brankof.blog.pravda.sk

V posledných rokoch je čoraz jasnejšie, že Slovensko a celá Európa sa vydali na cestu silnej podpory militarizmu. Väčšina politikov a médií úplne stratila zmysel pre mieru a v súlade s prianiami Washingtonu volá po neustálom navyšovaní výdavkov na zbrojenie a po agresívnej politike vo svete, najmä na Blízkom Východe. Došlo to tak ďaleko, že militarizmus sa stal „vyznaním viery“ mnohých politikov a médií. Naopak, tí, ktorí nesúhlasia, sú vnímaní ako verejní nepriatelia a pacifizmus alebo odpor voči základniam NATO je často nálepkovaný ako „extrémizmus“.

Keď sa celkovo pozrieme na krajiny, ktoré v 21. storočí vydávali na obranu najviac, tak jednoznačne dominujú štáty NATO a ich spojenci. Členské štáty NATO vydávajú na zbrojenie podstatne viac než zvyšok sveta. Podľa posledných údajov samotné USA vydávajú 611 miliárd dolárov ročne, čo tvorí skoro dve pätiny svetových zbrojných výdavkov. USA vydávajú na zbrojenie skoro dvakrát viac než všetky krajiny BRICS spolu. V prvej desiatke zbrojného rebríčka sa však nachádzajú traja ďalší členovia NATO (Francúzsko, V. Británia a Nemecko), ako aj traja strategickí spojenci Západu (Saudská Arábia, Japonsko, Južná Kórea).

V druhej desiatke zbrojného rebríčka tiež dominujú hlavne spojenci USA a krajiny, kvôli ktorým Západ údajne zbrojí, výrazne zaostávajú. Ani Irán ani KĽDR nemôžu konkurovať zbrojeniu spojencov USA. Irán vydal na zbrojenie v minulom roku asi 12 miliárd dolárov, čo je neporovnateľne menej než hlavní spojenci USA v regióne – Saudská Arábia 63 miliárd a SAE 22 miliárd. Irán je podľa výdavkov na zbrojenie medzi krajinami Blízkeho Východu až na piatom mieste. Naopak, Saudská Arábia po uzavretí nových zbrojných dohôd s USA za 110 miliárd čoskoro predbehne i Rusko (69 miliárd ročne) a dosiahne opäť na tretie miesto svetového zbrojného rebríčka.

Dosiahne sa však novým zbrojením NATO a jeho spojencov na Blízkom Východe viac bezpečnosti vo svete? Už dnes možno konštatovať, že nie. Saudská Arábia vďaka novým kontraktom s D. Trumpom dokáže zničiť viac infraštruktúry v Jemene, vyvolať väčšiu epidémiu cholery, spôsobiť väčšiu utečeneckú vlnu, ale vyriešiť konflikt v Jemene nedokáže, tak ako ho nedokázala vyriešiť doteraz. Možno mať i obavy, že mnoho z amerických vojenských dodávok pre Saudskú Arábiu skončí v rukách teroristov z ISIL alebo al-Kajdy, pôsobiacich v Sýrii. To tiež k väčšej bezpečnosti Európy nepomôže.

Negatívne následky môže priniesť i reakcia krajín, ktoré sa západným zbrojením budú cítiť ohrozené. V súvislosti s napätím medzi USA a Čínou vo východnej Ázii pociťuje znepokojenie Peking, ktorý má potenciál viesť so Západom rovnocenné závody v zbrojení. Ešte väčšie obavy z nárastu zbrojenia na Západe však musia mať štáty, ktoré nemajú čínsku ani ruskú veľkosť. Mnoho štátov v Afrike, na Blízkom Východe alebo v Latinskej Amerike, ktoré nemajú ideálne vzťahy so Západom, považuje nové západné zbrojenie za hrozbu. Imperatívom daného štátu potom bude pripraviť sa na možnú konfrontáciu svojim vlastným zbrojením. Vzhľadom na to, že ide zväčša o chudobné krajiny, takéto nové zbrojenie môže zásadne zhoršiť sociálnu situáciu obyvateľstva…

Pokiaľ ide o Európu, vzorovým žiakom zbrojárskej lobby je Grécko. To dlhodobo vedie v rebríčkoch štátov EÚ s najvyššími výdavkami na zbrojenie a práve náklady na zbrojenie výrazne prispeli k jeho ekonomickému kolapsu. Médiá síce radšej píšu o „tučnom Grékovi“ než o „tučných kontraktoch“ zbrojárskych firiem v Grécku, ale dokonca ešte dnes, v čase prísnych reštriktívnych opatrení, vydáva Grécko v pomere k svojmu HDP na zbrojenie najviac zo všetkých európskych spojencov USA. Napriek tomu je grécka schopnosť brániť vlastnú krajinu pochybná. Vojaci, ktorí vidia zúfalú situáciu vo vlastnej krajine, sú demoralizovaní a tisíce tankov či obrnených vozidiel pri aktuálnych hrozbách (migrácia, terorizmus) nepoužiteľné.

