brankof.blog.pravda.sk

            Ako všetci dobre vieme, zimné olympijské hry v Soči sa začínajú. Žiaľ, začínajúce olympijské hry sa stali aj príčinou zostrenej kritiky Ruska v západných médiách a u západných politikov. Nie je to nič nové, že keď sa olympiáda koná v krajine, ktorá nie je závislá od istých veľmocí, tak sa objavujú pravidelné pokusy diskreditovať organizátorskú krajinu práve počas podujatia. Všetci sa dobre pamätáme na neustálu kritiku olympiády v Pekingu 2008 kvôli čínskej politike v Tibete. V prípade olympiády v Soči sa tiež objavuje neustávajúci prúd kritiky Ruska kvôli rôznym dôvodom, z ktorých sú mnohé pochybné alebo podávané tendenčne.

            Bojkot a ľudské práva

            Už dávnejšie sa viacerí západní politici rozhodli necestovať na otvorenie olympijských hier v Soči. Samozrejme, väčšina to odôvodňovala tvrdeniami o ľudských právach. Z kritizovaných javov z roku 2013 sa najčastejšie spomínala problematika homosexuálov v Rusku, ktorá viedla k mnohým výzvam na bojkot olympiády v Soči. Je pravda, že v Rusku bol prijatý zákon, ktorým sa zakázala propagácia „netradičných sexuálnych vzťahov“ (aj homosexualita) medzi deťmi. Lenže napriek novému zákonu je homosexualita medzi dospelými v Rusku stále legálna a tým pádom má Rusko liberálnejšiu legislatívu práv homosexuálov než asi polovica krajín sveta. V mnohých krajinách je homosexualita priamo zákonom zakázaná. V niektorých krajinách je dokonca trestná a v istých štátoch za ňu dokonca možno udeliť i trest smrti. V mnohých z týchto krajín sa uskutočňujú aj významné športové podujatia, od VC formuly 1 až po majstrovstvá sveta vo futbale, ktoré sa uskutočnia v Katare napriek tomu, že je tam homosexualita trestná. Pritom i v ďalších mnohých iných krajinách sveta existujú zákazy, ktoré sa môžu zdať Európanom nepochopiteľné. Ale keď vlády v týchto krajinách sú povoľné istým finančným skupinám, tak sa na nich nevalí toľká kritika ako na Rusko za „zákony proti homosexuálom“.

            Samozrejme, niektoré výzvy na bojkot boli skutočne absurdné, napr. výzvy na bojkot olympiády kvôli kauze Snowden. Odkrývali však viac než by sa na prvý pohľad zdalo. Je možné, že keby Rusko ustúpilo v kauze Snowden, nepostavilo sa proti intervencii v Sýrii a umožnilo zahraničným „investorom“ ovládnuť jeho surovinové zdroje, tak by možno nikoho nezaujímali také témy ako práva homosexuálov či skupina Pussy Riot. Nepochybujem, že v Rusku existuje veľmi veľa problémov s ľudskými právami, ale keď treba, tak aj predstavitelia „demokratických“ štátov vedia byť slepí aj k najhorším excesom vo vzťahu k ľudským právam. Je známe, že tesne pred zimnou olympiádou v Salt Lake City 2002 otvorili  USA nechvaľne známy tábor Guantanámo a schválili normy, ktoré boli výsmechom pre akékoľvek ľudsko-právne ideály západného sveta. Avšak ktorý z „demokratických“ európskych politikov by si dovolil kvôli tomu vyzývať na bojkot olympiády v Salt Lake City?

            Skorumpované Rusko

            Ďalšou veľmi závažnou výhradou vznášanou voči Rusku pred olympiádou v Soči je tvrdenie o skorumpovanej príprave celej olympiády. Treba uznať, že na tom celom je mnoho pravdy a príprava olympijských hier prilákala mnohých jednotlivcov, ktorí sa chceli na príprave podujatia obohatiť. Aj v prípade tejto olympiády sa teda našlo mnoho záujemcov o koristenie na projekte. V Soči zaváňa mnoho vecí korupciou a klientelizmom, ale aj o nich treba hovoriť seriózne a vecne.

            Je veľmi dobre známe, že v Rusku je korupcia historicky veľmi rozšírená, hoci ju mnohé médiá používajú ako tvrdý argument proti Vladimírovi Putinovi. Korupcia existovala v Rusku za cára, za boľševikov, za „demokratov“ i za Putina a žiadny režim si s ňou nevedel poradiť. Aj mocnému Putinovi ukázal práve málo účinný boj proti korupcii hranice jeho moci. Avšak predstava o tom, že Putin by dokázal korupciu v Rusku odstrániť, keby sa radil návrhmi svojich kritikov, je pochybná.

