brankof.blog.pravda.sk

Jednou z hlavných tém zahraničnej politiky každého nového amerického prezidenta je otázka Blízkeho Východu. Preto sa už počas volebnej kampane D. Trump vyjadroval o Blízkom Východe veľmi nekompromisne, hovoril sa aj o islame a moslimoch, pričom jeho vyjadrenia budili obavy arabských predstaviteľov. Po nástupe do úradu však nový prezident urobil viacero výrokov, ktoré nie sú úplne totožné s vyjadreniami pred voľbami a to trochu spochybňuje určitosť jeho blízko-východnej politiky.

Nová politika voči Izraelu?

Pokiaľ ide o Blízky Východ, prezident D. Trump sa počas volebnej kampane prejavoval najmä veľké sympatie voči Izraelu. Neskôr kritizoval i decembrovú rezolúciu BR OSN o Izraeli, ako aj Obamovu administratívu za to, že danú rezolúciu nevetovala. Za mimoriadny krok podpory pre Izrael však treba považovať Trumpov výrok, že premiestni americké veľvyslanectvo z Tel Avivu do Jeruzalema. Ide o zásadné vyjadrenie, pretože týmto krokom by USA fakticky uznali anexiu východného Jeruzalema Izraelom. Izrael vojensky obsadil východný Jeruzalem už v roku 1967, avšak až v roku 1980 vyhlásil Knesset suverenitu nad celým zjednoteným územím Jeruzalema, ktorý označil ako celok za hlavné mesto Izraela. Zákonom z roku 1980 sa tak formálne dokonala anexia Jeruzalema.

Problém je však v tom, že pri anexii východného Jeruzalema išlo o flagrantné porušenie medzinárodného práva, ktoré je závažnejšie než všetko, čo sa udialo na Kryme v roku 2014. V oboch prípadoch prišlo k vyhláseniu suverenity nad územím iného štátu bez súhlasu predchádzajúceho územného suveréna, avšak v prípade Jeruzalema išlo o násilný spôsob pripojenia a na rozdiel od Krymu neexistoval ani súhlas či referendum tam žijúceho obyvateľstva. Jednostranná zmena hraníc na Kryme bola ďaleko legitímnejšia než jednostranná zmena hraníc v Jeruzaleme.

Proizraelská politika sa od D. Trumpa očakávala aj vzhľadom na silné zastúpenie proizraelských síl v jeho administratíve. Dokonca aj Trumpova dcéra Ivanka prestúpila na judaizmus kvôli tomu, aby si mohla zobrať za manžela silno veriaceho J. Kushnera. Lenže po nástupe do funkcie si D. Trump uvedomil, že jeho jednostranná proizraelská politika prináša skôr nevýhody, keďže USA sú už i v súčasnosti vnímané medzi Arabmi ako nepriateľský proizraelský štát. D. Trump kvôli tomu urobil určitý krok opačným smerom, keď vyhlásil, že rozširovanie osád na okupovaných palestínskych územiach by nemuselo prospievať mierovému procesu. Podobne aj Trumpov postoj v otázke sťahovania veľvyslanectva začal byť po nástupe do funkcie zdržanlivejší.

V prípade nových výrokov D. Trumpa ide zrejme o signál, že USA nebudú bezvýhradne schvaľovať všetky kroky izraelskej vlády. Doterajšie výroky D. Trumpa svedčili skôr o tom, že USA opustili cestu hľadania mierového riešenia sporov medzi Izraelom a Palestíncami, avšak ani nová administratíva nechce túto možnosť úplne opustiť. V posledných rokoch vplyv USA na Blízkom Východe poklesol, najmä kvôli vývoju v Sýrii  a keby USA vystupovali ako to sľuboval D. Trump vo volebnej kampani, mohli by stratiť svoje postavenie hlavného sprostredkovateľa mierového procesu. Napriek tomu, že mierový proces dnes vyzerá bezperspektívne, je dominantné postavenie USA pri rokovaniach medzi Izraelcami a Palestíncami jedným zo symbolov ich veľmocenského statusu v regióne.

