Na Slovensku sa na jeseň tohto roku objavilo niekoľko rozhodnutí v trestných konaniach kvôli tzv. extrémistickým trestným činom. Všetko však zrejme vyvrcholí prípadom bývalého premiéra R. Fica. Ten sa pri svojich výrokoch na adresu M. Mazureka vyjadroval zrejme účelovo a populisticky, ale postup štátnych orgánov voči nemu vyvoláva viacero obáv, na ktoré treba poukázať a ktoré môžu mať veľmi závažný dopad na demokratický poriadok základných práv a slobôd, zvlášť na slobodu prejavu.
V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:
Prípad Róberta Fica
Ako je všeobecne známe, v septembri bol odsúdený bývalý poslanec M. Mazurek z ĽS NS za svoje výroky v Rádiu Frontinus. Jeho rozhovor bol určite plný predsudkov, avšak jeho odsúdenie bolo pomerne prekvapivé, najmä kvôli tomu, že v minulosti sa objavili prinajmenšom rovnako tvrdé vyjadrenia (uvádzam nižšie), ktoré nikto nestíhal. Toto rozhodnutie prekvapilo aj R. Fica, ktorý naň reagoval kriticky na Facebooku. Po jeho vyjadreniach sa aj voči nemu objavilo podozrenie zo Schvaľovania trestného činu (§ 338 TZ) a niektorí podali i trestné oznámenie. Hlavnou otázkou je, či konanie R. Fica spĺňalo znaky TČ a či existovala dostatočná miera závažnosti, aby sa jeho výroky dali hodnotiť ako trestný čin. Na videu R. Fica boli najproblematickejšie tieto slová: „Milan Mazurek povedal to, čo si myslí takmer celý národ. Ak popravíte niekoho za pravdu, urobíte z neho národného hrdinu...“
Hoci nie je pravda, že by si to isté čo M. Mazurek myslel „celý národ“, vo výrokoch R. Fica nejde o pravdivosť výpovede. Podstatná otázka znie, či zaznelo schvaľovanie trestného činu M. Mazureka alebo či išlo o kritický postoj k súdnemu rozhodnutiu. R. Fico predovšetkým vyjadril nesúhlas s rozhodnutím súdu, ktorý urobil z M. Mazureka „národného hrdinu“ a vyslovil sa v prospech širšieho chápania slobody prejavu. Okrem toho, nie je pravdepodobné, že by R. Fico schvaľoval výroky M. Mazureka ako celok, pretože v nich bola i kritika politiky Smeru SD. Napriek tomu, ak by však ostalo zo strany orgánov činných v trestnom konaní len pri obvinení zo schvaľovania TČ, zrejme by som vôbec nereagoval.
R. Fico však bol obvinený aj z TČ Hanobenie národa, rasy a presvedčenia (§ 423 TZ) a TČ Podnecovanie k národnostnej, rasovej a etnickej nenávisti (§ 424 TZ), ktoré považujem za nedôvodné. Pokiaľ ide o § 424 TZ, pri výrokoch R. Fica nešlo o podnecovanie k násiliu alebo nenávisti. O podnecovaní k obmedzovaniu práv iných by sa snáď dalo uvažovať pri výroku o podpore policajtov pri „tvrdých zákrokoch v osadách“, avšak tu neboli splnené znaky TČ. Pri § 423 TZ by sa dalo uvažovať o verejnom hanobení len pri veľmi extenzívnom výklade, ale miera závažnosti by bola v porovnaní s inými hanobeniami z minulosti i tak nepatrná. V prípade výrokov R. Fica sa musíme pýtať aj na problematiku šírenia nenávisti, najmä či boli prítomné emócie nenávisti. Nižšie uvádzam príklady oveľa závažnejšieho hanobenia, plné emocionálnej nenávisti, ktoré však neboli trestne stíhané.
