brankof.blog.pravda.sk

V priebehu posledného roka sme svedkami niekoľkých vĺn šírenia rusofóbnej nenávisti z ČR a predovšetkým z mesta Praha. Je očividné, že skupina tamojších politikov chce využiť politický potenciál šírenia protiruskej nenávisti pre svoje vlastné ciele, hoci daný postup je pre Prahu či ČR skôr kontraproduktívny. Konanie pražských politikov už dávno prekročilo hranice mesta a pražská smaospráva sa postupne stáva hlavným hýbateľom zahraničnej politiky ČR voči RF a starosta Řepořyjí dokonca verejne vyzýva na útočnú vojnu proti Rusku, ktorú chce zakončiť obesením ministra Lavrova. Napriek tomu, že politikom ide o zjavnú snahu vytĺkať z rozporov s RF politický kapitál, treba sa nad okolnosťami celej záležitosti zamyslieť. Záujem o zhoršovanie česko-ruských vzťahov nie je totiž v záujme ani Moskvy, ani Prahy, ale niektorých iných subjektov. Z hľadiska českej spoločnosti však ide o problém, ktorý má aj svoj širší rozmer.

V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:

• Komu by vražda prospela?

• Rozporuplné vyjadrenia z Prahy 6

• Zasahovanie do vnútorných záležitostí?

• Inštitucionalizovaná rusofóbia?

Politickým hitom tesne pred blížiacim výročím konca Druhej svetovej vojny sa stala informácia niektorých českých médií (najmä Respekt) o tom, že do Česka prišiel nejaký Rus s jedom ricín v kufri a s cieľom zlikvidovať troch protiruských politikov: primátora Prahy Z. Hřiba kvôli provokatívnemu premenovaniu ulice, kde sídli ruská ambasáda; O. Kolářa, starostu Prahy 6 za odstránenie sochy maršala Koneva; P. Novotného z Řepořijí za budovanie pomníka Vlasovcom. České tajné služby vraj dotyčného Rusa sledovali, ale nijako pritom nezakročili. Ak by to bola pravda a české tajné služby by nespravili nič iné, len že túto informáciu pustili do médií, tak by sa úplne zdiskreditovali. Samozrejme, celé to vyzerá skôr na dezinformáciu, ktorá má pomôcť trojici politikov vytvoriť si obraz obetí ruskej agresie. Verejnú mienku majú alarmovať i analógie s kontroverznými kauzami Litvinenko a Skripaľ v minulosti. Tam totiž mnohí západní politici pripisujú zodpovednosť Rusku, hoci je to tiež nanajvýš otázne (kauzám som sa venoval tu a tu).

Všetci traja uvedení českí politici síce vykonali kroky, kde sa negatívna reakcia Moskvy dala čakať a naozaj aj prišla, avšak tvrdenie o tom, že by sa Kremeľ chcel pokúsiť o likvidáciu uvedených politikov je i tak nedôveryhodné. Pri tvrdení o likvidácii trojice si treba položiť otázku, čo by daným krokom Moskva získala. V prípade ich likvidácie by totiž žiadny z problémov nevyriešila – nezmenila by tým ani osud ulice pri ambasáde, ani Konevovej sochy a ani pomníka Vlasovcov. Pražskí rusofóbi by sa nedali zastrašiť, skôr by to dopadlo tak, že by ich akcie získali v Česku a hlavne v Prahe ďalšiu podporu. Moskva si určite uvedomuje, že podobnou likvidáciou by z daných politikov urobila martýrov a veľmi poškodila vlastné záujmy – nielen v ČR, ale v celej Európe. Avšak hoci podobná likvidácia by ruskej vláde výhodu nepriniesla, existuje reálne riziko, že by na pražskú trojicu mohol niekto zaútočiť. Svojim konaním si totiž pražskí politici vytvorili dostatok nepriateľov aj priamo v ČR a niektorí z Čechov by ich pri prípadnom osobnom stretnutí prinajmenšom inzultovali.

