Založ si blog

Západ, Ukrajina a Rusko: kde sa stali chyby?

 

Podľa očakávania, hlavným problémom svetovej politiky na začiatku roku 2022 sa stal rast napätia medzi Západom a Ruskom a to najmä v súvislosti s Ukrajinou. Táto téma súvisí aj s neustále sa vracajúcou otázkou o perspektívach americkej hegemónie a úlohe Ruska v Európe. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že tam, kde sa dvaja, resp. traja sporia, nie je obvykle nikto bez viny. Musíme sa teda pýtať, kde sa stali chyby a ako ich odstrániť.

V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:

 

Rozpory Ruska a Západu

Nie je jednoduché identifikovať všetky problémy vývoja v Európe po roku 1989, najdôležitejším z nich je však to, že príliš veľa politikov na Západe vnímalo ústretové konanie Moskvy na čele s M. Gorbačovom a následné ústupky ako slabosť. Dodnes sa málo oceňuje, čo vlastne Sovietsky zväz v roku 1989 urobil, keď sa dobrovoľne stiahol z východnej Európy, hoci ho k tomu nemohol nikto donútiť. To všetko výmenou za ústne ubezpečenia o nedeliteľnej bezpečnosti. Týmto stiahnutím vojsk si ZSSR privodil aj veľké škody, čo viedlo k dramatickému ekonomickému poklesu . Po rozpade ZSSR v roku 1991 Rusko tiež prijalo tézu, že sa stalo právnym nástupcom ZSSR a tým získalo stále kreslo v Rade bezpečnosti OSN, ako aj jadrový status. Pri tejto téme sa často spomína fakt, že Ukrajina sa vzdala jadrových zbraní na svojom území, ten však treba vždy doplniť aj o výhody, ktoré uvedeným krokom získala. Išlo najmä o to, že zahraničný štátny dlh ZSSR na seba prebralo Rusko. Tento dlh ho zaťažoval po celé 90‑te roky, zatiaľ čo Ukrajina a ostatné štáty bývalého ZSSR sa tejto záťaže zbavili.

Napriek nevýhodnosti krokov z rokov 1989 – 1991 však bolo konanie Moskvy správne a viedlo k zníženiu napätia v Európe. Predstavitelia ZSSR a neskôr Ruska dôverovali sľubom o nedeliteľnosti bezpečnosti, ktorú deklarovala Parížska charta z roku 1990. Sovietski politici tiež naivne uverili ústnym sľubom J. Bakera a H.‑D. Gentschera o ďalšom nerozširovaní NATO na Východ. Začiatkom 90-tych rokov sa Západ k tejto politike viac-menej hlásil, k zmene však začalo prichádzať od roku 1994. V roku 1994 totiž z územia Nemecka odišli poslední ruskí vojaci (z Poľska, ČSFR a Maďarska ešte skôr). Kým boli Rusi v Nemecku, nechceli západní politici o rozširovaní NATO príliš hovoriť. K rozšíreniu NATO na Východ nakoniec prišlo v rokoch 1999 a 2004 (neskôr pristúpili štáty západného Balkánu).

Z hľadiska Ruska však prišlo k najzásadnejšej zmene vzťahu so Západom kvôli jednostranným akciám USA a spol. Agresia NATO proti Juhoslávii z roku 1999 bez súhlasu BR OSN narušila medzinárodný právny poriadok po studenej vojne a agresia v Iraku 2003 ho úplne rozvrátila. Je smutné, že na týchto agresiách sa podieľala aj SR a dodnes nedokázala vlastnú účasť na vojne v Iraku ani len odsúdiť. Je tragédiou, že USA pri Kosove ani pri Iraku neusilovali o spoločné riešenia s RF, pretože Moskva v 90-tych rokoch preukázala ústretovosť, napr. počas zásahu NATO v Bosne 1995. Keď však Moskva pri Kosove alebo Iraku nesúhlasila, tak sa USA a spol. rozhodli konať i bez nej. Nie je preto prekvapením, že na jednostranné kroky Západu a rozpad medzinárodného práva reagovalo v 21. storočí aj Rusko postupným návratom k jednostranným krokom. Ich vyvrcholením bola zmena hraníc na Kryme v roku 2014. Odvtedy je v centre sporov medzi Západom a Ruskom práve Ukrajina.

