brankof.blog.pravda.sk

Téma Ruska zohráva zásadnú úlohu v predvolebnej kampani už niekoľko volebných období. Uvedená problematika politické strany veľmi polarizuje a názory na Rusko sa pohybujú od idealizácie vzájomných vzťahov až po hlbokú nedôveru a predsudky. Rozporuplných otázok je mnoho: od rôznych postojov k otázke protiruských sankcií až po hľadanie vnútorných nepriateľov v podobe „ruských hybridných hrozieb“ v SR. Vo vzťahu k Rusku sa objavuje aj viacero foriem nenávisti, dokonca možno konštatovať, že rusofóbna nenávisť je jednou z hlavných foriem nenávisti v SR. Protiruské kroky motivované nenávisťou tak môžu v prípade víťazstva niektorých politických síl vytvoriť problémy v našich vzájomných vzťahoch. Tie sa za posledných 30 rokoch darilo udržať na celkom dobrej úrovni a to aj napriek tomu, že patríme k odlišným geopolitickým zoskupeniam.

Samozrejme, rusofóbiu nemožno automaticky spájať s každou kritikou Ruska. Rusofóbiou nie je kritika porušovania medzinárodného práva zo strany RF, ani kritika ruského politického systému či prezidenta V. Putina. Naopak, odmietanie jednostrannej zmeny hraníc napr. na Kryme je v prípade SR rozumné. Na druhej strane, obvinenie z rusofóbie nemožno odvrátiť tým, keď nejaký politik povie, že má v Rusku priateľov alebo že číta ruských spisovateľov. Veď aj bin Ládin mal v USA priateľov (islamistov) a čítal americkú literatúru (kritickú)… Na vyvinenie sa z rusofóbie nestačí ani fráza, že mám rád ruský národ, ale odmietam ruskú politiku. Takto svoje prejavy o USA totiž začínali aj socialistickí politici pred 1989 a podobné frázy používali i kolonialisti v minulosti, napr. Briti niesli „bremeno bieleho muža“, keď rabovali domorodé štáty. Žiaľ, podobný koloniálny a misionársky pohľad zdieľa viacero slovenských politikov: veria vo svoju morálnu prevahu a myslia si, že majú právo Rusov poučovať.

Rusofóbia v SR reálne existuje a treba o nej hovoriť. Pokiaľ ide o jej definíciu, mohli by sme použiť analógiu definície NR SR pre antisemitizmus. V takom prípade by vyšla formulácia: „Rusofóbia je také vnímanie Rusov, ktoré sa môže prejaviť ako nenávisť k Rusom. Rétorické a fyzické prejavy rusofóbie sú namierené proti ruským alebo neruským jednotlivcom a/alebo ich majetku, proti inštitúciám ruskej komunity a náboženským ustanovizniam.“ Podobne, ako v prípade antisemitizmu, i v tejto definícii terčom rusofóbie môže byť štát Rusko, chápaný ako ruské spoločenstvo. Veľmi efektívne možno rusofóbiu spoznať podľa dvojakého metra, ktorý politici používajú, napr. keď pri podobnom porušovaní medzinárodného práva tendenčne navrhujú odlišný prístup. Prejavom rusofóbie v SR v poslednom čase je aj extenzívne hľadanie ruských „agentov“ a teória o ruskom sprisahaní, podobná antisemitskej teórii o „židovskom sprisahaní“.

V nasledujúcom texte sa budem venovať tomu, ako téma Ruska zasahuje jednotlivé politické strany v predvolebnej súťaži. Vzhľadom na to, že kvôli rozsahu článku nie je možné vymenovať všetky politické strany a hnutia, vybral som len niektoré. Neparlamentným stranám sa budem venovať v samostatnej druhej časti tohto textu, v tejto časti sa budem venovať len parlamentným stranám:

• Smer – sociálna demokracia (Smer SD)

• Sloboda a solidarita (SaS)

• Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti (OĽaNO)

• Slovenská národná strana (SNS)

• Kotlebovci – Ľudová strana Naše Slovensko

• Sme rodina

• Most – Híd

Politická strana Smer SD je dlhodobo najsilnejšou politickou stranou v SR. Tento výsledok dosahuje aj vďaka tomu, že dokáže oslovovať rôzne skupiny voličov a to aj s odlišnými názormi na zahraničnú politiku. Daný úspech strany by však nebol možný bez toho, aby Smer SD oslovil tých, ktorí si želajú priateľstvo s Ruskom. Strana pritom nie je proruská, naopak, jednoznačne sa hlási k NATO a EÚ a dokonca aj k zvyšovaniu výdavkov na zbrojenie. Za účelom získania rôznych skupín voličov však používa taktiku, pri ktorej vnútropoliticky vystupuje voči Rusku umiernene, v Bruseli však dominantným mocnostiam Západu neodporuje a zúčastňuje sa protiruských iniciatív, napr. pri vysielaní slovenských vojakov do Pobaltia. To, že Smer SD v inštitúciách NATO a EÚ ustupuje tlaku, vnímajú to niektorí voliči veľmi negatívne, na druhej strane to v žiadnom prípade nemožno označiť za rusofóbiu.

