brankof.blog.pravda.sk

Jednou z hlavných tém, o ktorej sa na Slovensku objavuje množstvo dezinformácií, je situácia v súčasnom Rusku. Viacero dezinformácií sa objavilo aj v čase nedávneho referenda o dodatkoch k ruskej ústave. Napr. na stránke infosecurity.sk sa objavil pokús škandalizovať rôzne právne procesy v Rusku, pričom sa pri nich cielene uvádzali nepravdivé informácie alebo zamlčali podstatné fakty. Je zrejmé, že v Rusku existuje mnoho problémov v oblasti základných práv a slobôd a štátna moc často neprimerane obmedzuje slobodu rôznych skupín osôb. Veľa problémov sa objavuje aj v otázke slobody prejavu, lenže tieto problémy nemôžu byť dôvodom na šírenie dezinformácií o súdnych procesoch ruských novinárov a aktivistov.

V nasledujúcom texte uvediem príklady desiatich dezinformácií, ktoré sa objavili na stránke infosecurity.sk a ktoré vytvárajú nepravdivý obraz situácie v Rusku:

• Dezinformácie č. 1 a 2 – o kauze Svetlany Prokopievovej

• Dezinformácia č. 3 – o kauze Jurija Dmitrieva

• Dezinformácia č. 4 – o kauze Pavla Lobkova

• Dezinformácia č. 5 – o kauze Piotra Verzilova

• Dezinformácia č. 6 – o kauze Davida Frenkela

• Dezinformácie č. 7 a 8 – o Jánovi Čarnogurskom

• Dezinformácia č. 9 – o ceste Mareka Krajčiho

• Dezinformácia č. 10 – o zásahoch proti ruským portálom v Európe

• Niekoľko porovnaní na záver

Veľa dezinformácií o situácii v RF sa objavilo v článku N. Nemečkayovej s názvom „Novú podobu ústavy sprevádza v Rusku aj nová vlna vládnych útokov na nezávislých novinárov“. Autorka v ňom veľmi účelovo popísala právne kauzy jednotlivých ruských novinárov, avšak mnohé podstatné informácie úplne vypustila, čím veľmi pozmenila percepciu daných prípadov. Dezinformácie obsahuje napr. toto tvrdenie: „Medzi zatknutými je napríklad reportérka rádia Echo Moskvy Svetlana Prokopieva, ktorá vo vysielaní kritizovala vládu za potláčanie protestov a za útoky na aktivistov. Svetlanu obvinili z „podporovania terorizmu“ a súd ju 6. júla poslal do väzenia.“

Prvou dezinformáciou je opomenutie autorky, ktorá neuviedla, prečo bola S. Prokopieva obvinená z podpory terorizmu. Z viet v článku to totiž vyzerá, že išlo o súd za kritiku vládneho postupu proti aktivistom, ktorú niekto označil ako „podporu terorizmu“. V skutočnosti však v Prokopievovej procese išlo o podozrenie zo schvaľovania teroristického činu 17-ročného študenta M. Žlobického, ktorý 31. októbra 2018 odpálil bombu v budove FSB v meste Archangeľsk. Sám pri tom zahynul, ale spôsobil zranenia aj ďalším osobám. S. Prokopieva o tom napísala článok s názvom „Represia voči štátu“ a ten prečítala aj v Rádiu Echo Moskvy. V texte sú problematické najmä pasáže o komunikácii s represívnym štátom opätovaním represie, napr.: „Na rozhovor o občianskych právach s FSB si on vybral bombu.“ Osobne sa mi nepáčia trestné procesy kvôli výrokom a závažnosť takýchto článkov hodnotím inak ako ruské orgány, ale obvinenie nebolo až tak prekvapujúce. Schvaľovanie terorizmu by bolo trestné i v SR. Navyše, trestné konanie voči S. Prokopievovej začalo už vo februári 2019, preto je problematické spájať ho s referendom o ústavných zmenách v RF. Druhou dezinformáciou je tvrdenie, že súd poslal S. Prokopievovu do väzenia. V skutočnosti ju súd do väzenia neposlal, ale udelil jej peňažný trest 500 tisíc rubľov (cca. 6000 eur) a to aj s možnosťou odvolania.

