brankof.blog.pravda.sk

            Kto sleduje spravodajstvo médií o smutných a krvavých udalostiach na Ukrajine z posledných dní, ten sa nemôže vyhnúť podozreniu, že  niečo podobné už pozná. Hoci mnohí na západe prisudzujú všetku vinu prezidentovi V. Janukovyčovi, treba celú situáciu hodnotiť vyváženejšie. Pamätáme si , že ešte nedávno nás médiá presvedčovali, ako jednotne stojí sýrsky ľud proti prezidentovi Asadovi a že vláda jednostranne používa brutálnu silu proti civilnému obyvateľstvu. Skutočnosť však bola komplikovanejšia. V Sýrii sa už dlhšie ukazuje, že vládna moc má stále silnú podporu medzi obyvateľstvom. Vďaka tejto podpore je aj vláda schopná víťaziť v boji s militantnými extrémistami, ktorí získali prevahu medzi predstaviteľmi opozície. Vládna moc v Sýrii sa udržala aj bez zahraničnej intervencie, na rozdiel napr. od prozápadného Bahrajnu, kde sa vládu nepopulárnej dynastie podarilo udržať v roku 2011 len s pomocou saudsko-arabskej vojenskej intervencie. Paradoxne, bahrajnská monarchia za brutálne násilie voči demonštrantom nečelila ani sankciám ani mediálnemu tlaku.

                        Rozdelená krajina

            Pri pohľade na nedávne udalosti zo Sýrie si skutočne treba položiť aj otázku, či podobný vývoj nečaká i Ukrajinu. Na riziko občianskej vojny na Ukrajine sa poukazuje už dlhšie. Podobne ako v Sýrii, aj na Ukrajine existujú silné vnútorné pnutia a deliace línie. Mnohé regióny Ukrajiny nie sú ochotné prijať západo-ukrajinskú predstavu o ukrajinskej identite a obyvateľstvo je tam značne proruské. Viacerí analytici síce poukazujú na to, že oligarchia z východnej Ukrajiny neveľmi túži po spájaní sa s Moskvou, avšak treba uviesť, že oligarchom z východu i západu Ukrajiny vyhovuje stav, keď štát budú môcť riadiť oni bez akejkoľvek kontroly. Mnohí oligarchovia sa boja práve niekoho, kto by im dokázal vytýčiť určité hranice, ako to urobil V. Putin s oligarchami v Rusku. Jeho schopnosť podriadiť oligarchov politickej moci imponuje práve obyvateľom na východnej Ukrajine. Nie je to príliš známe, ale práve je to jeden z dôvodov, prečo je V. Putin dlhodobo mimoriadne populárnym politikom medzi ukrajinským obyvateľstvom: http://newsland.com/news/detail/id/891175 . Proruskú orientáciu obyvateľov východnej Ukrajiny účelovo využívali v minulosti i oligarchovia z týchto regiónov a preto pred voľbami vždy sľubovali silnú proruskú politiku. Po voľbách však obvykle hľadali užší vzťah i k západu. Problém nastal, keď EÚ na snahu Ukrajiny o zblíženie v minulom roku reagovala len pomerne nevýhodnou ponukou konkrétnej asociačnej zmluvy. Vtedy sa prezident Janukovyč a jeho oligarchovia vrátili k tomu, čo sľubovali pred voľbami. Začali sa orientovať znovu na východ a aj finančnú podporu pre kolabujúcu ekonomiku hľadali v Moskve. Takáto politika tradične vyvolala nesúhlas najmä na západnej Ukrajine. O existencii vnútorných deliacich čiar na Ukrajine nemožno pochybovať, svedčia o tom i volebné výsledky rôznych politikov v posledných voľbách, či už prezidentských alebo parlamentných voľbách. Je preto ústredným problémom Ukrajiny, že sa dlhodobo nedarí nájsť politika, ktorý by bol schopný uspieť na východe i na západe Ukrajiny.

