brankof.blog.pravda.sk

Každý rok si 28., resp. 30. októbra slávnostne pripomíname vznik medzivojnovej ČSR. Toto výročie si nepochybne zaslúži oslavu a vytvorenie samostatného štátu Čechov a Slovákov bolo pozitívnym javom v našich dejinách. Aj v prípade Slovenska je absolútne správne, aby sme sa k založeniu ČSR hlásili a oslavovali ho ako udalosť mimoriadneho významu. Českí i slovenskí zakladatelia štátu si zaslúžia uznanie: treba si uctiť politikov v exile, aj politikov, ktorí sa o vznik štátu zaslúžili doma. Z hľadiska Slovenska si musíme zvlášť pripomínať tých, ktorí 30. októbra 1918 podpísali Martinskú deklaráciu. Avšak napriek dôležitosti tejto pripomienky by sme však nemali o medzivojnovej ČSR vytvárať mýty a nekriticky hodnotiť celé obdobie jej existencie. Odmietnuť musíme najmä vytváranie dojmu o mimoriadnej ekonomickej úspešnosti ČSR a nadhodnocovať jej ekonomickú vyspelosť, ako sa o to pokúšajú niektoré médiá.

V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:

• Realita medzivojnovej ekonomiky

• Celková vyspelosť krajiny

• Miera idealizácie medzivojnového obdobia

• Viac realizmu, menej ideológie

V médiách, vrátane verejno-právnych, sa počas minulého roku, najmä pod vplyvom osláv stého výročia vzniku ČSR, často šírili informácie, že ČSR medzi vojnami patrila medzi najvyspelejšie štáty Európy, a to najmä s ohľadom na jej HDP. Samozrejme, ako súčasť Európy patrila ČSR k bohatšej časti sveta, avšak porovnanie s ostatnými štátmi Európy až tak skvelým dojmom nepôsobilo a viaceré prepočty záver o mimoriadnej vyspelosti ČSR v porovnaní so zvyškom Európy vyvracajú. Platí to i pre počítanie HDP. Asi najčastejšie používaným výpočtom o HDP pre hodnotenie medzivojnového obdobia sú práce P. Bairocha, ktoré tézu o mimoriadnej vyspelosti ČSR spochybňujú. Autor prepočítal HDP štátov na 1 obyv. z roku 1938 podľa parity kúpnej sily (na USD z roku 1960).

Podľa tohto prepočtu vychádza, že v roku 1938 ČSR (548 USD) zaostávala skoro o polovicu za všetkými štátmi západnej a severnej Európy, okrem porazeného Rakúska, za ktorým zaostávala len o pätinu (641 USD). Pokiaľ išlo o južnú Európu, pred ČSR skončili Grécko (590) a Taliansko (551), zaostávali len štáty Pyrenejského polostrova – tam však prebiehala Španielska občianska vojna. V porovnaní so štátmi východnej Európy bola síce ČSR na prvom mieste, ale ani tu nebol rozdiel neprekonateľný: Maďarsko (451), ZSSR (458), Pobaltie (501), Bulharsko (420). Rumunsko, Juhoslávia a Poľsko zaostávali výraznejšie (pod 400 USD). Bairochove výpočty akiste nie sú jedinými relevantnými údajmi, avšak ukazujú, že téza o ČSR ako jednej z najvyspelejších krajín Európy nie je udržateľná.

Hospodársky vývoj v medzivojnovej ČSR mal rôzne fázy, dá sa však rozdeliť na obdobie pred a po Veľkej hospodárskej kríze. V 20-tych rokoch ČSR čerpala z faktu, že na jej území zostala veľká časť priemyselnej základne Rakúsko – Uhorska a vyvíjala sa veľmi úspešne, i keď tempo rastu zo začiatku 20. storočia nedosiahla. Musela sa vysporiadať tak s novými hospodárskymi a politickými javmi v strednej Európe, ako aj s hospodárskou zaostalosťou Slovenska. Tieto problémy však ČSR zvládala prekonávať až do konca 20-tych rokov celkom úspešne. Vývoj v 30-tych rokoch však už úspešný nebol: ČSR patrila medzi krajiny, ktoré sa s hospodárskou krízou vysporiadúvali najťažšie a prepad HDP bol dramatický. To sa zvlášť citlivo prejavovalo v priemyselných regiónoch, kde prevažovala nemecká menšina. Práve v týchto najrozvinutejších oblastiach ČSR zostávala aj vysoká nezamestnanosť.