V danom článku na stránke infosecurity.sk sa ďalej píše: „V rovnaký deň sa pred súd postavil aj historik Jurij Dmitrijev. Ten informoval verejnosť o masových hroboch obetí Stalinových čistiek. Hrozí mu až 15 rokov väzenia.“

Z textu to vyznieva tak, ako keby J. Dmitrievovi hrozilo 15 rokov za informácie o Stalinových čistkách. J. Dmitriev však bol obvinený z úplne iného činu, zo sexuálneho násilia voči svojej maloletej adoptívnej dcére a to dávno pred vyhlásením referenda o ústave. Samozrejme, že mohlo ísť o vykonštruovaný politický proces, ale politizácia mohla byť takisto aj efektívnou taktikou obhajoby. Tak či onak, pri hodnotení procesu nemožno opomínať dôležité fakty, napr. fakt, že proti J. Dmitievovi svedčila i dotyčná adoptívna dcéra (nar. 2005). J. Dmitriev bol nakoniec odsúdený na 3,5 roka, z ktorých si však už väčšinu odsedel (vo väzbe) a na slobodu sa má dostať v novembri 2020. Bez ohľadu na to, ako hodnotíme celý Dmitirievov proces, v prípade zamlčania uvedených faktov ide o dezinformáciu.

V spomínanom článku sa ďalej píše: „Po reportáži televízie Dožď, ktorej reportér Pavel Lobkov upozornil, že vláda vyvíja nátlak na štátnych zamestnancov, aby hlasovali za schválenie dodatku k ústave, prišli do priestorov televízie príslušníci polície, ktorí autora zadržali.“

Toto tvrdenie je však opäť dezinformáciou, pretože autorka neuviedla skutočný dôvod, pre ktorý novinára vyšetrovali. P. Lobkov sa totiž pri referende pokúsil hlasovať dvakrát a práve kvôli tomu ho v TV Dožď vyhľadala i polícia. Novinár pritom uviedol, že z jeho strany išlo o „experiment“, ktorým chcel overiť fungovanie hlasovacieho systému. Lenže týmto postupom vedome porušil zákon a musel si byť vedomý i možných následkov. Fakt, že takéto skutky vyšetruje polícia, nemožno považovať za „umlčiavanie nezávislých novinárov“. Podobné konania by musela vyšetrovať i polícia v štátoch EÚ.

V tom istom článku sa uvádza: „Krátko na to, 8. júla, bol zadržaný aj redaktor portálu Mediazona, Piotr Verzilov, ktorý vo svojich článkoch upozorňoval na neľudské podmienky v ruských väzniciach.“

Pri P. Verzilovovi treba uviesť, že jeho prípad sa netýkal informácií o ruských väzniciach, ale išlo o neoznámenie nadobudnutia cudzieho štátneho občianstva (Kanada), čo je v RF trestný čin, hoci pri ňom nehrozí trest odňatia slobody. Zaradenie tohto TČ do ruského trestného kódexu sa dá považovať za nezmyselné a obvinenie P. Verzilova za problematické, ale opäť treba uvádzať kompletné informácie o dôvodoch postupu ruských orgánov, inak ide o dezinformáciu. Mimochodom, P. Verzilov nie je známy ani tak ako novinár, ale skôr svojimi provokatívnymi aktivitami v skupinách Vojna a Pussy Riot, ktorými sa u veľkej časti obyvateľstva zdiskreditoval. Medzi jeho najznámejšie skutky patrí verejná súlož v múzeu s tehotnou N. Tolokonnikovou z Pussy Riot.