            Hlavná deliaca čiara na Ukrajine je pomerne známa, avšak existujú aj mnohé ďalšie. Pre Slovákov je napr. dôležité vedieť, že Podkarpatská Ukrajina zďaleka nie vždy zdieľa názory centra západnej Ukrajiny mesta Ľvov. Ukazuje sa to i pri voľbách: http://en.wikipedia.org/wiki/File:%D0%94%D1%80%D1%83%D0%B3%D0%B8%D0%B9_%D1%82%D1%83%D1%80_2010_%D0%BF%D0%BE_%D0%BE%D0%BA%D1%80%D1%83%D0%B3%D0%B0%D1%85-en.png . V štáte, kde existuje veľa deliacich čiar, je potrebné udržiavať rovnováhu a hľadať spoločné záujmy. V médiách sa často ako spoločný záujem prezentuje snaha väčšiny Ukrajincov vstúpiť do EÚ a protesty proti prezidentovi Janukovyčovi sa ospravedlňujú požiadavkou na podpísanie asociačnej dohody s EÚ. Iste, cieľ vstupu do EÚ má značnú podporu na Ukrajine, ale aj tu treba vedieť, že asociácia s EÚ neznamená vstup do EÚ a ani jeho prísľub v budúcnosti (Turecko je asociované už vyše 50 rokov). Asociácia s EÚ by pritom prirodzene znamenala mnohé obmedzenia najmä pre vzťahy s Ruskom, ktorého obchodné vzťahy s EÚ sú obmedzované bariérami na oboch stranách. Je jasné, že mnohé priame dopady asociácie s EÚ, znamenajúce obmedzenia vzťahov s Ruskom by viedli k neželaným problémom ukrajinskej ekonomiky. Najmä pre východnú Ukrajinu preto asociačná dohoda v jej navrhovanej podobe bola dosť neprijateľná.

                        Organizované povstanie?

            Ako je dobre známe, v nadväznosti na nepodpísanie asociačnej zmluvy s EÚ sa začali objavovať protesty proti ukrajinskej vládnej moci. Na ich začiatku sa mohli objavovať ilúzie, že ide len o spontánne protesty, ale s postupom času sa ukázalo, že celé tieto protesty boli veľmi dobre pripravené a ich účastníci až prekvapujúco zorganizovaní. Nie všetkým bolo od začiatku jasné, kto stojí za protivládnymi protestmi na Ukrajine, hoci sa začali objavovať rôzne otázniky. Mnohým otvoril oči až nechváľne známy telefonát tajomníčky ministerstva zahraničia USA pre Európu a Euráziu V. Nuland, v ktorom určovala, kto má a kto nemá byť súčasťou budúcej ukrajinskej vlády. Je paradoxom, že americká politička presadzovala, aby sa najpopulárnejší opozičný politik na Ukrajine V. Kličko nestal súčasťou budúcej ukrajinskej vlády. Vôľa demonštrujúcich pre ňu teda nebola až tak podstatná. O previazanosti protestov na rôzne politické skupiny zo západu svedčila i priama účasť významných európskych politikov na demonštráciách na Majdane. Keď sa vysokí politickí predstavitelia západných štátov objavovali na protivládnych demonštráciách v Kyjeve, dalo sa predpokladať, že si určite uvedomovali obrovský politický význam svojej prítomnosti. Západní politici, ktorí obvykle veľmi vážia každý svoj krok, sa na protivládnych protestoch v Kyjeve neobjavili náhodne.

            K organizovanosti protivládnych demonštrácií prispeli aj tzv. mimovládne organizácie, napojené na veľvyslanectvá cudzích štátov. V. Nuland z ministerstva zahraničia USA sa vyjadrila, že USA už minuli na „europeizáciu“ Ukrajiny 5 miliárd dolárov. Mnohí ukrajinskí politici na spoluprácu organizátorov protestov s cudzími veľvyslanectvami poukazovali už od začiatku demonštrácií. Niektorí predpovedali i to, že to povedie k občianskej vojne: http://www.regnum.ru/news/polit/1735011.html . Z celého priebehu protestov teda možno odvodiť, že ich organizácia je vysoko sofistikovaná a nápadne sa podobá na protesty v iných oblastiach sveta. Za zmienku stojí i fakt, že medzi prvými mŕtvymi demonštrantami na uliciach Kyjeva neboli len ukrajinskí občania. Len ťažko sa možno domnievať, že by sa cudzinci tak spontánne rozhodli v Kyjeve protestovať proti ukrajinskej vláde.

                        Ako sa robia kompromisy?

            Organizovanosť demonštrácií sa prejavila aj vo forme stupňovania požiadaviek. Odporcovia vlády využívali rokovania ako šikovný nástroj politického boja, avšak očividne bez snahy o nájdenie kompromisu. Pokiaľ sa medzi požiadavkami objavuje nárok na všetko, vrátane úplnej kapitulácie protivníka, tak vedú rokovania väčšinou do slepej uličky. V sýrskom konflikte opozícia neustále požaduje vytvorenie budúcej prechodnej vlády bez prezidenta Asada. Lenže taká požiadavka by vlastne znamenala úplnu kapituláciu prezidenta a nešlo by o žiaden kompromis. Pri takto prehnaných požiadavkách sa potom niet čo diviť, že rozhovory v Ženeve nevedú k urovnaniu konfliktu. Podstatou úspešných rozhovorov je totiž, že ústupky urobia obe strany. Podobne neústupne sa správa opozícia aj v prípade Ukrajiny. Očividným cieľom opozície je splnenie všetkých jej požiadaviek, vrátane bezodkladného odstúpenia prezidenta a rozpustenia parlamentu. Teda ide o to, aby sa prezident a jeho strana vzdali všetkej moci. Je zrejmé, že ani prijatie znenia ukrajinskej ústavy z roku 2004, ani iné čiastočné ústupky by protesty na uliciach Kyjeva nezakončili.

