brankof.blog.pravda.sk

Dňa 17. novembra 2016 plenárne zasadnutie Tretieho výboru Valného zhromaždenia OSN schvaľovalo návrh rezolúcie č. A/C.3/71/L.45 proti glorifikácii nacizmu, neo-nacizmu a iných praktík, ktoré prispievajú k posilňovaniu súčasných foriem rasizmu, rasovej diskriminácie, xenofóbie a súvisiacej intolerancie (ďalej len „rezolúcia proti nacizmu“). Po jednoznačnom hlasovaní v treťom výbore je viac ako jasné, že návrh rezolúcie prejde aj vo Valnom zhromaždení OSN. Napriek tomu zostáva veľa otázok, ktoré by si zaslúžili kritické zhodnotenie.

Návrh rezolúcie proti nacizmu predkladalo niekoľko desiatok štátov na čele s Ruskom, Čínou a Indiou. Tak ako po minulé roky, aj tentoraz dokument našiel širokú podporu v Latiskej Amerike, Afrike a Ázii a 131 členov OSN hlasovalo za rezolúciu. Naopak, traja členovia OSN boli proti (USA. Palau, Ukrajina) a 48 štátov sa zdržalo (najmä z Európy). Zdržanie sa je pritom faktickým hlasovaním proti rezolúcii, podobne ako v pri hlasovaní v Národnej rade SR. Je smutné, že práve Západ, kde sa nacizmus zrodil, rezolúcie proti nemu nepodporuje. Nejde pritom o maličkosť, veď rezolúcia proti nacizmu je asi najdôležitejším globálnym dokumentom, ktorý by mal každoročne vyjadrovať postoj celého ľudstva k tejto ideológii.

Na texte rezolúcie pritom nie je nič, kvôli čomu by ho Európania nemohli podporiť. Dokument v mnohom odráža i oficiálnu rétoriku Bruselu o nacizme: spomínajú sa tam viaceré súvisiace témy: náboženská a rasová nenávisť, antisemitizmus, Islamofóbia a mnohé iné prejavy xenofóbie. Dokument tiež poukazuje na problematiku extrémizmu, diskriminácie menšín, odsudzuje popieranie Holocaustu, nenávistné prejavy na Internete a sociálnych sieťach, a pod. Text je formulovaný tak, aby ho mohli podporiť aj európski politici. Tí však majú s rezolúciou očividný problém: nevystupujú síce voči rezolúcii priamo, ale snažia sa ju zmariť tým, že sa „zdržia“ hlasovania.

Tohtoročná rezolúcia proti nacizmu nie je prvá, voči ktorej Západ vystupuje. Už od roku 2005 sa vo Valnom zhromaždení každoročne objavujú návrh rezolúcií s veľmi podobným textom. Pôvodne sa v nich poukazovalo viac na nebepečenstvo rasizmu a xenofóbie, postupne však vzrastal význam kritiky nacizmu. Od roku 2007 sa stále viac reaguje aj na ničenie a hanobenie pamätníkov tých, ktorí proti nacizmu bojovali a od roku 2012 je kritika glorifikácie nacizmu zdôraznená i v názve rezolúcie. Výsledok je však vždy rovnaký: Západ hlasuje proti alebo sa zdrží, zatiaľ čo zvyšok sveta rezolúciu nadšene podporuje.

Opakovane sa objavovali i západné pokusy zdôvodniť odmietanie rezolúcií proti nacizmu, boli však veľmi nepresvedčivé. Podľa USA „rezolúcia má priveľmi úzky rámec a politické pozadie“. Ani USA však neuviedli výhrady voči samotnému textu, ale len voči jeho „pozadiu“ alebo „rámcu“. Ich názor na rámec a pozadie ale svet nezdieľal. V minulosti sa zase hovorilo o tom, že do rezolúcií proti nacizmu treba pridať i kritiku „sovietskeho totalitarizmu“. To bola prefíkaná taktika ako zmariť rezolúciu, pretože takto by rezolúcia stratila podporu mnohých krajín tretieho sveta, ktoré s analógiou nacizmu a komunizmu nesúhlasia. Ak však majú na Západe pocit, že v OSN treba odsúdiť sovietsky komunistický režim, nech o „sovietskom totalitarizme“ pripravia samostatnú rezolúciu. Mnohé témy, od stalinizmu až po neokolonializmus by si zaslúžili rezolúciu, ale nemali by slúžiť na marenie rezolúcie o nacizme.

