brankof.blog.pravda.sk

Jednou z hlavných tém jesene 2017 sa vo svetovej politike stali referendá o nezávislosti, prostredníctvom ktorých sa určité regióny pokúšajú získať nezávislosť. Z hľadiska EÚ bolo dôležité najmä referendum o nezávislosti Katalánska, ktoré sa uskutočnilo 1. októbra. Referendum bolo naplnením sľubov katalánskej volebnej koalície Junts pel Sí z roku 2015 a preto vyvolalo veľmi ostrú reakciu centrálnej vlády v Madride. Tá sa ho pokúsila zmariť silou, svojim zásahom však situáciu nielen že nevyriešila, ale dokonca skomplikovala. Násilie španielskej polície proti neozbrojeným voličom sa stalo len ďalším argumentom pre nezávislosť Katalánska. Súčasná situácia je veľmi napätá a treba hľadať riešenie, ktoré nepovedie k občianskej vojne.

V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:

• Právo národa na sebaurčenie

• Španielska ústava a jej limity

• Katalánsko a susedné regióny

• Separatistické snahy ďalších

• Hospodárske dôvody separatizmu

• Úloha pre EÚ?

Z právneho hľadiska stoja pri otázke katalánskeho referenda proti sebe právo katalánskeho národa na sebaurčenie a princíp územnej celistvosti Španielska. Katalánci sa odvolávajú na Chartu OSN a rôzne medzinárodné dohovory, garantujúce právo na sebaurčenie. Pre Madrid je zase základným argumentom ústavou garantovaná jednota štátu. Právo na sebaurčenie národa sa z hľadiska svojho charakteru obvykle zaraďuje medzi tzv. ľudské práva tretej generácie a je preto oveľa menej inštitucionalizované než mnohé iné práva. Napriek tomu, je toto právo je spomínané v čl. 1 a 55 Charty OSN, ako aj v čl. 1 v čl. 1 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a v čl 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach. Právo na sebaurčenie má svoj politický rozmer, teda najmä možnosť vytvárať si vlastný status, ale aj ďalšie rozmery, napr. kultúrny a ekonomický.

Keďže sa právo na sebaurčenie v medzinárodných dokumentoch spája s národom, je veľmi dôležitou otázkou stanovenie kritérií pre určenie „národa“. Tento pojem nie je v medzinárodnom práve jasne určený, avšak v prípade Kataláncov sa dá hovoriť, že podmienky pre definíciu národa spĺňajú. V zmysle sebaurčovacieho práva tieto kritériá spĺňali podľa Výboru OSN pre ľudské práva dokonca aj pôvodní obyvatelia Kanady (rozhodnutie Lubicon Lake Band v. Canada). Navyše, z hľadiska používania vlastného jazyka či dlhodobej spätosti s územím Katalánci určite presahujú minimálne požiadavky, ktoré by sa pre definíciu národa v medzinárodnom práve mali požadovať.

Problém práva na sebaurčenie však spočíva i v tom, že nie sú jasne stanovené ani predpoklady, za akých sa národy môžu odčleniť od jestvujúcich štátov a nadobudnúť vlastnú štátnosť. Konflikt práva na sebaurčenie a územnej celistvosti sa objavuje tak v Charte OSN, ako aj v Deklarácii zásad medzinárodného práva týkajúcich sa priateľských vzťahov a spolupráce medzi štátmi z roku 1970. Tieto dokumenty uznávajú význam práva národov na sebaurčenie, avšak ako dôležitý princíp spomínajú neporušiteľnosť územnej celistvosti krajín. Podobne ako niektoré iné práva, aj právo na sebaurčenie možno obmedziť, nemožno však odstrániť jeho podstatu a z hľadiska medzinárodného práva je preto pozícia katalánskeho úsilia o nezávislosť veľmi silná.

Na rozdiel od predstaviteľov Katalánska sa vláda v Madride odvoláva hlavne na španielsku ústavu, ktorá je v otázke územnej celistvosti veľmi jednoznačná. V čl. 2 sa uvádza: „Ústava vychádza z nerozlučnej jednoty španielskeho národa, spoločnej a nedeliteľnej vlasti všetkých Španielov, a uznáva a zaručuje právo na autonómiu národností a regiónov, ktoré sa v ňom integrujú, a solidaritu medzi nimi.“ Treba zvlášť zdôrazniť, že ústava úmyselne hovorí o „španielskom národe“ a spomína „národnosti a regióny“, ktoré majú právo na autonómiu. Zaujímavé je tiež, že španielska ústava hovorí v čl. 3 o kastílčine ako o oficiálnom španielskom jazyku štátu, ale spomína aj ostatné „španielske jazyky“, ktoré môžu byť oficiálnymi jazykmi v určitých regiónoch.

