brankof.blog.pravda.sk

Na konci mesiaca február sme boli svedkami ostrej výmeny názorov medzi prezidentským kandidátom E. Chmelárom a Ministerstvom zahraničných vecí a európskych záležitostí SR (MZVaEZ). Z komunikácie týchto dvoch subjektov vzniká dojem, ako keby boli otázky E. Chmelára pre úradníkov nepríjemné a snažili sa určité témy utajiť pred verejnosťou. Pritom E. Chmelár upozornil na otázku, ktorá zaujíma značnú časť slovenskej verejnosti. Na poskytnutí informácií zo strany MZVaEZ o pripravovanej dohode medzi SR a USA o obrannej spolupráci tak existuje silný verejný záujem.

Vo svojej prvej reakcii MZVaEZ použilo veľmi nediplomatickú rétoriku: „Kategoricky odmietame ničím nepodložené a konšpiratívne tvrdenia Eduarda Chmelára o Dohode o obrannej spolupráci… Akékoľvek tvrdenia, že minister Miroslav Lajčák robí niečo poza chrbát len poukazujú na to, že pán Chmelár má buď elementárne vedomostné nedostatky, alebo vedome klame a zavádza.“

Vo svojej druhej reakcii MZVaEZ uviedlo: „Pán Chmelár zároveň od nás žiada, aby sme zverejnili obsah zmluvy, o ktorej sa rokuje. Ako vysokoškolský pedagóg by mal vedieť, že obsah zmluvy, ktorá ešte nie je finálne vyrokovaná sa nezverejňuje. Ide o základný princíp medzinárodných rokovaní o zmluvách, ktorý je rešpektovaný v každom štáte.“

Takýto postoj MZVaEZ však dokazuje neznalosť právneho poriadku. Predstava, že obsah zmluvy, ktorá ešte nie je finálne vyrokovaná, sa nesmie zverejniť, môže snáď platiť pri zmluvách súkromných subjektov, ale určite nie pri medzištátnych zmluvách. Slovensko nie je súkromným majetkom ministrov a občan – suverén má právo pýtať sa, o čom sa v jeho mene rokuje. Pre porovnanie, dokonca aj pri rokovaniach o obchodnej dohode TTIP medzi EÚ a USA sa zverejňovali informácie o obsahu a dokonca celé časti dokumentu a to dávno predtým, než sa pripravila finálna verzia. Spomenúť možno aj to, aký dôraz kládli orgány EÚ na transparentnosť pri citlivých rokovaniach o Brexite a takisto zverejňovali informácie (vyše 100 dokumentov) ešte pred vznikom finálnej verzie.

Predstava M. Lajčáka a spol., že slovenský občan má mlčať a nepýtať sa, kým „veľkí diplomati“ dohodnú finálny text dohody s USA a až potom zisťovať jej obsah, je nedemokratickým prežitkom. Keby sa Slováci prispôsobili predstavám MZVaEZ, M. Lajčák by mohol pod zámienkou „dohody o obrannej spolupráci“ vyrokovať čokoľvek, hoci aj dohodu o rozmiestnení jadrových zbraní na Slovensku a verejnosť by sa o tom dozvedela až po rokovaniach. Aj menej znalému človeku je pritom jasné, že po skončení rokovaní sa dojednaný text mení len ťažko. Bez ohľadu na to, či ho následne schvaľuje vláda a Národná rada SR.

V súvislosti s konaním ministerstva sa nutne musíme pýtať otázku, prečo majú transparentne konať školy a obce pred tým, než uzavrú zmluvy o „halierových“ nákupoch, ale ministerstvo si dovoľuje požiadavku transparentnosti takto odignorovať. Nemá žiadny zmysel hrať sa na transparentnú verejnú správu, keď sa transparentnosť zastaví pred bránami ministerstiev. Navyše, o citlivých informáciách rokujú mnohí, jedni v oblasti bezpečnosti, iní v oblasti obchodného tajomstva, ďalší v patentovej oblasti, atď. Keď im však umožníme utajovanie v rozpore s našim ústavným právom na informácie, zlikvidujeme tým aj kontrolu verejnej moci občanmi.

Lajčákove MZVaEZ vo svojich reakciách na E. Chmelára veľmi pomýlilo, keď mu odpovedalo, že „ako vysokoškolský pedagóg by mal vedieť, že obsah zmluvy, ktorá ešte nie je finálne vyrokovaná sa nezverejňuje“. Práve ministerstvo s celým jeho mohutným byrokratickým aparátom by malo vedieť, že takto všeobecne to neplatí, najmä keď ide o medzinárodnú zmluvu. Svojim konaním MZV navyše vyzvalo na obmedzovanie ústavných práv občanov, predovšetkým na ich slobodný prístup k informáciám podľa čl. 26 ústavy. Ministerstvo síce môže určité utajované skutočnosti odmietnuť sprístupniť, musí však pritom postupovať na základe zákona o slobodnom prístupe k informáciám (211/2000 Z.z.) a zákonov o utajovaných skutočnostiach (215/2004 Z.z., 216/2004 Z.z.), nie na základe svojich zvyklostí.

