brankof.blog.pravda.sk

Na jeseň 2021 sa na severe Kosova objavila nová séria represálií voči tamojšiemu srbskému obyvateľstvu. Kosovská polícia to oficiálne odôvodnila bojom proti pašeráctvu, problémom je však to, že Priština znemožňuje do Kosova dovoz srbských tovarov, od liekov až po potraviny. To predstavuje veľký problém pre tamojšiu srbskú menšinu, ktorá rozhodnutia tzv. kosovských orgánov neuznáva a srbské tovary naďalej dováža. Tento problém by sa určite dal riešiť aj rokovaniami, Priština však záujem o skutočné riešenie nemá: kosovským Albáncom ide o zastrašenie tak miestnej srbskej populácie, ako aj vysídleného srbského a rómskeho obyvateľstva (vyše 200 tisíc), ktoré po roku 1999 muselo z Kosova utiecť a dodnes sa nemohlo vrátiť.

V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:

• Etnická čistka po roku 1999

• Šikany a ponižovanie

• Nová vlna represií

• Európska ignorancia

Ako je známe, v roku 1999 sa uskutočnila vojna štátov NATO proti Juhoslávii. NATO vtedy zaútočilo na Juhosláviu bez súhlasu Bezpečnostnej rady OSN, čím porušilo medzinárodné právo. Svoju agresiu odôvodňovalo etnickou čistkou proti albánskemu obyvateľstvu v Kosove, ktorú mali proti tamojším Albáncom vykonávať orgány juhoslovanského štátu a etnickí Srbi. Vojna NATO proti Juhoslávii skončila záväznou rezolúciou BR OSN 1244 (1999), ktorá potvrdila „suverenitu a územnú celistvosť JZR a ďalších štátov regiónu“. Srbsko je pritom nielen štátom regiónu, ale aj právnym nástupcom Juhoslávie, o ktorej rezolúcia hovorila. Kosovo napriek tomu v roku 2008 vyhlásilo „nezávislosť“, čím sa stihlo stať nebezpečným precedensom pre iné oblasti sveta. Na to nič nezmenilo ani nezáväzné poradné stanovisko MSD z roku 2010.

Ešte vážnejším problémom než otázka statusu je však problém pokračujúcej etnickej čistky v Kosove. To je dôležité preto, lebo vojnu v roku 1999 viedlo NATO údajne kvôli zastaveniu etnickej čistky a s cieľom vytvorenia „multietnického Kosova“. Po roku 1999 však musela väčšina ne-Albáncov z Kosova utiecť a dodnes sa nemohla vrátiť. Srbský komisariát pre migráciu v spolupráci s UNHCR dnes eviduje vyše 200 tisíc vnútorne vysídlených osôb z Kosova. Mnohí z týchto ľudí sa pritom v 20. storočí z Kosova vysťahovali do bohatých republík Juhoslávie, avšak po roku 1991 sa do Kosova museli vrátiť. V roku 1999 tak utekali už druhý raz… Okrem Srbov z Kosova zutekala i väčšina kosovských Rómov a aj to svedčí o tamojšej situácii menšín. Návrat všetkých utečencov, teda i srbských a rómskych, žiadala už rezolúcia BR OSN 1244 (1999), lenže kvôli pokračujúcemu útlaku sa do Kosova od roku 1999 vrátili iba výnimky – mnohí, najmä mladí, však naďalej odchádzajú. Zdá sa, že Západu to príliš nevadí – cynicky povedané, čím menej menšín v Kosove, tým menej etnických konfliktov.

