brankof.blog.pravda.sk

Strana Smer SD je na Slovensku v 21. storočí dominantným ľavicovým subjektom. Donedávna bola dokonca najdominantnejším subjektom celej slovenskej politiky, po voľbách 2020 však čelí novým výzvam. Strana sa dlhodobo identifikovala so svojim predsedom Róbertom Ficom, ktorý dve desaťročia dokázal mobilizovať široké spektrum voličov, od ľavicových až po národne orientovaných. V posledných voľbách však stratil časť svojich voličov, ktorých jeho konkurenti odlákali prísľubmi veľkorysých sociálnych opatrení a ďalší zostali znechutení prepojením strany na oligarchické subjekty. Preto bude zaujímavé, ako sa Smer SD dokáže vysporiadať s novou situáciou, v ktorej musí zvážiť svoje perspektívy.

V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:

• Fico alebo Pellegrini?

• Široký záber strany

• Nečakaná príležitosť?

Ako bolo povedané, od vzniku strany Smer SD bolo úplne jasné, kto je jej lídrom. Úloha R. Fica bola nezastupiteľná a vydržala skoro dvadsať rokov – jeho výnimočné postavenie sa zmenilo až pred poslednými voľbami. Miesto jedného lídra sa objavil tandem Pellegrini – Fico, ktorý sa vzájomne dopĺňal. Treba tiež uznať, že P. Pellegrini vďaka svojej funkcii predsedu vlády od roku 2018 do tejto úlohy dorastal postupne. Vo všeobecnosti možno jeho pôsobenie ako premiéra rozdeliť do dvoch období – pred európskymi voľbami v máji 2019 a po nich. Spočiatku P. Pellegrini vyzeral ako núdzové riešenie, pokúšal sa až príliš uspokojovať médiá a robil kompromisy s tradičnými politickými nepriateľmi Smeru SD. Táto politika však nezaberala a vo voľbách do Európskeho parlamentu tak Smer SD prepadol, čo bolo závažné zvlášť pri nízkej volebnej účasti. Od mája 2019 už P. Pellegrini vystupoval presvedčivejšie a sebavedomejšie, pričom úspešne zvládol i úvodné štádium pandémie koronavírusu: jeho pokojný a rozvážny prístup v krízovom období cítiť veľmi zreteľne práve pri porovnaní s agresívnym štýlom jeho nástupcu.

Pokiaľ ide o R. Fica, v jeho prípade sa dá povedať, že hoci je najvplyvnejšou politickou osobnosťou Slovenska v 21. storočí, už dlhší čas sa usiluje o dôstojný odchod zo straníckej politiky. Prvým krokom týmto smerom bola jeho kandidatúra na funkciu prezidenta v roku 2014, ktorá ale nevyšla. Ďalším z pokusov bola kandidatúra na funkciu sudcu Ústavného súdu SR, ani tu však R. Fico nebol príliš úspešný. Jeho postavenie ovplyvnil i zdravotný stav, ktorý sa negatívne prejavil po voľbách v roku 2016. Napriek tomu R. Fico ešte stále v Smere SD zohráva kľúčovú úlohu, najmä vo vzťahu k straníckym štruktúram. Práve vďaka jeho pôsobeniu si strana udržala stabilitu a jednotu. Ak sa o funkciu predsedu strany bude uchádzať P. Pellegrini, pomohlo by mu, keby preukázal podobnú schopnosť integrovať rôzne názorové prúdy. Pokiaľ by to nedokázal, jeho pôsobenie na čele strany by mohlo skončiť dokonca rozpadom. V súčasnosti by bolo treba najmä to, aby sa veľmi dôrazne postavil za členov strany, ktorých Američania krivo obvinili z antisemitizmu (R. Fico, Ľ. Blaha). Takýto útok je totiž aj útokom na stranu samotnú – v tomto ohľade zatiaľ P. Pellegrini nepresvedčil.