Gréckou cestou sa chce vydať aj slovenské ministerstvo obrany. To plánuje v nasledujúcich rokoch nakúpiť spolu 81 bojových obrnených vozidiel na podvozku 8×8 za 417 miliónov eur a 404 bojových obrnených vozidiel na podvozku 4×4 za 782,7 milióna eur. Tento „obchod storočia“  by sa mal uskutočniť v rokoch 2018-2029. Vzhľadom na situáciu na Slovensku je však otázne, či takéto nákupy majú byť skutočnou prioritou pre Slovensko. Hlavným problémom nákupov je to, že o celej téme neprebehla dostatočná verejná diskusia a verejnosť bola z rozhodovania vylúčená. To je ostatne zvykom pri všetkých podstatných otázkach v SR. V médiách sa síce o projekte hovorilo, ale zaznel len názor tých „odborníkov“, u ktorých bolo vopred jasné, že projekt podporia. Lenže o nákupe obrnených vozidiel by sa diskusia mala nielen predstierať.

aznieť by mali najmä kritické výhrady voči projektom ministerstva. Minister P. Gajdoš sa opakovane vyjadril, že musíme nakupovať nové zbrane, aby sme sa cítili bezpečne. Lenže nákupom nových zbraní nezískame bezpečnosť. Nové zbrojenie a vysielanie našich vojsk na ruské hranice našu bezpečnosť nezvýši. Naopak, pre našu bezpečnosť potrebujeme, aby armáda dokázala reagovať na reálne a nie pomyselné hrozby voči SR. Práve my a naši spojenci z NATO sme svojim militarizmom spôsobili, že sa okolo Európy vytvoril pás nestabilných a nepriateľských krajín. Zdá sa, že tento trend podporuje i slovenská vláda, ktorá chce znovu posielať slovenských vojakov do Iraku a do Pobaltia.

Hlavným problémom slovenskej bezpečnosti nie sú nízke výdavky na zbrojenie, ale nedôvera veľkej časti občanov k obrannej politike SR. Oficiálni predstavitelia sú príliš upnutí na „ruskú hrozbu“ a je otázne, či by dokázali zareagovať v prípade konfliktu s niektorým členským štátom NATO. Mnohí občania SR tiež nechápu, prečo sa SR zapojila do operácie „Iracká sloboda“ v roku 2003 a za svoju účasť sa nikdy neospravedlnila. Naopak, Slovensko je znovu členom americkej vojenskej koalície v Sýrii a podporuje bombardovanie, pri ktorom USA v rozpore s medzinárodným právom útočia na oficiálnu sýrsku armádu. Až príliš mnohí majú na Slovensku pocit, že toto nie je politika, ktorá by napomáhala bezpečnosti SR.

Dôkazom nedôvery obyvateľstva je fakt, že na projektoch ministerstva ako je „Dobrovoľná vojenská príprava“ sa občania nechcú zúčastňovať – zúčastnilo sa len 31 ľudí. Medzi mladými ľuďmi na Slovensku je pritom záujem o branné aktivity, avšak určité veci, ktoré robí armáda, nie sú ochotní znášať. Pre mnohých je napr. nepredstaviteľné počúvať pri výcviku rusofóbnu indoktrináciu od „politrukov“ z Inštitútu bezpečnostných a obranných štúdií (IBOŠ), vedeného I. Samsonom. Také reči nedokážu počúvať ani v televízii. Na preklenutie priepasti medzi armádou a obyvateľstvom treba presvedčiť verejnosť, že armáda bráni náš záujem a nie záujem niektorých mocných spojencov.

Neprijateľné je aj to, že vláda očividne nemá jasno, ktoré verejné výdavky chce obmedziť kvôli zbrojeniu. Zvyšovanie výdavkov na zbrojenie sa určite odrazí na iných rozpočtových kapitolách. Máme polorozpadnuté školy, nemocnice či športoviská a nedokážeme dokončiť diaľnicu do Košíc, ktorú sa R. Fico zaviazal postaviť do roku 2010. O neúcte slovenských vlád k ústavným právam pacientov a dôchodcov netreba veľa hovoriť. Záväzky voči občanom, ku ktorým politikov núti ústava, zjavne nemajú takú prioritu ako záväzky voči NATO.