Napriek rétorike o „multietnickom Kosove“, ktorá slúžila na ospravedlnenie vojny z roku 1999, je dnes Kosovo etnicky homogénnejšie než v minulosti. Priština síce formálne návrat vyhnaných menšín do Kosova neodmieta, fakticky im ho však komplikuje. Väčšinu Srbov, ktorí uvažovali o návrate do Kosova, veľmi odstrašilo krvavé etnické násilie v marci 2004. Napriek tomu, i potom zostalo niekoľko srbských gett, z ktorých najväčšiu životaschopnosť vykazujú gettá severne od rieky Ibar. V nich zotrvávajú hlavne starší ľudia a pre budúcnosť by bolo potrebné zvýšiť tam podiel mladých. Mnohí rodičia však posielajú svoje deti radšej preč do iných častí Srbska, pretože tam majú okrem slobody pohybu aj väčšiu možnosť vzdelávacích a voľnočasových aktivít. Lenže tieto deti sa už asi do Kosova nevrátia… Albánci sa proti gettám tiež snažia používať rôzne šikany. Ešte v roku 2010 vypla Priština srbské mobilné komunikačné siete, neustále problémy sa objavujú s elektrickými sieťami a vodou, ale aj v oblasti zdravotníctva a školstva.

Bez podpory z Belehradu sa srbské gettá v Kosove zaobísť nedokážu a jednou z hlavných foriem pomoci sú potraviny či lieky. Srbskí obyvatelia sú od pomoci z Belehradu závislí aj preto, lebo na nich „zabudli“ mnohé mimovládne organizácie zo Západu. Ako silný nástroj nátlaku využíva Priština zavádzanie embarga na srbské tovary – opakovane už od roku 2011. Formálnym dôvodom pre zavádzanie embarga na tieto tovary sú administratívne prekážky, fakticky však vždy ide o komplikáciu kontaktu kosovských Srbov so zvyškom Srbska. Pravidelné albánske šikany predstavujú jasný signál aj pre vysídlených Srbov, ktorý by znovu uvažovali o návrate do Kosova. Ich beznádej najlepšie potvrdzuje predaj nehnuteľností v Kosove. Mnohí z vysídlených Srbov žijú v skromných pomeroch mimo Kosova a chudoba, ktorá ich po pandémii zasiahne, ich zrejme donúti predávať úplne všetko.

Počas pandémie v rokoch 2020 – 2021 vzrástla v Kosove všeobecná nespokojnosť a tamojší politici, najmä premiér A. Kurti, sa ju rozhodli riešiť novou populistickou vlnou protisrbských represií. Ich nástrojom sa stala rétorika o úplnej reciprocite vo vzťahu voči Belehradu. V máji 2020 zaviedli požiadavku, aby srbské tovary vo svojej dokumentácii pri dovoze do Kosova používali označenie „Republika Kosovo“, rovnocenné s inými suverénnymi štátmi. To je však problém, pretože v otázke statusu Kosova existuje medzi Albáncami a Srbmi dlhodobý spor. Výrobcovia tovarov v Srbsku musia pritom hľadieť na srbský právny poriadok a ten nezávislosť Kosova neuznáva. Podobne ani označovanie Kosova za nezávislý štát v dokumentácii by pre výrobcu, ktorý sa orientuje na srbských spotrebiteľov, nebol príliš ziskový krok, naopak, stratil by množstvo svojich zákazníkov. Priština si však takýmto spôsobom vzala miestnych Srbov za rukojemníkov: aby sa mohli dostať k srbským tovarom, nútia ich, aby „uznali“ nezávislosť Kosova dokumentáciou a označeniami tovarov.

Ďalším z problémov, ktorý eskaloval v septembri 2021, bol problém označovania vozidiel (ŠPZ). Belehrad dlhodobo neuznáva suverenitu Kosova a ani poznávacie značky automobilov, ktoré to majú potvrdzovať. Priština sa preto rozhodla „recipročne“ neuznávať srbské označenia. To sa však stalo problémom pre kosovských Srbov pri návšteve ostatných častí Srbska. Tento problém eskaloval v septembri blokádami prechodov Brnjak a Jarinje zo strany kosovských Srbov. Spor sa mal nakoniec vyriešiť tým, že sa značky budú prelepovať pri prechode zo Srbska do Kosova a opačne. Uvedené riešenie pripravil M. Lajčák ako predstaviteľ EÚ, opäť však išlo o ústupok zo strany Srbov, ktorí tak musia označovaním áut „uznať“ status Kosova, s ktorým nesúhlasia a plniť pritom o jednu byrokratickú povinnosť viac. Hlavným problémom je však to, že ani septembrová dohoda sprostredkovaná M. Lajčákom neviedla k zastaveniu šikany voči Srbom v Kosove.