 

Územná celistvosť a suverenita Ukrajiny

Z hľadiska záujmov i medzinárodného práva je správne, ak SR neuznáva jednostrannú zmenu hraníc v prípade Ukrajiny, podobne ako ju neuznáva ani v prípade Srbska – i keď porušovateľov srbskej územnej integrity nijako nesankcionuje. Rovnako ako zmeny hraníc však treba odmietnuť zasahovanie zahraničných štátov do vnútorných záležitostí Ukrajiny a tu nie je bez viny Západ, najmä kvôli organizovaniu demonštrácií v Kyjeve. Spomenúť treba dve revolúcie na Majdane: v rokoch 2004-05 išlo o tzv. oranžovú revolúciu a demonštrácie kvôli prezidentským voľbám. Tie v druhom kole tesne vyhral V. Janukovyč nad V. Juščenkom. Početné protesty pri tzv. oranžovej revolúcii však žiadali, aby sa voľby zopakovali aj tretíkrát. Demonštrácie vtedy budili dojem, že za V. Juščenkom stojí celá Ukrajina, avšak aj výsledok opakovaného tretieho kola bol veľmi tesný: V. Juščenko získal 51,99% hlasov (na tretie kolo prišlo o dva a pol milióna voličov menej). Bolo šťastím, že udalosti roku 2005 neskončili občianskou vojnou, takýto vývoj však nastal v rokoch 2013-2014. Vtedy pri demonštráciách na Majdane priamo vystupovali dokonca aj vedúci západní politici: nemecký minister zahraničia G. Westerwelle, americký senátor J. McCain či predstaviteľka EÚ pre zahraničnú politiku C. Ashtonová, atď. (Skúsme si predstaviť, že by sa na protivládnom a nelegálnom proteste v Bratislave zúčastnil napr. ruský minister…) Za zmienku stoja aj výroky V. Nulandovej z USA, ktorá v uniknutej nahrávke určovala, kto nemá byť prezidentom Ukrajiny.

Hoci sa téma územnej celistvosti Ukrajiny dotýka medzinárodných vzťahov, ide primárne o ústavný spor medzi Kyjevom, Krymom a ľudovými republikami. Pri hodnotení územnej celistvosti Ukrajiny nemožno v prvom rade zabúdať na protiústavný vývoj v Kyjeve vo februári 2014 a treba porozumieť dôvodom, pre ktoré ľudové republiky, ani Krym neuznali ústavný vývoj v Kyjeve. Revolucionári na Majdane vo februári 2014 totiž „odvolali“ prezidenta V. Janukovyča (prezident od 2010) protiústavným spôsobom. Ukrajinská ústava v čl. 111 presne definovala to, ako možno prezidenta odvolať. Okrem presne stanoveného postupu so zapojením najvyššieho i ústavného súdu bol treba súhlas trojštvrtinovej väčšiny poslancov (338 poslancov). Za „odvolanie“ ich však hlasovalo len 328. Aby obišli ústavou stanovený postup, tak poslanci protiústavne vyhlásili, že prezident prestal vykonávať svoje povinnosti. Následne sa revolucionári rozhodli odvolať päť nepohodlných sudcov ústavného súdu kvôli „porušeniu prísahy“.

Revolúcia na Majdane mohla pritom skončiť aj bez občianskej vojny a zásahu Ruska na Kryme, keby sa udalosti vyvíjali iným spôsobom. Keď lídri opozície (V. Kličko, A. Jaceňuk, O. Ťahnybog) postupne získali na uliciach Kyjeva prevahu, pokúsil sa V. Janukovyč 21. februára o dohodou s lídrami Majdanu o predčasných voľbách. Túto dohodu garantovali traja ministri zahraničia členských štátov EÚ (Nemecko, Francúzsko, Poľsko). V. Janukovyč svoju časť dohody splnil, ustúpil v otázke predčasných volieb i zmeny ústavy, opoziční predstavitelia však svoje sľuby dodržať nedokázali a V. Janukovyča v parlamente protiústavným spôsobom odvolali hneď nasledujúci deň, 22. februára. Keby dokázali s preberaním moci počkať do predčasných volieb, mohli zabrániť mnohým obetiam i rozpadu územnej celistvosti. V predčasných voľbách roku 2014 by oslabený V. Janukovyč určite prehral a iného silného kandidáta by už Donbas alebo Krym do volieb vytvoriť nedokázali. Efektné a rýchle víťazstvo demonštrantov sa však rýchlo zmenilo na neúspech.

