brankof.blog.pravda.sk

Rok 2017 priniesol veľa zmien vo svete a medzi tie nepochyne patrí aj koniec éry prezidenta R. Mugabeho v Zimbabwe. Napriek tomu, že ide o dôležitú zmenu, nie je až tak prekvapivá. Už niekoľko rokov sa špekulovalo o tom, nakoľko ešte 93-ročný prezident kontroluje situáciu okolo seba a kedy príde k formálnemu prechodu moci na iný subjekt.

Zmena držiteľa moci nastala v novembri 2017. Pred voľbami, ktoré boli naplánované na rok 2018, vyrcholil boj medzi frakciami vládnej strany ZANU-PF. V ňom sa presadil prezident R. Mugabeho a jeho manželka Grace, zvaná aj „Gucci Grace“, kvôli svojej záľube v luxuse. Porazeným mal byť viceprezident E. Mnangagwa, bývalý minister obrany a šéf tajných služieb, ktorého 6. novembra zbavili funkcie. Lenže tento politik, nazývaný „krokodíl“ kvôli svojej bezohľadnosti, sa so situáciou nezmieril a využil svoj vplyv v armáde. Tá pod vedením C. Chiwengu obsadila štátne inštitúcie a R. Mugabe skončil 15. novembra v domácom väzení. A hoci sa nechcel vzdať okamžite, po hrozbe ústavnej žaloby rezignoval.

Miesto R. Mugabeho tak zaujme E. Mnangagwa, ktorý pri zásahu armády nechcel príliš otvorene vystupovať, aby tým nevzbudzoval dojem otvoreného prevratu a udržal akýsi obraz legitimity. Dobre si totiž uvedomoval, že hoci sa dnes obyvatelia Zimbabwe tešia z odchodu R. Mugabeho, ani nasledujúci prezident nebude asi populárny, keďže nedokáže vyriešiť štrukturálne problémy krajiny. A titul „pučistu“ by nového prezidenta tiež nemusel posilniť. Proti prevratom sa jasne vyslovili tak Africká únia a ako aj regionálne združenie štátov SADC, ktoré sa obávajú ďalších ohnísk nestability v Afrike.

Mnangagwa sa však snaží nakloniť si obyvateľstvo ekonomickými prísľubmi. Populárny je najmä prísľub zníženia rôznych poplatkov, napr. za registráciu automobilu. Rovnako masívne používa prísľub skorého príchodu zahraničných investorov a zníženia nezamestnanosti. Splnenie týchto sľubov je však otázne. V prípade zníženia poplatkov bude treba nahradiť výpadok príjmov rozpočtu a zahraniční investori sú zatiaľ dosť zneistení prevratom – počas novembra veľmi poklesli ceny akcií zimbabwijských podnikov na burze. Prísľub zahraničných investícií pritom nie je až tak nový: v posledných rokoch ho využíval aj R. Mugabe, ktorý pre investorov vytvoril i tzv. špeciálne ekonomické zóny. Doteraz však neboli príliš úspešné.

Jedným z hlavných problémov pri hodnotení situácie v Zimbabwe je zjednodušená snaha vnímať doterajší vývoj v Zimbabwe ako nepretržitú éru socialistickej diktatúry R. Mugabeho. Pritom si však treba uvedomiť, že jeho postavenie sa v rámci ústavných inštitúcií niekoľkokrát menilo. V období boja proti rasistickému režimu v Rodézii bol ako marxistický aktivista dvanásť rokov väznený (1963-1974) a ani potom sa nestal jediným vodcom odboja. V roku 1980, po zmene Rodézie na Zimbabwe a po prvých všeobecných voľbách R. Mugabe získal funkciu premiéra, nie funkciu prezidenta. Spory rôznych odbojárskych skupín však po roku 1980 nezanikli a skončili až vyhlásením R. Mugabeho za druhého prezidenta Zimbabwe (po C. Bananovi) v roku 1987.

Zmeny v politicko-ekonomickom systéme nastali i po rozpade východného bloku v roku 1991: Zimbabwe novelizovalo časť svojej socialistickej ústavy – vylúčilo z nej pojmy „marxizmus-leninizmus“ či „vedecký socializmus“ a prijalo pôžičky od Medzinárodného menového fondu. Miesto triedneho boja začal tiež R. Mugabe zdôrazňovať boj proti kolonializmu a snažil sa riešiť sociálne problémy na účet bielych farmárov, ktorí kontrolovali asi 40% pôdy. Prerozdeľovanie pôdy bielych vlastníkov sa stalo zásadnou politickou témou pre celé 90-te roky, i keď zďaleka neviedlo k želaným ekonomickým následkom.

