brankof.blog.pravda.sk

Tento článok sa zaoberá materiálom, ktorý vytvorila mimovládna organizácia SSPI a je pokračovaním predošlého článku, ktorý sa zaoberal prvou polovicou daného materiálu (mýty č. 1 – 5). V tomto texte sa bude rozoberať druhá polovica (mýty č. 6 – 10).

• Provokácie v Pobaltí

• Rusko ako nepriateľ?

• Rozširovanie NATO na Východ

• Teroristická organizácia?

• Odzbrojenie a preteky v zbrojení

Pri vyvracaní Mýtu č. 6: „Predsunutá prítomnosť NATO v Pobaltí nie je provokácia Ruska“ autori tvrdili: „Aj priemerne zdatný pozorovateľ vojenského umenia totiž uzná, že útočiť s približne 5 000 vojakmi proti vojenskej presile na druhej strane, nedáva vôbec žiadny zmysel.“ Problémom je, že týchto 5000 vojakov nemožno vnímať izolovane. Ide len o jeden z mnohých krokov, ktoré v danej oblasti štáty NATO vykonávajú, pričom nie vždy ide o akcie pod hlavičkou NATO. Keby išlo len o 5000 vojakov z členských štátov NATO v Pobaltí, zrejme by to nevyvolalo také napätie, lenže NATO v Pobaltí pravidelne uskutočňuje veľké vojenské cvičenia, napr. Saber Strike, Anakonda 2018, Defender Europe 20 (modifikované kvôli pandémii), atď. USA v Pobaltí vykonávajú aj množstvo bilaterálnych aktivít. Spomenúť treba dohody o obrannej spolupráci (tu a tu), vďaka ktorým sa v pobaltských štátoch vytvorila vojenská prítomnosť USA mimo štruktúry NATO. Obavy vyvoláva aj budovanie systému protiraketovej obrany v Poľsku a Rumunsku, plány na presun vojsk a zbraní z Nemecka do Poľska, atď. Navyše, aj samotné pobaltské štáty a Poľsko v posledných rokoch výrazne zvýšili výdavky na obranu a posilnili svoje armády…

Zásadnou je aj otázka, čo vlastne NATO v Pobaltí bráni. Je otázne, nakoľko aktivity NATO prispievajú k bezpečnosti regiónu, ale mnohé napätia vyvolali aj samotné pobaltské štáty svojimi provokáciami, od velebenia pamiatky tamojších nacistov až po porušovanie práv ruskej menšiny. Mnohé z excesov som popísal tu. Zbytočne provokatívne boli aj vyjadrenia estónskeho predsedu parlamentu v roku 2019, že Rusko by malo vrátiť Estónsku „anektované územia“, ktoré kedysi patrili Estónsku. Kľúčovým problémom je ale status rusko-jazyčných menšín. V Estónsku a Lotyšsku po roku 1991 odňali väčšine príslušníkov tamojšej ruskej menšiny občianstvo a volebné právo, hoci predtým mohli do najvyšších sovietov oboch republík voliť. V súčasnosti vyvoláva veľké emócie lotyšský školský zákon, ktorý kritizovala aj OSN: v krajine, kde je tretina ľudí rusko-jazyčná, sa výučba v ruštine na stredných školách takmer úplne zakázala, hoci napr. nemčina či ďalšie oficiálne jazyky EÚ majú zo zákona výnimku!

Pri vyvracaní Mýtus č. 7: NATO nevidí Rusko ako nepriateľa autori materiálu argumentujú históriou minulých tridsať rokov, vyberajú si z nej však len to, čo sa im hodí. Vôbec nespomenuli, že zlepšovanie vzťahov medzi Ruskom a NATO bolo spôsobené ústupčivou politikou prezidentov M. Gorbačova a B. Jeľcina. Uvádzajú: „Už na londýnskom samite v júli 1990 ponúklo NATO Sovietskemu zväzu dialóg namiesto konfrontácie.“ Zabudli však dodať, že ZSSR predtým súhlasil s členstvom zjednoteného Nemecka v NATO, čo bol obrovský ústupok Moskvy, ktorá pôvodne požadovala neutralitu zjednoteného Nemecka. Ďalej autori uvádzajú: „V roku 1997 podpísali NATO a Rusko Zakladajúci akt o vzájomných vzťahoch, spolupráci a bezpečnosti, vytvárajúc Stálu spoločnú radu NATO-Rusko. V roku 2002 úroveň vzťahu pozdvihli založením Rady NATO-Rusko (NRC).“ Opäť však zabudli dodať, že tieto aktivity boli spojené s ďalšími rozhodnutiami o rozšírení NATO na východ, o ktorých sa rozhodlo práve v rokoch 1997 a 2002…