Tým, že demonštranti v Kyjeve protiústavne zvrhli prezidenta V. Janukovyča, jednostranne zmenili aj ústavu. Prezidenta V. Janukovyča v r. 2010 volili totiž najmä obyvatelia Donbasu a Krymu a keď demonštranti v Kyjeve tento fakt vo februári 2014 jednostranne zmenili, uvedené regióny odmietli protiústavnú zmenu uznať. Na voľbách od roku 2014 už potom obyvatelia ľudových republík ani Krymu neparticipovali a zvolené orgány Ukrajiny neuznávali za svojich zástupcov. Tým sa stratila ústavná jednota, ktorá bola aj garantom územnej celistvosti Ukrajiny. Tento spor sa ešte v roku 2014 dal vyriešiť – buď násilím alebo kompromisom. Pokus násilne pripojiť Donbas však stroskotal ešte v roku 2014 (aj kvôli neoficiálnej ruskej pomoci), čím sa ukázali i limity násilných riešení. Jediným rozumným riešením tohto stavu v budúcnosti by mohol byť nový ústavný kompromis, ktorý by akceptovali tak Kyjev, ako aj ľudové republiky. Daný vývoj predpokladajú aj Minské dohody, riešenie však vyžaduje obojstranné ústupky. V prípade Krymu sa kompromis bude hľadať ešte ťažšie.

 

Nárast napätia

Už niekoľko týždňov varujú predstavitelia USA pred tým, že sa chystá ruský útok na Ukrajinu a vyzývajú svojich spojencov na čo najsilnejšiu podporu Kyjeva. V rámci tohto vývoja sa viaceré európske štáty rozhodli poskytnúť Ukrajine výzbroj. Podľa očakávania, túto tému využívajú aj viacerí politici štátov EÚ na vlastné ciele a napr. na Slovensku sa takto pokúšajú odôvodňovať nevýhodnú dohodu o obrannej spolupráci s USA. Spojené štáty išli dokonca tak ďaleko, že z Ukrajiny stiahli príbuzných diplomatického personálu. Tento krok však prekvapil aj ukrajinského prezidenta V. Zelenského, ktorý odmietol americkú rétoriku ako paniku, čím sa dostal i do konfliktu s americkou administratívou. Keďže však ruský útok nepredpokladá ani ukrajinský, ani ruský prezident, treba sa pýtať, čo touto rétorikou USA sledujú. Je možné, že USA si želajú útok ukrajinskej armády na Doneckú či Luhanskú ľudovú republiku, hoci pre Kyjev by išlo o riskantný krok. Dá sa čakať, že Rusi by Donbas aspoň nepriamo podporili a z toho by mohol vzniknúť väčší konflikt.

Je zrejmé, že z eskalácie konfliktu by mohli veľa získať práve USA. Ak by Ukrajina obsadila Donbas, tak by sa oslabila ruská pozícia v Európe a potvrdila „správnosť“ americkej politiky. Ak by ale vďaka ruskej pomoci ľudové republiky útok Kyjeva odrazili, pre Američanov by to bol iba ďalší dôkaz ruskej agresie. Potom by mohli pokračovať v posilňovaní „obrany“ proti ruskej hrozbe a utvrdila by sa aj ich pozícia ako garanta bezpečnosti spojencov v Európe. Naopak, nie je jasné, čo by z vojny s Ukrajinou získala Moskva. Rusi síce v roku 2014 obsadili Krym, ale hoci vtedy mohli ľahko ovládnuť oveľa väčšie územie, neurobili to. Prečo by to teda robili teraz? Pre Rusko by pripojenie častí východnej Ukrajiny predstavovalo skôr príťaž, ktorá navyše nemá takú strategickú hodnotu ako Krym.