Domnievam sa, že tieto dva TČ nenastali a v prípade R. Fica sa bude riešiť iba otázka, či R. Fico spáchal schvaľovanie TČ podľa § 338 TZ – vyšetrovateľ i prokurátor si to zrejme tiež uvedomujú. Uvedené ďalšie dva TČ v obvinení môžu plniť inú funkciu: vzbudzujú dojem, že v prípade R. Fica išlo pri „schvaľovaní“ o vysokú závažnosť, aby mohol byť odsúdený. Tieto dva TČ majú tiež vytvoriť predstavu, že rozhodnutie sudcu bude vyvážené. Ak sudca zamietne obvinenia len čiastočne, bude to robiť dojem vyváženosti – hoci je zrejmé, že pri týchto dvoch TČ nešlo o dôvodné obvinenia. Uvedená kalkulácia s vyšším výpočtom TČ však môže celkom dobre vyjsť: keďže TČ v oblasti extrémizmu sú vágne a to môže viesť sudcu k snahe o akýsi „kompromis“.
Falošná kritika v médiách
Sudca bude pri pojednávaní stáť pod veľkým tlakom médií a nemožno vylúčiť, že aj pod vplyvom tohto tlaku sa rozhodne neoslobodiť R. Fica v plnom rozsahu. Mediálny tlak sa objavuje z oboch strán, tak zo strany mainstreamu ako aj zo strany poslancov Smeru SD, najmä Ľ. Blahu. Za falošnú hru mnohých médií však možno považovať vyjadrenia o tom, že kritika prokurátora zo strany Ľ. Blahu v kauze R. Fica je neprípustným zásahom do nezávislosti prokuratúry a súdnictva. Určite by bolo dobré, keby bola snaha médií o nezávislosť justície úprimná, nie je však dôveryhodná, veď by pritom išlo o vskutku o „koperníkovský obrat“. Ešte donedávna sudcov a prokurátorov médiá nevyberane kritizovali: dokonca aj v trestnej kauze D. Lipšica niektoré médiá obviňovali prokuratúru z politického postupu. Úplne pritom opomeniem, ako hrubo napádali médiá niektorých významných sudcov v SR, vrátane predsedníčky ústavného súdu.
Za neprípustný spôsob politickej manipulácie o aktuálnom trestnom procese R. Fica sa dajú považovať aj diskusie v médiách s „expertami“, ktorí majú jasné politické prepojenia. Typickým príkladom sú rozhovory novinárov s D. Milom, ktorý je spolutvorcom programu PS/Spolu – gestor kapitoly o hybridných hrozbách a dezinformáciách. D. Milo sa v médiách často vyjadruje k problematike extrémizmu aj pri iných predstaviteľoch politických strán, avšak médiá ho predstavujú ako „experta na extrémizmus“ a jeho politické väzby zamlčujú.
Neprípustný dvojitý meter
Na Slovensku už od roku 1989 platí pomerne široká sloboda prejavu, pričom obmedzenia základných práv a slobôd majú platiť rovnako na všetky prípady, ktoré spĺňajú podmienky. Medzi evergreeny diskusie o nenávistných prejavoch patria často medializované urážky typu „východoeurópska čvarga“, „biela spodina“ (A. Soltész) alebo „slovenská lúza“ (M. Šimečka). Zdá sa, že podobné hanobenie, zamerané najmä voči Slovanom, je bežnou súčasťou slobody prejavu na Slovensku. Spomenúť možno aj publikáciu názoru historika T. Snydera v denníku Sme o tom, že Rusi nepatrili medzi hlavné obete nacistickej politiky (písal som o tom tu). Takáto urážka obetí Stalingradu a Leningradu je smelo porovnateľná s popieraním Holocaustu. Lenže okrem šírenia nenávisti voči Slovanom v médiách sa objavili aj hanlivé vyjadrenia proti Rómom, dokonca zo strany poslanca I. Matoviča
Poukaz na tieto príklady indikuje nerovný meter pri hodnotení tzv. extrémistických prejavov. Známym prípadom sú aj nenávistné výroky, ktoré prezentoval v RTVS (Večera s Havranom) novinár Denníka N: „Mrzák vyvoláva u Rusov kŕč smiechu, zlosť a túžbu doraziť ho. Rusi sú ľútostiví, no nepoznajú súcit. Jednonohého mlátia jeho vlastnou barlou, beznohého topia v mláke, hrbatého vystierajú kopancami, škuľavému s chripotom vyrazia posledné oko…“. V danej relácii robil reklamu na knihu, ktorá obsahuje i takéto nenávistné výroky: „V Rusku už z definície nenájdete jediného čestného človeka“ alebo „ruský prvok je pritom treba vedome vykastrovať“, ako aj mnohé výzvy na násilie voči Rusom. Niektorých ľudí vyjadrenia v RTVS hlboko urazili a obrátili sa i na štátne orgány. Licenčná rada však slobodu prejavu v tomto prípade vyložila veľmi široko a sťažnosť zamietla. Ak však podobné knihy propaguje RTVS, tak hranica prejavov, po ktorých nastupuje trestné právo, musí byť niekde inde.