Otázkou tiež je, či odlišné použitie zdrojov by nepomohlo bezpečnosti SR lepšie než zbrojenie. Peniaze by sa dali použiť v rómskych osadách, kde je situácia dlhodobo alarmujúca a alarmujúci je tam aj nárast „staro-nových“ chorôb, ako napr. tuberkulóza. Avšak epidemiologická situácia celej našej populácie sa v budúcnosti môže stať problémom a na ten nezareagujú ani vrtuľníky ani obrnené vozidlá. Ďalším bezpečnostným problémom do budúcna bude očakávané pokračovanie utečeneckej krízy. Príkladom nezvládnutia tejto krízy bolo po zuby ozbrojené Grécko a naopak, krajiny s nižšími výdavkami na obranu si vedeli poradiť oveľa lepšie. Európe by pri tejto hrozbe pomohla skôr účelne použitá rozvojová pomoc pre Blízky Východ, teda taká, ktorá nebude použitá na organizáciu revolúcií. Rozvojová pomoc stojí menej než nové zbrane, ale SR či väčšina krajín EÚ napriek tomu svoje záväzky v oblasti rozvojovej pomoci neplní.

Vláda sa snaží verejnosť upokojiť, že výdavky na obranu chce zvýšiť na „iba“ 1,6% HDP, lenže číslo 1,6% HDP sa rovná skoro 10% príjmom štátneho rozpočtu – to je číslo, ktoré sa musí citeľne prejaviť v iných rozpočtových kapitolách. Za veľmi neúspešný pokus ministra Gajdoša tiež považujem snahu upokojiť verejnosť tvrdením o tom, že našej ekonomike darí a preto sa zdroje nájdu. Nebudem teraz polemizovať o tom, či sa ekonomike naozaj darí, hoci priveľa obyvateľov to subjektívne nepociťuje. Stačí si však uvedomiť, že počas realizácie mnohoročného zbrojárskeho projektu v rokoch 2018 – 2029 môže prísť k rôznemu ekonomickému vývoju. V súčasnej Európe by hospodárska kríza vôbec neprekvapila. Ak však ani dnes nemá vláda jasno, odkiaľ na financovanie projektu zbrojenia zoberie zdroje, ako sa bude správať pri prípadnej ekonomickej kríze?

Niektorí si možno všimli, že projekt obrnených vozidiel ešte nie je ešte ani zrealizovaný a oligarchické médiá s militaristickými aktivistami už rozbehli propagandu za ďalšie zbrojenie. Tentokrát máme „modernizovať“ letectvo. Dokonca sa možno obávať, že navyšovanie zbrojných výdavkov na 1,6% HDP môže byť len prvou etapou militarizácie Slovenska. Vláda svojim zbrojením zrejme skúša koľko militarizmu občania unesú a ak bez silného odporu zvládnu zvyšovanie výdavkov na 1,6% HDP, tak sa bude zbrojiť ďalej a ďalej. Veď USA požadujú zvýšenie výdavkov prinajmenšom na 2% HDP.

Nákup nových zbraní je však aj skvelá príležitosť pre určitých ľudí, ako sa obohatiť. Nie je žiadnym tajomstvom, že práve obchod so zbraňami je jedným z najvýznamnejších motorov korupcie vo svete. Podľa niektorých odhadov je zodpovedný až za 40% všetkej korupcie vo svetovom obchode. Zbrojárske obchody sú obvykle transakcie veľkého rozsahu, pri ktorých rozhodujú štátni funkcionári a preto zbrojárske firmy korumpujú mnoho relevantných subjektov, od politikov až po novinárov. Pre úspešnosť ich počínania je tiež dôležité, aby bola verejnosť z rozhodovacích procesov vylúčená pod priehľadnou zámienkou tajnosti informácií o obrane. Problémom je i to, že obchod so zbraňami je vo svete silno koncentrovaný a aj pri nákupe obrnených vozidiel je okruh možných dodávateľov dosť obmedzený.

Zaujímavé je tiež, že voči tomuto obrovskému obchodu zatiaľ dostatočne nevystupujú ani tie mimovládne organizácie na Slovensku, ktoré sa údajne špecializujú na korupciu. Zvlášť mimovládne organizácie, ktorých projekty sú spolufinancované zo strany veľvyslanectva USA alebo od iných amerických subjektov by mali vystupovať kriticky, inak na nich padá tieň podozrenia zo „zištného mlčania“. Boli to totiž práve USA, kto vytvoril na slovenskú vládu tlak, aby nakúpila nové zbrane. USA pritom presadzujú záujmy amerických zbrojárskych firiem a prezident D. Trump sa otvoreným prepojením záujmov zbrojárskeho priemyslu a zahraničnej politiky USA vôbec netají.