Vážnejším problémom je však to, že v ČR existujú subjekty, ktoré by z likvidácie niektorého z týchto politikov mohli profitovať, predovšetkým zbrojárski lobisti. Tieto subjekty dnes, v čase pandémie koronavírusu, stoja pred problémom, či vláda ČR alebo iné vlády v EÚ budú naďalej ochotné zvyšovať svoje výdavky na zbrojenie, ako to od nich vyžaduje Washington. Z hľadiska verejnej mienky nemá rast výdavkov na zbrojenie v čase rozpočtových škrtov podporu, a možno predpokladať, že ani ochota vlád presúvať peniaze na nákup nových zbraní nebude po pandémii príliš vysoká. Likvidácia nejakého nepriateľa Moskvy v ČR by preto týmto subjektom prišla vhod a aj české médiá by sa takejto príležitosti dokázali chytiť. Samozrejme, pri celej úvahe ide len o špekuláciu bez dôkazov, ale ak by sa naozaj niektorému z uvedených politikov stalo nešťastie, protiruská kampaň a výzvy na zbrojenie by mohli prekonať všetky doterajšie excesy. Preto sa pri hrozbách pre trojicu pražských politikov treba zaoberať otázkou: Cui bono?

Napriek tomu, že obvykle sa v centre česko-ruských sporov ocitá P. Novotný, v poslednom čase je „hlavnou hviezdou“ O. Kolář z Prahy 6. Jeho vyjadrenia sú veľmi problematické a to platí nielen o obvineniach z likvidácie, ale aj o jeho postoji k soche maršala Koneva. Sám sa vyjadril: „Na fotkách vidíte, že jsme sochu Rusům opakovaně nabízeli. Nikdy ji nechtěli.“ Lenže ak mali problém, že sochu ponúkali márne, mohli to vyriešiť, keď sa objavil návrh J. Čarnogurského odkúpiť sochu za znaleckú cenu a umiestniť ju na Slovensku, tak radnica odmietla predaj a zdôraznila, že socha patrí do nejakého ústavu pamäti. A keď J. Čarnogurský zopakoval ponuku aj v apríli po odstránení sochu, odpoveď z Prahy 6 bola ešte rezolútnejšia a odmietavejšia. Je to pochopiteľné, veď socha predstavuje pre Prahu 6 problém a tamojší politici ho plánujú vyriešiť veľmi prefíkane: po tom, čo dosiahli „víťazstvo nad Konevom“ a zaistili si tak popularitu v rusofóbnych médiách, zrejme chcú, aby socha upadla do zabudnutia v nejakom múzeu.

Pri odpovedi politikov z Prahy 6 na ponuku odkúpenia však veľmi zaujímavo vyznela aj ich interpretácia dejín. Nejde len o nechvaľne známe hodnotenie maršala Koneva, ale napr. aj o arogantné hodnotenie slovenského disentu počas vlády komunistov. Miestostarosta J. Lacina vo svojej odpovedi J. Čarnogurskému v mene Prahy 6 uviedol: „…vy, katolík a reprezentant nepočetného slovenského disentu…“ Nebudem komentovať iné tvrdenia z listu, ale tvrdenia o „nepočetnom slovenskom disente“ sú nevhodné zvlášť od Pražáka. Na Slovensku bol totiž odpor proti komunistom silnejší než v Prahe najmä za Stalina, keď bol odpor najťažší: svedčila o tom už porážka komunistov vo voľbách 1946 na Slovensku (súčasne s výrazným víťazstvom KSČ v Česku), ale hlavne postoje Slovákov v 50‑tych rokoch. Paradoxne, na Slovensko sa dostala komunistická moc vo forme pragocentrizmu a bola s ním aj dlho stotožňovaná. V Prahe disent proti KSČ narastal s oslabovaním režimu: v 80‑tych rokoch bol silnejší než v 50‑tych rokoch, ale vyvrcholil až v 21. storočí, keď sa objavilo mnoho „oneskorených disidentov“. Na šťastie, v SR je dnes týchto „disidentov“ menej a aj videnie obdobia pred 1989 je menej čierno-biele.