Napriek svojim snahám prezident R. Mugabe stále strácal popularitu. V roku 2000 neuspel v referende o novej ústave a jeho strana prehrala i parlamentné voľby. Vytvorila sa silná opozícia, vedená Tsangeraiom, ktorý v roku 2008 získal i funkciu viceprezidenta. Prezident R. Mugabe však stále viac zasahoval do volebných procesov a tak opäť zvíťazil i v pochybných voľbách v roku 2013. A hoci sa čakalo, že to bude jeho posledná prezidentská kandidatúra, opäť sa vyjadril, že chce kandidovať i v roku 2018. Situáciu vo svojom okolí však už zjavne nemal pod kontrolou a boj mocenských frakcií tak vyvrcholil v novembri tohto roku.

V súvislosti so Zimbabwe sa často hovorí o tom, že diktátor R. Mugabe nesie hlavnú zodpovednosť za súčasné ekonomické problémy krajiny. Jeho zodpovednosť je nepochybne veľká. Skombinoval mnohé nedostatky socialistických štátov, s ktorými v 80-tych rokoch spolupracoval, s kapitalistickou oligarchiou, ktorú okolo seba vytvoril v tomto storočí. R. Mugabe tiež nebol ochotný prebrať zodpovednosť za svoje omyly a vždy rýchlo našiel „vinníka“ v niekom inom. Zaujímavé sú aj Mugabeho ideologické premeny: začínal ako marxistický internacionalista a skončil ako zimbabwijský nacionalista.

O Zimbabwe sa často píše, že v porovnaní so 60-tymi rokmi minulého storočia schudobnelo. Platí to najmä pre oblasť poľnohospodárstva, ktoré stále zamestnáva viac ako dve tretiny obyvateľov. Lenže pri poľnohospodárstve ide o častý jav a mnohé tradičné africké obilnice, napr. Egypt, zažili podobný vývoj. Súvisí to najmä s nárastom počtu obyvateľov – v Zimbabwe žilo v polovici 20. storočia asi dva a pol milióna ľudí, dnes je to skoro 15 miliónov. Závažným problémom pre poľnohospodárov v Zimbabwe sú aj klimatické zmeny, vrátane klesajúcej dostupnosti a rastúcej ceny vody. Situáciu komplikuje aj konkurencia subvencovaných potravín z USA a EÚ. Napriek všetkému je však Zimbabwe stále významným exportérom bavlny či kakaa.

Zimbabwe tiež patrí medzi krajiny, o ktorých na Slovensku panuje veľa mýtov a dezinformácií. Mienkotvorné médiá sú schopné šíriť i tie najbláznivejšie dezinformácie, napr. tvrdenie, že po neúspešnej olympiáde v Riu 2016 nechal R. Mugabe zatknúť celý olympijsky tím. Zimbabwe býva zobrazované v čisto negatívnych farbách, hoci tamojšia situácia je oveľa diferencovanejšia. Je napr. zaujímavé, že Zimbabwe sa ocitá na prvom mieste z hľadiska miery alfabetizácie v rámci celej Afriky a rovnako v oblasti verejného zdravotníctva existujú niektoré pozitívne javy, napr. v otázkach očkovania. Dokonca i z hľadiska počtu nakazených vírusom HIV je na tom Zimbabwe lepšie než bohatší susedia Botswana a Južná Afrika.

V súvislosti so Zimbabwe po skončení Mugabeho éry sa často hovorí o možnosti využitia nerastných surovín pre budúci rozvoj ekonomiky. Zimbabwe má určite potenciál lepšie využiť svoje nerastné bohatstvo, najmä drahé kovy, ktoré exportuje už dnes. Bolo by však potrebné, aby sa nerastné bohatstvo nestalo prekliatím krajiny, ako je to v prípade mnohých afrických štátov. Príkladov môže byť dosť a dokonca aj tzv. úspešné krajiny Afriky v mnohých oblastiach zlyhávajú.

Zimbabwe sa veľmi často porovnáva so susednou Botswanou, ktorá je na Západe uvádzaná ako modelový príklad ekonomicky úspešnej krajiny v Afrike. Botswana síce naozaj dosahuje jeden z najvyšších údajov HDP na 1 obyv. v Afrike, lenže aj tu dostávajú obyvatelia štátu z rozprávkového nerastného bohatstva iba minimum – väčšinu si rozdeľujú nadnárodné koncerny a niekoľko domácich politikov. Pritom nerastného bohatstva v Botswane je mnoho aj na africké pomery. Krajina je druhým najväčším producentom diamantov na svete (po Rusku), hoci má iba dva a pol milióna obyvateľov. Lenže i pri takomto nesmiernom potenciáli je skoro štvrtina obyvateľov postihnutá epidémiou AIDS (3. miesto na svete) a väčšina z nich odkázaná na pomoc zo zahraničia. Afrika trpí problémami nielen kvôli svojim diktátorom…