brankof.blog.pravda.sk

Najväčšou kauzou posledného týždňa, o ktorej sa diskutovalo v ČR, ale aj v SR, je česko-ruský diplomatický konflikt. Spolu s uvedeným konfliktom sa rozvinula kampaň v médiách, pri ktorej padali ostré obvinenia z terorizmu. Aj v tejto napätej atmosfére si niektorí ľudia zachovali odstup, začali sa pýtať na dôkazy a poukazovať na nezrovnalosti v jednotlivých vládnych vyjadreniach. Dôkazy však zostali utajené a verejnosť sa musela uspokojiť s ubezpečením, že naozaj existujú. Kauza má dopad na česko-ruské a slovensko-ruské vzťahy. Otázkou ale je, nakoľko sa dotkne vnútornej politiky v ČR a prípadne aj v SR. Zvlášť zaujímavé bude to, ako sa to premietne do boja voči „hybridným hrozbám“.

V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:

• Otázky ku kauze Vrbětice

• Dôkazná situácia a tajné služby

• Trestno-právne súvislosti

Dňa 17. apríla 2021 vystúpili dvaja členovia českej vlády (Babiš, Hamáček) s vyhlásením o zodpovednosti dvoch ruských agentov za výbuch muničného skladu vo Vrběticiach a vyhostili kvôli tomu 18 ruských diplomatov. Rusko následne vyhostilo 20 českých diplomatov. Nový český minister zahraničia Kulhánek však poslal do Moskvy „ultimátum“, v ktorom žiadal návrat vyhostených českých diplomatov na ambasádu. Pochopiteľne, Moskva na takéto „ultimátum“ nereagovala a preto ČR vyhostí do konca mája ďalších zamestnancov ruskej ambasády, aby vytvorila paritu v počtoch medzi ruskou a českou ambasádou. SR sa tiež postavila na stranu ČR a vyhostila troch ruských diplomatov.

Predovšetkým treba povedať, že pokiaľ by sa české tvrdenia o vine Ruska podarilo transparentne dokázať, malo by niesť Rusko zodpovednosť. Lenže napriek verzii o ruskej stope, ktorú predstavila česká vláda, boli tvrdenia od začiatku plné rozporov a preto sa objavili viaceré kritické hlasy. Mnohí autori svoje výhrady už podrobne spracovali, takže uvediem len malý výpočet problematických súvislostí.

Načasovanie. Zarážajúcim problémom celej kauzy Vrbětice je jej načasovanie. Hoci výbuchy skladu nastali ešte v roku 2014, české vyhlásenie o udalostiach vo Vrběticiach nastalo až v apríli 2021, tesne po diplomatickom spore s vyhosťovaním diplomatov medzi USA a Ruskom. Takisto krátko pred českými odhaleniami boli prichytení podozriví, ktorí mali s podporou USA zavraždiť prezidenta Lukašenka. Načasovanie českého odhalenia tak vyvolalo podozrenie, že malo tvoriť iba akúsi informačnú clonu. Bez zaujímavosti nie je ani vylúčenie ruskej firmy ROSATOM z mnohomiliardového konkurzu na dostavbu jadrovej elektrárne v Dukovanoch a tiež znemožnenie dodávok ruskej vakcíny Sputnik V do ČR.

Motív. Ďalšou dôležitou otázkou kauzy bol motív, pre ktorý by mala RF zaútočiť na uvedený sklad. Prečo by ruskí agenti útočili práve na tak bezvýznamný objekt v ČR, ktorý navyše nebol ani poriadne strážený? České orgány v spolupráci s médiami predložili verziu, že išlo o nepodarený útok na sklad, odkiaľ mal bulharský obchodník odvážať zbrane do Bulharska a následne do zóny konfliktu na Ukrajine, resp. do Sýrie – preto mu ich Rusi zničili. Výbuch však mal údajne nastať až mimo ČR. Samotní Bulhari však túto verziu spochybnili. Veľmi málo sa tiež hovorí o tom, kde zbrane zo skladu skončili.