Niektorí pozorovatelia, napr. E. Chmelár, označovali spoluprácu R. Fica a P. Pellegriniho pred voľbami 2020 ako rozdelenie úloh na zlého a dobrého policajta. Ako „zlý policajt“ pritom vystupoval R. Fico a svojim spôsobom tak zachytával útoky, ktoré by inak smerovali na P. Pellegriniho. Vďaka danej spolupráci mohol P. Pellegrini vystupovať ako nekonfrontačný politik, ktorý sa snažil zapáčiť, robil populárne kroky, a aj vďaka tomu nakoniec získal vyšší počet preferenčných hlasov vo voľbách. Práve pod vplyvom tohto počtu sa P. Pellegrini rozhodol kandidovať na predsedu strany. Ak by sa však ujal danej funkcie, musel by svoje vystupovanie pozmeniť. V prípade, že by R. Fico, príp. Ľ. Blaha ustúpili do pozadia, tak by sa práve on stal hlavným terčom mediálnych útokov proti Smeru SD. V takej situácii by musel vystupovať konfrontačnejšie a začať hrať aj „zlého policajta“.

Základom volebných úspechov strany Smer SD z dlhodobého hľadiska bol a je jej široký politický záber. Strana dokázala tradične oslovovať veľmi rôznorodé spektrum voličov. Jadro tvorili voliči na ľavej strane politického spektra, ale R. Fico rád vystupoval i ako „otec národa“, čím získaval stredových voličov, resp. voličov národného prúdu. Snaha o široký záber však komplikovala vzťah strany k úprimným ľavičiarom. Smer SD tiež opakovane pretláčal témy, ktoré boli príliš antisociálne a boli i v rozpore s oficiálnou ľavicovou rétorikou strany. Spočiatku to mal R. Fico jednoduché, pretože po období Dzurindovej vlády znamenal už samotný ľavicový jazyk výraznú zmenu. Navyše, v Smere vždy existovali politici, ktorí sa otvorene hlásili k silnej ľavicovej politike (M. Číž, Ľ. Blaha). A hoci strana svojimi krokmi niekoľko krát spochybnila svoju ľavicovú politiku, napr. keď pretláčala obchodné dohody CETA a TTIP, vždy existovala ajčasť členov, ktorá bola o ľavicových hodnotách presvedčená. R. Fico mal dosť nadhľadu, aby sa od týchto ľavicových názorov úplne neoddelil.

Podobne široký záber však musel naraziť na určité mantinely. Na jednej strane vystupovanie R. Fica vyznievalo ako populizmus a mnoho voličov bolo opakovane sklamaných, že nesplnil svoje sľuby. Preto postupne prešli k iným stranám, najmä k tým, ktoré pred voľbami 2020 široko rozdávali sľuby v sociálnej oblasti. Stále však platí, že Smer SD je dominantný subjekt na ľavej strane politického spektra. Je to o. i. spôsobené Ficovou politikou, keď sa mu podarilo pohltiť alebo zlikvidovať všetkých ľavicových konkurentov. Do budúcnosti bude pre úspech Smeru SD dôležité, nakoľko si túto pozíciu uchová. To sa mu však podarí len v prípade, ak v strane zostane silné ľavicové krídlo. Najmä v prípade, ak by sa predsedom strany stal P. Pellegrini, musel by vyriešiť otázku, čím chce osloviť ľavicových voličov. Ak by totiž zo strany vytlačil ľavičiarov, najmä okolo Ľ. Blahu, tí by vytvorili alternatívu a vstúpili do konkurenčného boja so Smerom SD. A hoci by sa nový subjekt zrejme nestal dominantným v rámci ľavice, Smeru SD by hlasy ubral.