Vzhľadom na koncepciu jedného „španielskeho národa“ a plurality „španielskych jazykov“ sa otázka uznania Kataláncov za národ stala veľmi zásadnou ústavnou témou. Problém sa objavil už v roku 2006 po prijatí nového autonómneho štatútu Katalánska. Tento dokument charakterizoval Kataláncov ako „národ“, čo však narazilo na odpor v Madride. Celý spor skončil na ústavnom súde, ktorý v roku 2010 odmietol ideu katalánskeho národa a vyhlásil 14 článkov štatútu za protiústavné. Aj na samotnom ústavnom súde však existovala skupina sudcov, ktorá nezdieľala konzervatívny postoj väčšiny a vnímala ho ako príliš nerealistický.

Z uvedeného a ďalších faktov vyplýva, že španielsky ústavný poriadok chápe problém sebaurčenia Kataláncov odlišne než medzinárodné právo. Veľmi dôležitou otázkou je aj to, ako riešiť tento konflikt medzi španielskou ústavou a právom na sebaurčenie podľa medzinárodných dohovorov. Na uvedenú otázku existujú rôzne odpovede, ale španielsky ústavný súd zďaleka neprijíma ideu prednosti práva na sebaurčenie pred španielskou ústavou. Táto pozícia nie je vo svete neobvyklá a mnoho ústavných súdov i v EÚ považuje vlastnú ústavu za nadradenú nad medzinárodným právom. Treba však dodať, že Španielsko dokumenty OSN, garantujúce právo na sebaurčenie, ratifikovalo a to jeho pozíciu oslabuje.

Ústavný súd Španielska však doteraz pokusy o nezávislosť Katalánska opakovane blokoval a zrejme bude blokovať i naďalej. Jeho konanie je striktne limitované princípmi ústavy, ktorá vznikala za špecifických okolností po páde Francovho režimu. Často sa poukazuje na to, že za schválenie ústavy v roku 1978 hlasovalo v referende až 90% zo zúčastnených obyvateľov Katalánska a Katalánci tak ústavu podporili oveľa silnejšie než napr. obyvatelia Kastílska. To však bolo ovplyvnené skôr nadšením z princípov demokratickej ústavy po skončení fašistického režimu, nie súhlasom obyvateľstva s mierou sebaurčenia v ústavnom texte.

Postoj ústavného súdu a vlády v Madride sú očividne jednostranné a sú motivované obavami z celkového rozpadu štátu. Tieto obavy však nie sú vôbec neopodstatnené a je pochopiteľné, že madridskí politici nechcú Španielsko deliť. Katalánsko je totiž len jedným z regiónov, ktoré môžu usilovať o nezávislosť. Separatistické hnutia sú v Španielsku rozšírené a to napriek tomu, že kastílsky jazyk je materským jazykom väčšiny obyvateľov v každej španielskej provincii s výnimkou Galície. Jazyková dominancia kastílčiny je však z veľkej časti výsledkom politiky frankizmu, ktorý menšinové jazyky systematicky potláčal. Situácia v niektorých národnostných regiónoch sa trochu podobá situácii v Bielorusku, kde sa etnickými Bielorusmi cíti väčšina obyvateľov, aj keď za svoj materský jazyk považujú ruštinu.

Avšak napriek tomu, že kastílsky jazyk ako jeden z najrozšírenejších jazykov sveta dominuje i v Katalánsku (materský jazyk pre 55%), obyvatelia Katalánska sa zjavne prikláňajú k požiadavke nezávislosti. Názorne to demonštrovalo už nezáväzné referendum z roku 2014, pri ktorom sa vyše 80% hlasujúcich vyslovilo za nezávislosť. Na to, že išlo o nezáväzné referendum, bola pomerne veľká aj účasť (41%). Určitá skupina kastílsky hovoriacich obyvateľov Katalánska sa síce na referende odmietla zúčastniť, ale aj značný počet z nich prišiel ideu nezávislosti podporiť. Fakt, že väčšina obyvateľov Katalánska nezávislosť podporuje, sa dá dedukovať i z doterajších údajov o referende 1. októbra 2017 pri celkovej volebnej účasti 42,6% hlasovalo za 90%

Úspešný boj za nezávislosť Katalánska by mal zrejme dopad aj na ostatné regióny s významnou katalánskou populáciou, najmä na Valenciu a Baleárske ostrovy (na Aragónsko oveľa menej). Na Baleárskych ostrovoch je podiel osôb, hovoriacich dialektom katalánskeho jazyka porovnateľný so samotným Katalánskom a región Valencia má význam zasa kvôli celkovému počtu obyvateľov (5 miliónov). Spolu s obyvateľmi Katalánska (7,5 milióna) a Baleárskych ostrovov (1,1 milióna) tu žije až tretina španielskej populácie. V uvedených troch regiónoch sa nachádza aj jadro kvitnúceho turistického ruchu Španielska a ich strata by spôsobila nielen demografický, ale aj hospodársky problém pre celú krajinu.

