brankof.blog.pravda.sk

Vládna koalícia I. Matoviča, ktorá nastúpila k moci v roku 2020, sa ocitá pod neustálou kritikou kvôli svojim iracionálnym a nespravodlivým krokom, ktoré zasahujú prakticky všetky oblasti spoločenských vzťahov. Lenže hoci je táto kritika do značnej miery oprávnená, vláda I. Matoviča a spol. prináša aj jedno veľké pozitívum. Ukazuje totiž, čo všetko „dokáže“ politický systém v súčasnej SR a aké obmedzenia základných práv súčasný ústavný poriadok pripúšťa. Samozrejme, Matovičova vláda je excesom existujúceho politického systému, mnohé jej kroky sú však iba prejavom širšieho trendu fungovania politiky a práva v SR. Fakt, že I. Matovič a spol. nám nedostatky súčasného právneho poriadku SR demonštrovali takto otvorene, presvedčil ľudí, ktorí si mysleli, že niečo podobné je v našom „demokratickom a právnom štáte“ nemožné.

V nasledujúcom článku sa budem venovať týmto témam:

• Zvyšovanie represie v 21. storočí

• Dezinformácie, hybridné hrozby a extrémizmus

• Štrukturálny problém Slovenska

• Hlavná zásluha Igora Matoviča?

Problémy nášho „demokratického“ systému rozhodne nezačali s Matovičovou vládou, ale majú dlhodobý a štrukturálny charakter. Na začiatku 21. storočia existovalo na Slovensku veľa ľudí, ktorí verili, že existujúci politický systém je správny a že je garanciou slobody a spravodlivosti do budúcnosti. Aj Dzurindova vládna koalícia, ktorá disponovala ústavnou väčšinou, bola presvedčená, že jestvujúci ústavný poriadok možno s niektorými úpravami zachovať. Ústavnou novelou 90/2001 Z.z. preto vytvorila inštitúcie (Súdna rada SR, verejný ochranca práv, inovácie na ústavnom súde), ktoré mali zlepšiť fungovanie štátu, nemali ho však zmeniť zásadne. Na začiatku 21. storočia mnohí tiež verili, že po očakávanom vstupe do EÚ a NATO bude perspektíva Slovenska výlučne pozitívna. Zjavne však nepostrehli trend nárastu neslobody v Európe, ktorý existoval už dlhšie, avšak až v 21. storočí sa naplno presadil. Dôležitým medzníkom boli teroristické útoky z 11. septembra 2001 v USA, po ktorých nastalo masívne obmedzovanie ľudských práv a slobôd. Nechvalne známy Patriot Act alebo zriadenie koncentračného tábora na Guantanáme, kde väzňom upreli právo na súdny proces, signalizovali zásadnú zmenu postoja k ľudským právam na Západe.

Na Slovensku sme vtedy ešte nepristúpili k takým zásadným opatreniam, avšak prijali sme nové dokumenty, obmedzujúce slobodu ľudí, na ktoré narážame práve v súčasnosti. Jedným z nich bol aj ústavný zákon č. 227/02 Z.z. o bezpečnosti štátu… Mnohí ho vtedy podceňovali a mysleli si, že podobný predpis bude existovať len pro forma a bude úplne neškodný, za Matovičovej vlády sa však stal zásadným nástrojom obmedzovania ľudských práv. Dzurindova vláda sa na začiatku 21. storočia okrem vytvorenia uvedeného zákona dopustila aj niekoľkých ďalších krokov v rozpore s hodnotou ľudských práv, najmä pri účasti na protiprávnej agresii v Iraku 2003. Na Slovensku neboli intervencie na Blízkom Východe vnímané ako významná téma, keďže slovenská verejnosť nepocítila, čo sa v Iraku vlastne stalo. Lenže keď sa masívne porušujú ľudské práva v zahraničí, je pravdepodobné, že ani vnútroštátny právny poriadok nezostane voči tomuto trendu imúnny.

Ďalším významným krokom k obmedzovaniu práv občanov bolo prijatie nového Trestného zákona v roku 2005 (300/05 Z.z.). Tento „Lipšicov zákon“ bol prijatý pod populistickou zámienkou boja proti kriminalite, korupcii, atď., avšak prinášal drakonické sankcie. Bol neporovnateľne tvrdší a prísnejší než dovtedy platný trestný zákon, ktorý SR zdedila ešte z čias socializmu (140/61 Zb.). Excesy trestného zákona verejnosť registrovala len pri mediálne zaujímavých témach, napr. pri neprimerane vysokých trestoch za marihuanu. Absurdnosť trestných sadzieb vynikla zvlášť až počas núdzového stavu v roku 2020. Predstava, že za útok na verejného činiteľa počas krízovej situácie bude trest odňatia slobody od dvanásť rokov vyššie, je niečo nemysliteľné hoci aj pre socialistické právo. To bolo často neprimerane reštriktívne, jeho trestný zákon (TZ) bol ale ďaleko miernejší než ten súčasný. Nespravodlivosti súčasného TZ cítiť aj kvôli jeho triednemu charakteru, keď je krátky na veľkých oligarchov, avšak tvrdo dopadá na drobnú kriminalitu. Nebezpečenstvo extrémne tvrdých ustanovení TZ pocítime zrejme v najbližších rokoch viackrát, keďže pandémia zrejme tak rýchlo neskončí a aj núdzový stav sa bude opakovať častejšie.

