brankof.blog.pravda.sk

V posledných týždňoch sa vo viacerých štátoch západnej Európy mali konať verejné zhromaždenia tam žijúcich tureckých občanov s predstaviteľmi tureckej vlády. V Nemecku, Holandsku, Rakúsku a Švajčiarsku však boli tieto zhromaždenia zakázané alebo vstup predstaviteľom tureckej vlády znemožnený. Oficiálne sa spomínali rôzne dôvody zákazov, fakticky sa ale uvedené krajiny rozhodli obmedziť slobodu prejavu a zhromažďovania kvôli nesúhlasu s konaním tureckej vládnej moci a čiastočne kvôli predvolebnej kampani doma.

Osobne nepatrím medzi obhajcov tureckého prezidenta R. T. Erdogana a na rozdiel od niektorých slovenských politikov nepovažujem Turecko za „ostrov stability“. Naopak, tureckú zahraničnú politiku na Blízkom Východe som opakovane kritizoval a masové zatýkanie po júlovom pokuse o prevrat vnímam taktiež negatívne. Avšak napriek tomu musím upozorniť na mnohé zamlčované skutočnosti, ktoré komplikujú jednostranný obraz, poskytovaný mainstreamovými médiami o celom spore.

V článku sa budem venovať nasledujúcim témam:

• Turecké ústavné referendum

• Západní politici v Kyjeve

• Dôvody tureckej reakcie

• Analógie s nacizmom

• Dnes Turecko, zajtra Ukrajina?

Dôvodom tureckých zhromaždení v západnej Európe je ústavné referendum, ktoré sa má konať 16. apríla 2017 a tureckí voliči v ňom budú rozhodovať o osemnástich dodatkoch k ústave z roku 1982. Už v januári tieto dodatky schválil turecký parlament potrebnou trojpätinovou väčšinou (339 z 550 poslancov). Mnoho politických síl v Turecku na čele s Republikánskou ľudovou stranou CHP a prokurdskou HDP síce ústavné zmeny odmieta, avšak vládna strana AKP, ktorá má sama 316 mandátov, dokáže spolu s nacionalistickou MHP získať pohodlnú ústavnú väčšinu. Ústavné referendum navyše podporujú aj niektoré menšie islamské strany.

Vo všeobecnosti možno povedať, že navrhovaná novela ústavy posilňuje právomoci prezidenta a oslabuje parlament. Ide najmä o odstránenie funkcie predsedu vlády. Väčšina vládnych právomoci prejde na prezidenta, posilní sa jeho normotvorná činnosť (dekréty) a právo menovať ministrov. Právomoci prezidenta vzrastú i pri tvorbe štátneho rozpočtu, vyhlasovaní výnimočného stavu či pri rozpustení parlamentu. Z ďalších návrhov treba uviesť, že počet poslancov sa má zvýšiť z 550 na 600 a ich funkčné obdobie zo 4 na 5 rokov. Zmeniť sa má aj počet členov Vysokej rady sudcov a prokurátorov (z 22 na13 členov), orgánu, ktorý má samosprávne právomoci v oblasti justície.

Proti navrhovaným ústavným zmenám sa objavila pomerne široká kritika a to tak vnútro-politicky, ako aj zo zahraničia. Združenie tureckých advokátov označilo ústavné reformy dokonca za vytváranie „sultanátu“ . Silná kritika prišla i zo strany tzv. Benátskej komisie, ktorá sa taktiež obáva posilnenia právomocí prezidenta a oslabovania princípov demokracie. Podobne sa vyjadrili i mnohí ďalší zahraniční politici. Prezident Erdogan všetku kritiku zo zahraničia odmietol, existujú však náznaky, že ani turecká verejnosť nie je ústavným zmenám príliš naklonená. Je možné, že aprílové referendum nebude tak úspešné tak ako posledné dve ústavné referendá (2007, 2010) a aj preto rozbehla turecká vláda intenzívnu predreferendovú kampaň, vrátane zhromaždení pre Turkov v západnej Európe.

V médiách sa často uvádza, že západné štáty majú právo v prípade návštevy tureckých štátnikov suverénne rozhodnúť, či sa zhromaždenia o tureckom ústavnom referende budú konať a kto sa na nich zúčastní. To znie na prvý pohľad racionálne, avšak problémom je, že podobný prístup uplatňujú západné štáty iba tam, kde im to vyhovuje. Naopak, sami seba neveľmi limitujú suverenitou iných štátov. Existuje mnoho príkladov, kde západní politici navštevovali cudzie štáty a stretávali sa tam s tou časťou verejnosti, o ktorú mali záujem. Napr. pri návštevách krajín bývalého ZSSR sa pravidelne stretávali s predstaviteľmi „občianskej spoločnosti“ a hovorili s nimi o vnútornej politike daného štátu – bez ohľadu na názor oficiálnych predstaviteľov.

