brankof.blog.pravda.sk

Na začiatku marca 2018 sa v Taliansku uskutočnili parlamentné voľby do oboch komôr parlamentu . Vo voľbách zvíťazili tzv. nesystémové strany a ich úspech je podstatne väčší než sa pôvodne očakávalo. Najsilnejším politickým subjektom sa stalo Hnutie piatich hviezd s vysokým ziskom 32,7% hlasov. Vzhľadom na netradičný politický program tohto hnutia však nebude tvorba vládnej väčšiny ľahkou záležitosťou. Pre EÚ je výsledok volieb zasa signálom, že doterajší oligarchický štýl európskej politiky ohrozuje hlavné idey EÚ aj v srdci európskej civilizácie.

Napätá povolebná situácia v Taliansku nie je žiadnym prekvapením a ide len o pokračovanie trendov, ktoré sa objavili už v predošlých rokoch. Súčasná talianska spoločnosť sa cíti rozhnevaná a rozdelená – tieto základné pocity ovplyvňujú aj politickú situáciu. Legitimita existujúcej Talianskej republiky sa vytvárala v 2. polovici 20. storočia, keď krajina zažila „hospodársky zázrak“ a v 80-tych rokoch predbehla vo veľkosti HDP dokonca aj Veľkú Britániu. Odvtedy sa však situácia zásadne zhoršila a v 21. storočí sa Taliansko borí s obrovským množstvom nevyriešených problémov.

Trvalým problémom je rozdelenie krajiny na vyspelejší Sever a zaostalejší Juh. Toto rozdelenie trochu pripomína regionálne rozdiely medzi západom a východom Slovenska, má však aj svoje špecifiká. Známym problémom južného Talianska je korupcia a zakorenené mafiánske štruktúry, ktoré sa v povojnovej histórii nepodarilo nikdy úplne odstrániť. Prepojenie hospodárskych subjektov a politickej moci je tam príčinou trvalej kritiky a juh Talianska sa preto stal aj hlavnou základňou protestných voličov Hnutia piatich hviezd. Na severe krajiny v súčasnosti dominuje skôr pravica, najmä Liga severu, ktorá oslovuje tamojšie obyvateľstvo svojimi tvrdými postojmi k ilegálnym migrantom a odmietaním nepopulárnych európskych politík.

Veľkým problémom súčasného Talianska je aj nezamestnanosť mladých ľudí, ktorí kvôli tomu opúšťajú krajinu a hľadajú prácu nielen na severe krajiny, ale aj v zahraničí. Práve na juhu Talianska majú negatívny dopad reformy v oblasti verejnej správy, ktoré často vedú k znižovaniu počtu pracovných miest. Jedným z hlavných dôvodov všeobecnej nespokojnosti je nezamestnanosť mladých Talianov, ktorá dosahuje až jednu tretinu v príslušnej vekovej kategórii. Situáciu mladých zhoršuje príliv lacnej pracovnej sily z Balkánu, ktorá je ochotná pracovať za minimálnu mzdu, ako aj množstvo ilegálnych pracovníkov spomedzi afrických migrantov. Vzhľadom na to, že mladí ľudia predstavujú najrevolučnejšiu zložku spoločnosti, ide o vážny problém.

Práve v Taliansku sa však ukazuje, že na aktuálne spoločenské výzvy nemožno používať tradičné liberálne ekonomické riešenia. Od roku 2008 sa neustále hovorí o kríze, reformách a úsporných opatreniach. Žartovalo sa dokonca aj o šetrení pri menách ministrov financií – do roku 2011 bol ministrom G. Tremonti (v preklade „tri hory“) a po ňom M. Monti („hory“). V roku 2014 sa politika reforiem stala opäť stredobodom pozornosti. Nový premiér M. Renzi z Demokratickej strany (PD), ktorý ešte nemal ani 40 rokov a nahradil dovtedajších „gerontokratov“, mal symbolizovať dynamiku nových ekonomických zmien. Jeho vláda však znovu opakovala len známe liberálne predstavy a na konci volebného obdobia ho vo funkcii vystriedal P. Gentiloni, diplomat z tradičného aristokratického rodu. Možno však konštatovať, že nové liberálne reformy ani „flexibilizácia“  k úspechu neviedli a verejný dlh Talianska predstavuje stále vyše 130% HDP.

Pri úvahách o výsledku talianskych volieb však nemožno zabúdať ani na nový volebný systém, ktorý sa v Taliansku tak zložito vytváral. Prvýkrát sa vláda M. Renziho pokúsila o zmenu už v máji 2015, reforma však bola čiastočne zrušená ústavný súdom. Následne sa vláda pokúsila svoje predstavy o ústavnom systéme presadiť prostredníctvom referenda v decembri 2016, bola však opäť neúspešná. Až v roku 2017 sa nakoniec podarilo dohodnúť kompromisný volebný model, ktorý sa nazýva „Rosatellum“ podľa E. Rosata, lídra parlamentnej frakcie PD. V rámci tohto modelu sa v každej z oboch komôr vytvára 37% mandátov podľa väčšinového systému, 61% podľa pomerného systému a 2% v špeciálnych zahraničných volebných obvodoch.

