brankof.blog.pravda.sk

Ako je známe, v piatok 3. mája 2019 navštívil premiér P. Pellegrini prezidenta D. Trumpa vo Washingtone. Ich stretnutie bolo pre SR veľmi významnou udalosťou, avšak podstata a obsah tohto stretnutia zostali dosť nejasné. Témy, ktoré premiér uviedol ako obsah rokovaní, nepôsobili dôveryhodne, pretože tam chýbala ústredná téma súčasných slovensko-amerických vzťahov – dohoda o obrannej spolupráci medzi SR a USA (ďalej len „DOS“). Práve pri tejto téme je postoj vlády SR kľúčový, pretože tu má SR silné kompetencie, na rozdiel hospodárskych otázok, kde je rozhodujúcim americkým partnerom EÚ.

Práve o dohode o obrannej spolupráci s USA sa od začiatku roku 2019 na Slovensku veľa diskutuje. Vďaka aktivistom ako E. Chmelár a čestnému postoju niektorých politikov SNS sa o tejto dôležitej téme dozvedela aj verejnosť. Naopak, zamlčiavacia taktika ministra M. Lajčáka sa ukázala ako málo efektívna a hrubé útoky jeho ministerstva na adresu E. Chmelára pôsobili doslova kontraproduktívne. Vrcholom škandálu sa stalo zverejnenie textu návrhu dohody, na ktorý veľká časť verejnosti reagovala s pobúrením a naopak, mainstreamové médiá nevyberanými útokmi na obhajcov slovenskej zvrchovanosti.

V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:

• Taktika premiéra a dohoda s USA

• Vzdanie sa trestnej jurisdkcie

• Civilná a správna jurisdikcia

• Teritoriálna pôsobnosť?

• Ústavné výzvy

• Ako zachrániť zvyšky suverenity?

Pri zverejnení informácií o obsahu prvého návrhu sa už nedalo tvrdiť, že žiadny text dohody neexistuje, ale bolo potrebné nájsť novú „strategickú komunikáciu“. Žiaľ, na túto aktivitu sa podujal ten, kto by mal záujmy SR chrániť najviac – premiér P. Pellegrini. Potvrdil, že v rokovaniach s USA bude pokračovať a pre upokojenie verejnosti naformuloval štyri podmienky pre pokračovanie rokovaní (rešpektovanie suverenity SR; dodržiavanie ústavy a zákonov; žiadna prítomnosť amerických vojsk; nič, s čím SR nesúhlasí). Pellegriniho vyjadrenia však pôsobia nedôveryhodne. Ak jeho vláda dokázala mesiace rokovať o tak neprijateľnom návrhu, aký verejnosť spoznala v marci 2019, tak jej nemožno veriť, že to myslí s ochranou suverenity SR úprimne.

Z vystúpení P. Pellegriniho sú zjavné dva závery. Je očividné, že premiér chce v rokovaniach o obrannej dohode s USA pokračovať a súčasne nechce zverejniť obsah ďalších návrhov dohody – pod priehľadnou zámienkou, že ide len o návrhy, ktoré sú predmetom rokovaní. Tieto dva hlavné závery sú však veľmi závažné. Najväčším nebezpečenstvom pre SR sú totiž utajené rokovania, pretože ak nebude mať prístup k rokovaniam verejnosť, môžu sa do návrhu dohody dostať veci, ktoré by sa tam pri verejnej diskusii objaviť nemohli. Tu nepomôže ani to, že následne dohodu schvaľuje vláda a parlament.