Je tiež paradoxom, keď autori poukázali na ruské porušenie medzinárodného práva na Kryme, ktoré vyvolalo reakciu na Západe, v prípade porušenia medzinárodného práva v Juhoslávii 1999 však vôbec nedocenili, ako veľmi narušilo vzájomnú dôveru. Autori ďalej argumentovali: „Čo je najpodstatnejšie, žiadnemu inému partnerovi nebol ponúknutý porovnateľný vzťah ani podobný komplexný inštitucionálny rámec.“ Toto však nie je príliš presvedčivý argument, pretože v oblasti severného Atlantiku neexistuje žiadny iný rovnako významný potenciálny partner pre NATO. Autori ďalej spomínajú Obamovu rétoriku o „resete“ vzťahov s Ruskom, zabúdajú však, že práve počas vlády B. Obamu vykonali USA viacero provokatívnych krokov, napr. pri výstavbe protiraketového systému vo východnej Európe. Mimochodom, aj D. Trump pred voľbami sľuboval zlepšenie vzťahov s RF, jeho skutočné kroky však boli opačné. Ide o obvyklú taktiku prezidentov USA v 21. storočí, ktorí hovoria o potrebe zlepšenia vzťahov k Rusku, avšak pri svojich krokoch sa tým neriadia.

Autori ďalej pokračovali vyvracaním „Mýtus č. 8: NATO nedalo prísľub Rusku, že sa nebude rozširovať“. Pokiaľ ide o otázku, či sa NATO bude alebo nebude rozširovať ďalej na Východ, je jasné, že formálny záväzok voči ZSSR neexistoval. Moskva to ani nepožadovala, keďže pre veľmoci NATO by nebol problém porušiť ani medzinárodno-právny záväzok. To sa potvrdilo v roku 1999 pri agresii proti Juhoslávii, ktorá bola porušením záväzkov priamo z Charty OSN. Keďže však medzi Moskvou a Západom už pri zjednotení Nemecka existoval spor o tom, či sa toto môže stať členom NATO alebo nie, je zrejmé, že otázky východného rozšírenia NATO sa diskutovali. Dôležitý je v tejto súvislosti aj fakt, že rozšírenie NATO na Východ sa uskutočnilo až po roku 1994, keď posledné ruské jednotky opustili Nemecko. Existujú aj rôzne výroky jednotlivých politikov. Autori sa pokúšajú vyvracať najmä výroky bývalého ministra J. Bakera a odvolávali sa na E. Ševarnadzeho. Ten však mal ako prezident Gruzínska napätý vzťah s Ruskom a je možné, že hovoril to, čo Američania chceli počuť.

Veľmi vážne je tvrdenie: „Prijatie nového člena je však od založenia organizácie, v súlade s článkom 10 Severoatlantickej zmluvy, výlučnou záležitosťou Aliancie a pozvaného štátu. A to bez ohľadu na jeho geografické umiestnenie. Žiadna tretia strana v tomto procese nemôže byť ani brzdou, ale ani urýchľovačom.“ Toto tvrdenie je veľmi pokrytecké, pretože v opačnom garde to USA nikdy takto nechápali. Už od 19. storočia uplatňovali tzv. Monroeovu doktrínu, ktorá zabránila európskym štátom v mnohých dohodách s krajinami Latinskej Ameriky a uvedený postoj k americkému kontinentu sa prejavil aj počas studenej vojny voči ZSSR. Napr. v čase kubánskej krízy USA nechápali vzťah medzi ZSSR, resp. Varšavskou zmluvou a Kubou ako vnútornú záležitosť týchto subjektov. Kvôli americkým vyhrážkam neboli na území Kuby rozmiestnené sovietske rakety a Kuba sa nikdy ani nestala členom Varšavskej zmluvy. USA sa udalosťami na Kube cítili ohrozené v čase približnej rovnováhy so ZSSR, o ktorej RF vo vzťahu k USA, resp. k NATO, nemôže ani len uvažovať.

Vo vzťahu k tejto téme musím na úvod povedať, že osobne nepoužívam podobné patetické výrazy, ani „darebácky štát“, ani „teroristická organizácia“. Zaujímavý je však fakt, ako intenzívne sa autori pokúšali vyvracať Mýtus č. 9: NATO nie je teroristická organizácia. Uvádzajú: „Najzarytejší odporcovia NATO… Dokonca hovoria, že NATO je najväčšia kriminálna či teroristická organizácia, ktorá viedla a stále vedie zločinné aktivity v mnohých krajinách sveta.“ Daná snaha autorov vyvracať tento mýtus svedčí o tom, že tému považovali za relevantnú. Tézu o teroristickej organizácii sa pritom pokúšali vyvrátiť tvrdením: „Akákoľvek vojenská akcia si vyžaduje súlad s medzinárodným právom, teda najmä s Chartou OSN alebo mandátom Bezpečnostnej rady OSN.“ Následne však priznali, že v Juhoslávii v roku 1999 NATO útočilo bez mandátu BR OSN.