Uvedené zákony presne stanovujú kategórie informácií, ktoré z dôvodu ochrany záujmov štátu alebo práv iných nemožno sprístupniť. V žiadnom z tých zákonov sa pritom nepíše, že medzištátna zmluva, ktorá ešte nie je sfinalizovaná, sa nesmie a priori zverejniť. Na odmietnutie prístupu preto musí existovať zákonný dôvod. Samozrejme, zákon uznáva bezpečnosť štátu ako dôvod utajenia určitých skutočností, ale vyžaduje sa naplnenie formálnej a materiálnej stránky pre utajenie informácií. Navyše, § 12 zákona o slobodnom prístupe k informáciám hovorí: „Všetky obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon.“ MZVaEZ by teda mohlo kľudne zverejniť návrh zmluvy o vojenskej spolupráci s USA s vylúčením tých častí, ktoré spadajú pod režim utajených skutočností. Bolo by však veľmi podozrivé, ak by sa štátny orgán snažil zatajiť celý dokument.

Zo všeobecnej informácie o tom, že sa rokuje o obrannej spolupráci s USA nie je možné zistiť takmer nič. Ani informácia o tom, že sa nerokuje o vojenskej základni nie je dostatočná. Najmä po tom, čo vieme, že vojenská prítomnosť sa dá pre verejnosť označiť ako „integračné centrum“ (vo Vajnoroch). MZVaEZ by malo presne informovať, o akých témach s USA rokuje – či o nákupe nových zbraní, výmene informácií alebo o americkej vojenskej prítomnosti v SR. Všeobecné informácie o obsahu dohody nemusia byť utajené. Zhoršila by azda publikácia takýchto informácií vyjednávaciu pozíciu SR? Alebo ohrozila životy vojakov? Tajnostkársky prístup ministerstva naozaj vyvoláva dojem, že ide o snahu zamlčať informáciu, ktorá by mohla negatívne pôsobiť na voličov strany Smer SD…

Na celej komunikácii ministerstva je najzarážajúcejšie nie je ani tak utajovanie, ale arogantný štýl komunikácie. Tento jav sa dal pozorovať už pri agresívnej komunikácii ministerstva s poslancom Ľ. Blahom o návrhu Bezpečnostnej stratégie SR. Žiaľ, aj tento krát miesto vecných a kvalifikovaných informácií MZVaEZ použilo osobné útoky, šírilo nepravdivé informácie a pri citácii E. Chmelára kládlo do úvodzoviek slová, ktoré on sám nepovedal (neskôr úvodzovky zmazalo). Veľmi zarážajúci bol slovník MZVaEZ, najmä obviňovanie z konšpiračných teórií či z klamstva. Samo MZVaEZ by pritom malo pojmy konšpiračné teórie a klamstvá používať opatrnejšie, pretože sa od obdobia irackej vojny 2003 samo dopustilo viacerých neserióznych konaní, za ktoré sa dodnes neospravedlnilo.

Zvlášť nepatričné bolo poučovanie E. Chmelára, že by mal vedieť o tom, že zmluvy o ktorých sa rokuje sú utajené, pretože samotné ministerstvo očividne nerešpektuje právo občanov na informácie. Veľmi trápne bolo, keď ministerských úradníkov musel na právny stav upozorniť práve E. Chmelár. Ministerstvo by tiež nemalo poskytovať čiastočné a selektívne informácie. Keď sa E. Chmelár opýtal, či sa rokuje o vojenskej základni alebo vojenskej prítomnosti USA v SR, MZVaEZ odpovedalo iba čiastočne, že vojenské základne nebudú. Takto by ministerstvá v právnom štáte komunikovať nemali.

Po preštudovaní statusov E. Chmelára som prišiel k záveru, že z jeho strany nešlo o konšpiračné teórie ani o klamstvá. Naopak, fakt, že ministerstvo občanom neposkytuje informácie, ktoré oni požadujú, je závažný. Ešte horšie je však to, že MZVaEZ prestalo rešpektovať princípy právneho štátu, najmä princíp obmedzenej vlády. V právnom štáte môžu občania konať, čo nie je zákonom zakázané, ale štátne orgány môžu konať len na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ministerstvo je štátny orgán, platený z verejných prostriedkov a nie len autor statusov na Facebooku. Má desiatky odborov, platených z verejných peňazí a preto by malo komunikovať vecným a kvalifikovaným jazykom. Určite by nemalo agresívnym spôsobom obmedzovať ústavné práva občanov a odkazovať expertovi na zahraničnú politiku, čo by ako vysokoškolský pedagóg mal vedieť.

M. Lajčák patril dlhodobo k tým ministrom, ktorí si udržovali určitú úroveň a dokázali sa vyhnúť hulvátstvu, ktoré je typické pre niektoré parlamentné aktivity našich politikov. Spôsobom komunikácie jeho ministerstva na Facebooku však klesol na tú najnižšiu úroveň. Je jasné, že „strategickú komunikáciu“ s osobnými invektívami vedú anonymní úradníci zo samostatného odboru ministerstva, ale M. Lajčák za dané útoky preberá politickú zodpovednosť. Viem, že na ministerstve sú zúfalí z toho, že občania majú iný názor než zamestnanci ministerstva a MZVaEZ im nevie svoje názory vsugerovať, avšak M. Lajčák by mal zvážiť, či podobná komunikácia pomáha presvedčiť viac občanov.

Na záver možno len konštatovať, že by bolo dobré, aby sa k otázke návrhu dohody o obrannej spolupráci s USA vyjadrili aj jednotliví prezidentskí kandidáti, vrátane M. Šefčoviča, a aby uviedli, akým spôsobom chcú s verejnosťou o otázkach zahraničnej a bezpečnostnej politiky komunikovať.