Agenti zo Salisbury. Značné pochybnosti vzbudila aj identifikácia tých istých agentov, ktorí mali údajne pripraviť útok na Skripaľa a jeho dcéru v Salisbury v roku 2018. Vo Vrběticiach i v Salisbury vraj útočili rovnakí agenti a v oboch prípadoch rovnako kolosálne zlyhali. Ruskí agenti mali vo Vrběticiach nastražiť výbušninu, problém bol ale v tom, že v sklade prišlo k viacerým výbuchom. Mali agenti nastražiť systém v októbri, keď nastal prvý výbuch? A prečo prišlo k ďalšej explózii až v decembri, keď už bol sklad pod prísnou kontrolou?

Zmätená rétorika. Premiér Babiš opakovane menil kvalifikáciu údajného skutku, najmä pokiaľ išlo o pojem terorizmus. Keďže obvinenia vyslovil bez verejnej prezentácie dôkazov, bolo dôležité, aby aspoň jeho výroky pôsobili konzistentne. Opakované zmeny v klasifikácii skutku však pôsobili mätúco a nič na tom nezmenilo ani ospravedlnenie za zmätočnosť. Spomenúť treba aj vyjadrenie českých orgánov činných v trestnom konaní, ktoré udávajú, že celú kauzu nevyšetrujú ako teroristický čin.

Cesta do Moskvy. Podobne ako premiér Babiš aj vicepremiér Hamáček vystupoval zmätene. Mal problém najmä s vysvetlením, prečo až do polovice apríla plánoval pracovnú cestu do Moskvy. Ex-minister Petříček sa vyjadril, že o kauze vedel oveľa skôr, čo Hamáčka podráždilo a následne uvádzal, že pri ceste do Moskvy išlo o akýsi zastierací manéver.

Jednoznačne najväčším problémom oficiálnej verzie ČR o Vrbětickej kauze bol nedostatok predložených dôkazov. Česká strana nepredložila dôkazy ani na verejnosti a ani v Moskve. Niet pochýb, že ruské tajné služby by podobný útok vykonať mohli, i vzhľadom na následky však bolo treba predložiť presvedčivé dôkazy. Premiér Babiš pritom najprv uviedol, že bude žiadať, aby vláda rozhodla o odtajnení správy BIS o Vrběticiach, následne ale uviedol, že ju zatiaľ nie je možné odtajniť. Minister Hamáček zasa tvrdil, že predkladať dôkazy by nebolo taktické. Zaujímavé tiež bolo, že premiér Babiš hovoril iba o „dôvodných podozreniach“, hoci napr. v trestnom konaní nebývajú podozrenia dôvodom na sankcie, ale na ďalšie vyšetrovanie. Zostáva teda spoliehať na pravdovravnosť BIS a českých politikov. Avšak vzhľadom na skúsenosti z minulosti panuje skôr nedôvera voči tajným službám.

Vo všeobecnosti, veľké „odhalenia“ bez dôkazov sa stali trendom súčasnej politiky. Do podobných kampaní sa pritom stále častejšie zapájajú tajné služby. Keďže sa však BIS a spol. dokážu vždy kryť tvrdením o ochrane svojich zdrojov, môžu v podstate vyhlásiť čokoľvek. Samozrejme, ich tvrdenia by až tak veľký dopad nemali, keby sa neopierali o masívnu politickú a mediálnu podporu. Pri podobných vyhláseniach tajných služieb sa treba mať na pozore i preto, lebo vrbětická kauza by sa dala veľmi ľahko využiť ako dôvod na vypovedanie vojny proti Rusku. Vojny vznikali už aj z menších roztržiek medzi národmi. Treba myslieť kriticky a pripustiť, že tajné služby nemusia vždy poskytovať verejnosti pravdu. Človeka až zamrazí pri pomyslení, že na základe „dôvodných podozrení“ o ruskom útoku (s utajenými dôkazmi) by mohla česká alebo slovenská vláda spojencov z NATO vyzvať, aby odpovedali na ruský útok…