Samozrejme, HDP a niektoré ďalšie hospodárske ukazovatele majú len obmedzenú výpovednú hodnotu o vyspelosti konkrétnej krajiny. Veľkú výpovednú hodnotu má aj vedecká a kultúrna vyspelosť spoločnosti. ČSR určite patrila ku kultúrne rozvinutým štátom sveta obdobia medzi vojnami, avšak to bolo spôsobené najmä tým, že ako súčasť Európy čerpala z historického náskoku pred zvyškom sveta. V porovnaní so zvyškom sveta bola Európa ako taká vyspelá a tento náskok sa vytváral niekoľko storočí. Navyše, viac ako polovica sveta sa nachádzala v pozícii kolónii alebo polokolónii európskych štátov. Pokiaľ však ide o porovnanie so západnou Európou, tu bolo československé zaostávanie zrejmé nielen v oblasti ekonomiky, ale aj pri viacerých ďalších porovnaniach.

Existujú významné ukazovatele, ktoré potvrdzujú zaostávanie ČSR za najbližšími západnými susedmi ako Nemecko alebo Rakúsko. Takýmto ukazovateľom je napr. počet Nobelových cien, ktoré mali veľkú výpovednú hodnotu pre oblasť vedy a kultúry. Zatiaľ čo vedci a umelci z medzivojnovej ČSR nezískali žiadnu Nobelovu cenu, Nemecko ich v rovnakom období získalo 24 a Rakúsko 7. Dokonca aj ďalší naši susedia boli v tomto ukazovateli úspešnejší (Maďarsko 2, Poľsko 1). Paradoxne, za socializmu bol pomer Nobelových cien pre ČSR voči susedom priaznivejší (dve: 1952, 1984). Na rozdiel od Prahy Viedeň tiež predstavovala v medzivojnovom období oveľa významnejšie centrum vedy a kultúry, ktoré sa pýšilo osobnosťami ako S. Freud, L. Wittgenstein a napr. aj vplyv medzivojnovej rakúskej školy ekonómie na súčasnú ekonomickú teóriu v USA cítiť dodnes.

Veľmi dobrým príkladom pre porovnanie vyspelosti ČSR je aj rozvoj medicíny. Hlavným prínosom medzivojnového obdobia v medicíne bol popri objave penicilínu najmä rozvoj transfúznej medicíny. Práve tu mala ČSR celkom dobré predpoklady ešte z obdobia monarchie (J. Janský, J. Kabelík), práve po roku 1918 však začala zaostávať. Vo Veľkej Británii založili prvú transfúznu službu už v roku 1921, na Slovensku až v roku 1948. Pritom dokonca aj v podceňovaných štátoch slávili medzi vojnami značné úspechy: v ZSSR zriadili vyspelý centralizovaný systém pod vedením A. A. Bogdanova už v roku 1926, avšak legendárne bolo najmä Španielsko, kde v roku 1936 vytvoril F. Durán – Jorda komplexnú transfúznu službu so sieťou krvných bánk. Tá dokázala zabezpečiť až 20 000 konzerv krvi pre vojakov v občianskej vojne. Pre porovnanie, na Slovensku v tom istom roku 1936 bola podaná vôbec prvá krvná konzerva (J. Kňazovický), aj to iba experimentálne.

