brankof.blog.pravda.sk

V septembri 2017 sa v Nemecku uskutočnili parlamentné voľby, ktoré sa niesli v znamení viacerých nových trendov. Mediálne najsledovanejším bol určite nástup protiimigrantskej strany Alternatíva pre Nemecko (AfD), ktorá získala až 12,6% hlasov. Zásadným trendom v nemeckej politike v tomto storočí je však ústup Sociálno-demokratickej strany Nemecka (SPD) z pozícií, ktoré ešte donedávna zastávala.

SPD je asi najvýznamnejšou politickou stranou v moderných dejinách Nemecka a aj v povojnovom období si dokázala udržať pozíciu hlavnej ľavicovej strany. V Spolkovej Republike Nemecko sa po roku 1949 vytvoril stranícky systém, ktorému dominovali dve hlavné politické strany. Na pravej strane politického spektra dlhodobo vládla Kresťansko-demokratická únia / Kresťansko-sociálna únia (CDU/CSU), ľavému spektru jednoznačne dominovala SPD. Všetky ostatné strany zohrávali iba úlohu potenciálnych partnerov, avšak na vedúcu úlohu a funkciu kancelára si trúfať nemohli.

SPD bola v Nemecku tradične tou stranou, ktorá viac zdôrazňovala hodnoty ako sociálna spravodlivosť, mierová koexistencia či zlepšenie vzťahov voči Moskve.  V 21. storočí však postupne začala tieto hodnoty opúšťať. Za zásadnú zmenu postojov SPD v oblasti sociálnej spravodlivosti sa považuje program Agenda 2010, ktorou SPD umožnila viac privatizácie a „flexibilizáciu“ pracovného práva. Uvedené javy viedli i k odchodu významnej skupiny sociálnych demokratov na čele s O. Lafontainom zo strany. Kancelár G. Schröder (1998 – 2005), ktorý sa o tieto reformy zasadil, však dokázal zdôrazniť inú tradičnú tému SPD – mierový program. Zaslúžil sa o zlepšenie vzťahov s Ruskom a odmietol sa zúčastniť na agresii „koalície dobrovoľníkov“ v Iraku 2003. Práve vďaka tomu si dokázal udržať silnú podporu ľavicových voličov a aj v roku 2005 dosiahol slušný volebný výsledok – 34,2%.

Je zaujímavé, že v týchto voľbách získala strana A. Merkelovej porovnateľný počet hlasov (35,2%), avšak dokázala z neho viac profitovať. Vzhľadom na to, že do Bundestagu vstúpili aj dve malé ľavicové (PDS, Zelení) a len jedna malá pravicová strana (FDP), ocitla sa ľavica v silnom postavení. SPD sa však jasne vymedzila voči postkomunistickej PDS a aj to znemožnilo vytvorenie ľavicovej vlády. SPD radšej vstúpila do vládnej koalície s A. Merkelovou a dúfala, že sa stane rovnocenným partnerom. CDU/CSU však ovládla kľúčový post kancelára a okrem hospodárskych otázok sa kancelárka A. Merkelová presadila i v zahraničnej politike – hoci SPD disponovala ministerstvom zahraničia.

V nasledujúcich voľbách v roku 2009 preto stratila SPD vyše 11% hlasov a klesla na slabých 23%. Naopak, A. Merkelová získala pohodlných 33,8% hlasov a tak mohla sociálnych demokratov  v rokoch 2009-2013 vo vláde nahradiť ideovo bližšími liberálmi z FDP. Títo však v ďalších voľbách v roku 2013 nedosiahli ani potrebných 5% hlasov a tak sa vytvorila situácia, že A. Merkelová v roku 2013 napriek volebnému víťazstvu znovu stála proti väčšine troch rozhádaných ľavicových strán (SPD, Linke, Zelení) a musela znovu hľadať spojenca v jednej z nich.

SPD, ktorá v roku 2013 získala 25,7% hlasov, sa nakoniec nechala presvedčiť ako prvá a vstúpila do novej vlády, účasť vo veľkej koalícii sa však opäť ukázala ako nesprávny krok. Strana musela presadzovať Euroval na záchranu bánk a transatlantické obchodné dohody, čím pobúrila ľavicové skupiny doma i v zahraničí a taktiež nepopulárnu promigrantskú politiku A. Merkelovej. Neslávne výsledky mal aj F. W. Steinmeier, minister zahraničia, ktorý vo februári 2014 v Kyjeve spolugarantoval dohodu o predčasných voľbách medzi prezidentom V. Janukovyčom a lídrami Majdanu, avšak deň po jej podpísaní ju pučisti porušili a zvrhli prezidenta. Nemecký minister sa vtedy nezmohol na reakciu a miesto toho podporil protiruské sankcie. Nemožno sa diviť, že SPD dosiahla vo voľbách 2017 nový negatívny rekord a prepadla sa až na 20,5% (CDU/CSU získala 32,9%).