            Musíme sa pýtať aj to, o koho štúdie sa opierajú kritici V. Putina? Asi najcitovanejším ruským „expertom“ na túto oblasť je Boris Nemcov. Aj pri kritike korupcie počas olympiády sa západní kritici opierali často o publikáciu „Soči a Olympiáda“, ktorú minulý rok vydal spolu s V. Milovom: http://www.rusolidarnost.ru/boris-nemtsov-vladimir-milov-sochi-i-olimpiada#p10 . Vo väčšine západných dokumentov o korupcii pri príprave ruskej olympiády oslovovali západní tvorcovia ako „experta“ práve B. Nemcova. Známym príkladom je nemecký dokument „Putins Spiele“, ktorý sa vo všetkom opieral práve o názory B. Nemcova: http://www.mdr.de/kultur/putins-spiele106.html

            Problém je ale v tom, že B. Nemcov už mal príležitosť ukázať, ako chce bojovať proti korupcii a zásadne pritom zlyhal. V 90-tych rokoch zastával viaceré vysoké funkcie, bol vicepremiérom či ministrom a jeho výsledky, najmä tie privatizačné, vyvolávajú dodnes mnoho otáznikov o korupcii. Na rozdiel od výsledkov Nemcova a spol. sú ekonomické výsledky V. Putina neporovnateľne lepšie. Je teda otázne, či B. Nemcov je vhodným kandidátom na udeľovanie rád o korupcii. Je zrejmé, že človek, ktorý bol súčasťou ekonomických procesov z 90-tych rokov, nedokáže objektívne posúdiť úlohu súčasnej vládnej moci v Rusku. Je to podobné, ako keby sa niekto spýtal člena KSS, ako hodnotí ekonomické výsledky režimu po roku 1989. Je zrejmé, že by dostal veľmi kritickú odpoveď. Z rovnakého dôvodu sa preto západné médiá pýtajú práve B. Nemcova a žiadajú ho o komentár ako „experta“.  

            Ďalším problémom, ktorý v tejto súvislosti treba uviesť, je fakt, že rozsah korupcie sa vlastne ani nedá zistiť. Korupcia sa deje vždy za zatvorenými dverami, málokto o nej vie a miera korupcie  sa preto nedá vyhodnocovať. Aj Transparency International môže robiť iba rebríčky VNÍMANIA korupcie a nie korupcie samotnej. Vnímanie korupcie však závisí veľmi od toho, ako jednotlivé udalosti predstavujú médiá. Do neba volajúcim príkladom korupčných praktík, o ktorom som už písal, je udeľovanie Nobelovej ceny mieru: http://brankof.blog.pravda.sk/2013/09/02/je-nobelova-cena-mieru-propagandistickym-zlocinom/ . Avšak tu si médiá ani mimovládne organizácie nedovolia použiť podobné vyjadrenia a vyhýbajú sa téme ako čert krížu. Nobelova cena mieru je preto vnímaná ako čosi nedotknuteľné, no keby sa o tomto korupčníctve začalo hovoriť otvorene aj v západných médiách, tak by si hneď Škandinávia pohoršila v rebríčkoch „vnímania“ korupcie.

            Že nie je jednoduché udržať korupciu pri príprave športových podujatí na uzde sa koniec koncov presvedčila i slovenská vláda v roku 2011. Všetci si dobre spomíname na hanebný kolaps slovenskej deaflympiády.

            50 miliárd dolárov

            Veľmi často sa v súvislosti s olympiádou v Soči spomína cena 50 miliárd dolárov ako suma, ktorú Rusko minulo na olympiádu. Táto suma sa spomína aj v najrôznejších médiách. Ruská vláda pritom uvádza ako priame výdavky na olympiádu 6,4 miliardy dolárov, avšak je jasné, že nepriame výdavky boli vyššie. V publikácii od Nemcova a Milova sa pritom pri analýze olympiády uvádzali aj také veci ako napr. hrozba vojenských konfliktov. Je známe, že Rusko použilo armádu na zabezpečenie svojich hraníc, avšak je otázne, nakoľko takéto kroky možno zarátať do výdavkov na olympiádu. Aj pre olympiádu v Salt Lake City 2002 by sa po zarátaní vojenských výdavkov na zabezpečenie „vojny proti teroru“ počas olympiády dali náklady rôzne navyšovať.

             Je isté, že nepriame výdavky boli tiež vysoké, len je otázne, čo všetko sa zarátava do pojmu „nepriame výdavky“. Určite vysoký podiel hrala korupcia, ako aj úplná nepripravenosť mesta na olympiádu, keď všetko bolo treba vybudovať od nuly. Veľký podiel na investíciách do Soči pred olympiádou mal štátny podnik Olympstroj. V ňom sa vymenilo počas prípravy olympiády niekoľko šéfov, existovali vážne podozrenia z korupcie, avšak vzhľadom na dohľad priamo od prezidenta boli viacerí prezidenti Olympstroja vymenení.