Taktiku s odlišnou rétorikou pre domáce i zahraničné publikum dlho využíval R. Fico, ktorý západným mocnostiam príliš neoponoval, ale snažil sa udržovať i priateľské vzťahy s RF a využíval na to najmä spoločné tradície boja proti fašizmu. Po určitom váhaní zaujal podobný postoj i súčasný premiér P. Pellegrini, najmä pri návšteve Ruska v júni 2019. Politická strana Smer SD ale združuje subjekty s rôznym vzťahom k Rusku: na kandidátke sa objavujú viacerí politici s priateľským vzťahom k RF – v posledných rokoch najmä Ľ. Blaha (č. 11), avšak vyvažuje ho „atlantista“ P. Kmec (č. 16) a hlavne ministerstvo zahraničia, oficiálne vedené nominantom Smeru SD. Personálne zloženie ministerstva je silno protiruské a hoci M. Lajčák dokázal občas vystupovať umiernene (napr. v kauze Skripaľ), väčšinou ustúpil protirusky ladeným aktivitám (napr. pri Bezpečnostnej stratégii SR).

Za politickú stranu, ktorá je k Rusku tradične veľmi kritická, možno považovať stranu Sloboda a solidarita. V samotnom programe strany sa síce RF spomína len trikrát, avšak program strany je celkovo militaristický a najviac zaráža, ako pohŕdavo sa vyjadruje o mieri: „Ak sa začítate do nášho programu… žiadne všeobjímajúce frázy, žiadny svetový mier…“. Politici vo veku jadrových zbraní by si však mali uvedomovať, že svetový mier nie je všeobjímajúca fráza, ale podmienka pre prežitie ľudstva na tejto planéte. Ľudstvo malo počas minulých 75 rokov šťastie, že v čase jadrových zbraní prežilo, avšak ďalších 75 rokov už prežiť nemusí. Vyjadrenia typu „žiadny svetový mier“ sú alarmujúce, ale potom sa nemožno ani diviť, ako ľahkovážne hovoria politici SaS o zločinoch západných mocností na Blízkom Východe.

Pokiaľ ide o členov strany, samotný R. Sulík dokáže vážiť slová i vo vzťahu k Rusku a tak najväčšie obavy vyvoláva M. Klus, „expert“ SaS na zahraničnú politiku. Sám prezentoval, ako by sa rozprával s ruským ministrom zahraničia. Žiaľ, ukázal pritom veľkú aroganciu (téme som sa venoval tu). Ako prípadný minister zahraničia by si mal uvedomiť, že v diskusii s Ruskom treba hľadať konštruktívne kompromisy a nie sugestívne pretláčať vlastné naratívy. M. Klus tiež príliš nemiestne na svojom Facebooku reagoval na návštevu P. Pellegriniho v Rusku v júni 2019, keď ho prirovnal k „mopslíkovi“: “Nie je však jedno kedy…, ako a o čom sa s ruským prezidentom a premiérom rozprávať… Inej cesty získať si vážnosť partnera, miesto dojmu mopslíka, niet“. Za veľmi pochybný treba považovať aj jeho boj proti údajnej ruskej podpore tzv. alternatívnych médií: sám sa totiž snaží ďaleko invazívnejšie zasahovať do vnútorných záležitostí iných štátov, napr. keď v NR SR presadzoval uznanie J. Guaida ako prezidenta Venezuely.

Klus sa snaží svoj vzťah k Rusku skryť do diplomatického jazyka, avšak postoje a vyjadrenia niektorých ďalších členov strany sú zjavné, napr. u L. Nicholsonovej. Spomenúť možno jej nedávne vyjadrenie o univerzite MGIMO na Facebooku: „A ja radšej umriem s maturitou z Metodky, ako s doktorátom z MGIMO.“ Keď ju v diskusii upozornili, že je to prestížna škola, reagovala slovami: „ako pre koho. Pre štbákov určite:)“ Pritom si treba uvedomiť, že čestný doktorát od MGIMO prebrali aj takí „eštebáci“ ako J. Chirac, N. Sarkozy, R. Prodi či poslední traja generálni tajomníci OSN Pan Ki Mun, K. Annan, B. Boutros Ghali a preto by sa o MGIMO patrilo hovoriť s väčšou úctou. Pre pochopenie nenávistného rozmeru Nicholsonovej prejavu si ho možno porovnať s tým, keby nejaký člen ĽS NS povedal, že čestný doktorát z Hebrejskej univerzity je prestížny len pre „agentov Mosadu“.