V tom istom článku sa ďalej píše: „V deň referenda jeden z príslušníkov polície dozerajúcej na jeho priebeh fyzicky napadol novinára David Frenkla, ktorý o hlasovaní natáčal reportáž a v nej poukázal na manipuláciu s hlasmi.“

Autorka v kauze D. Frenkela opäť zamlčala viaceré fakty. Konanie D. Frenkela v hlasovacej miestnosti v St. Peterburgu bolo dosť problematické a polícia odôvodnila zásah tým, že D. Frenkel porušoval viaceré predpisy: bránil v práci komisie, nereagoval na výzvy polície, porušoval „samoizolačné pravidlá“ v čase mimoriadnej situácie (nemal na sebe ani len rúšku). Za svoje konanie dostal aj pokutu 2500 rubľov (30 eur). Samozrejme, možno pochybovať, či v kauze D. Frenkela postupovala polícia správne, ale zamlčovanie podstatných faktov v celej kauze je opäť dezinformáciou. D. Frenkel pritom nie je neznáma postava, vo svojej práci používa aspoň také metódy ako M. Daňo v SR a štátne orgány s ním už majú skúsenosti – napr. keď výkrikmi prerušoval súdne pojednávanie, až kým ho nevyviedla polícia.

Okrem daného článku sa na stránke infosecurity.sk objavuje veľké množstvo ďalších dezinformácií a nie je možné uviesť všetky. Niektoré z nich som opísal pri kauze M. Barteka, tu však uvediem príklady iba z nedávneho článku o M. Krajčim. V danom texte V. Breiner napísal: „Podľa EPDE sa niekoľkých podobných pozorovacích misií zúčastnil aj známy slovenský podporovateľ Kremľa Ján Čarnogurský, prezident Slovensko-ruskej spoločnosti. Známy je aj tým, že verejne obhajuje politiku Kremľa, kritizuje sankcie EÚ proti Rusku a pravidelne uverejňuje komentáre na ruskom štátom kontrolovanom portáli Sputnik.“

V uvedenom tvrdení sa nachádzajú hneď dve dezinformácie. Dezinformáciou je tvrdenie, že J. Čarnogurský pravidelne publikuje svoje komentáre na portáli Sputnik. Bez ohľadu na to, ako hodnotíme Sputnik, ide o nepravdu: J. Čarnogurský síce poskytuje Sputniku rozhovory a Sputnik z jeho článkov aj cituje, ale nejde o uverejňovanie komentárov. Tie J. Čarnogurský zverejňuje na iných stránkach (Facebook, srspol.sk). Ďalšou dezinformáciou je tvrdenie o „prezidentovi Slovensko-ruskej spoločnosti“. J. Čarnogurský takú funkciu nezastáva a ani nikdy nezastával, pretože funkcia prezidenta SRS vôbec neexistuje – existuje len predseda. Na zistenie takejto informácie stačí pár klikov na internete. K uvedeným vetám v článku treba tiež dodať, že J. Čarnogurský obhajuje politiku Kremľa čestne a to vtedy, keď je presvedčený o jej správnosti. V minulosti, najmä pred rokom 1989 však opakovane dokázal, že vie Kremeľ aj kritizovať, hoci to vtedy nebolo vôbec jednoduché.

Ďalšia dezinformácia v tom istom článku o M. Krajčim: „Na Krajčího ceste do Ruska je problematická najmä skutočnosť, že ho miestne médiá, pre ktoré sa ku priebehu volieb vyjadroval, uvádzali ako poslanca NR SR napriek tomu, že také poverenie od Národnej rady nikdy nemal.“

Lenže M. Krajči bol v čase pozorovania volieb poslancom NR SR a uvádzanie tohto faktu zo strany ruských médií nebolo problematické. Na tvrdenie, že M. Krajči je poslanec NR SR nepotrebovali ruskí novinári vidieť žiadne poverenie od NR SR. Iné by bolo, keby vyhlásili, že M. Krajči bol vyslaný alebo vystupoval v mene NR SR, to však zo žiadneho z citovaných vyjadrení ruských médií nevyplývalo.