Dňa 13. októbra spustila kosovská polícia veľký záťah voči „pašerákom“, v praxi však voči tým, ktorí používajú srbské lieky alebo iné tovary bez dokumentácie, ktorú požaduje Priština. Kvôli tomu uskutočnila v Kosovkej Mitrovici a ďalších obciach raziu na trhoch a v lekárňach . Miestni Srbi však proti zásahu protestovali a polícia ich rozohnala za pomoci brutálneho násilia s množstvom ranených, jedna srbská dôchodkyňa zomrela a jeden Srb sa nachádza v kritickom stave. Celkovo, Priština postavila kosovských Srbov do neriešiteľnej situácie: srbské tovary nemôžu doviesť s vedomím tzv. kosovských orgánov, pretože tie vyžadujú dokumentáciu, ktorú však srbskí výrobcovia s ohľadom na srbské zákony neuvedú. V takejto situácii by mali A. Kurti a spol. ukázať ústretovosť, miesto toho však posielajú na sever Kosova políciu vykonávať akty násilia…

Žiaľ, za problém, ktorý sa objavil v Kosove, nesie veľkú spoluzodpovednosť EÚ a celkovo štáty Západu. Belehrad by rýchlo dokázal vlastnými silami zabezpečiť ochranu srbských obyvateľov v regióne, ktorý považuje za svoje územie. Práve v tom mu však bránia západné štáty, ktoré sú v Kosove aj vojensky prítomné. Lenže tieto štáty nezabránili excesom tzv. kosovských orgánov voči srbskej menšine. Ako možno vnímať to, že po septembrovej vlne násilia sprostredkoval splnomocnenec EÚ M. Lajčák dohodu, ktorá mala znížiť napätie, avšak už 13. októbra 2021 kosovsko-albánska polícia napadla srbské gettá pod zámienkou boja proti pašerákom? EÚ sa pri tejto akcii zmohla iba na vyjadrenia o potrebe neriešiť spory jednostrannými akciami. Lenže kým má Priština ochranu západných štátov, o žiadnu skutočnú dohodu so Srbmi usilovať nemusí. Brusel by sa mal preto voči excesom albánskej polície vyjadriť oveľa ostrejšie. Zdá sa však, že sa dostal úplne do vleku americkej politiky.

Problémom je, že predstavitelia EÚ zotrvávajú pri stereotypnej predstave, že Belehrad v budúcnosti vymení uznanie Kosova za členstvo v EÚ. Lenže to si žiadna srbská vláda nedovolí. Dokonca ani bývalý prezident B. Tadič, ktorý bol silným podporovateľom vstupu Srbska do EÚ, nebol ochotný urobiť taký extrémny krok. K vyriešeniu problémov v Kosove by však mohlo prispieť aj Slovensko a to najmä tým, že by prednášalo realistickejšie návrhy na ochranu Srbov a Rómov v Kosove. Nejde ani tak o otázku statusu, kde je dohoda dlhodobo nereálna, ale najmä o garancie práv tamojších menšín. Samozrejme, takéto kroky nemožno očakávať od prezidentky Z. Čaputovej ani ministra zahraničia I. Korčoka. Avšak ani B. Kollár nevystupuje presvedčivejšie: nedávno sa zúčastnil na stretnutí s predsedami parlamentov západného Balkánu, a ani tam nedokázal protisrbské excesy skritizovať. Situácia srbskej menšiny v Kosove je však kľúčovou odpoveďou na otázku, nakoľko európske a slovenské orgány berú ochranu ľudských práv vážne.