Pokiaľ ide o Valenciu a Baleárske ostrovy, Madrid sa tu historicky pokúšal katalánsky vplyv oslabiť najmä tým, že podporoval rozdiely medzi Katalánskom a Valenciou či Baleárskymi ostrovmi. Miestny dialekt katalánčiny sa vo Valencii oficiálne označuje ako valencijský jazyk, aby sa tým zdôraznila jeho odlišnosť od katalánčiny. Dokonca aj pri záujme o štátnu službu treba vo Valencii preukázať znalosť „valencijčiny“ a potvrdenie o štátnej skúške z katalánčiny nestačí. Podobná je situácia i na Baleárskych ostrovoch, kde mnohí tamojší jazyk „mallorquín“ mnohí považujú za dialekt katalánčiny, hoci sa od katalánčiny líši viac než valencijčina.

a prípadnú nezávislosť Katalánska by určite zareagovali i ďalšie španielske regióny, najmä Baskicko. To má s Madridom zo všetkých oblastí najkomplikovanejšie vzťahy a taktiež históriu krvavého boja za nezávislosť, ktorý neskončil ani po zániku Francovej diktatúry. Veľmi veľa Baskov má stále pocit, že Španielsko bráni plnej realizácii baskickej identity a že usilovní Baskovia na Kastílcov stále doplácajú. Z ekonomického hľadiska je Baskicko najrozvinutejším regiónom Španielska a má druhý najvyšší HDP na 1 obyv. (po hlavnom meste Madrid, tretia je Navarra, štvrté Katalánsko). Madrid sa však zrejme obáva, že separatistické snahy Baskov by sa nemuseli obmedziť len na Baskicko a mohli by pokračovať i v Navarre, kde je severná časť regiónu v podstate baskická, zatiaľ čo juh je čisto kastílsky.

Spomedzi národnostných regiónov Španielska patrí medzi chudobnejšie Galícia. Galícijský jazyk je však veľmi živým jazykom a ani počas frankizmu neutrpel tak veľmi ako iné menšinové jazyky. Významnú úlohu pritom zohrávala blízkosť Portugalska, keďže portugalčina je galícijčine veľmi podobná. Odtrhnutie Galície by síce nepredstavovalo pre Španielsko hospodársku katastrofu, región však má veľký symbolický význam pre španielsky katolicizmus, keďže sa tu nachádza slávne pútne miesto Santiago de Compostella.

Zaujímavou otázkou je vývoj v afrických oblastiach Španielska. Na Kanárskych ostrovoch už jazyk pôvodného obyvateľstva blízkeho Berberom už dávno zanikol a dnes sa tam hovorí špecifickým dialektom kastílčiny. A hoci na ostrovoch existujú úvahy o nezávislosti, mnohí sa obávajú blízkeho Maroka a väzby na Španielsko či celú EÚ sú preto veľmi vítané. Práve s Marokom má Madrid viacero teritoriálnych sporov – týkajú sa najmä Ceuty a Melilly, ktoré ležia priamo na africkom kontinente. O presnom vymedzení hraníc sa štáty nevedia dohodnúť a o kontrolu ostrova Perejil prebehla v roku  2002 dokonca krátka španielsko-marocká vojna. Je však jasné, že severoafrické enklávy po oddelení od Španielska netúžia.

Hoci existujú aj ďalšie oblasti Španielska, známe svojim regionalizmom, separatizmus hrozí hlavne vo vyššie uvedených prípadoch. Nejde pritom o malé územia, veď pri strate všetkých spomenutých regiónov by Španielsko počtom obyvateľstva kleslo až za Rumunsko a veľkosťou HDP na 1 obyv. za Slovensko. Hospodárske sú však nielen možné dôsledky nezávislosti Katalánska, ale aj príčiny, kvôli ktorým získala idea nezávislosti Katalánska tak masívnu podporu.

