brankof.blog.pravda.sk

Jedným z charakteristických javov v mesiaci jún bolo opätovné vyhrocovanie situácie v Sýrii: USA a ich spojenci sa svojim bombardovaním sýrskeho územia začali nebezpečne zahrávať s možnosťou väčšej vojny. Vzhľadom na ruskú vojenskú prítomnosť môžu útoky USA a ich spojencov na sýrskom území viesť k ruskej odvete. Rusko už ako následok amerických útokov vypovedalo dohodu o vzájomnom neútočení a vyhlásilo, že všetky lietadlá USA a ich koalície na západ od Eufratu bude považovať za nepriateľské. Napriek tomu, že Slovensko sa na bombardovaní nezúčastňuje priamo, je súčasťou americkej koalície v Sýrii a tak by malo riziko širšieho konfliktu vnímať veľmi citlivo.

Nech už však sýrsky konflikt vnímame akokoľvek, je potrebné si uvedomiť, že Sýria je podľa medzinárodného práva stále suverénnym štátom a teda sa voči nej uplatňuje princíp zvrchovanej rovnosti štátov podľa článku 2 Charty OSN. Z toho vyplýva, že žiadny iný štát nesmie na území Sýrie vojensky pôsobiť bez súhlasu vlády alebo bez súhlasu Bezpečnostnej rady OSN. Aj definícia agresie ako ju schválilo Valné zhromaždenie OSN (č. 3314/1974) jednoznačne potvrdzuje, že USA a ich spojenci sa na území Sýrie dopúšťajú aktov agresie.

Na zdôvodnenie svojich útokov sa západné štáty pokúsili i tento rok rozšíriť informáciu o použití chemických zbraní zo strany sýrskej vlády. Uvedená téza bola použitá v apríli 2017 ako legitimizácia pre útok USA na sýrsku leteckú základňu. Podobne i v júni 2017 sa objavili informácie o chemických zbraniach na sociálnych sieťach, ich dôveryhodnosť je však pochybná. Použitie chemických zbraní sýrskou vládou sa vôbec nepodarilo preukázať, navyše, po vojne v Iraku už dôveryhodnosť západných informácií o chemických zbraniach výrazne poklesla a USA by mali poskytovať oveľa silnejšie dôkazy. Treba tiež vidieť, že prezident B. Asad si dobre uvedomuje propagandistickú hodnotu chemických zbraní a určite nechce dávať západným štátom zámienku na tzv. humanitárnu intervenciu.

Informácia o použití chemických zbraní sýrskym režimom má vyvolať dojem, že USA a ich spojenci musia v Sýrii zakročiť na zabezpečenie ľudských práv. Od konca 20. storočia sa niektorí teoretici pokúšajú zdôvodniť ideu tzv. humanitárnej intervencie za účelom ochrany domáceho obyvateľstva pred vážnym porušovaním ľudských práv. Problém je však v tom, že Západ až príliš často porušuje princípy Charty OSN a jeho zásahy v 21. storočí väčšinou iba zhoršovali situáciu. Takže hoci je humanitárna intervencia v západnom svete ako idea stále pomerne populárna, zneužitie tejto idey a vyvolávanie protiprávnych vojen dokazuje, že porušovanie Charty OSN nie je cesta k lepšiemu presadzovaniu ľudských práv.

Západné mocnosti majú nízku dôveryhodnosť, keďže samy zásadným spôsobom destabilizovali celý región. Práve Sýria bola po agresii v Iraku 2003 intenzívne zasiahnutá utečeneckou vlnou: príchod utečencov z Iraku zaťažil ekonomiku a oslabil sociálny systém Sýrie. Západ však prispieval k destabilizácii Sýrie i ďalšími opatreniami, napr. prijímaním ekonomických sankcií proti krajine – USA ešte v roku 2004 prijali tzv. Syria Accountability Act a rozsah sankcií niekoľkokrát rozšírili.

V roku 2013 sa Washington pokúsil v Sýrii intervenovať aj priamo a to kvôli opakovanému obvineniu, že režim B. Asada použil chemické zbrane proti civilistom. Vzhľadom na čerstvú skúsenosť so západnou intervenciou v Líbyi sa však Rusko a niektoré ďalšie štáty postavili proti vojenskej akcii. USA a ich spojenci tak vstúpili do vojny v Sýrii až o rok neskôr, na jeseň 2014, oficiálne s odôvodnením, že chcú bojovať proti hnutiu ISIL. O skutočnom účele ich boja však vznikali od začiatku pochybnosti, pretože počas prvého roku vojenských akcií USA v Sýrii sa územie pod kontrolou hnutia ISIL zväčšilo.