Zaujímavým faktom je i to, že problematike nového zbrojenia sa vyhýbajú i organizátori tzv. pochodov proti korupcii. Pritom práve zbrojárske obchody by sa mali stať predmetom protikorupčných protestov na Slovensku. Nemožno si nevšimnúť, že v krajinách našich susedov boli rozsiahle zbrojárske kontrakty spojené s najväčšími korupčnými škandálmi. V Rakúsku kvôli odhaleniu korupčných praktík zrušili kontrakt na nákup bojových lietadiel a dodnes sa hľadajú vinníci. Podobne ani v ČR nemajú s veľkými zbrojnými kontraktami dobré skúsenosti – spomenúť možno napr. podozrenia voči britskej spoločnosti BAE Systems. Tá je zhodou okolnosti exkluzívnym partnerom konferencie GLOBSEC.

Na podporu militarizmu a vojenských agresií sa v súčasnosti začal používať i ďalší spôsob politického boja. Je to snaha očierňovať všetkých, ktorí nepodporujú militaristickú politiku Západu, z fašizmu a pravicového extrémizmu. Typické sú pritom najmä hanlivé materiály GLOBSEC Policy Institute v spolupráci so zahraničnými partnermi, ako napr. Political Capital z Budapešti. Nedávno tam vyšla publikácia G. Mesežnikova a R. Bránika o pravicovom extrémizme na Slovensku, v ktorej sa snažili dokázať prepojenie slovenskej extrémistickej pravice na Moskvu. Je však absurdné, kde všade autori štúdie videli ruský vplyv. Dokonca aj denník Pravda a televíziu TA3 označili za „ambivalentné a občas dokonca skryto proruské médiá“ (s. 42). Každý, kto tieto médiá čo i len trochu sleduje, musel žasnúť nad takou konšpiračnou teóriou.

Na uvedenej propagande je zvlášť zaujímavé to, ako sa zmenil postoj k strane SNS. Na konci roku 2015 Political Capital vo svojej štúdii o pravicovom extrémizme označil stranu SNS za „hlavný subjekt nacionalistickej krajnej pravice“ na Slovensku a venoval jej značný priestor. Vyššie uvedená nová publikácia Political Capital z roku 2017 však už venuje strane SNS len niekoľko riadkov. Pritom strana sa personálne až tak nezmenila, akurát sa po voľbách pridala na stranu NATO a jej minister je hlavným iniciátorom zbrojenia. Za normálnych okolností by prebratie ministerstva obrany „pravicovými extrémistami“ a ich zbrojenie malo vzbudzovať obavy „expertov“. Zdá sa však, že stačí podporiť NATO, vyslať vojakov na ruské hranice a kúpiť americké zbrane – potom sa donedávna „hlavný subjekt krajnej pravice“ stane pre štúdiu o pravicovom extrémizme nezaujímavým.

Paradoxné je napr. i to, že v štúdii o pravicovom extrémizme G. Mesežnikov a R. Bránik skritizovali aj Slovenský zväz protifašistických bojovníkov (SZPB), ktorý otvorene zastáva antifašistické ľavicové postoje. Autori uviedli, že médium SZPB Bojovník zaradili do štúdie o pravicovom extrémizme kvôli jeho článkom o Ukrajine. Pritom SZPB sa pri Ukrajine venuje najviac problematike tamojších banderovských extrémistov. Zdá sa, že do niektorých štúdií o pravicovom extrémizme vás zaradia aj za to, že kritizujete fašistov, akurát v nesprávnej krajine… Podobnú propagandu vypúšťal Political Capital a spol. aj v minulosti, napr. keď sa v štúdii o pravicovom extrémizme vyjadril, že pacifistická iniciatíva „Zjednotení za mier“ slúži Kremľu. Na popis všetkých podobných excesov nie je v tomto článku dosť miesta, avšak myslím, že účelové zneužitie pojmu „pravicový extrémizmus“ pre označovanie pacifistov a odporcov zbrojenia je očividné.

Pri náraste zbrojenia na Západe možno spomenúť množstvo hrozieb a scenárov. Úplne najhoršie by bolo, ak by sa západným militaristom podarilo svojou agresivitou vyvolať otvorenú vojnu s Ruskom. Ak však aj militaristi otvorenú vojnu s Ruskom nevyvolajú, svojim zbrojením zrejme destabilizujú Blízky Východ ešte viac než doteraz. Táto verzia je veľmi pravdepodobná, pretože nárast zbrojenia v krajinách NATO je sprevádzaný aj nárastom zbrojenia spojencov USA na Blízkom Východe. Ale i v prípade, ak nepríde k predchádzajúcim scenárom, slovenská vláda môže nákupom nových zbraní spôsobiť ekonomické problémy v iných rozpočtových kapitolách. V súčasnej SR, kde hnev občanov voči politikom stále narastá, to určite nepovedie ani k bezpečnosti ani k stabilite…

Na záver spomeniem len slová P. O. Hviezdoslava (Krvavé sonety), mimoriadne aktuálne práve v dnešných dňoch: