brankof.blog.pravda.sk

Na jeseň tohto roku sa medzi Arménskom a Azerbajdžanom odohrala ďalšia vojna o Náhorný Karabach. Táto vojna sa skončila prímerím z 10. novembra 2020, ktoré dojednala Moskva. Momentálne sa zdá, že vo vojne zvíťazilo Baku a v Jerevane podpis prímeria vyvolal búrku nevôle. Na druhej strane zostáva dúfať, že násilnosti a vojenské operácie naozaj ustanú a začne sa hľadať čo najracionálnejšie mierové riešenie.

V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:

• Historické krivdy a ich tieň

• Prevaha Azerbajdžanu

• Úloha Ruska

• Farebné revolúcie a ich neúspechy

Možno povedať, že vzťah medzi Arménmi a Azermi je zložitý a eskalácia vzťahov má svoju dlhú históriu. Arménske vedomie najviac formovala skúsenosť z obdobia Prvej svetovej vojny, najmä pogromy v Osmanskej ríši. V roku 1918 po ústupe ruských vojsk na Kaukaze tieto pogromy pokračovali aj v ruskej časti Arménska a zapojili sa do nich nielen Turci, ale aj niektorí Azeri. Pre Arménov tak tragédia rokov 1915-1918 skomplikovala ich vzťahy k Turkom i k Azerom. Zložité vzťahy však mali Arméni aj k boľševikom, ktorí práve zvíťazili v občianskej vojne v Rusku. Situácia ďalej skomplikovala Sevreská zmluva z roku 1920, ktorá prisľúbila Arménom veľké časti Osmanskej ríše, vznikla však v rozpore s vôľou Ruska i Turecka. Reálne si preto oba štáty územie Arménska podelili. Na ruskom území v roku 1921 vytvorili komunisti nové subjekty so statusom republík a určili im hranice, ktoré nezodpovedali skutočnému etnickému zloženiu. Následne vytvorili aj Náhorný Karabach ako autonómiu v rámci Azerbajdžanu, jeho definitívny status však určila až stalinská ústava z roku 1936. Vo všeobecnosti, sovietska moc sa pri územnej organizácii neopierala o etnické hranice, ale o tézu, že proletári rôznych krajín sa dokážu ľahšie dohodnúť než „nacionalistická buržoázia“. Podrobnejšie pozri tu.

Sovietska moc po väčšinu 20. storočia udržovala medzi oboma etnikami relatívny pokoj a vážne spory sa začali objavovať až počas politického uvoľňovania v 80-tych rokoch. Vyvrcholilo to tým, že vo februári 1988 Stepanakert (hlavné mesto Náhorného Karabachu) vyhlásil vystúpenie z Azerbajdžanskej SSR, a to na základe 75 000 podpisov, volajúcich po zjednotení s Arménskom. V mnohých azerbajdžanských mestách nastali protiarménske nepokoje (Sumgait, Baku), sovietske štátne orgány však nepokoje dočasne zastavili. Známeho šachistu G. Kasparova, polovičného Arména a rodáka z Baku, pri jednom z takýchto nepokojov zachránili na poslednú chvíľu. V roku 1991 však začal konflikt na novo a po zániku ZSSR sa zmenil na konflikt dvoch suverénnych štátov. V januári 1992 na základe referenda vyhlásil Stepanakert nezávislosť od Azerbajdžanu a Arménsko mu v rokoch 1991 – 94 pomohlo zmocniť sa veľkej časti azerbajdžanského územia, ktoré nepatrilo k autonómnej oblasti. Vojenské akcie sa skončili prímerím v roku 1994 a Arméni zvíťazili najmä preto, že boli vďaka svojej historickej skúsenosti odhodlanejší a lepšie pripravení. Z hľadiska výzbroje boli na tom obe strany približne rovnako a väčší ekonomický potenciál Azerbajdžanu sa nestihol prejaviť. Arméni sa však vojensky presadili aj kvôli lepšej taktike prispôsobenej horskému terénu.

Problémy Arménov ale pretrvávali, keďže svojím vojenským úspechom vytvorili v Azerbajdžane pocit krivdy, ktorý sa kumuloval niekoľko desaťročí. Skupina okolo prezidenta G. Alieva a neskôr jeho syna I. Alieva, ktorá sa dostala k moci v roku 1993, dokázala tento pocit krivdy inštrumentalizovať. V mene odplaty bolo obyvateľstvo ochotné prijať množstvo zmien a obmedzení, ktoré však často slúžili iba posilneniu pozícii vládnucich skupín v krajine. Okupácia územia sa stala ospravedlnením aj pre rôzne obmedzenia, ktoré v Azerbajdžane vznikali. Téma krivdy v Karabachu ovplyvnila mladú generáciu Azerov, ktorá videla reálny problém utečencov z území pod kontrolou Arménov. Napriek tomu, že sami konflikt nezažili, vyrastali v atmosfére volania po odplate. Najmä I. Aliev si uvedomoval, že čas hrá v prospech Azerbjdžanu a na nový konflikt sa začal systematicky pripravovať. Ochotu vstúpiť do vojny čiastočne ovplyvňovali aj ceny ropy a plynu. Vláda v Baku nechcela vojnou ohroziť hospodársky rast, avšak s poklesom cien ropy a s nárastom verejnej nespokojnosti sa úspešná vojna objavovala ako možnosť zvýšenia legitimity pre vládnucu rodinu Alievovcov.

Napriek tomu, že Jerevan v rokoch 1988-94 zvíťazil, všetky dlhodobé ukazovatele svedčili v prospech Baku. Populácia Azerbajdžanu neustále rastie, zo 7 miliónov v roku 1991 na 10 miliónov v súčasnosti. Naopak, arménska populácia klesla z 3,4 na menej ako 3 milióny. Okrem demografickej prevahy disponuje Azerbajdžan aj veľkými ekonomickými zdrojmi (ropa a plyn), zatiaľ čo arménska ekonomika živorí. V roku 2019 bol azerbajdžanský HDP 48 miliárd USD, zatiaľ čo arménsky len 14 miliárd USD. Rozdiel bolo cítiť aj vo výdavkoch na zbrojenie: za posledné desaťročie vydalo Baku na obranu 24 miliárd, zatiaľ čo Jerevan len 4 miliardy USD. To sa prejavilo i vo výzbroji oboch armád: Azerbajdžan dominoval vo všetkých druhoch zbraní a jeho prevaha z roka na rok narastala. Porovnanie potenciálu a ozbrojených síl oboch krajín pozri tu.

Azerbajdžan sa aj geopoliticky ocital v oveľa lepšej pozícii. Jeho jediným nepriateľom bolo Arménsko. Z ostatných susedov mal srdečné vzťahy s Tureckom, korektné vzťahy s Ruskom a Gruzínskom. S Iránom neboli síce vzťahy najlepšie, avšak hlavne preto, lebo Teherán čakal, že Azeri ako šiiti budú robiť proiránsku, nie protureckú politiku. Dôležitým faktorom bol aj fakt, že v Iráne žije oveľa viac Azerov než v samotnom Azerbajdžane (vyše 15 miliónov) a historickým centrom Azerov je iránsky Tabríz. Práve preto ani s Teheránom neboli rozpory až tak hlboké. Samozrejme, Alievovci si dobre uvedomili, že spojenectvo s Tureckom ako členom NATO je výhodnejšie najmä vo vzťahu k Západu, ktorý sa od 90-tych rokov usiloval získať pozície v oblasti Kaspického mora. Pokiaľ ide o Gruzínsko, tamojšia populácia je tradične skôr proarménska, avšak gruzínski politici sa viac orientovali na Azerbajdžan a Turecko. Takže zatiaľ čo Azerbajdžan sa mohol koncentrovať na jediného nepriateľa, Arménsko malo komplikované vzťahy s Baku i s Ankarou.

Kľúčovou mocnosťou v regióne však napriek novým výzvam zostalo Rusko. Práve tu sa ukázalo, že Alievovci mali pravdu, keď odmietli názory, ktoré volali po roztržke s Moskvou kvôli jej úzkym vzťahom s Arménskom. Aj mnohé médiá v SR vytvárali obraz, že Rusko ako spojenec Arménska má záväzok brániť záujmy Arménov v Náhornom Karabachu. Išlo však o absolútne nepochopenie ruskej politiky. Rusi sú síce spojencom Arménska, majú tam aj svoju základňu, ale rovnako platí, že nie sú nepriateľom Azerbajdžanu a nikdy nespochybňovali jeho územnú celistvosť. Naopak, Moskva dala jasne najavo, že je ochotná brániť Arménsko v rámci Dohody o kolektívnej bezpečnosti, to však neplatí pre Náhorný Karabach. Ruský postoj sa  preukázal v tomto roku. Keď v júli 2020 prepukol pohraničný konflikt medzi Arménmi a Azermi, Rusi sa zasadili o jeho rýchle ukončenie, pretože Baku útočilo na oficiálne arménske územie. Konflikt v Náhornom Karabachu na jeseň však Rusi podobným spôsobom nevnímali.

Moskva chcela postupovať tak, aby si ani jednu stranu príliš neznepriatelila. To bola principiálne veľmi ťažká pozícia, veľmi odlišná napr. od pozície Ankary, ktorá mala jasného spojenca a jasného nepriateľa. Je jasné, že ak by Moskva bránila arménske záujmy v Karabachu, stala by sa pre Baku hlavným nepriateľom ona. To by zrejme využili i západné mocnosti a z Azerbajdžanu by sa stalo ďalšie protiruské nástupište NATO. Naopak, keby Rusi dovolili Azerom obsadiť celý Karabach, vyvolali by protiruské nálady v Arménsku. Riešenie, ktoré sa podarilo dosiahnuť prezidentovi V. Putinovi, znamenalo, že Moskva sa vyhla obom uvedeným scenárom. Dôležitú úlohu tu zohral i incident s ruským vrtuľníkom, ktorý azerbajdžanská armáda zostrelila nad územím Arménska 9. novembra 2020. Tento útok sa totiž dal chápať ako útok proti arménskemu územiu, ale aj proti samotnému Rusku. To mohlo pre Moskvu predstavovať casus belli. Je možné, že keby Baku v tejto situácii neprejavilo ochotu ku kompromisu, začali by narastať i rozpory s Ruskom. Bez ohľadu na to, ako k celému incidentu prišlo, treba povedať, že toto riziko eskalácie veľmi prispelo k tomu, že Azeri nevyužili prevahu vo vojenských akciách.

Celkovo možno konštatovať, že prezident I. Aliev sa na vojnu pripravil lepšie a systematickejšie, i keď to mal ľahšie kvôli represívnemu charakteru jeho „dedičnej monarchie“, v ktorej sa občanom vôbec nežije ľahko. Naopak, arménska vláda urobila niekoľko chýb. Nový premiér N. Pašinjan dokázal od svojho nástupu k moci rozhádať krajinu nebezpečným spôsobom. Jeho snaha o odsúdenie predchádzajúcich lídrov S. Sargsjana a R. Kočarjana obyvateľov nezjednotila, ale vyvolala nové pnutia. N. Pašinjan získal moc v dôsledku „farebnej revolúcie“ v roku 2018 a nastúpil s programom demokratizácie a boja proti korupcii. Populisticky pritom sľuboval, že tvrdým postupom proti korupcii sa podarí zvýšiť životnú úroveň arménskeho obyvateľstva. Samozrejme, rýchlo spoznal, že tieto sľuby boli nereálne a preto začal čoraz častejšie apelovať na národnú hrdosť a vlastenectvo Arménov. A veľmi rýchlo tiež ubezpečil Moskvu, že zostáva jej spojencom. V tomto roku premiér N. Pašinjan riskantným spôsobom spochybnil aj Madridské princípy, ktoré boli dohodnuté v roku 2007. Tie mali predstavovať cestu k riešeniu sporov medzi oboma štátmi. Zrejme aj uvedený krok posilnil odhodlanie Baku voliť vojenské riešenie. Najneskôr od vypuknutia pohraničných sporov v júli sa mal Jerevan intenzívne pripravovať na vojnu so silnejším nepriateľom a to sa tiež nestalo.

Je zaujímavé, že vlády, ktoré sa v bývalom ZSSR dostali k moci „farebnou revolúciou“ vstúpili v 21. storočí do najvážnejších konfliktov na území bývalého ZSSR a prehrali. Platilo to pre M. Saakašviliho v roku 2008, pre P. Porošenka 2014 a nakoniec aj N. Pašinjana 2020. Ani ďalší farební revolucionári však nedokázali byť príliš úspešní (V. Juščenko). Ich neúspechy sa nedajú vysvetliť len nepriazňou Moskvy, ktorá farebné revolúcie vníma veľmi podozrievavo. Nepriazeň Moskvy zohráva svoju úlohu, zďaleka ju však nemožno vnímať ako jediný faktor a porážka revolucionárov v spomínaných konfliktoch nemusela byť nevyhnutná. Pri umiernenejšej rétorike a politike sa mohlo dosiahnuť oveľa viac. Problém „farebných“ revolucionárov spočíva v tom, že nedokážu splniť očakávania na ekonomický blahobyt, s ktorými sa dostali k moci a preto sa obvykle snažia nahradiť sľubovanú ekonomickú prosperitu nacionalistickou rétorikou. To bol aj prípad N. Pašinjana. Zdá sa tiež, že „farební revolucionári“ nie sú schopní uniknúť svojim ideologickým predsudkom a čierno-bielemu videniu sveta. Ich taktika je celkovo efektívna pri vnútroštátnom preberaní moci, pri reálnom vojnovom konflikte so susedmi však už nefunguje.