Celkom zaujímavý prípad sa objavil pri videoklipe „Bulhári“ v minulosti. Išlo o urážlivý videoklip, ktorý generalizuje Bulharov ako kupliarov a pasákov. Navyše, v klipe Bulharov zobrazujú s ruskými baranicami a pod ruskou vlajkou, čo vyvoláva dojem nenávisti voči všetkým pravoslávnym Slovanom. Proti nenávistnému obsahu v tomto klipe protestoval aj bulharský veľvyslanec v ČR a vznikol z toho medzinárodný škandál. Napriek tomu, na Slovensku tento videoklip naďalej šíri napr. stránka hudba.sk. A speváci, ktorí naspievali videoklip “Bulhári“, veselo chodia na festival Pohoda (D. Bárta), na pozvanie nositeľa štátneho vyznamenania Kaščáka. Ten zasa v minulosti napísal rasistickú pieseň „Čierna huba“, dodnes šírenú v SR v rámci slobody prejavu.
Pri odsudzovaní extrémistických prejavov v slovenskom trestnom práve zaráža ešte jedna téma a tou je porovnanie tvrdých postihov za výroky vo vnútroštátnom práve a nejasný postoj SR pri hodnotení nacizmu a xenofóbie v zahraničí. Napr. vo Valnom zhromaždení OSN sa každý rok schvaľuje rezolúcia proti nacizmu a xenofóbii, avšak SR sa doteraz vždy zdržala (i za I. Radičovej) a to napriek tomu, že obrovská väčšina štátov sveta hlasuje za rezolúciu. Aj v decembri 2019 sa objavila takáto rezolúcia. SR a jej spojenci sa opäť zdržali alebo hlasovali proti (USA), zrejme aby nemuseli kritizovať banderovskú Ukrajinu alebo Pobaltie, kde sa obnovujú pamätníky jednotkám SS. Niet sa čo diviť, veď i v Bratislave vystupujú politici, ktorí sa zaslúžili o rehabilitáciu a zúčastnili sa pochodov veteránov SS v Pobaltí.
Vytváranie právnej neistoty
Toto veľmi rôznorodé hodnotenie extrémistických prejavov vyvoláva viacero otáznikov, napr. to, či majú určití prokurátori politické preferencie, ktoré ovplyvňujú ich konanie. Zásadným problémom je však vágnosť pojmov „extrémizmus“, „šírenie nenávisti“, atď. Z doterajšieho postupu orgánov činných v trestnom konaní pri problematike tzv. extrémizmu nie je jednoduché identifikovať, čo je už trestný čin a čo ešte nie. V trestnom práve je ale dôležitý princíp „nulla crimen sine lege certa“ (žiadny trest bez jasného zákona). Nejasnosť pritom vyvolávajú pri problematike extrémizmu aj znalecké posudky. Pri všetkej úcte, ako znalci tam vystupujú ľudia, ktorí vyznievajú skôr ako politickí aktivisti. Znalec by však mal byť neutrálny a nemal by verejne vyjadrovať spokojnosť z výsledku káuz. Za dôležité tiež považujem, aby znalcov nerobili ľudia, ktorí zastávajú ideu „militantnej demokracie“, pretože ich snaha o trestné stíhanie extrémizmu bude extenzívna už z ideologických príčin.
Na Slovensku sa tiež stále viac presadzuje snaha riešiť extrémizmus cez trestné právo. Tento trend vychádza z mylnej predstavy, že môžeme voliť iba z dvoch alternatív: buď aplikujeme trestné právo alebo sme v boji s extrémizmom úplne pasívni. Lenže existujú aj iné možnosti a trestné procesy sa neukazujú ako účinný nástroj pri potláčaní nenávistných prejavov. Naopak, vytvárajú popularitu tým, ktorí sa môžu prezentovať ako obete politických procesov. Miesto trestného práva možno používať iné právne a najmä mimoprávne nástroje. Tie však môžu byť úspešné len vtedy, len keď sa bude používať spravodlivý jednotný meter. Náklady súčasných trestných postupov voči extrémizmu sú však veľmi vysoké – kvôli jasne viditeľnému dvojakému metru pri posudzovaní sa vytvára právna neistota a pocit nespravodlivosti medzi mnohými skupinami obyvateľstva.