Hoci sa o tom málo hovorí, jedným z dôležitých dôvodov je neúspešný hospodársky vývoj Španielska. Separatizmus určitej skupiny Kataláncov existoval síce i na konci 20. storočia, nikdy sa však neprejavil takto intenzívne. Po páde frankizmu a prijatí ústavy z roku 1978 sa hlavným cieľom krajiny stalo členstvo v európskom integračnom procese, pri ktorom nebol separatizmus natoľko populárny. Po vstupe do EHS v roku 1986 zotrvávalo Španielsko dlho v pozícii prijímateľa štrukturálnych fondov a zahraničných investícii, čo veľmi pomohlo jeho hospodárskemu rozvoju a politickej stabilite, zvlášť v národnostných regiónoch. Španielsko sa tiež zasadilo za získanie usporiadateľstva olympiády v roku 1992 pre Barcelonu a aj to Katalánci ocenili.

V 21. storočí sa však situácia začala zhoršovať: rozdiely medzi bohatými a chudobnými sa stále zväčšovali, štrukturálne fondy EÚ sa presmerovali do východnej Európy, začala narastať nezamestnanosť a verejný dlh. Počas hospodárskej krízy z roku 2008 sa tak Španielsko dostalo do neslávnej spoločnosti zadĺžených krajín tzv. PIGS. Situáciu sa nepodarilo vyriešiť ani terajšiemu premiérovi M. Rajoyovi, naopak, ten svojimi neoliberálnymi reformami spoločnosť skôr podráždil. V európskych inštitúciách sa síce mnohí o reformách M. Rajoya vyjadrujú pozitívne, v samotnom Španielsku však prevažuje skeptické hodnotenie.

Na prvý pohľad je zníženie nezamestnanosti v Španielsku od roku 2011 pozoruhodné, v skutočnosti to až taký úspech nebol. Časť nezamestnaných mladých ľudí jednoducho odišla do zahraničia, ďalšiu časť nezamestnaných sa podarilo vyradiť z evidencie vďaka prísnejším kritériám evidencie a mnoho riadnych pracovných pomerov bolo nahradených menej serióznymi formami zamestnávania. Celkovo tak platí, že hoci sa počas vlády M. Rajoya znížila nezamestnanosť, v roku 2016 bolo v porovnaní s rokom 2011 o 3,7 milióna hodín práce menej. Takéto „úspechy“ sa dosahujú napr. i tým, že sa jeden pracovný pomer rozdelí medzi dva polovičné úväzky a potom možno hovoriť o dvoch ľuďoch, že nie sú nezamestnaní…

Zlá ekonomická situácia a zhoršovanie postavenia pracujúcich viedli k zhoršeniu všeobecnej atmosféry i v Katalánsku. Keď Katalánčan cestuje do Barcelony za prácou a vidí tam tú obrovskú koncentráciu bohatstva alebo keď počuje, že jedného futbalistu predali za 222 miliónov, musí sa nutne pýtať, prečo sa jeho subjektívna situácia zhoršuje. Nie všetci si uvedomujú, že to nahromadené bohatstvo patrí nadnárodným korporáciám a ani katalánski politici nie sú ochotní svoje vzťahy s korporáciami objasniť. Mnohí z nich preto radšej hovoria, že Katalánci doplácajú na madridský centralizmus. V Madride zase mnohí politici šíria predstavu, že Katalánsko doteraz čerpalo iba výhody, bremená však nechávalo na Madrid a teraz by najradšej odišlo aj s nadobudnutým bohatstvom.

Z podobných nálad môžu vzniknúť vážne konflikty a je potrebné zabrániť ďalšiemu vyhrocova niu situácie. Do riešenia situácie by sa mala zapojiť aj EÚ, ktorá si doteraz držala skôr odstup. Je pochopiteľné, že Brusel si nechce znepriateliť žiadnu stranu sporu, avšak tvrdenie, že ide o vnútornú záležitosť Španielska je príliš alibistické. Vo vzťahu k východoeurópskym štátom, napr. k Rusku, sa orgány EÚ podobnou zdržanlivosťou nevyznačujú a dokážu kritizovať aj policajné zásahy oveľa menšieho rozsahu.

Z krátkodobého hľadiska by sa Brusel mal snažiť o zmiernenie napätia a hľadať kompromisné riešenia prijateľné pre obe strany. Tie už zašli veľmi ďaleko a v súčasnej situácii nie sú pripravené k ústupkom. Z dlhodobého hľadiska by si mala EÚ zasa uvedomiť, že reštriktívna hospodárska politika, ktorú spolu s MMF presadzuje v Grécku a v Španielsku, vyvoláva obrovskú nespokojnosť širokých más a tie potom hľadajú vinníka – jední v centralistoch, iní v separatistoch. V štátoch s početnými menšinami je takýto vývoj veľmi nebezpečný a ani pre mnohonárodnú EÚ neprináša prospech.