Hoci si to pražskí politici asi ani neuvedomili, odstránením sochy maršala Koneva vytvorili tému, ktorá zjednocuje Rusov rôznych politických prúdov. Nie je bez zaujímavosti, že na odstránenie sochy najostrejšie zareagovali členovia strany Iné Rusko, jednej z hlavných skupín, ktorá v lete 2019 organizovala demonštrácie proti ruskej vláde. Veľmi tvrdo však reagovali tak vláda, ako i hlavná opozičná strana KPRF. Ruský parlament novelizoval aj trestné právo a vytvoril trestný čin za zničenie alebo poškodenie vojenských pamätníkov, ktorý sa týka i pamätníkov v zahraničí. Za podozrenie z tohto trestného činu už začali v RF vyšetrovať i O. Kolářa. Tento postup ministerstvo zahraničia ČR odmietlo ako zasahovanie do vnútorných záležitostí. Lenže ČR sa na zásahy do vnútorných záležitostí iných obvykle pozerá benevolentnejšie – ak ide o „spojencov“, najmä, keď do vnútorných záležitostí iných zasahujú USA. Tie pritom svoje zásahy uskutočňujú nielen prostredníctvom trestného práva, ale aj protiprávnymi metódami: stačí spomenúť vraždu K. Sulejmáního v januári 2020 – minister T. Petříček to opatrnícky označil za „mimořádný krok v komplikované situaci“.

Najlepšie sa však dvojaký meter českých politikov pri zasahovaní ukazuje pri porovnaní problému so sochou maršála Koneva v ČR a hodnotení udalostí z roku 1968 v Rusku. Spomenúť možno napr. českú reakciu na odvysielanie ruského dokumentárneho filmu o okupácii ČSSR 1968 v štátnej televízii Rossija 1, ktorý podával veľmi skreslený obraz o udalostiach. Český minister zahraničia vtedy kvôli filmu žiadal vysvetlenie od ruských diplomatov, hoci film nevyjadroval oficiálny postoj RF. Zaujímavá by bola predstava, keby si ruská vláda predvolávala českých diplomatov pri každom nepravdivom dokumente o Rusku v ČT… Najzaujímavejšia však bola reakcia ČR z júna 2019, keď v Rusku jeden opozičný poslanec navrhol účastníkom okupácie 1968 udeliť status veteránov. Kvôli tejto legislatívnej iniciatíve, ktorá ani nemala podporu ruskej vlády, prijali obe snemovne parlamentu tvrdé uznesenia a ostro vystúpil aj minister T. Petříček. Lenže keď samotná ČR takto dôrazne komentuje „vnútorné záležitosti“ RF, nemala by byť ruskou reakciou pri Konevovej soche príliš prekvapená.

Je závažným problémom, ako veľmi sa v českej politike protiruská nenávisť etablovala. Ešte horšie je však to, že podobné excesy sa neobmedzujú len na politikov, ale zasahujú aj do ostatných zložiek štátnej moci. Významným krokom v tomto smere bol nález ústavného súdu, ktorý legitimizoval diskrimináciu Rusov. Išlo o situáciu, keď ostravský hotel odmietol ubytovať občanov Ruska bez podpísania vyhlásenia, v ktorom by odmietli anexiu Krymu. Je pritom zrejmé, že ide o typ diskriminácie, ktorý by vo vzťahu k iným etnikám nebol v ČR vôbec prípustný: skúsme si napr. predstaviť situáciu, pri ktorej by nejaký hotel odmietol ubytovať Izraelcov preto, že by odmietli podpísať vyhlásenie o protiprávnosti anexie východného Jeruzalema štátom Izrael. Absurdnosti nálezu som sa venoval v samostatnom článku.

Situácia už prekročila akékoľvek akceptovateľné hranice: keď sa ani na českom ústavnom súde nie je možné dovolať sa ochrany pred takouto diskrimináciou, ide o trend, ktorý nemožno chápať len ako excesy niekoľkých politických indivíduí. Práve uvedený nálež bol potvrdením faktu, že v ČR sa veľmi posunula hranica pre akceptáciu neprijateľných foriem rusofóbnej nenávisti. Pokiaľ sa v českej spoločnosti neustále opakujú rôzne formy štvavých kampaní proti Rusku, tak tomuto trendu podlieha čoraz väčšia skupina ľudí: nemožno sa diviť, že napokon aj ústavní sudcovia. V ČR je rusofóbia celospoločenským problémom, ktorý sa už inštitucionalizoval aj v najvyšších štátnych inštitúciách.