Samozrejme, že existujú otvorené témy i pri tejto rezolúcii. Dôležitou otázkou pri rezolúcii proti nacizmu je to, či dokument príliš neobmedzuje slobodu prejavu, keď vyzýva na zákaz a zastavenie určitých konaní podporovateľov neonacizmu. Je pravda, že sloboda prejavu by totiž mala byť dostatočne široká, zákazy nacistických prejavov sú často kontraproduktívne a spoločnosť by mala nájsť iné spôsoby boja proti nacizmu. Lenže podobná argumentácia proti rezolúcii by mohla zaznieť iba od štátov, ktoré slobodu prejavu chápu veľmi široko aj vo svojom vnútroštátnom práve. To však nie je prípad väčšiny európskych štátov, ktoré sa zdržali. Predmetom diskusie môže byť aj definícia pojmu nacizmus, ktorý nemožno vždy presne vymedziť. Návrh rezolúcie však bol preto pri vymedzovaní pojmu opatrný a odvolával sa na niektoré medzinárodno-právne dokumenty, vrátane dokumentov Norimbergského tribunálu. Pri výhradách proti rezolúcii o nacizme treba tiež zdôrazniť, že  ide o rezolúciu Valného zhromaždenia OSN a tá nemá záväzný charakter ako rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN.

Žiaľ, aj SR sa pri hlasovaní v OSN zdržala. Nejde pritom o prvú rezolúciu proti nacizmu a rasizmu vo Valnom zhromaždení OSN, pri ktorej naša vláda zaujala zdržanlivé stanovisko. Naopak, SR sa zdržala takmer vždy. Výnimku tvorí len rok 2011, keď SR počas vlády I. Radičovej hlasovala proti rezolúcii. Samozrejme, treba povedať, že vtedy proti rezolúcii hlasovali aj niektoré ďalšie štáty EÚ, i keď zďaleka nie všetky. Lenže práve tento postoj vzbudil otázniky a preto už pri ďalších hlasovaniach sa štáty EÚ opäť zdržali, a to vrátane Lotyšska a Estónska. Zdržanie má fakticky účinky hlasovania proti, ale štáty oficiálne môžu tvrdiť, že zaujali k rezolúcii neutrálny postoj.

Odmietavý postoj SR, ako aj odmietavý postoj ďalších európskych štátov, sa pritom len ťažko zdôvodňuje a to aj vzhľadom na domácu rétoriku. Návrh rezolúcie obsahuje totiž práve tie argumenty, ktoré sa objavujú pri nacizme aj v našej verejnej diskusii. Týmito argumentmi sa zdôvodňovali napr. trestno-právne novely v boji proti extrémizmu. Hoci nacizmus jasne odsudzujem, viaceré trestno-právne zmeny považujem za veľmi nešťastné a ľahko zneužiteľné, o čom som už písal. Navyše vôbec nechápem, ako je možné, že SR kvôli pravicovému extrémizmu prijíma takéto zákony a súčasne nedokáže podporiť rezolúciu proti nacizmu v OSN…

Zvlášť zaujímavá bola časová zhoda prijímania rezolúcie a štátneho svatku 17. novembra, keď sme si na Slovensku pripomínali tzv. Deň boja za slobodu. Pri tejto príležitosti sa objavovali aj rôzne verejné podujatia a mediálne relácie, kde jednou z hlavných tém bol práve problém nárastu pravicového extrémizmu. Predstavitelia SR v tento deň pravicový extrémizmus všemožne kritizovali a odmietali, avšak keď mali možnosť možnosť vyjadriť svoj postoj k nacizmu aj na najvyššom fóre v OSN, akosi zaváhali…

Veľmi zaujímavé boli aj informácie o rezolúcii proti nacizmu v našich médiách. Hoci uvedené rezolúcie sú prijímané každoročne, v médiách sa o slovenských postojoch v minulých rokoch akosi mlčalo. Pritom práve slovenský postoj voči nacimzu v OSN by si zaslúžil širokú verejnú diskusiu. Napriek mediálnemu mlčaniu však z internetu postupne začali prenikať informácie o dvojitom metri našich politikov: doma horlia proti tzv. pravicovému extrémizmu, ale v zahraničí sa pri nacizme správajú oportunisticky. Skutočným dôvodom, prečo SR odmietla podporiť návrh rezolúcie proti nacizmu v OSN, bola zrejme snaha podporiť našich „spojencov“, najmä v Pobaltí. Preto im tolerujeme to, čo by sme našim občanom nikdy nedovolili.

Nie je prekvapením, že práve v Pobaltí a na Ukrajine majú nacistické idey, kritizované v rezolúcii, veľmi veľkú podporu. Ešte počas ukrajinského Majdanu 2013/2014 sa obdivovatelia nacistov stali významnou silou v štáte. Ich podiel na rozhodovaní je dodnes neprehliadnuteľný a niektorí sa dostali aj do najvyšších štátnych funkcií – predseda parlamentu A. Parubij. Vzhľadom na tento vývoj sa nebolo možné diviť, že Ukrajina po Majdane zmenila svoj postoj k rezolúciám proti nacizmu v OSN.