Bodom obratu sa stalo až vojenské zapojenie Ruska do konfliktu v septembri 2015. Sýrska arabská armáda tak s podporou Ruska a niektorých ďalších síl v regióne dokázala od konca roku 2015 získať späť veľké územie, ktoré predtým ovládali hnutie ISIL, al-Nusra či ďalšie opozičné sily. Napriek tomu, že sýrska vláda počas celého konfliktu ovládala územie s najväčším počtom obyvateľov, mnoho rozľahlých riedko obývaných území v púšti kontrolovala opozícia. Od znovudobytia východného Alepa sýrskou vládou je však už jasné, kto je dominantnou vnútornou silou v Sýrii.

Pre USA a jej rôznych spojencov predstavujú nedávne úspechy B. Asada v Sýrii veľkú výzvu. V 21. storočí USA v regióne dominovali a boli schopné zosadzovať či dosadzovať vládnych predstaviteľov na Blízkom Východe. Vývoj v Sýrii však jasne ukázal limity ich moci. V súčasnosti nie je možné dosiahnuť trvalé riešenie vojny v Sýrii bez toho, aby v tomto riešení zohrávala zásadnú úlohu vláda B. Asada. Niektoré západné štáty už uznali sýrsku opozíciu ako oficiálneho predstaviteľa Sýrie (Francúzsko). Sýria je však problém najmä pre USA, pretože ich dominantné postavenie vo svete úzko súvisí s ich postavením na Blízkom Východe.

Veľmi zaujímavé v posledných dňoch boli aj útoky Izraela na sýrske ciele. Izrael sa odvoláva na útoky zo sýrskej strany Golanských výšin, tento dôvod je ale otázny. Izrael dlhodobo vníma prezidenta B. Asada ako významného nepriateľa a medzi Izraelom a Sýriou oficiálne stále existuje vojnový stav. Dôvodom izraelského zapojenia je aj fakt, že pre Izrael je výhodnejšie, keď Sýrčania bojujú medzi sebou.

Jednou z príčin, ktorá vzbudzuje na Západe obavy, je i možnosť, že v prípade víťazstva B. Asada v občianskej vojne by vzrástla prestíž jeho vlády i v ostatných arabských krajinách. Niektoré javy to už naznačujú. Na začiatku sýrskeho konfliktu Liga arabských štátov v zásade kopírovala saudské postoje, postupne sa však i na tomto fóre začala vytvárať skupina štátov, ktorá žiadala prehodnotenie doterajšej politiky voči Sýrii. Predstava, že by sa práve B. Asad s jeho socialistickou panarabskou ideológiou mal stať symbolom úspešného odporu voči Západu, vzbudzuje mnoho obáv i na Arabskom polostrove.

USA nechcú dopustiť ďalší vojenský postup sýrskej vlády a dali to jasne najavo aj zostrelením sýrskeho bojového lietadla či bombardovaním vládnych jednotiek. Svoje útoky na území Sýrie pritom cynicky označujú ako „sebaobranu“. Za účelom „sebaobrany“ si v Sýrii vytvorili aj vlastnú „deeskalačnú zónu“, v ktorej podporujú časť sýrskej opozície a tým jej zabezpečujú i ďalšiu perspektívu. Svojim spojencom taktiež vytvárajú možnosť zúčastniť sa na rokovaniach o budúcnosti krajiny a to bez ohľadu na ich skutočný vplyv.

Veľmi dôležitou otázkou, ktorá sa v súčasnosti rieši, je budúcnosť území doteraz ovládaných hnutím ISIL. Dôležitá je najmä Rakká, hlavné mesto hnutia ISIL a ten, kto ho ovládne, získa veľkú prestíž. V snahe o ovládnutie mesta sa v zásade rozhoduje najmä medzi vojskami vlády a tzv. Sýrskych demokratických síl. Pre sýrsku vládu je však dôležité aj ovládnutie sýrsko-irackých hraníc, ktoré však nechcú pripustiť USA. Otázka znovuobsadenia sýrskych území vládnymi vojskami je v súčasnosti aj otázkou o integrácii a dezintegrácii na Blízkom Východe. Zatiaľ ešte princíp územnej celistvosti tamojších štátov nespochybňujú ani veľmoci, v prípade ďalších vojenských úspechov B. Asada sa však situácia môže zmeniť.