            Problémom je, že opozícia nemá víziu kompromisu. Treba sa pýtať: dovolí opozícia vypratanie ulíc Kyjeva a koniec protestov aj v prípade, keď prezident neodstúpi, ale pristúpi na iné podmienky? Môže bez rezignácie prezidenta nastať koniec protestov? Je jasné, že hlavným cieľom povstalcov je to, aby prezident pod tlakom ulice kapituloval. Prezident síce doteraz urobil viacero ústupkov, od odvolania vlády až po zrušenie niekoľkých zákonov, avšak  opozícia nedokázala upustiť od ultimatívnej požiadavky odstúpenia prezidenta, ktorá by znamenala úplne víťazstvo opozície. Možno sa domnievať, že opozícia nemá pripravený žiaden iný scenár a chce vlastne len dojednávať podmienky kapitulácie. Toto je dobre známa taktika z farebných revolúcií: treba využiť rokovania na dojednanie kapitulácie vládnej moci bez poskytnutia prísľubu ukončenia protestov. Je však zrejmé, že na úplnú kapituláciu prezident V. Janukovyč nepomýšľa a aj preto situácia eskaluje.

                        Spolupráca s extrémistami

            Podobnosť medzi situáciou v Sýrii a na Ukrajine možno pozorovať i na vplyve jednotlivých predstaviteľov protivládnych síl v oboch prípadoch. Na začiatku dominovali určité občianske sily, avšak postupne pri neexistencii dohody s vládnou mocou začali získavať prevahu extrémisti. V Sýrii to na začiatku tiež vyzeralo ako občianske hnutie, ktoré sa postupne dostalo do područia radikálnych islamistov. Umiernená opozícia dnes nemá na občiansku vojnu v Sýrii takmer žiaden vplyv. Presun významu od umiernených k radikálom je prirodzeným následkom snahy o úplnú kapituláciu protistrany. Na Ukrajine nástupu extrémistov však veľmi pomohlo i to, že hlavní predstavitelia opozície V. Kličko a A. Jacenjuk vytvorili opozičný „triumvirát“ s predstaviteľom pevne zorganizovanej ultrapravicovej strany Sloboda, s O. Tiagnybokom. V centre opozičných síl v Kyjeve zjavne nemajú žiaden problém ani s osobou S. Banderu. Predstavme si, že by si súčasné opozičné strany v SR pribrali na protivládne protesty v Bratislave extrémistického partnera a v centrále by si zavesili veľký portrét J. Tisu. Pre mňa dnes veľmi podivuhodne zaznieva snaha niektorých „analytikov“ presvedčiť slovenských občanov, že ukrajinský S. Bandera je v podstate v poriadku, zatiaľ čo slovenský J. Tiso je ten zlý. Diskusia o S. Banderovi by si akiste zaslúžila samostatný blog, ale akokoľvek to nie je osoba, ktorej portrét by mal dominovať v centrálach opozičných „demokratických“ politikov v Kyjeve. S takýmito symbolmi sa im nepodarí prekonať rozpoltenosť Ukrajiny. 

