brankof.blog.pravda.sk

Pri výročí 9. novembra v Berlíne, ale aj pri 17. novembri v Prahe a Bratislave sme obvykle svedkami toho, ako sa oslavujú osobnosti tamojšieho protikomunistického hnutia. Žiaľ, tradične sa podceňuje úloha Moskvy pre tieto politické zmeny. Lenže udalosti novembra v Nemeckej demokratickej republike či v ČSSR by neboli možné bez predchádzajúceho vývoja a rozhodnutí v Sovietskom zväze. Zvlášť „nežná revolúcia“ v ČSSR prišla pomerne neskoro, až keď bolo o budúcom vývoji v Európe rozhodnuté. Všetci, ktorí mali v tom čase aspoň trochu prehľad, vedeli, že ZSSR sa sťahuje zo strednej Európy. Vedeli to i komunistickí poslanci, ktorí preto ešte v decembri 1989 zvolili V. Havla za prezidenta ČSSR.

Zmeny v Sovietskom zväze začali ešte v apríli 1985, kedy sa objavila idea prestavby politického a ekonomického zriadenia, tzv. Perestrojka. ZSSR kvôli tomu prešiel zásadnými ústavnými zmenami, ktoré ČSSR kopírovala len veľmi obmedzene. Prvá etapa Perestrojky bola charakteristická snahou o demokratizáciu ZSSR (apríl 1985 – júl 1988). Zaviedla sa prax „všeľudovej diskusie“, zmenil sa aj čl. 9 ústavy a v júli 1987 sa vytvorili voľby s viacmandátovými schémami a konkurenciou kandidátov. V júli 1988 začala veľká ústavná zmena ZSSR, keď sa komunistická strana začala oddeľovať od štátu a na konci roku 1989 sa vytvoril aj Výbor ústavného dozoru, akýsi predobraz ústavného súdu, ktorý nahradil komunistickú interpretáciu ústavy.

Zmeny v ZSSR počas obdobia Perestojky boli motivované snahou o odstránenie nespravodlivostí, ktoré sovietsky systém so sebou priniesol. Otvorene a kriticky sa diskutovalo o najhorších zločinoch minulosti (tzv. Glasnosť), vrátane stalinského obdobia a objavila sa aj snaha o ich nápravu. Išlo o jedinečné úsilie v dejinách, pretože veľmoci bez vojenskej porážky nerady priznávajú vlastné chyby. Súčasťou tohto úsilia bola aj snaha napraviť krivdy voči národom, ktoré patrili do sovietskej sféry vplyvu. Začalo sa preto diskutovať aj o právach štátov sovietskeho bloku či o zväzových republikách ZSSR. Malo to i praktické následky: napr. ešte v októbri 1989 sa Azerbajdžan vyhlásil za „zvrchovaný socialistický štát v rámci Sovietskeho zväzu“. Práve tom čase sa diali zmeny v strednej a východnej Európe.

Treba povedať, že Sovietsky zväz aj v roku 1989 disponoval dostatočnou vojenskou silou, aby pri nepokojoch v strednej Európe zasiahol a udržal si kontrolu nad regiónom. Naopak, západné štáty ani v roku 1989 nemohli riskovať zničujúcu vojnu so ZSSR a keby Moskva použila vo východnej Európe silu, Západ by mal veľmi obmedzené možnosti, ako reagovať. To platí najmä pre NDR, kde bola sovietska armáda najpočetnejšia (24 divízií). Kroky Moskvy by nemohla zastaviť ani jadrová prevaha USA, pretože bez ohľadu na pomer síl by Washington nukleárnu vojnu neriskol. Práve preto bolo rozhodujúce, že sa M. Gorbačov rozhodol v strednej Európe vojensky nezasiahnuť a vystúpil s ideou, že budúcnosť treba budovať na mierových základoch. Pre ideál „spoločného európskeho domu“ sa rozhodol obetovať celú sovietsku sféru vplyvu!