Kauza irackej ropy

Rozporuplné vzťahy medzi novou administratívou USA a Blízkym Východom potvrdil aj ďalší výrok D. Trumpa. Pri diskusii o úlohe USA v Iraku sa D. Trump vyjadril, že USA sa mali zmocniť irackej ropy. Toto tvrdenie pôsobilo a pôsobí z hľadiska obrazu USA v zahraničí veľmi škodlivo, lebo USA sa dlhodobo snažia vytvárať o svojej zahraničnej politike nesebecký obraz. Aj iracká vláda sa už niekoľko rokov snaží ospravedlniť svoju vojenskú spoluprácu s nenávidenými USA a preto sa usiluje vo verejnosti nejatriť rany z roku 2003. Výrok D. Trumpa o irackej rope nie je síce pre irackú verejnosť príliš prekvapivý, pretože iba potvrdzuje rozšírené presvedčenie o dôvodoch americkej prítomnosti v Iraku, rozhodne však neposilňuje nadšenie pre ďalšiu spoluprácu s USA. Navyše, odňatie irackej ropy Američanmi by bolo ako také v rozpore s medzinárodným právom.

Na výroky D. Trumpa o irackej rope reagovali i viacerí predstavitelia jeho administratívy, najmä viceprezident M. Pence a minister obrany J. Mattis, ktorí sa snažili dopad uvedeného výroku zmierniť. Výroky D. Trumpa pôsobili veľmi nevhodne  najmä pre ministerstvo obrany, pretože krátko po výrokoch začala nová vojenská ofenzíva irackej armády a jej spojencov proti Mósulu. Trumpova administratíva chce zintenzívniť boj proti ISIL v Iraku a preto sa minister J. Mattis ponáhľal ubezpečiť irackú vládu, že USA v Iraku sledujú úplne iné ciele než jeho ropu. Je pravdepodobné, že Bagdad podobným ubezpečeniam nebude príliš veriť, ale vzhľadom na potrebu vojenskej spolupráce s USA nebude požadovať ani stiahnutie jednotiek USA po dobytí mesta Mósul.

Vojenská prítomnosť USA v regióne bude pokračovať už preto, lebo D. Trump požadoval ako hlavný cieľ svojej blízko-východnej politiky zničenie ISIL. Na zničenie tejto organizácie by však novej administratíve veľmi pomohla spolupráca s krajinami ako Rusko a zrejme aj preto sa D. Trump obklopil ľuďmi s menej rusofóbnym videním sveta. Lenže ako je známe, vplyvné skupiny v USA nie sú naklonené spolupráci s Ruskom a vytvárajú silný protitlak. Opätovným dôkazom tohto faktu bolo odvolanie poradcu pre národnú bezpečnosť generála M. Flynna. Dôvod, že M. Flynn neinformoval o kontaktoch s ruskými predstaviteľmi a preto musí odstúpiť, nepôsobí príliš presvedčivo, avšak kauza ukazuje, že cesta k hlbšej spolupráci medzi USA a Ruskom nie je príliš reálna ani na Blízkom Východe.

Výzva pre každého prezidenta

Niet pochýb, že Blízky Východ patrí medzi hlavné výzvy každej novej administratívy a každý nový prezident hľadá svoj vlastný prístup k regionálnym výzvam. Prezident B. Obama sa na začiatku svojho funkčného obdobia pokúsil vystupovať jemnejšie, hlásal hodnotovú politiku a priznával spoluvinu USA za situáciu na Blízkom Východe. Skutočné kompromisy však robil iba zriedkavo a práve počas jeho vlády sa USA dopustili veľmi závažných zločinov. Okrem nadmerného množstva protiprávnych útokov prostredníctvom bezpilotných lietadiel podporoval B. Obama revolúcie v arabskom svete a v niektorých krajinách zasahoval i priamo vojensky (Líbya, Sýria). Navyše, nedokázal splniť dokonca ani len sľub o uzavretí neslávneho väzenia v Gunatanáme.

Na rozdiel od B. Obamu sa nový prezident rozhodol používať tvrdý jazyk, ktorý je menej diplomatický, avšak zrejme úprimnejší. D. Trump si uvedomuje, že súčasná situácia mu ani neumožňuje postup, aký zvolil B. Obama pred začiatkom tzv. arabskej jari. Zatiaľ čo B. Obama hlásal na Blízkom Východe ideologické predstavy, ktoré neskôr rezonovali i počas tzv. arabskej jari, nový prezident vníma región cez výnosy a náklady pre USA. D. Trump si tiež uvedomuje, že arabskí predstavitelia od neho očakávajú len málo a preto ich ani nemôže ani príliš sklamať. To je jeho nevýhoda i výhoda súčasne.