            Dosť predražené boli komunikácie, ktoré boli vybudované od prímorského mesta Soči k športoviskám v horách. Boli zvažované aj iné alternatívy, napr. že by sa postavili hotely a zariadenia priamo v horách a tým by sa ušetrilo na cestách. Lenže vzhľadom na nedostatočné údolia medzi kopcami  sa to nedalo realizovať. Cesty však mali veľký problém. Kvôli terénu ich bolo potrebné uskutočniť vo forme dlhých tunelov, čo náklady na výstavbu  veľmi navýšilo. Mnohé úseky stáli 150 miliónov dolárov za kilometer.

            Isté problémy boli aj s pozemkami. Zákon č. 310 z r. 2007, špeciálne regulujúci prípravu olympiády, umožnil vyvlastnenie pozemkov pre stavebné účely v skrátenom konaní, avšak priznával i značné kompenzácie. Na týchto kompenzáciách sa pokúšali získať mnohí špekulanti s pozemkami, ale naopak, mnohí obyvatelia neboli dostatočne odškodnení, často preto, lebo o ich odškodnení rozhodoval súd a je možné, že sa jednotlivci so sudcom „nedohodli“. Po rozhodnutí o pridelení olympiády cena pozemkov v Soči zaznamenala značné zmeny a tie sa mohli viac alebo menej odraziť na výške kompenzácie. Často podľa „dohody“.

             Spory nastávali aj medzi podnikateľmi, ktorí sa usilovali ovládnuť predolympijské Soči. Vlastne všade, kde nedominoval Olympstroj, prišlo k ostrej súťaži medzi podnikateľmi, medzi ktorými víťazili tí väčší a silnejší. Mnohých malých miestnych podnikateľov dokázali vytlačiť z trhu, často cez na objednávku vytvorené administratívne prekážky.

            Žiaľ, celkovo to vyzerá tak, že olympiáda bez korupcie ani nie možná. Všetko sa to totiž začína už na Medzinárodnom olympijskom výbore. Existujú opakované podozrenia, že členovia MOV si nechajú za svoju podporu konkrétneho kandidáta dobre zaplatiť. Mnohí neúspešní kandidáti na to poukazujú. Medzi známe prípady patrí olympiáda v Atlante 1996, kde boli veľkým favoritom Atény, ktoré chceli osláviť storočnicu od prvej modernej olympiády v Aténach v roku 1896. Svet im to želal, ale nakoniec to dopadlo inak. Aj víťazstvo Londýna pre olympiádu v roku 2012 budilo veľké podozrenia, najmä zo strany neúspešného Paríža. A rovnako i o voľbe mesta Soči boli pochybnosti, veď sám prezident Putin pricestoval na voľbu kandidáta. Je otázne, či by cestoval osobne, keby predpokladal niečo iné ako svoje víťazstvo.

            Olympíjský mier? Hlavne v médiách!

            Medzi veľmi dobre známe výhrady voči olympiáde v Soči patria aj tvrdenia o neskorom dokončovaní príprav. Je určite pravda, že nie všetko prebehlo podľa plánu, avšak prehnané tvrdenia v médiách sú neprimerané. Ani pri iných olympiádach neboli organizujúce mestá vždy dokonale pripravené, stačí si spomenúť na veľké nedostatky Londýna z posledných dní pred začiatkom olympijských hier v roku 2012: http://www.bbc.co.uk/news/uk-england-london-18625346 ^.  Je zrejmé, že v prípade Ruska sa každý nedostatok hodnotí oveľa kritickejšie, ale žiaden chaos tam určite nenastal. Mesto Soči zažilo úžasný rozmach, najmä štvrť Adler. Jóbove zvesti o tom, že účastníci olympiády budú zakopávať o robotníkov, dokončujúcich stavby, boli prehnané. Pokiaľ ide o bezpečnostné opatrenia, samozrejme, tie sú všadeprítomné, ale prezencia ozbrojencov je nevyhnutná už len kvôli zvýšeniu psychologického pocitu bezpečia v meste. Kto by sa však po hrôzach vo Volgograde mal pochybnosti o ich potrebnosti? Bezpečnostné opatrenia cítiť akiste nielen na území mesta Soči, ale sú nevyhnutné, keďže existuje mnoho indivíduí, ktoré myšlienku olympijského mieru nerešpektujú.

            Nerešpektujú ju ani mnohí novinári, ktorí celú olympiádu doteraz využili na zhadzujúcu kampaň voči Rusku a jeho predstaviteľom. Mám pre nich návrh: skúste uzavrieť aspoň na tieto dva týždne olympijský mier! Hanlivé urážky, ktoré sa proti ruskému národu a štátu hromadili v posledných týždňoch, by mali aspoň teraz prestať. To by bol najlepší dôkaz toho, že myšlienka olympijského mieru je stále živá.