Najlepším príkladom boli roky 2013 a 2014, keď mnoho európskych politikov navštívilo protivládne demonštrácie na Majdane v Kyjeve. Na týchto demonštráciách sa zúčastnilo široké spektrum politikov, od C. Ashtonovej až po K. Schwarzenberga. Zúčastnil sa na nich dokonca aj nemecký minister zahraničných vecí G. Westerwelle, ktorý pred demonštrantmi na Majdane povedal: „Tu bije srdce po európsky… Dojemne tu ukazujete, že chcete patriť do Európy. Dvere do Európy sú naďalej otvorené! Sme presvedčení, že zdieľame rovnaké hodnoty!“ G. Westerwelle takto vystúpil napriek tomu, že jeho návštevu na Majdane veľmi negatívne vnímala nielen ukrajinská, ale aj napr. aj ruská vláda. Tá konanie nemeckého ministra otvorene označila za zasahovanie do vnútorných záležitostí Ukrajiny. Nemecký minister sa však nedal odradiť žiadnymi výhradami a vyhlásil: „My, Európania, si nedáme od nikoho predpisovať, ako a či si k sebe nájdeme cestu.“

Konanie nemeckého ministra a ďalších politikov v Kyjeve bolo pritom oveľa závažnejšie než návštevy tureckých politikov v západnej Európe. G. Westerwelle nešiel na Majdan prehovoriť pred nemeckými občanmi, ale podporiť jednu zo strán vnútorného ukrajinského konfliktu. Nemeckému ministrovi očividne neprekážalo, že zhromaždenie na Majdane bolo v rozpore s platnými ukrajinskými zákonmi a že medzi troch lídrov Majdanu patril aj O. Ťahnybok, jeden z najhorších fašistov Európy. Skúšam si predstaviť, čo by sa stalo, keby turecký minister zahraničia vystúpil na zakázanom protivládnom proteste s účasťou islamistických extrémistov niekde v Berlíne.

Na rozdiel od západných politikov nešli tí tureckí do Nemecka, Rakúska ani Holandska podporovať protivládne demonštrácie, ale stretnúť sa s tureckými občanmi, žijúcimi v západnej Európe. V samotnom Nemecku žije vyše jeden a pol milióna tureckých občanov (etnických Turkov aspoň tri milióny) a to je masa, ktorú nemôže ignorovať žiadna turecká vláda. Navyše, väčšina Turkov v Nemecku podporuje vládnu stranu AKP. Aj oficiálny dôvod, pre ktorý turecká strana organizuje účasť svojich politikov na zhromaždeniach zahraničných Turkov je oveľa presvedčivejší než v prípade účasti západných politikov na Majdane. Vyjadrenia Ankary, že pred ústavným referendom treba zahraničných Turkov informovať, majú svoje opodstatnenie napriek tomu, že tie zhromaždenia chcú tureckí politici využiť i na ďalšie ciele.

Rozhorčenie Ankary voči krajinám EÚ posilňuje i to, že obmedzenia sa týkajú tureckých vládnych politikov, avšak protivládni politici sa na zhromaždeniach v Nemecku či inde zúčastňujú bez väčších problémov. Stačí uviesť vystúpenia poslancov opozičnej strany CHP v niektorých nemeckých mestách. Ešte provokatívnejšie je pre Ankaru to, že široký priestor pre demonštrácie dostávajú i kurdské politické skupiny, vrátane tých, ktoré sú blízke strane PKK, obviňovanej z terorizmu. Samozrejme, že turecký postoj ku Kurdom nie je objektívny a nerovnosť sa voči neželaným politikom aplikuje aj pri zhromaždeniach v Turecku, avšak práve poukazom na dvojitý meter v Nemecku a Holandsku môže prezident Erdogan svoju diskrimináciu opozičných síl v Turecku lepšie obhájiť.

Celkovo možno konštatovať, že reštriktívne opatrenia západných vlád veľmi posilňujú práve prezidenta Erdogana. Ten dlhodobo využíva sklamanie Turkov z toho, že Turecko do EÚ zjavne prijaté nebude a to bez ohľadu na úroveň demokracie a ľudských práv. Veď aj keby dosiahlo Turecko maximálnu úroveň demokracie, v Európe by sa našli štáty, ktoré by Ankare miesto členstva v EÚ umožnili len „privilegované partnerstvo“, na čele s Nemeckom. Protieurópske nálady v Turecku vyvoláva aj mnohokrát odložený prísľub bezvízového styku. Hoci ani tu nie je Ankara bez viny, podľa názoru väčšiny Turkov je nehoráznosť, že do EÚ môžu slobodne bez víz cestovať Mexičania či Guatemalčania, ale občania kandidátskej krajiny na vstup nie.