Dá sa predpokladať, že P. Pellegrini a M. Lajčák návrh dohody zverejnia až vtedy, keď už nebude pôsobiť tlak občana. Najpravdepodobnejšie je, že vláda si počká na blížiace sa parlamentné voľby v marci 2020 a sfinalizovaný text dohody zverejní až po nich. Ak budú USA veľmi tlačiť, text dohody sa zverejní aj skôr, ale to nie je príliš pravdepodobné. Po voľbách už totiž ani premiér nebude musieť nič kamuflovať a dokument zrejme pretlačí Národnou radou SR. Pre P. Pellegriniho by však bola celkom dobrá aj alternatíva, keby po voľbách prevzala moc nejaká progresívno – liberálno – obyčajná koalícia a tá by schválila dokument aj bez Smeru SD. P. Pelegrini by tak mohol tvrdiť, že vyšiel z celej aféry „čistý“…

Prvým dôležitým problémom návrhu DOS, ktorý treba riešiť, je vzdanie sa vlastnej trestnej jurisdikcie. V čl. 12 ods. 1 návrhu DOS sa uvádza: „...sa na základe žiadosti USA… Slovenská republika, v rámci svojej suverénnej právomoci, týmto vzdáva svojej primárnej trestnej jurisdikcie…“ Lenže aj vláda SR musí konať na základe ústavy a ak sa chce vzdať svojich suverénnych práv, musí pre to nájsť ústavný základ. Uvedené ustanovenie navrhovanej DOS síce umožňuje toto vzdanie sa jurisdikcie písomne odvolať do 21 dní od notifikácie, ak je „dotknutý osobitný záujem SR“, ale to nestačí. Navyše, v mnohých prípadoch by späťvzatie jurisdikcie bolo neefektívnym postupom, napr. keby išlo o špionáž amerického vojaka proti SR. Žiaľ, v prípade prijatia navrhovanej DOS by sa SR vzdala väčšieho rozsahu práv než bývalé americké kolónie, ktoré si napr. pri znásilneniach svoju jurisdikciu dokázali uhájiť oveľa lepšie.

Neprijateľné je aj ustanovenie čl. XII ods. 2 navrhovanej DOS, že o menej závažných trestných činoch príslušníkov armády USA na území SR nemusia americké orgány slovenskú stranu ani len informovať! Je naozaj absurdné, že vláda SR dokázala rokovať o dohode, podľa ktorej by slovenská prokuratúra nemala mať ani len právo na informáciu o trestných činov na území SR. Už od odhalení Wikileaks je pritom známe, že americké tajné služby masívne sledujú komunikáciu Európanov a v prípade občanov SR tým porušujú i čl. 22 ústavy SR. Nikoho neprekvapuje, že SR proti tomu neprotestuje, ale fakt, že sa miesto reciprocity má vzdať ešte aj práva na informáciu o trestných činoch vojakov USA na našom území, trochu zaráža. Načo vôbec predstierame boj proti kriminalite, keď o nej nechceme ani vedieť?

Určitý zmysel by mohlo mať vzdanie sa slovenskej jurisdikcie v prípadoch, keď sa TČ bude týkať vzťahu medzi americkými subjektmi alebo v prípadoch, keď pôjde trestný čin proti majetku armády USA. Naopak, vzdanie sa jurisdikcie pri TČ, kde je ohrozená dôležitá hodnota slovenského ústavného poriadku, napr. život a zdravie občanov či životné prostredie alebo verejný poriadok v SR naozaj nemá opodstatnenie. Vzhľadom na čl. 15 ústavy SR by dôležitou otázkou malo byť i to, či za konanie na území SR bude americkému vojakovi hroziť trest smrti. Zmluvne treba predísť najmä situácii, že by sa slovenskom letisku objavil nejaký americký whistleblower a toho by USA popravili za konanie na našom území.

Podľa návrhu DOS sa SR vzdáva aj svojej správnej jurisdikcie (čl. XV DOS). Toto vyňatie sa vzťahuje nielen na amerických vojakov, ale aj na tzv. civilnú zložku. Musíme si však uvedomiť, čoho všetkého sa dané vyňatie týka. Môže ísť napr. o dopravné priestupky, ktoré spôsobia vojaci USA na našom území alebo o priestupky v oblasti znečisťovania životného prostredia či mnoho iných deliktov. Pritom si treba uvedomiť, že nepôjde len o zodpovednosť za správne delikty na území SR, ale aj o civilnú zodpovednosť za škodu, ktorú príslušníci americkej armády, vrátane tzv. civilnej zložky, spôsobia.

