brankof.blog.pravda.sk

Slovensko získalo na olympiáde zlato. Vďaka Anastázii Kuzminovej! Nastenke! Zdalo by sa, že ona v týchto slávnych dňoch počúva len samé slová chvály. Naozaj? Nuž, nie je to celkom tak. Objavili sa totiž aj novinári, ktorí sa snažili namaľovať nejakú tu machuľu na jej čistom štíte zdôrazňovaním jej vzťahu k Rusku. Nebudem na nich ukazovať prstom, nech sa radšej zamyslia sami.

Či vedia, koľko utrpenia, bolesti a sĺz prináša zlatá olympijská medaila pre Slovensko? Či vedia, aké to je, keď nohy pália ako oheň a telo musí predsa len zniesť ešte ďalší tréning? Či vedia, aké to je, keď nemožno tráviť sviatok v rodinnom kruhu, lebo sa blížia preteky? Väčšina z nás, vrátane mňa, by to celé úsilie už asi niekoľkokrát vzdala. Obdivujem tých, ktorí to nevzdali a urobili všetko pre slávu a úspech slovenskej reprezentácie. Obdivujem Anastáziu!

Obdivujem ju však nielen kvôli jej športovým úspechom, ale aj kvôli jej ľudskej veľkosti. Viem, že ju športoví funkcionári v Rusku v minulosti zjavne nedocenili a ona sa napriek tomu naďalej hlási ku svojim ruským koreňom. A myslím, že za toto gesto by sme na ňu mali byť hrdí práve my, Slováci.

Existuje aj veľmi veľa športovcov, ktorí na Slovensku nemali na ružiach ustlané a úspech dosiahli v zahraničnej reprezentácii. Napriek tomu sme hrdí aj na Martinu Hingis, sme hrdí aj na mnohých, ktorí sa narodili na Slovensku a úspech dosiahli v českej reprezentácii. Ak by sa navyše takýto reprezentanti cudzieho štátu dokázali prihlásiť k Slovensku, tak by ukázali svoju maximálnu veľkosť.

Všetci Rusi, s ktorými som sa o tom rozprával, sú hrdí na gesto Anastázie, ktorým sa priznala k ruským koreňom. Nielen každý športovec, ale vlastne každý človek vo svojom živote zažije nepohodu, tak ako ju Anastázia zažila i v ruskej reprezentácii. Napriek tejto nepohode, zažila v Rusku veľa skvelých ľudí, ktorí jej pomohli naštartovať veľkolepú kariéru. Predovšetkým pre nich má to gesto prihlásenia sa k ruským koreňom obrovský význam.

Ruskí tréneri, ktorí Anastázii v začiatkoch pomáhali rozbehnúť športovú kariéru, majú na jej úspechoch podiel. Pre nich majú jej slová význam. Keď Anastázia vyrastala, zažívalo jej rodné Rusko neľahké časy. Mnohí z ľudí, ktorí vtedy trénovali mladých športovcov, to robili za mimoriadne ťažkých podmienok. Obetovali svoje zdravie a sily, len aby poskytli mládeži svoje skúsenosti a vedomosti, často bez akéhokoľvek nároku na odmenu. Im treba za príspevok na slovenskom zlate Anastázie tiež poďakovať. Rusko vytvorili práve takýto ľudia a Anastázia sa k nim prihlásila.

Podobne aj Slováci, ktorí dosiahli úspech v zahraničí, by nemali zabúdať na to, že taktiež dostali základy od mnohých skvelých slovenských učiteľov a trénerov. A hoci neskôr prišli i dni nepohody, mali by, tak ako Anastázia, myslieť nielen na to, že ich niekedy niekto na Slovensku podcenil. Vždy totiž nájdu veľa ľudí, ktorí im tu odovzdali svoje skúsenosti a znalosti, z ktorých oni potom čerpali celý život.

Obdivujem Anastáziu za to, že nezabudla na tých, ktorí jej v čase detstva v Rusku za mimoriadne ťažkých materiálnych podmienok kliesnili cestu k najvyšším métam. Jej snaha objímať slovenskú a ruskú identitu je obdivuhodná. Obdivujem Anastáziu nielen za jej olympijské úspechy, ale hlavne za jej veľkodušnosť a veľkoleposť !