Veľmi kritické pozície voči Rusku zastáva aj politická strana OĽaNO. Už počas volieb v roku 2016 strana používala vo svojom programe protiruskú rétoriku a volala aj po intenzívnejšom boji proti tzv. hybridným hrozbám z Ruska, súčasne však sama navrhovala „zintenzívnenie spolupráce s aktérmi v Rusku, ktorí podporujú demokratické, modernizačné a proeurópske smerovanie krajiny“. Čiže klasický dvojaký meter! OĽaNO tiež často podlieha protiruským hoaxom, napr. pri hoaxe z júna 2019 o legalizácii okupácie 1968: „Včera mediálnym priestorom zarezonovala správa o tom, že v Ruskej federácii zvažujú prijatie zákona, ktorým budú legitimizovať okupáciu Československa v rokoch 1968 – 1991. Ide bezpochyby o ďalšiu zo zbytočných a najmä zámerných provokácií autoritárskeho režimu Vladimíra Putina, na ktorú je potrebné adekvátne a jednoznačne reagovať diplomatickou cestou.“ Rusko pritom vôbec nezvažovalo prijať zákon o legitimizácii okupácie, išlo o aktivitu jedného opozičného poslanca. OĽaNO i účasť premiéra P. Pelelgriniho na svetoznámom Petrohradskom ekonomickom fóre v prestížnom paneli s prezidentmi RF a ČĽR a gen. tajomníkom OSN vnímalo, že sa išiel „pokloniť do Ruska Putinovi“.

Protiruský charakter strany sa posilnil vstupom J. Naďa, známeho zbrojárskeho lobistu. Obavy vyvolávajú mnohé jeho výroky z minulosti, napr. tie, ktoré povedal v RTVS: „Keď bude NATO silnejšie… tak si medveď nedovolí zúriť, len za svojou ohradou.“ Pre porovnanie si predstavme, že by nejaký kotlebovec hovoril o Izraeli kvôli okupácii Palestíny: „Keď budeme silnejší… tak si židák nedovolí zúriť, len za svojou ohradou.“ Naďove predstavy o vzťahoch s Ruskom sú veľmi militaristické. V RTVS sa doslova vyjadril: „…na agresiu treba reagovať expanziou“. Lenže keby Rusko alebo USA na niektorú z agresií protistrany reagovalo „expanziou“, veľmi ľahko by mohla vypuknúť i jadrová vojna. J. Naď by ako minister obrany predstavoval problém i preto, že pri zmluve o obrannej spolupráci s USA sa snaží miesto serióznej diskusie šíriť propagandistické frázy o „pomoci“. Najväčšie obavy však vyvoláva jeho rétorika o ruskej hybridnej vojne, ktorú vníma príliš extenzívne.

SNS je na Slovensku tou politickou silou, ktorá sa snaží udržovať vzťahy s RF na dobrej úrovni. Z hľadiska programu strany možno považovať za kľúčovú vetu: „Najvyššou hodnotou slovenskej zahraničnej politiky je udržanie mieru vo svete.“ V minulosti bolo prihlásenie sa k hodnote mieru v programoch politických strán samozrejmosťou, dnes to však už neplatí. Mier totiž znamená aj mier s Ruskom a to je pre mnohých militaristov tabu. Pri SNS treba uviesť, že strana zabrzdila netransparentné rokovania o tzv. obrannej spolupráci s USA, ktoré mohli predstavovať veľkú hrozbu pre suverenitu SR (pozri tu). V programe sa k tomu vyjadrila: „Zabránime umiestneniu dočasných aj trvalých vojenských zariadení armády USA na leteckých základniach Sliač a Kuchyňa…“ A hoci sa SNS v programe jasne prihlásila k NATO, treba spomenúť aj vetu: „Sme za efektívny dialóg na všetky svetové strany a za priateľské vzťahy ako na západ, tak aj na východ“.

Na druhej strane v prípade politiky SNS nemožno opomenúť, že strana má veľký podiel na nákupe nových zbraní a raste výdavkov na zbrojenie. To hodnote mieru príliš nepomáha a dané prostriedky by sa dali použiť efektívnejšie v iných oblastiach. Pokiaľ ide o jednotlivých politikov, predseda strany A. Danko má osobnú zásluhu na zlepšení slovensko-ruských vzťahov a hoci boli jeho cesty do Ruska mnohými kritizované, znamenajú zviditeľnenie Slovenska i prínos pre rozvoj slovensko-ruských vzťahov. Na druhej strane však SNS tému Ruska účelovo využíva ako prioritnú probleamtiku a niekedy vzniká podozrenie, že sa tým snaží odpútať od tém, kde výsledky strany nie sú vôbec presvedčivé.