SPD si svoju klesajúcu popularitu uvedomila a preto dala v roku 2017 svojim voličom signál, že do ďalšej veľkej koalície pod A. Merkelovou nepôjde, čo vyjadril aj M. Schultz. Lenže napriek všetkým prísľubom sa v januári 2018 strana rozhodla vstúpiť do rozhovorov o veľkej koalícii. Na volebných preferenciách SPD sa to prejavilo rýchlo a podľa niektorých odhadov sa vo februári 2018  prepadla dokonca až na tretie miesto so 16% (za AfD). Hoci tieto čísla netreba preceňovať, myšlienka veľkej koalície je medzi voličmi nepopulárna. Vedenie strany síce hovorí o potrebe zodpovednej politiky, ale voliči majú pocit, že ide len o vládne posty.

SPD už po tretí krát v 21. storočí stojí pred reálnou možnosťou, že sa stane mladším partnerom vo vláde A. Merkelovej. Lenže strana, ktorá chce byť jednou z dvoch veľkých strán v politickom systéme, nemôže opakovane robiť mladšieho partnera svojmu hlavnému konkurentovi. Existujú síce aj také príklady, ale v období, keď verejnosť očakáva nové idey a zmenu oligarchického politického systému v Európe, podobná politika vyvoláva pochybnosti. Nespokojní sú najmä mladí sociálni demokrati, tzv. JUSOS, ktorí svoju nespokojnosť dávajú ostentatívne najavo.

Vedeniu SPD sa napriek všetkému podarilo dohodnúť na koaličnej zmluve. Na prvý pohľad to vyzerá tak, že strana získa veľa: funkciu ministra financií a ministra zahraničných vecí, ako aj ďalšie dôležité funkcie. Podľa viacerých názorov sa SPD presadila i programovo. Veľký priestor sa venoval otázkam energetiky či zahraničnej politiky a tu SPD dokázala presadiť veľa. Tažké kompromisy boli pri čiastočných úväzkoch zamestnancov alebo dôchodkovom systéme a tam už výsledok nebol pre SPD natoľko uspokojivý. SPD sa však v koaličnej zmluve presadila aj preto, lebo to bola jediná šanca, ako presvedčiť členskú základňu strany, aby vôbec uvažovala so zmenou postoja v otázke veľkej koalície.

O veľkej koalícii sa v rámci SPD musí hlasovať. Hlasovanie už začalo a bude pokračovať až do 2. marca – 3.-4. marca budú známe výsledky. Podporu musí vyjadriť väčšina z 463 tisíc členov strany a to pri účasti aspoň 20%. Nejde pritom o prvý takýto schvaľovací postup, naopak, SPD ho použila už opakovane a aj v roku 2013 si nechala svoj vstup do veľkej koalície odsúhlasiť členmi strany. Vtedy sa na hlasovaní zúčastnilo 78% členov a za hlasovalo asi 76%.

Výsledok nového hlasovania bude zrejme oveľa tesnejší než v roku 2013, keď bola situácia v Nemecku i v Európe úplne iná. Pravicová strana AfD stála mimo parlamentu a SPD mala za sebou štyri roky v opozícii. Roky 2013 – 2017 však pre SPD vo vláde priniesli mnohé sklamania, členovia strany sú voči A. Merkelovej skeptickejší a hlasovanie nebude len formalitou. Výsledok je otvorený a aj kvôli tomu prebieha v oligarchických médiách kampaň proti odporcom veľkej koalície v SPD. Nedávno napr. časopis Bildt s plnou vážnosťou zverejnil informáciu o prepojení predsedu mladých socialistov K. Kühnerta na „ruských trollov“, nakoniec sa však ukázalo, že išlo o vtip satirického časopisu Titanic.

Bez ohľadu na výsledok je však problém hlasovania v rámci straníckych štruktúr zrejmý. Napriek vysokému počtu členov SPD, ide o inú skupinu osôb než voliči strany, ktorých prišlo v roku 2017 voliť až 9,5 milióna. V porovnaní s nimi predstavujú registrovaní členovia strany iba zlomok. Členmi SPD môžu byť i maloletí už od 14 rokov, hoci pri parlamentných voľbách hlasovať nemôžu. Odlišné je nielen zloženie, ale aj záujmy členov a voličov SPD. Zatiaľ čo členovia majú často osobný záujem na vládnom zapojení strany, väčšina voličov podobné motívy nemá. Pre nich sú dôležité predvolebné sľuby. Problémom však môže byť aj inštitút voľného mandátu poslanca. Poslanci sú zástupcovia občanov a preto niektorí z nich by mohli odmietnuť porušiť svoje predvolebné sľuby, hoci im to strana prikáže.

Keď sa na celú záležitosť začneme pozerať z nadhľadu, zistíme, že mediálne tlaky na SPD sa množia a silnie volanie po jej vstupe do vlády. Ide o kampaň mainstreamových médií, ktoré sa snažia vyvolať dojem, že veľká koalícia je najlepšia zo všetkých zlých alternatív.  V skutočnosti však ide o záchranu Merkelovej systému, ktorý je finančným skupinám naklonený a ktorý im zabezpečuje stabilitu a nadvládu v EÚ. Samozrejme, tieto väzby majú aj vedúci členovia SPD, avšak členská základňa by si mala uvedomiť, že hlasovanie o koalícii je z veľkej časti hlasovaním o pokračovaní politického systému A. Merkelovej a tomu už verejnosť príliš neverí.