Uvedená zmena je zaujímavá aj vzhľadom na to, že rezolúcie proti nacizmu pred rokom 2014 Ukrajina podporovala. Počas vlády prezidenta V. Janukovyča za tieto rezolúcie dokonca hlasovala, avšak ani počas prezidenta V. Juščenku (2005-2010) Ukrajina nehlasovala proti. Zmena postoja k rezolúcii o nacizme sa objavila v roku 2014 a to súčasne s niektorými škadalóznymi vyjadreniami ukrajinských politikov (A. Jaceňuk: ZSSR napadol nacistické Nemecko). Vznikla preto oprávnená otázka, čo všetko sa na Ukrajine po roku 2014 vo vzťahu k nacizmu zmenilo.

Pokiaľ ide o Lotyšsko a Estónsko, obhajoba nacizmu tam bola a je úzko spätá so vzťahom k Rusku a k tamojším Rusom. V oboch krajinách po roku 1991 odňali volebné právo väčšine osôb ruskej národnosti. Išlo o skoro tretinu tamojšej populácie, zväčša ľudí, ktorí sa tam narodili a pred rokom 1991 do orgánov Lotyšskej a Estónskej SSR riadne volili. Odňatím volebného práva sa tam však zmenili aj hlasovacie pomery. Bez volebnej účasti príslušníkov ruskej menšiny získali významný vplyv nielen prozápadné, ale aj pronacistické politické strany. Je otázne, či by sa niekedy našla podpora pre zákony, glorifikujúce Waffen SS, keby mali v Pobaltí právo voliť všetci tamojší Rusi.

Žiaľ, politické strany, ktoré voči Rusom presadzovali umiernenejšie postoje, boli vo voľbách znevýhodnené, pretože množstvo ich potenciálnych voličov nemalo a stále nemá volebné právo. To bol i problém zmierlivých centristov, ktorí v Estónsku prehrali niekoľko volieb len preto, lebo estónski nacionalisti mohli ísť voliť všetci, zatiaľ čo príslušníci ruskej menšiny iba z časti. Žiaľ, nacionalistická politika v Pobaltí je kvôli diskriminácii aj hlúpo vyzývavá. Napr. keď v roku 2007 podpísali po dlhých rokovaniach Rusko a Estónsko zmluvu o štátnej hranici, tak k nej pri ratifikácii estónski poslanci jednostranne pripojili text s protiruským hodnotením histórie. To viedlo k tomu, že Moskva od ratifikácie odstúpila a napriek istému pokroku z rokov 2013/14 zmluva dodnes neplatí.

Najznámejšou nacistickou provokáciou v Pobaltí je zrejme každoročný pochod 16. marca, počas sviatku lotyšských Waffen SS. V tomto roku na pochode zúčastnilo „len“ 13 poslancov, ale v minulosti na pochode participovala aj mnohí členovia súčasnej lotyšskej vlády. Naši ministri si na Rade EÚ s nimi možno radi pohovoria o tom, ako bojovať s nárastom extrémizmu v Európe…

Zaujímavé sú aj analógie výrokov niektorých pobaltských a slovenských politikov. Napr. súčasný minister spravodlivosti Estónska U. Reinsalu pred voľbami do Európskeho parlamentu v roku 2014 (vtedy vo funkcii ministra obrany) varoval pred kandidátmi ruskej národnosti a vyhlásil, že EP sa nesmie stať miestom, ktoré poslanci za Estónsko zmenia na fórum, kde sa bude kritizovať jazyková politika Estónska. Jeho výzva bola v mnohom podobná výzve, ktorú nedávno na facebooku publikoval neoľudák R. Steigauf proti maďarským politickým stranám na Slovensku a dostal za to 40 mesiacov nepodmienečne. Bude zaujímavé sledovať, ako bude ministerka L. Žitňanská zo strany Most-Híd komunikovať na pravidelných rokovaniach ministrov EÚ so svojim rezortným kolegom z Estónska…

Žiaľ, protiruská politika je jedným z kľúčových dôvodov neochoty Slovenska a ďalších krajín Západu podporiť rezolúcie proti nacizmu v OSN. Kým totiž budú v Pobaltí pochodovať Waffen SS, vykrikovať protiruské heslá a veľká časť miestnych Rusov nebude môcť voliť, vzťahy Pobaltia s Ruskom budú napäté. To zrejme vyhovuje niektorým militaristom na Západe, pretože v čase napätia s Ruskom môžu lepšie presviedčať obyvateľstvo o potrebe zbrojiť a plniť si tak „spojenecké záväzky“.