Kauza Vrbětice mala aj vnútropolitické následky. Išlo o test kritického myslenia a test lojality rôznych politikov voči oficiálnej línii NATO. Väčšina z nich sa bezvýhradne pridala, niektorí si však pýtali aj dôkazy. Na celej situácii bol zrejme najzaujímavejší postoj prezidenta Zemana. Mnohí sa divili, prečo cez hovorcu oznámil, že podporuje vládu, ale verejne ku kauze nevystúpil. Hoci ide o špekuláciu, nemôžem vylúčiť ani verziu, že daná akcia bola pre prezidenta Zemana akousi pascou. Keby pri protiruskej hystérii vyjadril o oficiálnej verzii pochybnosti, zrejme by ho vo vybičovanej atmosfére českí poslanci označili za ruského agenta a pristúpili k jeho odvolávaniu kvôli „vlastizrade“. Tentokrát by ústavnú žalobu podporili aj ANO a ČSSD, pretože tí celú Vrbětickú kauzu otvorili. Vzhľadom na rusofóbne postoje niektorých sudcov Ústavného súdu ČR (pozri tu), nie je vylúčené, že by bola ústavná žaloba úspešná. Vrcholom všetkého však bolo, že riaditeľ BIS začal dokonca hodnotiť kroky českých politikov. Babišovej vláde udelil „pochvalu“ za vyhostenie ruských diplomatov. Hierarchicky je to pritom vláda, ktorá by mala hodnotiť tajných, chváliť ich či karhať, nie naopak. Výrok BIS bol nevhodný aj preto, lebo v ČR existujú politické strany, ktoré sa s postupom vlády nezhodovali.

Najvážnejším problémom kauzy bol spôsob, akým sa do nej zapojili orgány činné v trestnom konaní (OČTK). Bolo smutné sledovať brífing vrchného štátneho zástupcu ČR, ktorý trval iba niekoľko minút: podľa očakávania, vyjadrenia bez dôkazov a tvrdenie o prebiehajúcom vyšetrovaní. Je síce možné, že prezentácia dôkazov by mohla skomplikovať vyšetrovanie, celé vystúpenie však pôsobilo nepresvedčivo. Údajní dvaja z fotografií, či údajní šiesti, sa v ČR zrejme už dávno nenachádzajú. Aj bez poznania trestného spisu možno pochybovať, či by sa zverejnením dôkazov o ich aktivitách v ČR niečo zásadné v trestnom konaní zmarilo. Navyše, časopis Respekt získal pochybným spôsobom informácie, ktoré by dostávať nemal. Nikoho neprekvapuje, že selektívny výsek citlivých informácií pravidelne uniká z OČTK do médií, aj na Slovensku s tým máme bohaté skúsenosti. Ak však politicky spriaznené médiá tak ľahko získavajú od OČTK a tajných služieb utajené informácie na svoju cielenú kampaň, prečo sa majú utajovať dôkazy pred ostatnými?

Vrbětická kauza napomôže tomu, že český a slovenský naratív o hybridnej vojne sa bude stále viac zostrovať a presúvať do oblasti trestného práva. Navyše, potenciál výhovoriek za neúspechy vládnej moci sa postupne vyčerpáva a vítaným nástrojom pre nasmerovanie vášní rozzúrenej verejnosti by mohla byť práve protiruská nenávisť. Viaceré médiá stále otvorene vyzývajú na umlčiavanie nepohodlných kritických názorov a aktuality.sk až komicky názorne ukázali čitateľom, ako si majú zablokovať poslanca Blahu na Facebooku. Všade sa zosilňuje hľadanie vnútorného nepriateľa a spolupráca OČTK s tajnými službami a médiami budí obavy. Aj slovenské špecializované orgány pritom v roku 2020 nechali „unikať“ kľúčové informácie do médií a akceptovali i veľmi nízku úroveň dôkazov v trestnom konaní: obhajcovia často ani nevedeli, voči čomu majú postaviť obhajobu (kedy, kde a ako sa mal skutok stať). Uvidíme, či sa tento trend presadí aj v boji proti „hybridným hrozbám“ a tzv. extrémistickým trestným činom. Ak by sa praktikovala prísna kolúzna väzba i v boji proti hybridným hrozbám, tak by sa mnoho „agentov Ruska“ veľmi rýchlo priznalo.

Zdá sa, že celoeurópskym trendom posledných rokov je zostrovanie represie voči neželaným názorom a snaha čo najviac používať nástroje trestného práva proti kritikom vládnuceho režimu. Pandémia tento trend urýchlila a aj Vrbětická kauza povedie k tomu, že sa princípy právneho štátu budú brať do úvahy stále menej. Dnes platí, že ten, kto to neverí oficiálnym informáciám, je podozrivý a ten, kto vznáša protiargumenty, je „bezpečnostná hrozba“, „ruský agent“ či „vlastizradca“.