Snaha o vytvorenie pozitívneho obrazu ekonomického vývoja medzivojnovej ČSR nie je v krajinách strednej a východnej Európy výnimkou. Vo viacerých štátoch regiónu sa minulý rok oslavovalo sté výročie založenia národných štátov a v o niečo menšej miere aj tento rok. Oslavy začínali v prvej polovici roka v troch pobaltských republikách, v októbri pokračujú v ČR a SR a všetko vrcholí oslavami v Poľsku 11. novembra. K uvedenému trendu osláv medzivojnového obdobia sa však nepridávajú tie krajiny regiónu, pre ktoré rok 1918 a jeho následky predstavovali traumu, predovšetkým Maďarsko. Je to paradoxné, nakoľko v makroekonomických ukazovateľoch Maďarsko za medzivojnovou ČSR až tak veľmi nezaostávalo a v oblasti vedeckého výskumu či rozvoja kultúry vykazovalo možno ešte lepšie výsledky než ČSR. Maďarský postoj je pochopiteľný aj vzhľadom na to, že krajina vníma medzivojnový vývoj kvôli rozpadu historickej monarchie ako regres a preto si dané obdobie neidealizuje.

Paradoxom, ktorý potvrdzuje skreslené vnímanie medzivojnovej ekonomiky je porovnanie Poľska a Maďarska. Maďarsko v medzivojnovom období vykazovalo podstatne lepšie ekonomické či vedecké výsledky než Poľsko, Poľsko však oslavuje medzivojnovú ekonomiku intenzívnejšie. V jeho prípade je dôležitá najmä snaha vytvárať predstavu, že ekonomické zaostávanie za Západom v súčasnosti spôsobila sovietska okupácia. Podobne aj pobaltské štáty si medzivojnové obdobie idealizujú (napr. tu), pretože jeho oslava má veľkú politickú hodnotu a aj ich ústavné poriadky sa snažia naň nadväzovať. Argument o mimoriadnej ekonomickej vyspelosti sa často používa aj na podporu represívneho postupu voči ruskej menšine. Keďže väčšine etnických Rusov odňali po roku 1991 v Estónsku a Lotyšsku volebné právo, idealizácia medzivojnových pomerov dodnes slúži na ospravedlnenie tohto kroku. A keďže medzi vojnami v Pobaltí pôsobili autoritatívne režimy, pri ktorých nie je argument o demokracii použiteľný, vytvára sa aspoň obraz ekonomicky úspešných krajín, ktoré zničila až sovietska okupácia.

Pri idealizácii medzivojnového obdobia v súčasnej ČR a SR ide skôr o snahu kritizovať socialistickú ČSSR a identifikovať ju ako dôvod pre ekonomické zaostávanie za západnými štátmi v súčasnosti. Kritika socialistickej ČSSR je z časti oprávnená a mnohé chyby centralizovanej ekonomiky prispeli k hospodárskym problémom, ale takáto kritika by nemala viesť k tomu, že sa bude vytvárať nerealistický obraz skorších období. Navyše, o nelichotivej ekonomickej situácii v medzivojnovej ČSR veľmi ostro písala už vtedajšia tlač a aj v medzivojnovej literatúre sa objavuje častý obraz chudoby a beznádeje (napr. F. Kráľ). Tieto diela boli reálnym odrazom situácie nemajetných más, zvlášť v období Veľkej hospodárskej krízy.

Medzivojnová ČSR znamenala pre Čechov a Slovákov veľmi veľa, nebola však presne tým, za čo ju vyhlasujú obhajcovia dominantných politických a ekonomických ideológií v súčasnosti. Popri reálnom oceňovaní daného obdobia by sme sa mali poučiť z chýb, ktorých sa dopustila i medzivojnová republika. Nezabúdajme, že aj ČSR obvykle hľadala pri svojich ekonomických problémoch vinníka z minulosti a nachádzala ho v podunajskej monarchii, voči ktorej sa vymedzovala – to sa prejavilo napr. pri pozemkovej reforme z roku 1927. Podobne aj socialistický režim často odôvodňoval existujúce problémy minulosťou a rád prenášal zodpovednosť na medzivojnovú republiku miesto toho, aby reálne zhodnotil, v čom sám zlyhával. Socialistické zatracovanie medzivojnového obdobia však bolo rovnako nevhodné ako jeho nekritická idealizácia v súčasnosti.