brankof.blog.pravda.sk

Na konci septembra 2019 sa v New Yorku uskutočnil tzv. klimatický summit, na ktorý nadväzovalo aj rokovanie Valného zhromaždenia OSN. Je určite správne, že sa znovu diskutovala problematika ochrany klímy a téma životného prostredia, ktoré patria k najnaliehavejším výzvam súčasnosti. Problémom a výzvou je však to, aby sa téma nezneužívala tými, ktorí to s ochranou klímy nemyslia čestne a usilujú sa iba politicky profilovať na populárnej téme.

Klimatický summit v New Yorku zorganizoval v dňoch 21. – 23. septembra generálny tajomník OSN A. Guterres, hlavnou hviezdou celého podujatia sa však stala švédska školáčka Greta Thunbergová. Jej vystúpenie na obranu klímy bolo mediálne ostro sledované a vyvolalo veľký záujem v online prostredí. G. Thunbergová požadovala ukončenie honby za hospodárskym rastom vo svete a poukázala na potrebu „okamžite konať“. Taktiež sa zasadila za žaloby voči konkrétnym piatim štátom, ktoré sa mali dopustiť zločinov proti životnému prostrediu. Treba však uviesť aj to, že mnohí ľudia konanie G. Thunbergovej kritizovali, vyčítali jej emocionálny konfrontačný štýl a polarizáciu spoločnosti.

Na jednej strane je dôležité, že školáčka dokázala vzbudiť záujem verejnosti, na druhej strane však je však problémom, že jej aktivizmus a vystúpenia využili mnohí politici na presadzovanie vlastnej politickej agendy. Jedným z politikov, ktorý účelovo využíva problematiku životného prostredia, je aj slovenská prezidentka Z. Čaputová. Na summite v New Yorku sa prihlásila k ochrane klímy, zaviazala sa za SR do roku 2050 dosiahnuť tzv. uhlíkovú neutralitu a vyzývala i na zmenu životného štýlu. Svoje predstavy zopakovala aj na Valnom zhromaždení OSN, ktoré prebehlo počas nasledujúceho dňa. Jej vystúpenia v New Yorku boli síce oslavované mainstreamovými média, boli však tiež plné fráz a jej chápanie boja proti klimatickým zmenám je nanajvýš rozporuplné.

Téma ochrany klímy a celkovo ochrany životného prostredia sa totiž nerozlučne spája s problematikou mieru, avšak „politickí enviromentalisti“ ako Z. Čaputová sa snažia tieto súvislosti obísť. Práve prezidentka SR zaujala v otázke mieru počas návštevy New Yorku veľmi rezervované stanovisko. Dňa 21. septembra OSN oslavovala už po dvadsiaty krát Medzinárodný deň mieru, avšak Z. Čaputová tento významný dátum napriek pobytu v New Yorku odignorovala. Miesto toho navštívila ešte večer 20. septembra konferenciu GLOBSEC, kde obhajovala transatlantické väzby, hoci tie sú práve v oblasti životného prostredia dosť nefunkčné a taktiež sa venovala hľadaniu vnútorných a vonkajších nepriateľov.

Pri ochrane klímy nemožno tému vojny, mieru a zbrojenia obchádzať už preto, že zdroje treba hľadať tam, kde je ich dosť a zbytočne sa míňajú. Treba vyzvať na zastavenie nákupu nových zbraní a presunutie výdavkov z rezortu obrany na ochranu klímy. Keby sa dnes rozhodlo, že SR prestane v ďalších rokoch zvyšovať výdavky na zbrojenie (nie znižovať, iba nezvyšovať) a plánované peniaze by išli na ochranu klímy, výdavky na životné prostredie by sa čoskoro zdvojnásobili. A podobný krok na globálnej úrovni by mal ešte väčší význam. Preto určite nemožno dôverovať tým „enviromantalistom“, ktorí podporujú „záväzok“ (nejde o právny záväzok) vydávať na zbrojenie 2% HDP, teda asi 12% štátneho rozpočtu. Na väčšinu ľudí, ktorí žijú na pokraji chudoby, nemožno súčasne nakladať bremeno militarizmu i enviromentalizmu!

Niet pochýb, že v čase zbraní hromadného ničenia sú vojna a zbrojenie hlavným nebezpečenstvom pre ochranu životného prostredia. To, čo by malo úprimných enviromentalistov najviac znepokojovať, je rušenie dohôd o kontrole zbrojenia a rozbiehajúce sa nové kolo pretekov v zbrojení. Ignorovať nemožno ani fakt, že na globálnom zbrojení sa najviac podieľajú štáty NATO, ktoré vydávajú viac peňazí než celý zvyšný svet a samotné USA asi 40% svetových výdavkov. Toto zbrojenie tak predstavuje problém aj pre krajiny tretieho sveta, ktoré sa cítia Západom ohrozené a aj preto zvyšujú  skôr svoje výdavky na zbrojenie  a nie na ochranu klímy.