            Žiaľ, práve tým že predstavitelia hlavných opozičných strán pribrali medzi seba extrémistu z politickej strany Svoboda, zabezpečili ultrapravici nebývalú prestíž. V Kyjeve na ulici pôsobia predstavitelia rôznych ultrapravicových skupín a O. Tiagnybok je len najznámejším z nich. Ale to, že sa dostal do „triumvirátu“ lídrov opozície s Kličkom a Jacenjukom má veľký význam pre celú extrémnu pravicu. O. Tiagnybok je pritom nielen extrémny rusofób a jeden z desiatich najhorších antisemitov sveta (podľa Centra S. Wiesenthala: http://www.regnum.ru/news/polit/1735011.html ), ale je to aj politik, ktorý vie ponúkať jednoduché ultrapravicové riešenia. Preto medzi lídrami opozície na uliciach Kyjeva práve on rýchlo predbehol slabého rečníka a zákulisného hráča A. Jacenjuka. Ak bude situácia naďalej eskalovať, tak môže získať na ulici prevahu aj nad V. Kličkom. Ten vyzeral na začiatku demonštrácií ako nespochybniteľná autorita, avšak sám niekoľkokrát zažil, že extrémnu pravicu na demonštráciách nemá vôbec pod kontrolou. Je teda najvyšší čas, aby sa V. Kličko od týchto extrémistov dištancoval. Práve nacionalistickí extrémisti sú však efektívni v pouličných bojoch a preto pri snahe o prípadné zvrhnutie vládnej moci násilím „nepostrádateľní“. Tu si musí V. Kličko určiť, kam až je ochotný zájsť v snahe o zvrhnutie prezidenta. Spojením s extrémnymi bojovými skupinami v uliciach Kyjeva prestal byť akceptovateľný pre viacerých umiernených Ukrajincov. A na východnej Ukrajine si týmto spojením svoje renomé môže pochovať úplne. Faktom ale je, že dnes ešte ako predstaviteľ umiernenejšej časti opozície môže rokovať s prezidentom. Zajtra už môže byť neskoro!

                        Ako zabrániť opakovaniu sýrskeho scenára

            V reakcii na krvavé udalosti posledných dní navrhuje Európska Únia zaviesť sankcie voči prezidentovi V. Janukovyčovi a jeho okoliu. Pri svojej snahe o sankcie by však európski predstavitelia nemali zabúdať ani na povstalcov v Kyjeve. Keď chcú trestať sankciami, mali by uvaliť sankcie i na militantov v radoch povstalcov. Pomer zabitých na oboch stranách barikád dokazuje, že na uliciach Kyjeva nejde len o jednostranné násilie zo strany štátnych orgánov. Povstalci sú dobre vyzbrojení a zjavne i dobre vycvičení pre pouličný boj s políciou, stačí sa pozrieť na ich výstroj a metódy boja. Na západnej Ukrajine sa radikálni povstalci dokonca zmocnili mnohých skladov zbraní. Je zrejmé, že viaceré z nich boli použité v priamych bojoch na uliciach Kyjeva. Usmrtenie siedmych policajtov dokazuje, že povstalci nie sú len pokojnými demonštrantmi. Áno, vládna moc použila násilie, ale zatiaľ nenasadila armádu, ktorá by mohla povstanie ešte krvavejšie potlačiť. Každé násilie proti ľuďom je zlé, či už ide o násilie zo strany vládnej moci alebo zo strany povstalcov. Príklady z mnohých krajín, nielen na Blízkom Východe, však ukazujú, že zodpovednosť za násilie pri stretoch vlády s povstalcami sa väčšinou nedá pripisovať len tým, ktorí sú oficiálnymi predstaviteľmi štátu. Podobne sa tak nedá postupovať ani na Ukrajine. Ak sa teda západné štáty usilujú zaviesť sankcie voči prezidentovi V. Janukovyčovi a jeho spojencom, nemali by zabudnúť prinajmenšom ani na sankcie voči O. Tiagnybokovi a ultrapravicovým radikálom v Kyjeve. A mali by odhovoriť V. Klička a A. Jacenjuka od akejkoľvek ďalšej spolupráce s týmito extrémistami.

            Nie som jediný, kto na riziko občianskej vojny na Ukrajine upozorňuje už dlhšie. Vojna, a to hlavne tá občianska, je akiste tým najhorším zlom, ktoré sa môže na území nejakého štátu objaviť. Preto na takéto hrozby treba včas reagovať. Vo väčšine neúspešných krajín, medzi ktoré patrí i Ukrajina, je nespokojnosť obyvateľstva s pomermi latentná a nie je zložité ju využiť na roznecovanie násilia. Z tohto potom koristia hlavne predstavitelia partikulárnych skupín v spoločnosti a presadzujú svoje záujmy silou. Presne to sa dialo v Sýrii a deje sa i v súčasnosti na Ukrajine. Problém je však v tom, že všade existujú aj odlišné skupiny s inými partikulárnymi záujmami, ktoré sa bránia pred tým, aby im tí druhí vnútili svoju vôľu. Takáto nestabilita tiež láka rôzne kriminálne živly a tie sa už dnes v Kyjeve objavujú v hojnom počte. Vláda i opozícia sa obviňujú, že tieto živly organizujú. Zdá sa však, že ich prítomnosť je len neklamným prejavom „vojny všetkých proti všetkým“. Je najvyšší čas, aby túto situáciu zastavil obojstranne prijateľný kompromis. Reagovať treba čo najskôr: je nutné predísť katastrofálnemu sýrskemu scenáru. Dnes ešte šanca na skutočný kompromis existuje…