Sovietsky zväz k ústupu nemohli prinútiť ani ekonomické dôvody, ako sa často tvrdí. Hospodárstvo sa síce nachádzalo v zlom stave a existovali objektívne problémy, najmä v oblasti spotreby, ale ani pri násilnom potlačení protestných hnutí v roku 1989 by sovietska ekonomika nedopadla horšie než dopadla ruská ekonomika po rozpade ZSSR. Na konci vlády B. Jeľcina bolo reálne HDP na osobu asi o polovicu menšie než v roku 1989 a ruský dlh dosahoval výšku skoro 100% HDP, neporovnateľnú so stavom pred 1989. Rozpadol sa sociálny systém i zdravotníctvo, objavila sa nepredstaviteľná chudoba a bývalá superveľmoc sa pod vedením západných poradcov menila na krajinu tretieho sveta. Tento úpadok sa podarilo zastaviť až V. Putinovi, ktorý si na tom postavil svoju popularitu. Ak by teda Moskva v roku 1989 intervenovala a vojensky udržala svoj blok pokope, sovietska ekonomická stagnácia z 80-tych rokov by zrejme pokračovala, avšak bez excesov aké Rusko zažilo za B. Jeľcina.

Jednou z hlavných ideí obdobia Perestrojky bola predstava o potrebe odideologizovať sovietsku zahraničnú politiku. ZSSR tradične hlásal idey triedneho boja, proletárskej revolúcie a v prípade západných kolónií aj národno-oslobodzovaciu vojnu. Odideologizovanie predstavovalo významný krok, pretože komunistické strany najmä v južnej Európe boli v 80-tych rokoch ešte stále silné a komunistická ideológia mala vplyvných podporovateľov i v Ázii. M. Gorbačov a spol. však predpokladali, že bez ideológie sa dosiahne lepšie porozumenie medzi Moskvou a Západom a vytvoria sa konštruktívne vzťahy v oblasti politiky, ekonomiky i kultúry. A taktiež sa podarí zabrániť neustále hroziacej jadrovej vojne. Daná predstava bola pozitívne prijatá aj na Západe a podarilo sa dosiahnuť viacero dohôd o odzbrojení.

Tragédiou však je, že po rozpade ZSSR sa ideológia do vzťahu Západu a Ruska začala vracať. Iniciatívu pritom vykonávali západné štáty. Ako prvý sa do Ruska dostal „trhový fundamentalizmus“ v 90-tych rokoch, ktorý prinášali ekonomickí poradcovia z MMF a ďalších inštitúcií. Západ v 90-tych rokoch podporoval ultraliberálnu trhovú ideológiu a podmieňoval vzájomnú spoluprácu s Ruskom trhovými „reformami“. Jeľcinovo Rusko na túto hru pristúpilo. Uvedená ideológia viedla k divokej privatizácii, likvidácii sociálneho štátu a obrovskej sociálnej nespravodlivosti, ktorou Rusko trpí dodnes. Trhový fundamentalizmus mal aj svojich ruských zástancov, ktorí vykonávali vládne funkcie (A. Čubajs, J. Gajdar). Je symptomatické, že mnohí zástancovia trhových reforiem vykonávali funkcie v štátnych orgánoch a tam si pripravovali pôdu na privatizáciu štátneho majetku. Napr. M. Chodorkovský v roku 1993 pôsobil ako námestník ministra pre energetiku, aby neskôr veľmi lacno sprivatizoval ropný koncern Jukos.

V 21. storočí sa však uvedené idey veľmi diskreditovali aj na Západe a hoci trhový fundamentalimus nezanikol, ako ideologický nástroj už nepôsobí presvedčivo. Miesto toho sa vo vzťahu k RF objavila snaha využívať problematiku LGBT. Stačí si spomenúť, že niektorí politické skupiny žiadali bojkot olympiády v Soči 2014 Rusku a to kvôli právam osôb LGBT v Rusku. Využívanie danej ideológie však bolo účelové, ako vidno napr. pri porovnaní so spojencami Západu na Blízkom Východe. Západ Rusko kritizuje, že prijalo zákon zakazujúci propagáciu „netradičných sexuálnych vzťahov“ medzi deťmi, hoci homosexualita tam nie je trestná, zatiaľ čo napr. v Saudskej Arábii za ňu možno udeliť aj trest smrti, avšak západní politici o tom veľmi nehovoria.