Tradičným problémom je i to, že pri téme ochrany klímy sa objavuje tendencia prenášať náklady z veľkých ekonomických subjektov na tých najchudobnejších spotrebiteľov. V zásade ide o tému stredných tried a medzi chudobnými je často nepopulárna, lebo sa pri nej obávajú ďalšieho zhoršovania svojho životného štandardu. Neradi počúvajú, že majú jazdiť na bicykli, nepoužívať plastové fľaše a jesť menej mäsa, pretože vidia ako sa hromadí nesmierne bohatstvo iných. Zásadné aktivity na ochranu životného prostredia treba smerovať nie proti občanom – spotrebiteľom a nestačí apelovať ani na štáty, ale treba vstupovať proti veľkým korporáciám, ktoré na znečisťovaní najviac zarábajú. Tie však disponujú veľmi efektívnymi metódami, ako prenášať náklady na štát a poťažmo na občanov.

Známym spôsobom je systém arbitrážnych súdov ISDS, ktorý možno efektívne využiť k odsunu nákladov na ochranu životného prostredia z pliec investorov. Z minulosti poznáme príklady takéhoto postupu, napr. kauzu Metalclad Corp. v. Mexico. Rozhodcovský nález určil, že zriadenie prírodnej rezervácie na ochranu vzácnych kaktusov v mieste, kde investor plánoval (ešte nestaval) skládku, bolo „nepriamym vyvlastnením“ a Mexiko tak muselo investora odškodniť. Chudobní Mexičania sa skladali z iných rozpočtových kapitol a rozhodcovský súd jasne deklaroval, že ho nezaujímajú žiadne motívy, ani tie enviromentálne.

Záväzky o ochrane klímy zásadne neprekážajú ani podnikateľom z tých veľkých štátov, ktorí ich neratifikovali alebo od nich odstúpili. Napr. ekonomické subjekty z USA sú celkom spokojné so situáciou, že štáty Európy sa zaviazali k uhlíkovej neutralite a oni nie, pretože tým získajú do budúcna komparatívnu výhodu. Podnikatelia v USA sa nebudú musieť zaťažovať podobnými obmedzeniami  ako podnikatelia v Európe. Samozrejme, vedia, že k reálnym sankciám voči USA kvôli životnému prostrediu Európania nesiahnu, lebo najmä vo východnej Európe majú USA silných podporovateľov, ktorí účinné protiamerické sankcie kvôli životnému prostrediu zablokujú pod zámienkou „spojenectva“.

Veľmi zaujímavé bolo aj to, ako sa k problematike životného prostredia postavili európske vlády v prípade združenia Mercosur, v ktorom Brazília tvorí veľkú väčšinu HDP. Počas obdobia brazílskych prezidentov I. Lulu a D. Rousseffovej (2002 – 2016) sa podarilo zásadne znížiť ťažbu dreva v amazonskom pralese a obmedziť vplyv lobby tzv. ruralistas. Lenže na tejto ochranárskej politike prerábali i mnohí investori z EÚ. Aj preto európski politici vystavovali ľavicových brazílskych politikov kritike a odmietali uzavretie obchodnej dohody EÚ – Mercosur. D. Rousseffovú a I. Lulu nakoniec pochybným spôsobom brazílska oligarchia zbavila moci a EÚ s novými politikmi čoskoro uzavrela obchodnú dohodu EÚ – Mercosur. Až nedávne excesy proti životnému prostrediu v Brazílii európskej verejnosti ukázali, koho to EÚ vlastne podporila. V súčasnosti sa čaká na ratifikáciu…

Téma ochrany klímy je zásadná téma, ktorá sa týka naozaj všetkých a je potrebné o nej hovoriť. Je to však tiež téma, na ktorej sa radi priživujú politici, ktorí si potrebujú budovať popularitu na témach, ktoré zaujímajú mladých. O danej probleamtike treba hovoriť vecne, aby sa zabránilo jej zneužitiu na obmedzovanie spotrebiteľských práv najchudobnejších a aby sa nestalo, že pod zámienkou boja za životné prostredie budú určité subjekty tvoriť zisk z obmedzení pre ostatných. Enviromentálne bremeno sa musí rozdeliť spravodlivo! Rovnako je dôležité, aby sa táto téma nedostala do rúk politikom, ktorí si na selektívnom zdôrazňovaní niektorých aspektov ochrany životného prostredia budú vyrábať sebapropagáciu.