Kotlebova ĽS NS je politická strana, ktorá u mnohých občanov SR vyvoláva obavy a to aj kvôli svojmu radikálnemu jazyku. Strana má komplikované vzťahy aj voči konkrétnym menšinám a s viacerými principiálnymi otázkami sa nevysporiadala ani v programe, ani v politických prejavoch. Pokiaľ však ide o vzťah k Rusku, ĽS NS medzi rusofóbne strany určite nepatrí. Naopak, v programe strany sa píše o veciach, ktoré by Rusko zrejme privítalo, napr. vystúpenie SR z NATO: „Nedopustíme narušenie územnej celistvosti SR a posilníme obranyschopnosť vlasti. Presadíme vystúpenie Slovenska zo zločineckého paktu NATO a slovenských vojakov stiahneme z okupačných zahraničných misií.“ ĽS NS sa takto snaží osloviť voličov, ktorí odmietajú agresívnu politiku USA a vzhľadom na to, že mnohé strany majú obavy zločiny USA kritizovať, ich taktika celkom úspešne vychádza.

Lenže aj medzi Ruskom a ĽS NS existujú komplikované rozpory a to napriek nepodloženým tvrdeniam mainstreamu, že M. Kotlebu financuje Moskva. Rusko dokonca stranu ĽS NS otvorene kritizovalo. M. Kotleba si vzťahy k RF najviac narúša svojim postojom k histórii, ako aj tým, že sa nezúčastňuje na oslavách 9. mája, ani na ďalších oslavách z našej spoločnej histórie, ktoré Rusko vníma ako zásadné. Pre Moskvu je téma Druhej svetovej vojny „posvätná“, pretože žiadny iný národ vtedy nestratil toľko svojich príslušníkov. Nuž a práve preto sa pri danej otázke môže postoj ĽS NS k histórii v budúcnosti ukázať ako oveľa zložitejší než sa to členom strany zdá dnes. Keď by získali najvyššie funkcie v štáte, museli by jasne ukázať, ktoré historické dátumy budú preferovať.

Hnutie Sme rodina je príkladom opozičnej strany, ktorá si dokázala udržať silnú proatlantickú orientáciu, vrátane otázky navyšovania zbrojných výdavkov a súčasne sa zdržať provokácií, ktoré by urážali Rusko. Strana si nerobí o Rusku ilúzie a v programe ho uvádza ako jednu zo „štandardných oblastí záujmu slovenských tajných služieb“. Takisto sa tam zdôrazňuje, že pri kontrašpionážnej službe by sa spravodajské služby mali sústrediť o. i. na elimináciu pôsobenia ruských spravodajských zložiek na území SR. Na druhej strane si však Sme rodina uvedomuje aj význam spolupráce s RF v oblasti boja proti terorizmu. To je prejavom toho, že hnutie je schopné s Ruskom konštruktívne diskutovať. Hoci nepatrím k voličom tejto strany a mám voči nej viaceré výhrady, musím uznať, že rozumný postoj bez predsudkov a nenávisti môže z tejto strany, ak sa dostane do vlády, vytvoriť brzdu proti rusofóbii niektorých politikov. Na druhej strane sa však postoj niektorých členov hnutia v tejto otázke zdá byť dosť oportunistický.

Nie je prekvapením, že vo volebnom programe strany Most – Híd cítiť silný príklon k atlantizmu a NATO či silnú podporu zbrojenia. Niektoré výroky z programu však majú veľký potenciál vyvolávať napätia vo vzťahu s RF, napr.: „Podporujeme integráciu krajín Východného partnerstva (Ukrajina, Gruzínsko, Moldavsko) do EÚ a NATO a ponúkame našu politickú podporu týmto krajinám v rámci EÚ a NATO.“ Je zvláštne, že z krajín tzv. Východného partnerstva výslovne strana Most – Híd vybrala tie tri krajiny, ktoré majú najhoršie vzťahy s Ruskom a práve tie chce prijať do NATO. Nekritický pohľad na Ukrajinu v programe strany Most – Híd sa prejavuje aj tým, že úplne zamlčali tému fašistických excesov na Ukrajine. Návrhy strany by však neviedli k odstráneniu konfliktov na Ukrajine ani v Gruzínsku a naopak, mohli by mariť prípadné zlepšenie vzťahov s RF, ktoré v poslednom období presadzuje najmä prezident E. Macron. Za pozitívum postoja strany vo vzťahu k RF možno považovať fakt, že B. Bugár sa v tomto volebnom období objavil na oslavách 9. mája.

Text bude pokračovať druhou časťou, kde budem analyzovať postoje vybraných neparlamentných politických strán a hnutí.