Aj ekonomicky je Ukrajina zlyhávajúci štát s nepatrným nominálnym HDP na 1 obyvateľa, menším než napr. Jordánsko. Ukrajina beznádejne zaostáva dokonca aj v porovnaní s väčšinou bývalých sovietskych republík. Pre porovnanie, Bielorusko má dvakrát väčší HDP na 1 obyv. a Rusko dokonca trikrát (tu). Paradoxne, v roku 1991 patrila Ukrajina medzi tie bohatšie republiky a zaostávať začala až v 21. storočí. Na druhej strane však treba povedať, že ani v prípade Ruska nie je rozvoj taký, aby dokázalo presvedčivo zvládnuť svoje vnútorné ekonomické výzvy. Prezident V. Putin síce odstránil niektoré oligarchické excesy 90-tych rokov, po dvadsiatich rokoch pomerne úspešnej stabilizácie však už tento program nestačí. Je potrebné, aby snahu o vnútornú a vonkajšiu stabilitu doplnili nové politické a ekonomické idey. Tie by mohli presvedčivejšie pôsobiť aj na susedov Ruska, vrátane Ukrajiny.

 

Zelenského dilema

Netreba zabúdať, že aj rozpútavanie hystérie okolo údajného ruského útoku spôsobuje Ukrajine nezanedbateľné ekonomické škody. V celej Európe je problémom rastúca inflácia, pre chudobných ukrajinských občanov je však ešte horším rizikom. To platí i kvôli prudkému nárastu cien energií. Zvlášť nepríjemné je to pre prezidenta V. Zelenského, ktorého Ukrajinci v roku 2019 zvolili preto, lebo sa miesto vojny chceli viac koncentrovať na ekonomický rozvoj. V. Zelenský dával pred voľbami veľa rôznych sľubov a na väčšinu už Ukrajinci zabudli. Pri rastúcich cenách energií mu však budú určite pripomínať jeho zásadný sľub pre oblasť energetiky: že urobí Ukrajinu sebestačnou pri spotrebe plynu. Úplne opomeniem ďalšie predvolebné sľuby, ktoré sa kvôli inflácii stávajú iluzórnymi.

Najzásadnejší dôvod, prečo Ukrajinci v roku 2019 zvolili V. Zelenského však spočíval v tom, že sa dokázal odlíšiť od militaristickej politiky P. Porošenka. Útok na Donbas by však bol v rozpore s týmito očakávaniami. Je tiež známe, že prezident V. Zelenský musí čeliť skupine militaristov vo vláde a armáde, ktorí si želajú pokračovanie vojenskej konfrontácie. Keďže majú podporu USA, bez amerického súhlasu ich zosadiť nemôže. V. Zelenský si uvedomuje, že vojna na Ukrajine nezávisí len od neho, avšak za prípadný vojenský neúspech bude niesť zodpovednosť práve on. Vie, že keby začal útok na Donbas a ten by ľudové republiky s ruskou pomocou odvrátili, militaristi by obvinili jeho. Začali by hovoriť o Zelenského neschopnosti, ktorá bola príčinou porážky, zatiaľ čo umiernenejšia časť verejnosti by mu vyčítala porušenie predvolebných sľubov.

 

Ukrajina do NATO?