Ani nový volebný model však nezabránil, aby sa vo voľbách v marci 2018 presadili tzv. nesystémové politické strany. Volebným lídrom víťazného Hnutia piatich hviezd (Movimento 5 Stelle) je L. di Maio, avšak jeho najznámejším predstaviteľom je predseda B. Grillo. Ide o politické hnutie, ktoré vzniklo v roku 2009 a vyznačuje sa ostrou kritikou doterajších politických pomerov. K jeho programovým prioritám patrí zvýšenie transparentnosti a úlohy občanov pri tvorbe politiky. V ekonomickej oblasti presadzuje zvýšenie úlohy štátu, zavedenie tzv. nepodmieneného príjmu, ale  odmieta aj požiadavky hranice 3% HDP ako deficitu verejných financií. V zahraničnej politike vystupuje za zlepšenie vzťahov s Ruskom a je kritické voči západnej politike na Blízkom Východe. Mnohí konkurenti kvôli týmto bodom označujú hnutie za populistické.

Okrem Hnutia piatich hviezd sa do parlamentu dostali aj pravicové strany, najmä Liga severu, vedená M. Salvinim so 17,4% hlasov. Spolu s Berlusconiho hnutím Forza Italia (Taliansko vpred) a stranou Fratelli d´ Italia (Talianskí bratia) dosahujú pravicové strany až na 37%. Naopak, doterajšia vládnuca Demokratická strana (PD) okolo M. Renziho získala 18,7% hlasov a spolu so svojimi stredo-ľavými partnermi sa pohybuje okolo 23%. Pre M. Renziho išlo o ďalšiu veľkú porážku a jeho rezignácia na vedúcu úlohu v PD preto neprekvapila. Spomedzi ďalších politických subjektov stojí za zmienku ešte samostatná malá ľavicová strana Liberi e uguali (Slobodní a rovní), ktorá by mohla zohrať úlohu v prípade spolupráce s Hnutím piatich hviezd.

Vzhľadom na uvedený výsledok sa objavujú určité základné scenáre vývoja pri kreovaní budúcej vlády. Prvým scenárom je možnosť Hnutia piatich hviezd dohodnúť sa s ľavicovými skupinami v koalícii okolo PD. Ľavicové body programu hnutia by určite mohli osloviť sociálno-demokratických poslancov, vízia obnoviteľných zdrojov zasa enviromentalistov. Lenže v takejto koalícii by sa hnutie muselo dohodnúť s doteraz vládnucimi politikmi a to je niečo, čo sa nezhoduje s ich predvolebným programom. Hnutie by tiež muselo zrejme opustiť mnohé zo svojich programových cieľov a kvôli otázkam rozpočtovej disciplíny nedodržať predvolebné sľuby.

Ďalším možným scenárom by bolo vytvorenie antisystémovej koalície Hnutia piatich hviezd s Ligou severu. Tieto strany by sa zrejme dokázali dohodnúť na otázkach vzťahu k migrácii či k EÚ, ale určite by medzi nimi prišlo k rozporom pri tvorbe štátneho rozpočtu. Taktiež nemožno opomenúť, že ide strany s veľmi odlišným regionálnym profilom: Liga primárne reprezentuje bohatší sever krajiny a to by mohlo vyvolávať konflikty. Ďalšia možnosť, koalícia pravicových strán so stredo-ľavou koalíciou nie je príliš pravdepodobná, i keď teoreticky by prichádzala do úvahy ako núdzové riešenie, najmä ak by sa podarilo časť poslancov „odškodniť“. Viac pravdepodobné sú však predčasné voľby – tie by pri súčasných trendoch zrejme ešte viac zvýraznili dominanciu Hnutia piatich hviezd. Tvorba vlády tak bude určite dlhotrvajúci proces a začne sa až po 23. marci 2018.

Voľby v Taliansku sa stali veľkou výzvou aj pre celú EÚ a mnohí politici v Bruseli nie sú s ich výsledkom vôbec nadšení, najmä komisár pre finančné otázky P. Moscovici. Napriek tomu je však reakcia inštitúcií EÚ podstatne umiernenejšia než pri víťazstvách tzv. nesystémových strán v iných štátoch.  Taliansko je totiž vplyvnejšia krajina než Grécko alebo Poľsko, dlhodobo patrí medzi desať najväčších ekonomík sveta a je dokonca členom G7. Inštitúcie EÚ majú najväčšie obavy zrejme z toho, že by Taliansko mohlo zaujať odmietavý postoj k pravidlám Eurozóny, napr. pri otázkach deficitu verejných financií. Voči talianskej vláde by si ale európske inštitúcie nemohli dovoliť podobné formy nátlaku ako voči gréckej vláde a Taliansko by bolo aj ekonomicky schopné lepšie čeliť prípadným hrozbám z Bruselu.

Rovnako zásadný je aj fakt, že v prípade Talianska ide o jedného zo šiestich signatárov európskych zakladajúcich zmlúv. Taliansko zohrávalo dôležitú úlohu pri budovaní európskych inštitúcií a tradične patrilo medzi krajiny, ktoré sa k procesu európskej integrácie stavali najpozitívnejšie. Už od čias A. de Gasperiho sa mnohí Taliani veľmi úzko identifikovali s procesom európskej integrácie. Pre EÚ je preto veľkou výzvou, ak idea európskej integrácie stráca podporu aj v takejto krajine a doteraz nespochybniteľné „európske dogmy“ sa stávajú predmetom predvolebného boja. Vplýva z toho totiž záver, že treba zmeniť doterajší trend európskej politiky – to je pre európske inštitúcie skoro neriešiteľná úloha. Musia si však dávať pozor: proces európskej integrácie sa v Ríme tzv. Rímskymi zmluvami začal, ale v Ríme by mohol začať aj presne opačný proces…