Ďalším nástrojom pri náraste represie voči právam jednotlivcov a pri budovaní policajného štátu v SR v 21. storočí sa stal boj proti extrémizmu. Ten začal zmenami v trestnom práve ešte za vlády R. Fica a dosiahol také rozmery, že sa stal hrozbou pre R. Fica samotného. Boj s extrémizmom predstavuje hrozbu pre slobodu jednotlivca kvôli svojej vágnosti. Politické idey sa nedajú zobraziť ako nejaká priamka, na ktorej sa vyznačia dva body a za nimi sa nachádza pravicový a ľavicový extrémizmus. Vágnosť pojmu extrémizmus preto umožňuje štátnej moci vytvárať extrémistov z každej nepohodlnej skupiny v spoločnosti. Za extrémizmus sa dá považovať podľa potreby všetko, od enviromentalizmu až po kresťanský „fundamentalizmus“. Pojem extrémizmus je ako taký veľmi nebezpečný a žiaľ, v SR sa masívne zneužíva. Stalo sa folklórom rôznych „odborných“ publikácií označovať za pravicových extrémistov všetkých, ktorí majú odlišný názor, najmä na vzťahy s Ruskom. Do niektorých publikácií o pravicovom extrémizme sa zaradili subjekty naozaj veľmi svojvoľne (písal som tu). Samozrejme, že niektoré ideológie, najmä fašizmus, treba odmietnuť a oponovať im, ale trestné právo v súčasnosti ukazuje, že hranica medzi bojom proti extrémizmu a politjustíciou je naozaj veľmi tenká. Súčasný režim, oháňajúci sa problematickou teóriou „militantnej demokracie“ (písal som tu), pritom často používa nástroje, ktoré boli typické aj pre policajné štáty minulosti.

Ešte väčšou hrozbou než extrémizmus sú však pojmy hybridná hrozba a dezinformácia, ktoré sa rozmohli v posledných rokoch (téme som sa venoval tu) a predstavujú nástroj na totalitarizáciu spoločnosti. Hybridnou hrozbou totiž môže byť všetko, čo sa nejakému aktivistovi v štátnom orgáne nepozdáva. Žiaľ, boj proti hybridným hrozbám v súčasnosti cieli najmä proti slobodne a kriticky mysliacim ľuďom. V súčasnosti ešte režim kvôli hybridným hrozbám a dezinformáciám neposiela ľudí do väzenia, ale rôzne obmedzenia sa objavujú už teraz. Po zákazoch „dezinformačných médií“ verejne volajú niektorí členovia vládnej koalície: napr. M. Klus z SaS verejne deklaroval, že by rád zakázal časopisy ako Zem a vek a obdivuje režimy, ktoré takéto alternatívne médiá zakazujú. Pojem dezinformácia je v princípe veľmi arogantný, lebo keď ho štátny orgán používa, tak vytvára dojem že pravdu hľadať nemusí, ale ju už pozná – vznikajú tým akési malé „ministerstvá pravdy“. Ako „ministerstvá pravdy“ v SR vystupujú najmä ministerstvo zahraničia a Polícia SR, hoci sami často uvádzajú nepravdy (písal som tu). Výsledkom je narastajúca atmosféra strachu a objavujú sa aj pokusy o čistky v akademických inštitúciách.

Základným problémom súčasného ústavného systému v SR je nerešpektovanie prvých dvoch článkov ústavy. V čl. 1 sa uvádza „Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právny štát…“ Zvrchovanosť SR bola už dlhší čas problematická a I. Matovič s J. Naďom iba demonštrovali, aká je realita, keď o celoplošnom testovaní pod vedením armády najprv informovali nemeckú kancelárku či ďalších zahraničných politikov a až potom prezidentku SR. Ani o právnom štáte sa na Slovensku už dlhšie hovoriť nedá, najmä z hľadiska právnej istoty, avšak I. Matovič a spol. vniesli do právneho poriadku celkom mimoriadnu právnu neistotu. Ukazuje sa, že ani orgány kontroly ústavnosti nie sú schopné tieto excesy zastaviť. Ústavný súd by pritom mohol rušiť právne normy, ktoré boli pripravené v rozpore s princípom právnej istoty ako základným princípom právneho štátu. Túto šancu mal aj pri rozhodovaní o protiústavnosti vyhlásenia núdzového stavu Matovičovou vládou, ktoré bolo pripravené v rozpore so základnými požiadavkami právnej istoty. Samozrejme, Matovičova vláda mala právo vyhlásiť núdzový stav, ale ÚS SR ho mal odmietnuť práve kvôli princípom právneho štátu. Je zrejmé, že keby ÚS SR zabrzdil Matovičovu vládu už pri núdzovom stave, tá by aj pri príprave celoplošného testovania postupovala s väčšou opatrnosťou a rozvahou.