Pocit nespravodlivosti mnohých obyvateľov narastá aj kvôli tomu, ktoré hodnoty súčasná aplikačná prax chráni. Nie je mysliteľné, aby R. Ficovi za jeho kritiku výroku súdu hrozil 1 – 5 rokov väzenia a naopak, človek, ktorý usmrtil chodca na prechode, dostal podmienečný trest. Hodnota života musí byť chránená predsa oveľa silnejšie! V roku 2005 pri rekodifikácii trestného práva sa do prvej hlavy osobitnej časti trestného zákona dostali TČ proti životu a zdraviu. Malo to symbolizovať, že hodnota života je v trestnom práve na prvom mieste. Boj s TČ proti životu a zdraviu by preto mal byť najväčšou prioritou a paradoxne, aj násilná kriminalita, motivovaná nenávisťou či už kvôli farbe pleti alebo politickému presvedčeniu vyvoláva v posledných týždňoch veľké spoločenské problémy.
Kategorický imperatív v boji s extrémizmom
Práve uvedená nespravodlivosť môže priviesť k moci práve tých, ktorí sú dnes trestne stíhaní. Aktivisti v boji proti extrémizmu by sa mali na zákony pozerať ako na nástroj, ktorý sa môže dostať do rúk aj ich politickým nepriateľom. Skvelým príkladom je Weimarská republika, ktorá mala jedny z najtvrdších zákonov na „ochranu republiky“ v medzivojnovom období. Weimarská republika bola oveľa tvrdšia než tá povojnová: zakázala viacero politických strán, mnoho zhromaždení a tlačovín, veľa ľudí poslala do väzenia, kvôli radikalizmu dokonca rozpustila ľavicovú zemskú vládu v Prusku (1932). Avšak „militantná obrana“ republiky nakoniec pomohla práve Hitlerovi: hoci nikdy nezískal vo voľbách väčšinu (ani v marci 1933), získal ju vďaka militantnej obrane proti komunistom, podporovaným z Moskvy. Písal som o tom tu.
Hoci sa liberáli dnes cítia silní, na prokuratúre aj v polícii, mali by si uvedomiť, že v budúcnosti môže nastať opačná situácia. Generálneho prokurátora nemusia v budúcnosti voliť oni, ale iné strany, vrátane poslancov ĽS NS. Títo majú svojich podporovateľov i v polícii a potom budú môcť s ich pomocou využiť boj proti extrémizmu proti liberálom. A práve kvôli vágnosti pojmu extrémizmus môže boj proti nemu znamenať i boj voči tým skupinám, ktoré si nebudú želať v ĽS NS. Napr. všetci tí, ktorí nehlasovali za zníženie kvóra pre referendum, ako ho v roku 2017 navrhla ĽS NS, môžu byť takto označení za hrozbu pre demokraciu. Práve v takej situácii bude treba na ochranu neželaných skupín širokú slobodu prejavu a to aj pre „extrémistov“.
Na záver len jedno poďakovanie: Predsedníčka a ďalší sudcovia ÚS SR na začiatku roku 2019 predviedli vynikajúci odhad, keď zrušili väčšinu „gumových“ paragrafov v novele trestného práva, ktoré NR SR schválila ešte v roku 2016 (PL. ÚS 5/2017-117). Je zrejmé, že keby dané ustanovenia stále platili, bolo by právnej istoty ešte menej. Ústavným sudcom, ktorí nás zbavili tejto nebezpečnej novely, treba aj takto oneskorene vysloviť vďaku. Ich nález možno dokonca považovať za kľúčový pri ochrane demokratického systému základných ľudských práv a slobôd na Slovensku.
S kontextu vyplýva akurát to že celý proces ...
Brazília tvoj vzor? ...
Z hľadiska trestnosti nie je rozdiel v tom, ...
To sa veľmi mýliš. Slovo všetci zahŕňa ...
Z hľadiska pravdivosti je problematické aj ...
Celá debata | RSS tejto debaty