Hlavnou oblasťou sporov medzi Západom a Ruskom sa v poslednom období stala téma Ukrajiny v súvislosti s rozširovaním NATO. Pri otázke vstupu Ukrajiny do NATO boli USA tradične viac otvorené než veľké štáty západnej Európy. Ak by sa stala Ukrajina členom organizácie, stali by sa aj jej hraničné spory s RF spormi NATO. Ukrajina by sa potom mohla dovolávať aliančnej solidarity a s podporou USA požadovať od západnej Európy tvrdšie sankcie voči Rusku. Ukrajina by tým oslabovala spoluprácu Nemecka, Francúzska a Ruska, obmedzovala snahy o samostatnú európsku politiku a tým napomáhala hegemónii USA na kontinente. Už v roku 2008, dávno pred zmenou hraníc na Kryme, sa na summite v Bukurešti vážne rokovalo o vstupe Ukrajiny a Gruzínska do NATO, tento návrh však zablokovali práve Nemecko s Francúzskom. Napriek tomu sa na summitoch NATO téma každoročne objavuje a v dokumentoch z týchto stretnutí sa tradične zdôrazní perspektíva členstva Ukrajiny a Gruzínska v NATO. V posledných mesiacoch tému vstupu Ukrajiny do NATO tematizuje Rusko a žiada garancie, aby k takému kroku neprišlo. Takúto garanciu USA a spol. odmietajú s odvolaním sa na neprijateľnosť sfér vplyvu v Európe. To je formálne správna požiadavka, hoci je očividné, že USA si sféry vplyvu udržuje v rôznych oblastiach sveta, napr. v Latinskej Amerike (napr. kubánska kríza), ale aj na Blízkom Východe, kde USA držia vojakov často bez ohľadu na názor tamojších vlád.

Trend zhoršovania vzťahov cez rozširovanie NATO sa prejavil už po vstupe pobaltských štátov. Hoci v súčasnom spore Pobaltia a Ruska nie je nikto bez viny, pobaltské štáty s tichou podporou USA vytvárajú mnoho zbytočných provokácií voči RF. Napr. Estónsko v roku 2006 uzavrelo s Ruskom zmluvu o hraniciach, avšak pri ratifikácii v estónskom parlamente do nej jednostranne doplnilo text s hodnotením histórie. Rusko kvôli tomu od ratifikácie odstúpilo a napriek určitému pokroku v roku 2013, nie sú hranice dodnes zmluvne zakotvené. Zbytočnou provokáciou je aj etnokratická diskriminácia ruského etnika (viac tu). Moskva nezabudla, že už po roku 1991 boli v Pobaltí statisíce etnických Rusov zbavené občianstva ako „potomkovia okupantov“ a množstvo z nich ho dodnes nedostalo. Práve vďaka odňatiu volebného práva rusko-jazyčnému obyvateľstvu bola v Pobaltí umlčaná proruská orientácia v politike. Ak odhliadnem od dlhoročného sporu o štátne občianstvo miestnych Rusov, zaráža najmä postup voči ruskému jazyku. Napr. v Lotyšsku zakázali bilinguálnu výučbu s ruským jazykom na stredných školách (pozri tu), hoci bilinguálna výučba v angličtine či nemčine ďalej pokračuje. A túto diskrimináciu bránia aj slovenskí vojaci umiestnení v Lotyšku ako náš spojenecký záväzok…

Pri otázke vstupu Ukrajiny do NATO je zaujímavý aj fakt, že súčasný prezident V. Zelenský pred voľbami 2019 hlásal, že urobí o vstupe do NATO referendum, dodnes ho však nevypísal. Je možné, že referendum by bolo úspešné, avšak nie je to vôbec isté. Naopak, referendum by sa mohlo stať aj spôsobom hlasovania o (ne)dôvere vládnej moci v čase pandémie. Okrem toho, prozápadné sily boli dosť vystrašené faktom, keď sa na začiatku roku 2021 najpopulárnejšou stala strana proruského politika V. Medvedčuka. Zrejme aj preto voči nemu rozbehli pochybné procesy, zavreli ho do domácej väzby a zakázali aj vysielanie viacerých nepohodlných médií. Celkovo, na Ukrajine dnes nepanuje až tak silné nadšenie pre oficiálne ciele politiky, ako sa to pokúšajú sprostredkovať tamojší vládcovia či médiá a výsledky hlasovaní nie sú v situácii pandémie dostatočne predvídateľné.