Rusko v 90-tych rokoch zažívalo bezprecedentný všeobecný úpadok a práve vtedy sa na Západe vytvoril dojem, že v Európe netreba s Ruskom počítať. Preukázalo sa to najmä pri vojne v Juhoslávii v roku 1999. Agresia NATO sa vtedy uskutočnila bez súhlasu Bezpečnostnej rady OSN a v rozpore s medzinárodným právom. Prvýkrát od skončenia studenej vojny tak NATO ignorovalo názor Ruska a ukázalo Moskve, že jej názor nepovažuje za podstatný. Rusko pritom pôsobilo v 90-tych rokoch voči Západu veľmi ústretovo. V roku 1995 tolerovalo vojenský zásah NATO v Bosne a prijalo aj prvú vlnu rozširovania NATO z roku 1999, ktorú USA ohlásili hneď po odchode sovietskych vojsk z Nemecka v roku 1994. Ruská verejnosť preto vnímala západnú agresiu proti Juhoslávii ako definitívnu likvidáciu Gorbačovových ideálov o „spoločnom európskom dome“.

Západné agresie však pokračovali ďalej a USA opakovalo mnohé chyby ZSSR z minulosti. V roku 2001 vstúpilo NATO do vojny v Afganistane a Američania sa z nej dodnes nedokážu dostať. Ich prítomnosť v krajine je už skoro dvakrát dlhšia než bola tá sovietska (1979 – 89). Západ však v porušovaní medzinárodného práva pokračoval a v roku 2003 protiprávne obsadil Irak. Degradáciu medzinárodného práva vyhodnotilo Rusko ako príležitosť a využilo pri vojnách v Gruzínsku 2008 a na Ukrajine 2014, kde postupovalo taktiež egoisticky. Ďalšie napätia Ruska a Západu priniesli tzv. farebné revolúcie v bývalom ZSSR, organizované s podporou EÚ a USA, ako aj nové vlny rozširovania NATO. Problémy v Európe spôsobilo i americké dostúpenie od odzbrojovacích zmlúv z obdobia M. Gorbačova, najmä zmluva INF. Takisto nové zbrojenie na Západe vníma Rusko ako zradu Gorbačovových ideálov, zvlášť keď RF dnes vydáva na zbrojenie zlomok západných výdavkov – asi toľko čo Francúzsko.

Tridsať rokov po páde Berlínskeho múru je očividné, že rozdelenie Európy trvá napriek tomu, že EÚ sa rozšírila aj do pravoslávnych krajín Balkánu, ktoré nikdy nepatrili k Západu. Lenže Rusko je stále jedným z mocenských centier a napriek strate svojej sféry vplyvu zohráva dôležitú úlohu pri riešení európskych a svetových problémov. Vzhľadom na to, čo sa stalo po roku 1989 a tiež po roku 2014, je však veľmi skeptické vo vzťahu k Západu a hľadá iných spojencov, najmä Čínu. To je pre EÚ negatívny jav, pretože upevňuje rozdelenie Európy na dve vzájomne súperiace časti. Pritom EÚ voči USA ani Rusko voči Číne však nemôžu hrať úlohu dominantnej veľmoci, skôr naopak. To si uvedomuje aj prezident E. Macron, ktorý opätovne volá po lepších vzťahoch s Moskvou. Práve pri príležitosti 30-teho výročia pádu Berlínskeho múru je tu vítaná príležitosť na podobný krok.

Je jasné, že vzhľadom na vzájomnú nedôveru a podozrievavosť nebudú EÚ a Rusko schopné tak skoro odstrániť rozpory a nepríde ani k zrušeniu sankcií EÚ. Ako teda odstrániť tento „nový Berlínsky múr“? Je tu jedna téma, kde by sa to dalo urobiť: vízová povinnosť pre turistov z Ruska pri vstupe do EÚ. Rusi do SR, ČR a ďalších krajín strednej Európy cestovali bez víz ešte v 90-tych rokoch, keď bolo ruské obyvateľstvo chudobnejšie než dnes. Pre turizmus v SR už vtedy predstavovali dôležitý faktor a vzdať sme sa ho museli len pod vplyvom politiky EÚ. Iné dôvody pre to neexistovali. Je paradoxom, že EÚ dnes nemá problém udržiavať bezvízový styk s Mexikom, Guatemalou či väčšinou ďalších štátov Latinskej Ameriky, ale víza pre ruských turistov zrušiť nechce. Tento postoj však v Rusoch iba upevňuje presvedčenie, že boli pri zmenách z roku 1989 podvedení. Víza pre turistov z Ruska pri vstupe do EÚ treba bezpodmienečne zrušiť!