Najhoršia situácia v SR je pritom z hľadiska demokracie, ku ktorej sa ústava SR opakovane prihlásila. Podľa čl. 2 ods. 1: „Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo.“ O priamom výkone moci občanmi sa nedá veľmi hovoriť, najmä kvôli nefunkčnosti inštitútu referenda, avšak ani výkon moci občanmi „prostredníctvom svojich zástupcov“ nefunguje. Je tradíciou, že po voľbách sa politici prestávajú správať ako nástroj v rukách občanov a začínajú konať nezávisle od vôle občanov. Žiaľ, platilo to pre všetky doterajšie vlády, i keď až I. Matovič ukázal, ako veľmi možno konať v rozpore s čl. 2 ods. 1 ústavy. Matovičova vláda tiež dokázala, že problém s demokraciou nespočíval v „zlom Ficovi“, ale v systematickom postoji moci k ústave. Z hľadiska aspoň čiastočnej obnovy demokratických princípov by bolo potrebné, aby nemohli politici vďaka víťazstvu vo voľbách robiť, čo sa im páči. V súčasnej SR sa vytvoril stav, keď víťaz volieb štyri roky po voľbách ignoruje vôľu občanov a správa sa takmer ako diktátor. Je paradoxné, že dokonca aj v štátoch, kde vôbec nefunguje volebná súťaž, sa politici usilujú počúvať viac hlas občanov, lebo vedia, že „nedobili svet“. Jedným z limitov pre vládnu moc by bolo sfunkčnenie inštitútu referenda, aby si občania mohli presadiť svoje požiadavky aj bez politikov, ktorí tradične zrádzajú predvolebné sľuby. Téme referenda som sa venoval tu. Do budúcna by mohli i ústavní sudcovia viac sledovať, či vládna moc je vykonávateľom vôle občanov alebo sa mení na „diktátora voleného na štyri roky“.

Všetci si dnes uvedomujeme, že v SR sa okrem koronavírusu musíme venovať aj ďalšiemu problému, ktorým je chaotický štýl vládnutia a náladové rozhodovanie predsedu vlády. Iracionálnosť a chaotickosť vládneho rozhodovania veľmi obťažuje a šikanuje občanov, i tak je ale I. Matovič menej nebezpečný než by mohol byť. Práve kvôli svojim bláznivým nápadom a velikášskemu štýlu vládnutia predstavuje I. Matovič menšiu hrozbu než niektorí iní potenciálni vládcovia SR. Z histórie vieme, že najväčšie nespravodlivosti sa dejú pod rúškom serióznosti, pod klenbou zákonnosti a v mene spravodlivosti. I. Matovič však takýto dojem nebudí a preto nie je až tak nebezpečný ako by sa mohlo zdať.

Naopak, Matovičova vláda prináša nečakanú výhodu. Pri tvorbe práva sa na posúdenie kvality návrhu zákona občas vytvára myšlienková konštrukcia „zlého človeka“, ktorý hľadá spôsob, ako porušiť jednotlivé ustanovenia návrhu. Pre normotvorcu je dôležité poznať, ako by sa dal zákon porušiť, aby bolo možné odstrániť slabé ustanovenia. Na Slovensku sme pri príprave ústavy či ďalších predpisov nekládli dostatočný dôraz na poznanie týchto možností zneužitia, ale príliš často sme normy pripravovali rýchlo a bez dôkladného zváženia. Súčasnosť nám však dáva skvelú možnosť, aby sme využili model „zlého človeka“, ktorý sa zreálnil v osobe I. Matoviča, keď porušuje ústavné normy. Keby trend obmedzovania slobody na Slovensku pokračoval doterajším tempom, režim by zrejme občanov „uvaril ako žabu“. Represia a obmedzovanie ľudských práv sa doteraz zvyšovali pomaly, ale trvalo a systematicky. Tým, že sa v roku 2020 vďaka Matovičovej vláde zostrila represia až príliš rýchlo, dostala verejnosť šancu precitnúť.

Aj mnohí občania, ktorí si v minulých rokoch mysleli, že ich režim nechá na pokoji, ak sa nebudú príliš aktivizovať, už dnes pochopili, že majú spoločný problém s tými, ktorých režim šikanoval doteraz. To, čo zažívame v súčasnosti je tak zrejme posledná šanca na záchranu vnútorného mieru v SR. Po konci Matovičovej vlády by bolo treba začať hľadať novú ústavu, ktorá by zahŕňala všetkých občanov a nerobila z časti obyvateľstva verejných nepriateľov. Alternatívou k tomuto vývoju je nastolenie úplného policajného štátu alebo revolučný výbuch. Na záver možno konštatovať, že keď sa bude v budúcnosti hodnotiť obdobie vlády I. Matoviča, objaví sa veľa kritiky a málo pozitív, ale hlavným pozitívom bude zrejme to, že nám tak ukázal slabiny ústavného poriadku a otvoril oči tým, ktorí príliš dôverovali verejnej moci.