Záujem o ľavicové témy bude narastať aj preto, lebo po pandémii koronavírusu sa zhorší sociálna situácia na Slovensku a objavia sa i také hospodárske problémy, na ktoré sme v posledných rokoch neboli zvyknutí (napr. rastúca nezamestnanosť). Verejnosť bude tiež požadovať serióznejší prístup k existujúcim ekonomickým nespravodlivostiam a to bude pre Smer SD príležitosť dokázať svoj ľavicový charakter. To sa môže podariť iba v prípade, ak si strana udrží dominantnú pozíciu medzi ľavicovými skupinami na Slovensku. Nové ľavicové alternatívy k Smeru SD sa pritom objavia pomerne skoro. Ak by sa P. Pellegrini chcel stať novým predsedom strany a udržať takú širokú podporu, akú mala strana v minulosti, mal by posilniť väzby s ľavicovým krídlom strany a navrhnúť za podpredsedov práve ľudí z tohto tábora.

Tesne po voľbách 2020 sa zdalo, že Smer SD je odsúdený na dlhé obdobie mimo hry o vládne pozície. Bolo to celkom zaslúžené, pretože chyby strany sa už nedali prehliadať. Lenže situácia sa od marca 2020 zamotala: nepresvedčivý výkon novej politickej garnitúry v čase pandémie a jej neschopnosť dodržať predvolebné sľuby (to je zjavné už teraz) prinášajú nové možnosti pre Smer SD. A hoci rôzne prieskumy zmenu trendov zatiaľ nedokazujú (nie sú príliš dôveryhodné), tieto dôsledky sa s rastúcimi ekonomickými problémami objavia. Smer SD bude môcť čerpať zo znechutenia verejnosti z krokov novej vlády či z rozporov vo vládnej koalícii, ktorá ani nemusí vydržať celé štyri roky. Pre Smer SD sa tak núka nečakaná príležitosť: nie kvôli vlastnej sebareflexii, ale kvôli problémom jeho konkurentov. Hoci sú len dva mesiace po voľbách, už teraz je jasné, že nový premiér sa dostal do centra ostrej spoločenskej kritiky. Takže napriek tomu, že sa na chyby Smeru SD nezabudlo, nie sú už ústredným predmetom verejného diskurzu.

Samozrejme, pri úvahách o možnostiach strany Smer SD do budúcna, sa treba pýtať, nakoľko je jej návrat želateľný a vo verejnom záujme. Netreba zabúdať na vzťahy členov strany s veľkými finančnými skupinami, klientelistické praktiky, podriaďovanie sa záujmom veľkých politických subjektov či podporu zbrojenia, ktorú bolo cítiť tak počas vlády R. Fica, ako aj P. Pellegriniho. Ak sa v týchto otázkach Smer SD nepoučí, môže sa stať dokonca prekážkou pre uskutočnenie ľavicovej politiky na Slovensku. Hrozí, že po prípadnom skorom návrate k moci by v strane mohlo prísť k obnoveniu všetkých zlozvykov. Pre Smer SD nie je súčasný pobyt v opozícii vôbec na škodu a poskytuje členom vítanú možnosť na sebareflexiu. Avšak ani v prípade návratu k moci už strana nebude tak dominantná ako v minulom desaťročí.

Najvýhodnejšie pre Smer SD v tejto situácii by bolo pokojne čakať na svoju príležitosť a seriózne upozorňovať na zlyhania vlády. Vzhľadom na očakávaný ekonomický prepad, či prípadnú druhú alebo tretiu vlnu pandémie, sa môžu súčasné karanténne výzvy objaviť v nasledujúcich mesiacoch a rokoch. To môže priniesť nestabilitu v politickom vývoji alebo dokonca predčasné voľby. Ak by teda Smer SD celkom nečakane dostal možnosť vrátiť sa do hry, musel by dokázať, že strana bude schopná príležitosť využiť. V danej súvislosti by bol kontraproduktívny najmä hlboký konflikt v strane a s tým spojený boj o predsedu Smeru SD. Ak sa teda v strane objavia hlbšie vnútorné rozpory, Smer SD opäť získa negatívnu pozornosť médií a svojimi problémami veľmi pomôže súčasnej vláde. Vnútorná nejednota či snaha o likvidáciu jedného z politických krídiel môžu nečakanú príležitosť strany Smer SD na návrat úplne zmariť.