 

Platy pre sestry, nie na zbrane

Na záver možno iba konštatovať, že pri súčasných sporoch medzi Ukrajinou, Ruskom a Západom existuje snaha hľadať vinníka na druhej strane, je to však veľmi nepresný obraz. Kde sa dvaja, resp. traja sporia, nikto nie je bez viny! To čo v súčasnosti treba zrejme najviac, je znížiť napätie a emócie. Na škodu by nemuselo byť ani dočasné moratórium na vstup Ukrajiny do NATO, povedzme na 10 rokov. To by budúce členstvo Ukrajiny úplne nevylučovalo, a súčasné napätie s Moskvou by sa tým znížilo. Miesto dodávok zbraní by na Ukrajinu mala smerovať skôr zdravotnícka pomoc a západné štáty by túto krajinu nemali zneužívať ako rezervoár lacnej pracovnej sily v oblasti zdravotníctva. Situácia s lekármi a sestrami je tam ešte oveľa horšia než na Slovensku. Tým, že počas pandémie „kradneme“ tomuto zlyhávajúcemu štátu zdravotné sestry a posielame zbrane, Ukrajinu destabilizujeme. Miesto nových zbraní, treba poslať ukrajinským lekárom a sestrám príspevok k ich biednym platom, aby zostali doma. Ak chce NATO skutočne pomôcť, malo by Ukrajine poslať trinásty plat pre jej lekárov a sestry. Slovensko však takto pomôcť nedokáže: Nie sme totiž schopní dať trinásty plat ani našim lekárom a sestrám, hoci na netransparentné nákupy zbraní je peňazí vždy dosť.

 

Vojna nie je riešenie!  

26.02.2022

Vo štvrtok ráno 24. februára prezident Vladimír Putin rozhodol o vykonaní špeciálnej vojenskej operácie na Ukrajine. Bez ohľadu na to, čo tomuto vývoju predchádzalo, ide o protiprávny krok, ktorý treba odsúdiť. Vojna je vždy zlom, nikdy nie je riešením! Akty vojnového násilia a straty na ľudských životoch treba čo najskôr zastaviť! Zhoršovanie vzťahu Ruska [...]

Predvolebné sľuby poslancov a obranná dohoda s USA

07.02.2022

V Národnej Rade SR sa v najbližších dňoch bude hlasovať o návrhu dohody o spolupráci v oblasti obrany s USA (parlamentná tlač 879). Ide o veľmi zásadné hlasovanie pre budúcnosť Slovenska a práve pri ňom by si poslanci mali prečítať čl. 2 ods. 1 ústavy: „Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov [...]

Prezidentka a ľudské práva: Dubaj verzus Peking

04.02.2022

Jedným z hlavných problémov Slovenska v posledných rokoch je extrémny dvojaký meter, ktorý sa objavuje pri najrôznejších témach – od privilégií politikov počas pandémie až po ochranu detí. Tento meter cítiť zvlášť silno pri hodnotení situácie s ľudskými právami v zahraničí. Príkladom takého postupu bolo rozhodnutie Z. Čaputovej necestovať na [...]

Nehoda vozidla s nelegálnimi migrantmi

Pri tragickej nehode v Tornali vyhasli štyri životy

04.12.2022 21:20

K dopravnej nehode dvoch osobných motorových vozidiel došlo podvečer na ceste v Behynciach, časti Tornale.

vojaci ukrajinskí českí

Ukrajinskí vojaci už dorazili do Česka. Armáda im pomôže s výcvikom

04.12.2022 19:35

Podľa českej ministerky obrany je prioritou pomoc s výcvikom v záujme úspešného boja proti ruskému agresorovi.

Bratislava Vianočné Trhy Rozsvietenie Strom BAX

Hygienici upozorňujú, čo si všímať v stánkoch na vianočných trhoch

04.12.2022 19:05

Dôležitá je čistota pomôcok, vhodná ochrana vystavených nebalených pokrmov, či používanie jednorazových rukavíc.

Maroš Žilinka

Pred domom generálneho prokurátora Žilinku protestovali občania

04.12.2022 17:20

Nespokojní občania nesúhlasia s jeho pôsobením na Generálnej prokuratúre.

Branislav Fábry

Štatistiky blogu

Počet článkov: 399
Celková čítanosť: 2088394x
Priemerná čítanosť článkov: 5234x

Autor blogu

Kategórie

Odkazy