Veľmi neobvyklá je aj formulácia čl. XV ods. 3 DOS: „Pre určenie skutočnosti, či prípadná občianskoprávna zodpovednosť/zodpovednosť vyplynula z konania alebo opomenutia Ozbrojených síl USA, vrátane civilnej zložky, pri výkone jeho úradných povinností, je konečným dôkazom o tejto skutočnosti potvrdenie príslušnými orgánmi Ozbrojených síl USA na území Slovenskej republiky.“ Najparadoxnejšie na tom celom je, že ako „koruna dôkazov“ sa pri otázke, či niekomu spôsobili Ozbrojené sily USA škodu (napr. znečistenie pozemku), považuje vyjadrenie samotných Ozbrojených síl USA. A ako protiargument nepomôže, ani keď sto svedkov potvrdí, že americké vozidlo naozaj znečistilo pozemok. Analogicky si skúsme predstaviť, že by škodu na cudzom pozemku spôsobil slovenský podnikateľ. A za „konečný dôkaz“ sa považovalo jeho vlastné vyjadrenie…

Neprijateľne je upravená i otázka disciplíny v návrhu DOS. V čl. XIV sa uvádza: „Orgány ozbrojených síl USA sú zodpovedné za zachovanie disciplíny…, pričom môžu zriaďovať jednotky vojenskej polície. Ozbrojené sily USA môžu v spolupráci s orgánmi Slovenskej republiky tieto jednotky využiť v obciach susediacich s vojenskými objektmi a priestormi, kde sa Ozbrojené sily USA nachádzajú.“ Toto je veľmi nebezpečná formulácia, pretože zasahovanie orgánov USA v slovenských obciach je ako také neprijateľné. Za problém tiež treba považovať, že nie je presne stanovené, ako má fungovať spolupráca s orgánmi SR. Pri výkone disciplinárnych opatrení treba tiež zobrať do úvahy rozdiely medzi americkým a európskym chápaním mučenia (napr. waterboarding). Treba jasne stanoviť, že na území SR sa disciplinárna právomoc nesmie vykonávať spôsobom, ktorý by bol v rozpore s európskym chápaním ľudskej dôstojnosti.

Zaujímavý je aj postoj k povinnostiam vojakov USA pri vstupe na územie štátu. SR by sa v súlade s čl. VII návrhu DOS vzdala širokého rozsahu svojich práv, napr. podľa čl. XI DOS: „Lietadlá, plavidlá a motorové vozidlá… môžu voľne vstupovať, odchádzať a pohybovať sa na území Slovenskej republiky…“ V súlade s návrhom DOS takéto dopravné prostriedky USA nemôžu byť bez amerického súhlasu podrobené prehliadke. Keby sme toto ustanovenie doviedli do dôsledkov, čo by sa stalo, ak by sa v nejakej obci rozhodli Američania presúvať obrnené vozidlá a tým komplikovali dopravu? Čo ak by to robili v súlade s DOS, ale šikanóznym spôsobom, napr. kvôli odporu starostu proti americkej vojenskej prítomnosti? Vznikla by otázka, ktoré štátne orgány a ako budú v danom prípade brániť práva obce.

SR by si mala tiež jasne zakotviť právo na okamžitý odchod vojakov, ktorí budú predstavovať hrozbu pre bezpečnosť Slovenska alebo jeho občanov. To môže byť dôležité napr. pri otázke prenosných chorôb (i na zvieratá). V tejto otázke musia bezvýhradne platiť slovenské a európske predpisy a armáda USA sa musí zaviazať postupovať maximálne transparentne. Uvedená požiadavka sa môže ukázať ako dôležitá najmä v prípade, ak sa americkí vojaci objavia s nejakou neznámou chorobou, ale do USA ich nepustia. Kam teda pôdu? Do krajín ako Slovensko? Aj toto riziko by bolo treba zmluvne riešiť predtým než nastane. Kvôli ochrane životného prostredia by bolo zasa potrebné stanoviť pravidlá pre armádu USA, aby používali len také pohonné či iné substancie, ktoré sú v súlade so slovenskými a európskymi predpismi.