V Turecku od začiatku 21. storočia poklesla podpora pre EÚ a medzi obyvateľstvom na nahromadili antieurópske nálady. Na rozdiel od minulého desaťročia podporuje vstup do EÚ len menšina tureckých občanov. Väčšina Turkov má pocit, že hlavným dôvodom pre prekážky pri vstupe do EÚ sú pretrvávajúce etnické predsudky a islamské náboženstvo. A práve toto sklamanie je pocit, na ktorom prezident Erdogan buduje svoju politickú perspektívu. Po obmedzení slobody zhromažďovania a slobody prejavu v krajinách EÚ počas návštev tureckých politikov môže R. T. Erdogan dokazovať ako zle funguje demokracia v krajinách, ktoré Turecko o demokracii neustále poučujú. Tým, že prezident Erdogan poukázal na dvojitý meter EÚ, vyjadril aj postoj tureckej verejnosti, sklamanej z doterajšej politiky Bruselu.

Jednou z hlavných výčitiek, ktorá dnes smeruje voči prezidentovi Erdoganovi je to, že začal vo vzťahu k predstaviteľom štátov EÚ používať paralely s nacizmom, fašizmom a A. Hitlerom. Takéto paralely sú určite nemiestne, avšak R. T. Erdogan opäť len využil spôsob rétoriky, ktorý dlhodobo používajú aj iní európski politici. Všetci sa pamätáme, koho všetkého už za nového Hitlera vyhlásili európski politici a médiá: od S. Miloševiča cez S. Hussajna a M. Kaddáfího až po B. Assada… A dokonca aj v prípade R. T. Erdogana použili niektorí nemeckí politici porovnania s A. Hilerom! Lenže keď sa pri každom novom medzinárodnom spore začnú objavovať analógie s Hitlerom, nemožno sa diviť, že podobné porovnania zdevalvujú.

Žiaľ, používanie paralel s nacizmom sa intenzívne rozvinulo i v čase ukrajinskej krízy. Pre politikov a médiá v EÚ sa stalo spoločensky prípustným označovať udalosti na Kryme z roku 2014 za opakovanie udalostí v Sudetoch z roku 1938. Podobným analógiám sa nevyhol ani prezident A. Kiska či ďalší slovenskí politici, písal som o tom tu. Medzi Krymom a Sudetami však sotva možno hľadať analógiu, okrem iného preto, lebo udalostiam na Kryme predchádzal protiústavný prevrat v Kyjeve, o akom v roku 1938 nikto nechyroval. Preto tí, ktorých sa na Západe dotkli Erdoganove analógie s nacizmom, by sa mali zamyslieť, ako sa analógie s nacizmom pri krymskej kríze museli dotknúť Rusov, národa s najväčším počtom obetí v Druhej svetovej vojne.

Keďže sa analógie s nacizmom stali bežnou súčasťou politickej rétoriky v Európe a dokonca aj v sporoch medzi členmi EÚ (grécka kríza), neprekvapuje, že k podobným invektívam skĺzol i prezident Erdogan. Osobne vnímam hlúpe paralely s nacizmom ako čosi, čo by nemalo byť súčasťou politickej rétoriky. Takáto analógia by sa mala používať mimoriadne opatrne, pretože v podstate  znemožňuje akýkoľvek racionálny dialóg a to je to posledné, čo si vo vzťahoch medzi štátmi môžeme želať. Je jasné, že tureckí predstavitelia by sa mali zdržať podobných excesov, avšak politici štátov EÚ by im v tomto mali ísť vzorom.

Turecko je dnes skvelým príkladom toho, do čoho sa môžu vyvinúť sklamané očakávania verejnosti voči EÚ. Brusel dlhodobo využíval perspektívu členstva v EÚ ako politický nástroj vplyvu voči rôznym štátom: v 20. storočí bola „európska perspektíva“ silným nástrojom Bruselu voči Turecku, v 21. storočí sa čosi podobné opakuje voči Ukrajine. Napriek tomu, že EÚ sľubuje Kyjevu menej než Ankare, práve „európska perspektíva“ veľmi prispela k mobilizácii Ukrajincov počas tzv. oranžovej revolúcie (2004-05) a tzv. Euromajdanu (2013-14).

Je však pravdepodobné, že EÚ nedokáže naplniť očakávania Ukrajincov a v Kyjeve môže prísť k podobnému vytriezveniu ako v Turecku. Pri narastajúcom sklamaní z „európskej perspektívy“ sa i na Ukrajine môže dostať k moci niekto, kto toto sklamanie zakomponuje do svojho politického programu tak ako R. T. Erdogan v Turecku. Preto by už dnes mala EÚ na Ukrajine miesto prílišného „eurooptimizmu“ podporovať realizmus a zo zlyhania politiky voči Turecku vyvodiť závery pre politiku voči iným susedom v budúcnosti.