Dezinformáciu č. 10 možno opäť nájsť v článku N. Nemečkayovej, kde popisovala zásahy proti ruským médiám v EÚ: „Niekoľko európskych štátov síce zasiahlo proti niektorým z uvedených portálov, vždy sa však jednalo o nenásilné právne kroky. Zásahy proti týmto portálom boli navyše vždy vykonané až po nezávislom fact-checkingu a dôkladnom overení, že dané portáli širia kremeľskú propagandu. Takéto konanie európskych štátov, na rozdiel od toho ruského, nijako neohrozilo slobodu, či životy novinárov ktorí na spomínané prokremeľské weby prispevajú. Ich články sú dokonca stále naďalej voľne dostupné.“

V týchto výrokoch sa objavuje nie jedna, ale hneď niekoľko dezinformácií. Tvrdenie, že konanie európskych štátov neohrozuje slobodu novinárov, je v rozpore s názorom Medzinárodnej federácie novinárov. Opomenúť nemožno ani fakt masívneho zákazu ruských televíznych kanálov, ktorý odsúdili aj Novinári bez hraníc. Takisto tvrdenie o fact-checkingu a dôkladnom overovaní je veľmi pochybné, lebo zákaz kanálov okolo RT odôvodnili v Lotyšsku prepojením RT na D. Kiseľova, ktorý sa nachádza na sankčnom zozname EÚ. D. Kiseľov však nemá do činenia s televíziou Russia Today, ale je generálnym riaditeľom tlačovej agentúry Rossija Segodňa. Názvy oboch subjektov sa síce dajú preložiť ako „Rusko dnes“, ale ide o dve odlišné právnické osoby. Dôkladné overovanie vyzerá inak…

To, čo je na stránke infosecuroty.sk najviac znepokojujúce, je spôsob, akým obhajuje obmedzovanie slobody prejavu v SR a v ďalších štátoch EÚ voči tým, ktorí majú na udalosti v RF odlišný názor. V prípade médií ako Russia Today alebo Sputnik sa možno dá dokázať, že šíria „kremeľskú propagandu“, hoci o nezávislosti „fact-checkingu“ existujú pochybnosti. Problém je ale v tom, že existuje veľa médií, pri ktorých by sa dalo dokázať, že šíria „bruselskú propagandu“ alebo „pentagonskú propagandu“. Ak ich však kvôli tejto „propagande“ zakážeme, ako to celé dopadne? Nuž a pokiaľ ide o „nenásilné právne kroky“, treba reálne vidieť to, čo sa deje u nás. Sloboda dua R. Vaský – M. Daňo bola obmedzená zásadnejšie než v prípade väčšiny spomínaných ruských káuz. Podobne aj zadržanie novinára M. Bavolára v SR bolo zrejme násilnejšie než zadržanie N. Popugajevovej v RF (uvedená v článku N. Nemečkayovej) a T. Rostas dostal za svoj článok porovnateľný trest ako S. Prokopieva za jej článok. Tieto komparácie nie sú nijakou obhajobou obmedzovania slobody v RF, ale ani situáciu so slobodou v EÚ si netreba idealizovať…

Pre porovnanie si však skúsme predstaviť ako ľahko by sa dal škandalizovať postup proti novinárom v SR, napr.: „Na Slovensku pred parlamentnými voľbami vzali do väzby nezávislých novinárov Martina Daňa a Rudolfa Vaského, ktorí kritizovali prezidentku Zuzanu Čaputovú. O väzbe rozhodol sudca, ktorý bol v minulosti členom proamerickej strany SDKÚ-DS a asistentom poslanca Miššíka.“ Podobným štýlom sa však o právnych konaniach písať nemá. Bez ohľadu na právny názor v kauze M. Daňa a R. Vaského, takto formulovaná správa by bola manipulatívna, lebo by selektovala fakty a zdôrazňovala to, čo nie je v celej kauze podstatné. Práve to je však typický spôsob informovania o Rusku a nielen na stránke infosecurity.sk.