Aj v samotnom návrhu Bezpečnostnej stratégie ministerstvo spomína pojem „relevantné mimovládne organizácie“, s ktorými chce v budúcnosti spolupracovať. Preto by bolo vhodné vymedziť, na základe čoho hodnotí ich „relevantnosť“.

Pri problematike tesného vzťahu MZV a mimovládnych organizácií, možno ako príklad uviesť Slovenskú spoločnosť pre zahraničnú politiku (SFPA). Tá bola pôvodne iba občianskym združením, ale spolu s MZV vytvorila Výskumné centrum Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku, n.o. (RC SFPA). RC SFPA formálne vzniklo (v súlade s rozhodnutím vlády č. 1113 z 26. novembra 2003) ako nezisková organizácia poskytujúca verejne prospešné služby v oblasti duchovných a kultúrnych hodnôt. Stalo sa tiež samostatnou právnickou osobou, do ktorého prešiel majetok po bývalej príspevkovej organizácii SIMŠ. Ľudia z SFPA tak získali aj formálne oveľa užší vzťah k MZV než iné mimovládne organizácie.

Na záver tohto príspevku ostáva už iba dúfať, že minister M. Lajčák sa dokáže vrátiť k rozumnej umiernenosti, ktorú preukazoval napr. v kauze Skripaľ. Bezpečnostná stratégia SR sa totiž dá napísať proatlanticky a proeurópsky aj bez toho, aby sa jatrili vzťahy voči Rusku alebo voči autentickej ľavicovej politike na Slovensku. Je tiež potrebné, aby MZV pristupovalo k diskusii o bezpečnosti pluralitnejšie a citlivejšie vnímalo skutočne ľavicové názory vo verejnej diskusii. Netreba zdôrazniť, že aj strana Smer SD v čase klesajúcej popularity musí už kvôli vlastnému prežitiu lepšie zvážiť význam autentickej ľavicovej (a mierovej) politiky. Za navrhnutú Bezpečnostnú stratégiu SR stranu Smer SD ľavicoví voliči nepochvália.