Agresiu NATO z roku 1999 obhajovali argumentom: „Operácia reagovala na tisícky mŕtvych kosovských Albáncov a desaťtisíce utečencov z Kosova. Bola teda reakciou na značnú humanitárnu krízu, ktorá v povojnových dejinách Európy nemala obdobu.“ Táto humanitárna kríza pritom nebola ani v povojnových dejinách Európy výnimkou: ako už bolo uvedené v prvej časti, napr. v roku 1955 vyhnalo Turecko, členský štát NATO, z Istanbulu tamojšiu grécku menšinu. Keď sa však Grécko dožadovalo, aby sa daná humanitárna kríza riešila prostredníctvom NATO, západné veľmoci sa postavili proti. Takisto možno spomenúť útek a humanitárnu katastrofu Grékov zo severného Cypru po tureckej invázii v roku 1974. Základný problém ale spočíva v tom, že keď sa nejakú krízu nepodarí vyriešiť podľa predstáv NATO, neznamená to, že sa môže porušiť medzinárodné právo. Výsledok agresie NATO tiež nebol príliš presvedčivý – po roku 1999 musela utiecť väčšina kosovských Srbov a dodnes sa nemohla vrátiť. Mimochodom, v rovnakom čase ako prebiehala kríza v Kosove viedlo Turecko veľkú vojenskú operáciu proti Kurdom a následne ako člen NATO poslalo lietadlá proti Juhoslávii.

Autori tiež uviedli: „Čo je však najpodstatnejšie, NATO prináša mnohým krajinám konkrétnu pomoc pri budovaní ich bezpečnostných či iných zložiek štátu.“ Uviedli dokonca, že NATO pomáha dokonca v Iraku. Táto „pomoc“ však nie je dôvod na nejakú chválu, najmä po teroristickej vražde K. Sulejmáního v januári 2020. Irak dal jasne najavo, že po takomto akte si „pomoc“ neželá, Západ to však ignoroval v rozpore s irackou suverenitou. Mimochodom, Irak je aj miesto, kde sa členské štáty NATO i mimo tejto štruktúry dopustili konaní, ktoré sú strašnými zločinmi proti ľudskosti – stačí spomenúť napr. mučiareň v Abú Ghreib či masaker vo Fallúdži…

Pokiaľ ide o Mýtus č. 10: NATO neobvinilo Rusko z porušenia zmluvy INF, aby začalo preteky v zbrojení, autori sa snažia presvedčiť, že to bolo Rusko, kto nesie zodpovednosť za odstúpenie USA od zmluvy INF. Lenže z hľadiska Ruska by nemalo význam konať tak, aby dávali USA zámienku k odstúpeniu od odzbrojovacích zmlúv. USA vydávajú na zbrojenie oveľa viac a zvyšujú svoj technologický náskok voči Rusku. Je málo pravdepodobné, že akýkoľvek postoj Ruska by dokázal Američanov od ich odstúpenia odvrátiť. Faktom je, že USA začali túto politiku začali raziť dávno pred nástupom D. Trumpa, napr. pri zmluve ABM.

Odstupovanie od zmlúv o kontrole zbrojenia sa v 21. storočí stalo všeobecným trendom americkej politiky. V novej situácii multipolárneho sveta sa americká vláda snaží zvýšiť svoju prevahu v oblasti armády a preto zmluvný systém kontroly zbrojenia postupne odstraňuje. Tým vytvára príležitosti i pre zbrojárske koncerny v USA. Skutočný postoj USA voči spojencom sa ukázal i pri nedávnom odstúpení USA od zmluvy o otvorenom nebi (písal som tu). Ako obvykle, aj pri tejto zmluve argumentoval Washington Ruskom, narazil však na nesúhlas svojich európskych spojencov. Tu totiž nešlo len o bilaterálnu, ale o multilaterálnu zmluvu, patriacu do systému OBSE a bolo by vhodné pri tejto téme brať do úvahy aj názor spojencov.

Možno konštatovať, že pokiaľ ide o zbrojenie, zodpovednosť nie je čierno-biela. Celkovo, pri sporoch Ruska a USA, resp. NATO nie je nikto bez viny. Avšak bez ohľadu na otázku viny je však treba súčasný trend militarizácie a konfrontácie zastaviť, pretože v čase jadrových zbraní môže čierno-biele videnie sveta viesť ku katastrofálnym následkom. Je preto smutné, že slovenské ministerstvá obrany a zahraničia sa zapojili do militaristickej propagandy. Miesto šírenia propagandistických materiálov ako „Mýty o NATO“ by bolo treba viesť celospoločenskú diskusiu aj s odporcami súčasnej zahraničnej politiky a miesto vládnej podpory zbrojenia podporovať kultúru mieru.