Problémom návrhu DOS je aj počiatočná doba platnosti na 10 rokov (čl. XXX DOS). Počiatočná doba platnosti by však nemala presahovať 5 rokov, aby nová vládna koalícia mohla v každom ďalšom volebnom období vyhodnotiť fungovanie DOS a navrhovať zmeny. Ak bude počiatočná doba 10 rokov, tak USA nebude mať záujem rokovať s vládou, ktorá nemôže dohodu ani len vypovedať. Samotné obmedzenie na 5 rokov by pritom nemuselo byť prekážkou pre pokračovanie DOS, ale jej fungovanie by viac záviselo od dohody oboch strán. Dá sa očakávať, že z DOS vznikne viacero problémov v rôznych oblastiach spoločenských vzťahov, avšak v prípade, že USA budú mať istých desať rokov, budú menej citlivo vnímať problémy, ktoré v súvislosti s ich pobytom vzniknú pre občanov SR.

Návrh dohody, o ktorom sa rokovalo doteraz, predstavuje sám o sebe veľký problém pre ústavný systém na Slovensku a formulácie, ktoré sa tam objavili, predstavujú zásah do zvrchovaných práv SR. Základným princípom podľa čl. 2 Charty OSN je suverénna rovnosť štátov a táto je návrhom DOS významne obmedzená. Slovensko by sa však malo v súlade s čl. 1 svojej ústavy správať ako zvrchovaný a demokratický štát. Preto je potrebné, aby sme v súlade s princípom suverenity ľudu verejne (a pred voľbami) prediskutovali podmienky, za ktorých sa na našom území bude realizovať vojenská prítomnosť USA. Veď aj návrh Bezpečnostnej stratégie SR, ktorý tak silno pretláča ministerstvo zahraničia, uvádza: „Na vrchole bezpečnostných záujmov stojí zaistenie politickej nezávislosti, zvrchovanosti…“.

Pri prístupe vlády k ústavným otázkam v rokovaniach s USA cítiť zásadný problém neúcty k vlastnému štátu. Prejavuje sa to napr. postojom k vlastnému právnemu poriadku. Podľa čl. XXVII návrhu DOS „(SR) potvrdzuje svoju politiku implementovať príslušné zákony, predpisy a štandardy ohľadom ochrany životného prostredia, bezpečnosti a zdravia s primeraným ohľadom na zdravie a bezpečnosť Ozbrojených síl USA…“ Toto ustanovenie tak obsahuje záväzok prijímať nové zákony podľa potrieb armády USA, pričom nie je jasné, ktoré konkrétne zákony bude treba meniť. Ak by bolo treba pre zvyšovanie bezpečnosti vojakov USA znížiť stupeň ochrany prírody v oblasti blízkej letisku, má SR povinnosť prijať taký predpis? Ale principiálne: prečo by sa zákony SR mali pripravovať podľa potrieb armády USA? Nemalo by to byť naopak, že dohody s USA podmienime súladom s našimi zákonmi?

  Diskusia o ochrane suverenity je komplikovaná kvôli netransparentnému konaniu vlády a práve preto treba preventívne regulovať prijímanie akýchkoľvek dohôd o obrannej spolupráci. Tento problém riešili už viaceré európske štáty, napr. Nemecko. Na jeho území sú prítomné zahraničné vojská na základe zmlúv ešte z 50-tych rokov 20. storočia (Aufenthaltsvertrag, NATO-Truppenstatut), ale ani tie nie sú tak nerovné ako návrh DOS, o ktorej SR rokovala. Aj v Nemecku si pritom uvedomovali neprijateľnosť niektorých formulácií a tak v roku 1995 prijali „Streitkräfteaufenthaltsgesetz“ (SkAufG): zákon o pobyte zahraničných ozbrojených síl. Ten pri rokovaní o nových dohodách o obrannej spolupráci umožňuje vláde postupovať len pri dodržaní zákonom presne stanovených podmienok.

V návrhu DOS je ešte mnoho ďalších tém, ktoré by si zaslúžili kritiku, od telekomunikácií až po dovoz a vývoz tovarov. Zdá sa však, že uzavretie tejto dohody sa blíži a ide len o to, koľko z našej suverenity dovolíme vláde obetovať (napriek sľubu P. Pellegriniho o ochrane suverenity). Najefektívnejšou prekážkou pre jeho konanie by bolo otváranie tejto témy vo volebnej kampani, vo voľbách do EP, ale najmä pri kampani v parlamentných voľbách 2020. Treba upozorňovať členov strany Smer SD, že DOS nie je výhodná ani pre väčšinu z nich. Niekoľko politikov si uzavretím dohody zrejme vytvorí podmienky pre pokračovanie kariéry v zahraničných inštitúciách, avšak táto dohoda povedie k ďalšiemu poklesu dôvery v stranu Smeru SD a práve radoví členovia strany budú niesť následky.

Strana Smer SD by si mala tiež uvedomiť, že dnes nie je čas na nedôveryhodné Pellegriniho vyhlásenia o štyroch podmienkach, ale treba sa postaviť čelom k občanom a povedať, aké návrhy sa objavujú v dohode s USA. Miesto výmyslov treba začať s občanmi diskutovať vážne a seriózne. Práve ten typ propagandy, ktoré šíri Pellegriniho vláda o dohode s USA, veľmi znižuje dôveru verejnosti v celý politický systém. Dnes je väčšine uvažujúcich ľudí zrejmé, že pri rokovaniach o dohode s USA nemožno premiérovi a ministrovi zahraničia veriť a preto sa musí objaviť snaha o celospoločenskú diskusiu so zverejňovaním čo najširšieho spektra informácií.

Z hľadiska záujmov SR by bolo najlepšie takéto nerovné dohody o obrannej spolupráci vôbec nepodpisovať, avšak krokom správnym smerom by mohlo byť i prijatie špeciálneho zákona, ktorý by limitoval možnosti vlády dohovárať sa s cudzími mocnosťami (mohlo by ísť aj novelu zákonov či uznesenie Národnej rady SR). Prípadný dokument by mal obsahovať pravidlá pre uzavieranie dohôd o obrannej spolupráci a mal by zakotviť minimálne tieto pravidlá:

• Rešpektovanie ústavnosti, zvrchovanosti, demokracie a právneho štátu v SR pri príprave dohôd (zákony sa neprispôsobujú cudzím armádam)

• Zachovanie slovenskej trestnej jurisdikcie na území SR, s presne vymedzenou možnosťou pre generálneho prokurátora neaplikovať slovenské právo, keď ide o vzťahy medzi zahraničnými subjektmi

• Zachovanie slovenskej civilnej a správnej jurisdikcie na území SR, s možnosťami pre širšiu spoluprácu

• Obmedzenie disciplinárnej právomoci zahraničnej vojenskej polície a limity pre postup týchto jednotiek na území obcí, susediacich s objektmi, kde sú prítomné armády cudzieho štátu

• Výraznejšie obmedzenie časového obdobia pre počiatočnú prítomnosť cudzích vojsk (max. 5 rokov), s možnosťou opakovaného predĺženia dohody (po serióznej verejnej diskusii)

• Možnosť dohodu vypovedať, s jednoduchým a rýchlym mechanizmom výpovede

• Obmedzenie pohybu cudzích vojsk, ich lietadiel, lodí a vozidiel na území SR a právna možnosť štátnych orgánov SR tento pohyb regulovať

• Presné pravidlá a limity pre zbrane a vojenské systémy, ktoré sa môžu objaviť na území SR na základe DOS, zakotvené priamo v dokumente

• Prednosť slovenských predpisov v oblasti zdravotníctva a ochrany životného prostredia pred záujmami zahraničnej armády

• Pravidlá zodpovednosti za škodu spôsobenú zahraničnými armádami na území SR